Výmena, a ide sa ďalej...
V Kremli je nový prezident. Populárneho Vladimíra Putina, muža, ktorý vytiahol Rusko z morálneho jeľcinovského blata, nahradil Dmitrij Medvedev. Pre mnohých málo výrazný a neznámy politik. Rusko však v danej chvíli potrebuje práve takého prezidenta. Napokon, zvolili si ho občania Ruskej federácie vo voľbách. Je síce najmladším mužom na čele krajiny v modernej histórii Ruska, ale o jeho schopnostiach ako aj o samotnom Rusku pritom netreba pochybovať. Ešte v roku 2006 sa objavil scenár nemeckého vojenského experta Petra Scholla-Latoura, ktorý vo svojej knihe Rusko v dvojitom objatí predpovedá skorý rozpad krajiny. Ako mocnosť vraj zmizne z mapy sveta, nehľadiac na dobrú, až vynikajúcu zahranično-ekonomickú konjunktúru. Hlavným dôvodom „zániku“ bude podľa experta „katastrofická depopulácia ruských a výrazný nárast počtu moslimských národov Ruska...“ Podľa tohto scenára nárast vplyvu islamu destabilizuje najskôr severnú časť Kaukazu a potom sa nestabilita presunie do Tatarstanu. Následne Rusko utrpí porážku v oblasti Volgy a Čína siahne na Sibír. Podľa Petra Scholla-Latoura si Rusko porozdeľuje ruka v ruke Západ, Čína a islamský svet. Ako hlavný dôvod budú neprestajne sa zmenšujúce svetové zásoby ropy a plynu a potreba ich ovládnutia. Iný analytik (plukovník americkej vojenskej rozviedky vo výslužbe) Ralf Peters vo svojom článku pre Armed Forces Journal č.6/2006 radí, ako realizovať politiku USA voči Blízkemu východu. Je tam aj mapa tzv. „nového Blízkeho východu“ – to aby americký geopolitický projekt pôsobil dôveryhodnejšie a vedeli si ho predstaviť aj tí, ktorí o všetkom rozhodujú a pritom nikdy neprekročili hranice USA. Peters odporúča „úpravu hraníc“ v regióne, čo predpokladá „sprievodné vojenské operácie a krv“. Keďže projekt „nového Blízkeho východu“ ráta zatiahnuť do procesu Kaspický región a časť Ruska, bude sa musieť Rusko rozhodnúť, či mieni žiť len z energetickej konjunktúry, alebo dá nový prezident krajine nový modernizačný impulz. Parag Khana v tohtoročnom januárovom čísle The New York Times Magazine, uvažujúc o rozlúčke Ameriky so svetovou hegemóniou (Waving Goodbye To Hegemony) predpokladá, že v skorej dobe bude „geopolitika 21. storočia politikou tzv. Veľkej trojky“, teda že sa sformuje triumvirát Európska únia, Čína a Spojené štáty americké. S Ruskom neráta, píše o ňom ako o „pustom priestore ovládanom Gazprom.gov“. Rovnako ako jeho nemecký kolega upozorňuje na demografický deficit v krajine a ďalej píše: „V roku 2025 sa počet obyvateľov Ruska vyrovná s Tureckom. Vtedy Rusko ako veľký štát stratí zmysel...“ Vo svojich úvahách ide ďalej: „Niektorí v Bruseli uvažujú, že anexia Ruska je možná, že je to len otázka času a Rusko si bude musieť vybrať, či sa stane súčasťou Európy, alebo či bude energetickým zajatcom Číny...“ Z ďalšieho súdku Samozrejme, píšu sa aj iné scenáre. Rusko sa udrží ako samostatné centrum svetovej moci, pričom si vytvorí nový civilizačný kód na kresťanskom základe. To nakoniec predpokladá aj Samuel Huntington a ten sa s Ruskom ako civilizačnou kategóriou vo svojich prácach „nepára“. Bude podobným centrom, ako dnes napr. USA a v blízkej budúcnosti EÚ či Čína a neskôr možno Brazília, Japonsko, India. Problém však tkvie v inom. Bude mať Rusko dostatok síl, aby mohlo situáciu vo svete ovplyvňovať samostatne? Predpokladajme, že áno, aj keď to určite nebude až také jednoduché. Problémom číslo jedna pre Rusko ostane už spomenutá téma modernizácie. Od modernizácie myslenia, správania sa, až po modernizáciu spoločenských vzťahov, vrátane domácej formy demokracie. Skrátka, modernizácia všetkého. Zvládne to Rusko a Dmitrij Medvedev? Prečo nie? Nedostatok (?) medzinárodného práva Demokratické princípy predpokladajú v prvom rade vládu práva. Vrátane medzinárodného práva. Demokracia v Rusku sa bude úspešne rozvíjať. Nebude to preto na základe „objednávky“ zvonku, ale preto, že si to krajina a jej spoločnosť dávno uvedomuje. Je to potrebné a výhodné súčasne. Jednou z najnebezpečnejších tendencií súčasného sveta je jeho remilitarizácia. Po reálnom celosvetovom znížení vojenských výdavkov v roku 1990 však dnes (podľa oficiálne dostupných údajov) len USA, ktoré „obsluhujú“ 67 percent svetových obranných asignácií, dávajú na „vojnu“ 25-krát viac než Rusko. NATO dokonca 40-krát viac. Rusko bude aj za vlády Dmitrija Medvedeva prinútené udržiavať svoj jadrový komponent na zodpovedajúcej úrovni. Teda schopné „prekonať“ ľubovoľný systém protiraketovej obrany. Aj ten, ktorý sa ide budovať v rámci „kúpeného“ konsenzu v Česku. Stabilné Rusko rovná sa stabilná Európa ...a samozrejme nervozita pre USA. Destabilizácia Ruska je pre Európu neprijateľná. To však nič nemení na skutočnosti, že Washingtonu je to jedno. Veď v prípadnom konflikte nebudú bojovať Američania. Nakoniec, ako vždy. Á propos, vzťah Ruska a USA sa blíži k momentu, kedy bude treba začať odznovu. Hlavná myšlienka strategickej doktríny USA zatiaľ ostáva nezmenená, teda nedopustiť, aby sa vo svete objavila krajina alebo aliancia krajín so schopnosťou konkurencie. Takže o rovnováhe alebo parite vo Washingtone zatiaľ nerozmýšľajú. Prirodzene, je ťažké s istotou hovoriť, čo sa bude v Rusku diať ďalej. Rovnako nie je jasné, ako sa bude onedlho správať Biely dom na čele s demokratom/demokratkou. To však neznamená, že to musí byť automaticky niečo neprijateľné a zlé. Skôr naopak. Dmitrijovi Medvedevovi treba držať palce a nie hneď od začiatku sypať pod nohy hrach. Rusko je strategický partner Európy a podľa toho k nemu treba pristupovať, aj k jeho prezidentovi. Rozumne, triezvo, s úctou, uvážením, ale nie v predklone. Najlepšie podľa príslovia: Nec arte, nec marte (ani lsťou, ani silou). Autor je spolupracovník týždenníka Slovo
