Švajčiarske právo na odpoveď sa slovenskému nevyrovná

Daniel Cornu, tlačový mediátor La Tribune de Genéve Bývalý viceprezident Švajčiarskej tlačovej rady a autor niekoľkých publikácií z oblasti etiky a žurnalizmu Daniel Cornu (69) bol riaditeľom novinárskej školy Centre romand de formation des journalistes v Lausanne. V minulosti vyučoval na Neuchatelskej a Ženevskej univerzite, v súčasnosti pôsobí na Zürišskej univerzite. Dvadsaťpäť rokov zo svojej tridsaťročnej novinárskej praxe strávil v ženevskom denníku La Tribune de Genéve. Desať rokov bol jeho šéfredaktorom, na dôchodku prijal post tlačového mediátora. A v rozhovore pre Slovo dokázal, že mediácia vôbec nie je oddychová záležitosť. S hosťom Slova sa zhovárala Eva Blažeková Profesia tlačového mediátora je na Slovensku zatiaľ pomerne neznámy pojem. Čo je vašou úlohou v procese tvorby novín – akú prácu robí mediátor? – Prvoradou úlohou mediátora je sprostredkovať kontakt medzi svojím médiom a verejnosťou, v prípade tlače s čitateľmi. Prvou funkciou môjho povolania je teda vytvárať akýsi komunikačný most. Tým, že prijímam otázky čitateľov, ktoré sa dotýkajú aktuálnych udalostí, ale aj pôsobenia a postojov novín, zasahujem aj do života redakcie. Ďalšia funkcia je predovšetkým vzdelávacia. Často totiž vysvetľujem čitateľom, ako funguje proces odovzdávania informácii a podľa akých princípoch médiá pracujú. Mojou treťou úlohou je reagovať na kritiku. V praxi to znamená, že je mojou povinnosťou verejne sa vyjadrovať k spôsobu, akým noviny, v ktorých pracujem, spracovali nejakú informáciu. Táto moja úloha je podľa mňa najdôležitejšia, pretože umožňuje verejnosti hodnotiť, ako redakcia zaobchádza so slobodou slova, ktorá jej je daná. Jednoducho, vysvetľujem, „ako to v mojom médiu chodí“ – a to verejne. Aké faktory si vo Švajčiarsku vyžiadali vznik profesie tlačového mediátora ? – Tlačové mediátorstvo sa zrodilo koncom 60. rokov v Spojených štátoch amerických a jeho iniciátormi boli viaceré vydavateľstvá a tlačové koncerny. Postupne sa rozšírilo aj do Európy. A aj v Európe, rovnako ako v Spojených štátoch amerických, rozhodujú o zavedení tejto profesie vydavateľstvá príslušných periodík. To v respondentoch vzbudzuje pocit, že mediátor nekoná predovšetkým v záujme čitateľov, ale je len dobre zakukleným nástrojom public relations vydavateľského podniku. Aj v súčasnosti sa u nás vedú diskusie, či sú mediátori v službách verejnosti alebo svojho vydavateľstva. Ale aj keď toto pracovné miesto zriaďuje vydavateľ, robí to preto, lebo vie, že tým vo svojich novinách podporí deontologickosť – čiže transparentnosť svojich záujmov, svojho konania a zdrojov informácii pred verejnosťou. V čase, keď sa čoraz ťažšie dajú určiť hranice medzi novinárskym prejavom a skrytou reklamou a výrobcovia sa snažia do obsahu médií preniknúť rôznymi trikmi, je totiž transparentnosť vo Švajčiarsku veľmi horúcou a diskutovanou otázkou. To, že mediátor na podnet čitateľov skúma „podozrivé“ konanie redakcie, určite transparentnosti napomáha. Slovensko tlačových mediátorov nemá, ale na obranu verejnosti pred „svojvôľou“ médií prijala vláda nový tlačový zákon. Majú aj Švajčiari v rukách podobné legislatívne prostriedky? – Švajčiari, ktorí sa rozhodnú žalovať médiá, majú dve možnosti. Ak médium či novinári informácie odcudzili, môžu občania postupovať v zmysle trestného zákona. Ak ide o porušenie práva na ochranu osobnosti, môžu využiť ustanovenia občianskeho zákonníka. Ak niekto utrpí ujmu zo strany médií – či už mu spôsobia materiálnu škodu alebo poškodia dobré meno – obráti sa na súd, a ak spor vyhrá, vysúdi od redakcie peňažnú reparáciu. Vo Švajčiarskom občianskom zákonníku je aj klauzula o práve na odpoveď. To naše však nie je pre dotknutého čitateľa také praktické a výhodné ako to slovenské. Vo Švajčiarsku síce možno požadovať uverejnenie odpovede, ale jej obsah aj rozsah sú limitované. Musí byť čo najkratšia a „k veci“ – to teda znamená, že sa smie vyjadrovať iba k nesprávne uvedeným faktom, nie k hodnotiacim komentárom z pera redaktora. Novinári majú navyše právo uverejniť spolu s odpoveďou svoje stanovisko – veľa ráz sa pritom dokážu obhájiť tak šikovne, že v nelichotivom svetle sa ocitne sám sťažovateľ. Médiá nemožno nútiť ani k tomu, aby odpovedi venovali rovnaký rozsah, aký mal pôvodný článok, alebo aby ju uverejnili na rovnakom mieste. Švajčiarske právo na odpoveď vychádza z predpokladu, že pre dotknutého čitateľa by malo byť dostatočnou satisfakciou uverejnenie jeho odpovede. Na súd sa preto občan môže obrátiť až vtedy, ak redakcia odmietne jeho odpoveď publikovať. Súdne procesy sú však v tomto prípade zdĺhavé a podrobné skúmanie okolností prípadu je plné byrokracie. To veľké množstvo poškodených odradí. Viac ako riešenie mediálnych sporov súdnou cestou sa však u nás uplatňuje autorita tlačovej rady, ktorá zabezpečuje autoreguláciu novinárskej práce. Podľa verejne predloženého plánu, akéhosi „manuálu“ na posudzovanie sporných prípadov, hodnotí rada etickosť konania redakcií novín, rádií aj televízií. Nemá síce právo sankcionovať a trestať, môže však verejne vyhlásiť svoj rozsudok – teda, či sa „obžalované“ médium voči profesionálnej etike skutočne prehrešilo alebo či konalo alebo nekonalo transparentne. V tomto bode – v momente vyhlásenia rozsudku – sa proces zastaví. Napriek tomu však tlačovú radu možno vďaka jej veľkej autorite zaradiť medzi efektívne nástroje na ochranu verejnosti. Predpokladám teda, že švajčiarski občania radšej komunikujú s mediátorom, ako by sa mali súdiť. – Niektorí čitatelia ma žiadajú, aby som im zabezpečil spravodlivosť a aby som robil zásahy do redakčnej práce, ale tieto prípady – najmä ak svojím charakterom naozaj patria do rúk súdu – nie sú v mojej kompetencii. A ak niekto napíše: „Počujte, už týždeň čítam vaše noviny a zdá sa mi, že vaše správy o vojne v Libanone vôbec nie sú objektívne, nadŕžate Židom.“ (alebo naopak), určite to nezaváňa súdnym prípadom. Na neobjektvitu či nevyváženosť v médiách sa môžu čitatelia sťažovať skutočne iba mediátorovi. A ten im odpovie, kde sa stala chyba alebo ako by malo vyzerať objektívne spravodajstvo. Legislatíva takéto otázky nerieši, nechce a nebude riešiť, na to má naša spoločnosť voči slobode tlače príliš veľký rešpekt. Aj keď je právo na odpoveď vo Švajčiarsku viac obmedzené ako to naše, iste prinieslo do mediálnej sféry určité zmeny... – Keď Švajčiarsko v roku 1985 zavádzalo právo na odpoveď, aj naše noviny, vydavatelia a novinári z neho mali obavy. Počas legislatívneho procesu však nepodnikali nič. Vyčkali, ako to dopadne, a napokon to nebolo až také zlé. Zákon obsahuje preventívne opatrenia voči odpovediam, ktoré nie sú založené na strohých faktoch alebo ktoré nie sú stručné. Takže keď v takom rozsiahlom príspevku, ako je tento, spravíte dve chyby, musíte jednoducho opraviť len tie dve chyby, a nie dovoliť publikovať rovnako dlhú odpoveď. Nakoľko je švajčiarska verejnosť zvyknutá využívať služby mediátora? S akými požiadavkami sa na vás čitatelia obracajú najčastejšie? – V tomto prípade môžem hovoriť naozaj len o tom, čo poznám najlepšie, teda o sebe a o svojej práci pre denníky Tribune de Genéve a 24 heures, ktorý vychádza v Lausanne. Tak ako na Slovensku, aj vo Švajčiarsku totiž existujú veľké rozdiely – sme predsa konfederácia zložená z množstva kantónov. La Tribune de Genéve venuje čitateľom veľa priestoru, na ich listy a reakcie má denne rezervovaných jeden a pol strany. Čitatelia sú preto zvyknutí obracať sa na tieto noviny, aby vyjadrili svoj názor alebo kládli otázky. Je však rozdiel pýtať sa na podrobnosti a aspekty aktuálnych tém a pýtať sa na spôsob, akým ich noviny spracovali a prečo. Otázky smerujúce k žurnalistickým praktikám denníka neadresujú čitatelia redakcii, ale mediátorovi, pričom je zaujímavé, že viac ako šesťdesiat percent z nich mi kladie skôr všeobecné otázky – teda také, ktoré sa netýkajú priamo ich samotných. Väčšinou sú to ponosy na nevyrovnanosť a neobjektívnosť spravodajstva. Čitatelia sa napríklad pýtajú na vzťahy medzi Palestínčanmi a Izraelom a prečo stále informujeme len o palestínskych atentátoch, a ani slovkom nehovoríme o vyčíňaní Izraela v pásme Gazy alebo naopak. Zaujímavé je, že takéto otázky zvyknú prichádzať v pároch – k väčšine tém dostávam naraz dve protichodné reakcie. Aj z toho vidieť, akí sú čitatelia subjektívni. Potom existujú aj tri skupiny čitateľov po desať percent. Prvú desatinu predstavujú čitatelia, ktorých sa novinový príspevok osobne dotkol, teda protagonisti článkov alebo citované informačné zdroje. Niekedy sa mi dokonca neozývajú oni sami, ale ich blízki, napríklad kolegovia z práce, ktorí ich dobre poznajú. Tak to bolo napríklad v prípade veľkej mediálnej aféry okolo lekára, ktorého obvinili zo zlej starostlivosti o pacienta. Médiá rozoberali jeho prípad a celý súdny proces dlho a podrobne. Keď ho však súd napokon zbavil obvinenia, vystačili si zrazu s drobnou stručnou správičkou. Práve v tejto situácii sa na mňa obrátili lekárovi kolegovia. Ďalšou desaťpercentnou kategóriou sú zástupcovia rôznych organizácii a politických strán, ktorí nevystupujú sami za seba, ale posielajú mi oficiálne vyhlásenia. Posledných desať percent tvorí zaujímavá kategória ľudí, ktorí sa strachujú o poskytnuté údaje a o správne doručenú poštu. Patria sem čitatelia, ktorí mi poslali list, a teraz žiadajú, aby som ho roztrhal (či presnejšie zmazal e-mail), alebo, naopak, takí, ktorých pošta vôbec nebola doručená, ale oni sa nazdávajú, že som im zabudol odpovedať. Ostáva už len desať percent, poskladaných z otázok, ktoré vychádzajú z verejných diskusií o rôznych problémoch, otázky adresované redakcii média alebo parlamentné vyhlásenia. Dve až tri percentá mojej agendy tvoria interpelácie zo žurnalistického prostredia. Spomínate si na vážne prípady, ktoré ste riešili? – Určite medzi ne patrí prípad, keď sa noviny „obuli“ do jedného z členov vlády Ženevského kantónu. Je to veľmi komplikovaná a zamotaná kauza, počas ktorej som musel s redakciou diskutovať o férovosti, precíznosti a vernosti faktom, pretože sa podľa mňa k dotyčnému politikovi správali nespravodlivo. Pozabudli na prezumpciu neviny a uvádzali okolnosti prípadu len preto, aby dokázali pravdivosť svojich obvinení. Nebolo to poctivé, pretože obvinený politik nedostal šancu vyjadriť sa. Kauza navyše vyvolala veľkú pozornosť verejnosti, a tak som musel na svojej internetovej stránke ustavične ničo vysvetľovať. Ďalšia závažná aféra je zároveň jednou z najčerstvejších. Týka sa katolíckeho kňaza, ktorého obvinili z pedofílie a spáchal samovraždu. Predchádzala tomu, samozrejme, veľká mediálna poľovačka. Prípad v spoločnosti nastolil otázku, či za smrť tohto človeka nesú zodpovednosť médiá. Osobne si myslím, že k tragédii určite podstatne prispeli, pretože prípad nafukovali, venovali mu oveľa väčšiu pozornosť, než akú si vzhľadom na svoju skutočnú spoločenskú dôležitosť zaslúžil. „Za ušami“ však majú aj katolícki hodnostári, ktorí veľmi dlho, prakticky počas celej aféry mlčali. Zato však občania Spojených štátov amerických začali mať problém s návštevou pápeža, čitatelia zo všetkých vrstiev spoločnosti sa tam zaujímali o sexuálne zneužité deti, ich rodiny voči tomu protestovali v televízii... A ja som opäť musel vysvetľovať. Tak ako inokedy, snažil som sa ľudí uviesť na pravú mieru a zároveň kontaktovať redakcie, ktoré zašli príliš ďaleko – alebo, naopak, začreli príliš plytko. Zároveň som sa snažil verejne vysvetliť, prečo sa veci udiali tak, ako sa udiali. Stal som sa akýmsi moderátorom diskusie. Denne vybavujete množstvo korešpondencie a čitatelia vás kontaktujú predovšetkým e-mailom. Využívate aj iné komunikačné prostriedky? – Spôsob komunikácie, aký si zvolím, závisí predovšetkým od množstva otázok, aké príde na jednu tému. Stovku interpelácii si bežne roztriedim do tematických hniezd po dvadsať až tridsať a reagujem na ne na svojej internetovej schránke buď v diskusii, alebo v rubrikách. Ak si čitateľ vyslovene nežiada opak, riešim všetky otázky verejne. Vo všeobecnosti vždy odpovedám takým spôsobom, akým ma oslovili. V praxi to znamená, že už takmer výlučne píšem maily alebo diskusné reakcie. Listy sú už hotová rarita; od začiatku tohto roka som čitateľom poslal možno tri alebo štyri. Všetka ostatná agenda mi prichádza mailom a mne to veľmi vyhovuje. Takáto komunikácia je rýchla a jednoduchá, ľahko sa odpovedá. Ale čo sa týka môjho pracovného času, musím zarmútiť tých, ktorí si myslia, že mediátor si vystačí len so štvrtinou úväzku. Obávam sa, že pracujem viac ako na dvadsaťpäť percent. A to som dávno na dôchodku, keď by som mal oddychovať. Utešuje ma však pomyslenie, že aj keď denne dostávam pošty požehnane, nie je to predsa len taká lavína, ako keby som bol mediátor v televízii. Súvisí to s tým, že noviny a časopisy nedosahujú vo Švajčiarsku veľmi vysoké náklady, pretože u nás prevládajú regionálne periodiká, ktoré predstavujú v pomere k počtu obyvateľov veľké množstvo titulov. La Tribune de Genéve má náklad od 67- do 70-tisíc výtlačkov, a to nie je až také enormné množstvo. Spomínali ste televíznych mediátorov. Ako sa ich pozícia líši od tých, čo pracujú v tlači? – Vo Švajčiarsku nemajú televízni a tlačoví mediátori rovnaké úlohy. Rozdiel je aj medzi televíznou, respektíve rozhlasovou mediáciou vo Švajčiarsku a vo Francúzsku. Francúzski mediátori elektronických médií robia prácu oveľa bližšiu tým tlačovým. U nás máme zákonom ustanoveného zriadenca, na ktorého sa možno obracať so sťažnosťami na vysielanie verejnoprávnej televízie či rozhlasu. Jeho úlohou je skúmať redakčnú prácu a snažiť sa v prípade sporných otázok o konsenzus medzi plénom, ktoré je nadriadeným orgánom redakcií verejnoprávnych médií, a redakciami samotnými. Ak sa to nepodarí, riešenie sporu berie do rúk komisia, ktorá sa nazýva L´Autorité Independente d´Examins de Plans et Matiéres de Radio et de Television (Nezávislý úrad na vyšetrovanie plánov a záležitostí rádia a televízie). Je to nezávislá, ale pritom oficiálna inštitúcia: ak plénum neakceptuje rozhodnutie tohto úradu, prípad sa dostane pred Federálny tribunál, ktorý predstavuje najvyšší stupeň švajčiarskeho súdnictva. Ďalej už prípad môže putovať iba do Štrasburgu. Na príklade tohto procesu vidno, že práca televízneho či rozhlasového mediátora spočíva predovšetkým v riešení právnych otázok, aj keď občas dostanú aj títo mediátori prípad, ktorý je väčšmi žurnalistický ako právny. Ďalším podstatným rozdielom oproti tlačovej mediácii je, že mediátor v elektronických médiách nie je povinný prezentovať sa verejne. Neprodukuje nijaké výstupy, ktorými by musel verejnosti demonštrovať výsledky svojej práce. Tú robí bez výnimky v súkromí redakcie. V súčasnosti vo Švajčiarsku pracuje sedem tlačových mediátorov. O vašej krajine bolo zároveň známe, že má najväčšiu hustotu mediátorov v Európe... – Primát v počte tlačových mediátorov Švajčiarsko udržalo do konca roka 2006. Vlani bolo mediátorov až deväť a traja z nich nepracovali pre konkrétne noviny, ale pre vydavateľstvá. V súčasnosti je nás sedem, a štyria z nich, vrátane mňa, pracujú pre vydavateľstvá. Šampiónom v počte tlačových mediátorov sa stalo Francúzsko, ktoré ich má osem. Sedem, osem ani deväť však nie sú vysoké čísla. – Počet mediátorov závisí od počtu novín. Vo Francúzsku vychádza porovnateľný počet denníkov ako v omnoho menšom Švajčiarsku, takže aj počet mediátorov je väčšinou porovnateľný. Pre vytvorenie tejto pracovnej pozície je však rozhodujúca politika mediálneho podniku: nie každý vydavateľ pokladá tlačovú mediáciu za užitočnú, či dokonca neodmysliteľnú súčasť života média. Niektoré dôležité európske denníky, napríklad Frankfurter Allgemeine Zeitung, nemajú vôbec rady myšlienku mediácie, myslia si, že odvádzajú dostatočne kvalitnú prácu, ktorú nemusí nikto pred verejnosťou „ospravedlňovať“. Iné svetové denníky zasa objavili užitočnosť tejto profesie relatívne nedávno. Napríklad také New York Times. V roku 1967 boli prvé, ktoré uverejnili príspevok o dôležitosti mediácie v novinách. Zaujímavé je, že vlastného mediátora zamestnali až v roku 2003. Vymenovanie Daniela Okrenta bolo jedným z prvých krokov nového šéfredaktora. Pôvodné vedenie tohto váženého denníka totiž muselo odstúpiť pre aféru redaktora Jaysona Blaira, ktorý publikoval vymyslenú reportáž. V krajinách, ktoré prijali podobný tlačový zákon ako Slovensko, by však zavedenie mediácie do denníkov mohlo ušetriť novinárom, potenciálnym dotknutým čitateľom aj súdom mnoho problémov aj práce, nemyslíte? – To je pravda. Pri praktickej realizácii sa však treba vyhnúť viacerým úskaliam, najmä ustrážiť, aby sa nevyplnil najrozšírenejší predsudok o mediátoroch – teda aby sa nestali nástrojom marketingu novín. V krajinách, kde sa to ustrážiť podarilo, ľudia prácu mediátorov oceňujú. Aj ja mám skúsenosti prevažne s pozitívnou spätnou väzbou. Viete si predstaviť švajčiarsky model mediácie ako vhodný príklad, ktorým by sa mohlo inšpirovať Slovensko? – Nuž, ak by sa to stalo, nebolo by to prvý raz, čo sa Slovensko inšpirovalo švajčiarskymi modelmi, veď už prvá Československá republika na začiatku 20. storočia pri budovaní svojej štátnej správy od nás trošku „odkukávala“. Čo sa týka médií, myslím si, že tie vaše nabrali správny smer, že sa pozorne obzerajú, čo sa deje vôkol nich, a to aj v iných krajinách. Najdlhšiu skúsenosť s tlačovou mediáciou majú Spojené štáty americké, kde táto profesia vznikla, ale práve v tejto krajine dnes mediátori často skĺzavajú do roly marketingového nástroja. Príkladmi hodnými nasledovania sú však mediátori v britskom denníku Guardian, španielskom El País či vo francúzskom Le Monde: sú nezávislí a pracujú v prospech verejnosti. Byť nezávislým a pracovať v prospech verejnosti sú však ideály, ktoré je v súčasnom mediálnom svete veľmi ťažké obhájiť. Môžu novinári v situácii, keď noviny ovplyvňujú záujmy majiteľov a inzerentov, ešte snívať o objektivite, nezávislosti a nepodplatiteľnosti? A môžu čitatelia veriť, že si novinári tieto hodnoty ctia a riadia sa nimi? – Napísal som o médiách niekoľko kníh, v ktorých som sa pokúšal riešiť aj túto otázku. Nemôžem sa vyjadriť k situácii na Slovensku, lebo ju príliš nepoznám, ale môžem hovoriť všeobecne: nijaké noviny, ktoré nie sú štátne, nemôžu ignorovať komerčné imperatívy. Bolo to tak vždy a všade. Ak chce periodikum prežiť, musí s nimi počítať a pokúsiť sa nejako ich zapracovať do svojej koncepcie. To isté platí pre novinárov, ktorí sa takisto stretávajú s tlakmi rôznych záujmov. Medzi riaditeľstvom novín, ktoré reprezentuje a snaží sa presadiť komerčné záujmy, a ich redakciou, ktorá by mala byť nositeľkou spomínaných ideálov, vždy existuje napätie. Malo by však vyústiť do vyváženého kompromisu. Jednou z možných odpovedí na to, ako sa dôstojne – a eticky – vyrovnať s komerčnými tlakmi, je práve myšlienka deontologickosti – teda transparentnosti pri uvádzaní zdrojov informácii, ktoré hraničia so skrytou inzerciou a za iných okolností by ňou skutočne boli. Čitateľ má totiž právo vedieť, či číta reklamný článok, publicistický príspevok alebo niečo medzi tým. Pre mnohé médiá je to však v súčasnej situácii nesmierne ťažká úloha.