Bez disciplíny žiadna spoločnosť nemôže dlhodobo existovať
utorok 07. apríl 2020V súčasnosti zažívame krízové obdobie, ktoré sa pravdepodobne nebude dať zvládnuť bez disciplíny. Čím ďalej, tým viac sa ukazuje, že bez rozsiahlych celoplošných opatrení sa rozšíreniu nákazy, pochádzajúcej z ...???, asi neobídeme. Prvé slovo majú, samozrejme, zdravotníci, epidemiológovia, lekári atď. Ale postupom času, ako sa rozširovanie nákazy nedarí už celé týždne zastaviť, nadobúdajú význam aj poriadkové služby – miestna polícia, štátna polícia a aj špeciálne zložky ozbrojených síl. Tie by mali zabezpečovať ochranu hraníc, uzavretie karanténnych oblastí a zamedziť tým šíreniu nákazy do zatiaľ nedotknutých oblastí.
A tu vzniká otázka – máme vlastne toľko týchto poriadkových síl, keby – nedajbože – došlo k podobnej situácii ako v severnom Taliansku, v Španielsku alebo v New Yorku? Máme dosť vojakov a policajtov na túto úlohu a sú na ňu aj pripravení? Musím byť skeptický, počet vojakov máme na rozsiahlejšiu a dlhodobejšiu akciu (striedanie, náhrada nakazených vycvičenými nováčikmi...) určite nedostatočný aj pre takú malú krajinu, ako je Slovensko.
Tu sa ukazuje a potvrdzuje nedomyslenosť a krátkozrakosť rozhodnutia českých a slovenských politických „elít“ o zrušení povinnej vojenskej služby dorastajúcej chlapčenskej populácie. Tá totiž prispievala nielen k tomu, aby sa dorastajúci mládenci, často mamičkini rozmaznaní miláčikovia, stali chlapmi, aby si zvykli na kolektív, ktorému sa každý musel chtiac-nechtiac prispôsobiť, ale aj k tomu, že v civile potom tvorili aj zálohu, ktorú bolo možné využiť nielen v prípade vojenského konfliktu, ale aj v prípade prírodných katastrof a priemyselných havárií, a aj v prípade uzavretia rozsiahlych území, ak hrozila nákaza. Staršia populácia si to bude pamätať z rokov, keď sa časť Slovenska vtedy taktiež dostala do karantény, Nie kvôli ohrozeniu ľudí, ale pre nemoc dobytka – slintačku a krívačku. Vtedy sa to pomerne jednoducho zvládlo – boli prostriedky a boli aj ľudia na uzavretie postihnutých oblastí. Aj preto sa to podarilo rýchlo zastaviť a zlikvidovať.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Teraz, keď by sme to veľmi potrebovali, takúto „rezervnú armádu“ nemáme. Nehovorím nič ani o katastrofálnom dopade na morálnu úroveň dorastajúcich „chlapov“, ktorí sa vo všetkom spoliehajú na svoje mamičky, a nevedia si prišiť ani gombík a o vypratí ponožiek alebo o prispôsobení sa životu v kolektíve sa im ani nesníva.
Len u nás sa mohlo stať, že sa ministrami obrany stali ľudia bez najmenších skúseností v tomto rezorte a dokonca aj majitelia tzv. modrých knižiek, ktoré oslobodzovali jeho držiteľa od povinnosti slúžiť v ozbrojených silách. Jeden taký – osobne som mal s ním počas štúdií niečo do činenia – sa dokonca stal aj ministrom obrany... Nuž, mohol by byť akýmkoľvek ministrom, ale ak by jeho svedomie (počul som v tých rokoch aj otázku: Čo je to svedomie?) prehovorilo, rezort obrany mal odmietnuť. Akú asi mohol mať autoritu u vojakov z povolania a ďalších príslušníkov armády?
Prečo sa nepoučíme napríklad od Rakúska, ktorého voliči odmietli pred časom v referende zrušenie povinnej vojenskej služby s odôvodnením, že to poškodí výchovu mladej mužskej populácie, obmedzí pracovné miesta a ohrozí akcieschopnosť štátu v prípade prírodných a priemyselných havárií. Skôr alebo neskôr aj na Slovensku bude potrebné obnoviť povinnú vojenskú službu. Kto to dnes nevidí, je odtrhnutý od reality a nevidí dôsledky straty disciplíny u dorastajúcej populácie v spoločnosti. Mnohí učitelia, majstri a vychovávatelia by o tom mohli vykladať celé hodiny.
Ako napísal český novinár Petříček, slovo disciplína, má u nás zlé konotácie. Súvisí to nielen s legendárnym Švejkom, ale aj s rokmi tuhej normalizácie, keď sa vyžadovala lojalita. Ale spätne hodnotiac, ani vtedy nebolo všetko zlé, ako sa to snažia vykladať súčasní „demokrati“. Tá disciplína a to uzavretie hraníc malo nielen negatívnu stránku, ale aj stránku pozitívnu. Teraz to väčšina obyvateľstva chápe, len niektorí príliš radikálni príslušníci opozície, ktorí k riešeniu problémov ničím pozitívnym neprispievajú, vykrikujú o obmedzení ľudských práv a základných slobôd. Skrátka – bez disciplíny, lepšie povedané, bez jej obnovenia, to ani po prekonaní súčasnej krízy nepôjde. A treba sa nám zamyslieť aj nad tým, či by sa aspoň na 6 – 9 – 12 mesiacov nemala obnoviť aj povinná vojenská služba. Už je dosť neskoro, ale nie celkom pozde.