Kvety bez vône, polievka z plastu
„Odporúčanie: Ľudia okolo predstavujú takmer všetkých, ktorí prežili na ostrove San Lorenzo búrky, ktoré nastali po zamrznutí mora. Títo ľudia zajali falošného svätého muža menom Bokonon. Priviedli ho na toto miesto, postavili do svojho stredu a prikázali mu, aby im presne povedal, čo s nimi Všemohúci Boh zamýšľa a čo majú teraz robiť. Ten šarlatán im povedal, že Boh sa ich určite snaží zabiť, pravdepodobne preto, že ich už má plné zuby, a že by mali byť dosť vychovaní na to, aby umreli. Presne to, ako vidíte, aj urobili.“ Lístok, ktorý sa našiel na balvane neďaleko miesta masovej samovraždy po katastrofe spôsobenej „ľadom číslo deväť“. Kurt Vonnegut – Kolíska Včera bol Deň Zeme. Kedykoľvek v poslednom čase myslím na šance človeka nájsť „pracovný kompromis“ s planétou, ktorú potrebuje na svoje prežitie, nedokážem sa ubrániť kradmému strachu. Navykol som si ho zaháňať cynizmom. Predstavím vám pár kúskov (subjektívnych, absolútne nereprezentatívnych, náhodne vybraných) z mojej osobnej hitparády dôkazov, že ľudstvo slepo nasleduje svojho Bokonona a z pohodlnosti pácha hromadnú environmentálnu samovraždu. Kvety nevoňajú ako kedysi. Mohol by to byť povzdych starnúceho sentimentálneho romantika, ktorý si vlastný duševný a telesný úpadok racionalizuje postojom „už nič nie je ako kedysi“. Ono je to však pravdepodobne drsný fakt – podľa vedcov z Virginskej univerzity znečistenie vzduchu drasticky skracuje dosah molekúl vône. Tie na seba ľahko viažu znečisťujúce látky, napríklad ozón a dusíkové radikály, produkované dopravou, čo znižuje ich dosah z viac ako kilometra na dvesto až tristo metrov. Bezvýznamná hlúposť, zdá sa. Až na ten chudák hmyz. Ten musí o to viac poletovať a usilovne hľadať. Ibaže by sme ho stihli rozfláknuť pekne v letku predným sklom auta... Zatiaľ si to odnášajú včely, ktorých kolónie miznú rýchlym tempom v Spojených štátoch amerických, Británii a najnovšie aj v kontinentálnej Európe. Ostatné druhy na tom nemusia byť lepšie. Cynik by povedal – paráda, koniec s otravným štípaním, bzučaním, hryzením. A pokiaľ ide o ten problémik s opeľovaním nevyhnutným na rozmnožovanie rastlín, nájdeme nejaké náhradné technologické riešenie. Barličku. Veď podobnými barličkami už dlho podopierame oponu, ktorou zakrývame nepríjemný fakt, že si žijeme nad pomery. Tak prečo by to nemalo fungovať ešte raz? Druhým z hitparády je najväčšie smetisko sveta. Nachádza sa v Tichom oceáne, na západ a na východ od Havajských ostrovov, a tvorí ho približne 10 metrov hrubá „polievka“ z plastového odpadu, ktorá sa koncentrovala do dvoch „plastových škvŕn“ v dôsledku pohybov morských prúdov a vetra. A teraz to najlepšie – plocha smetiska je dvakrát väčšia než rozloha Spojených štátov amerických. Tvorí ju zmes plastových obalov, hračiek, častí lodí... vyhodených z lodí, ropných plošín a z pobrežia. Archeológovia môžu skúmať život zaniknutých kultúr aj vďaka odpadovým jamám, v ktorých končili nepotrebné „externality bežného života“. Ktovie, čo by o našom živote zistili z tohto smetiska rozprestierajúceho sa na tisícky kilometrov od Kalifornie, cez Havaj až k Japonsku. Ale možno by dokázali z plastových artefaktov našej modernity vydedukovať jej základnú premisu: čo nezješ, nemáš, čo zostane, vyhodíš. Tretí prípad sa do mojej hitparády dostal len nedávno. Vlastne včera. Prišiel mailom od dobrého priateľa. Príbeh stromu, ktorý vyrástol na hornej rímse domu na rohu Dunajskej a ulice 29. augusta v Bratislave. Niekoľko rokov vraj odolával „betónovej logike vývoja“, ale teraz už asi „neľútostnej ruke developera“ neujde. Dom sa rekonštruuje a mladú brezu nik nepresadí na tiché miesto do prírody. Vyzerá to na drsne sentimentálny záver. Cynizmus má svoje limity. Nevoňajúce kvety, nekonečná polievka z plastu a stromy vymykajúce sa (načas) betónovej logike.
