Jin o pol piatej

Prečo sa to vždy musí takto skončiť? Ranné pozeranie do tanierov a trávenie noci spolu s čerstvým pečivom. Bolestná kombinácia. Silvia má chuť naservírovať cudzincovi kapustnú hlavu a on zvažuje, ako dlho by sa mal zdržať, aby to nepôsobilo na „vážno“. Keby sa tak ľudia mohli rozprávať na rovinu, Silvia by povedala: „Dúfam, že je ti jasné, že rátam sekundy, kým zdrhneš z môjho bytu a budem môcť vyvetrať. Najradšej by som ti podala nejaký veľmi účinný jed rovno do hnusnej rannej kávy studenej ako tvoj nos, ale premýšľam aj o obrovskej kapustnej hlave.“ Sedel by si oproti mne ako debil a nevedel by si, čo si máš o mne myslieť. Potom by som ti povedala: Len jedz, nech ti chutí, a ty by si začal nemotorne rozoberať jednotlivé kapustné listy starostlivo, ako by si nechcel poškodiť stránky nejakej úžasnej a vzácnej knihy. Zízal by si na ten zázrak a rozmýšľal, v akom sci-fi si toto čítal. Deja vu. Potom by som podišla k tebe a s láskou sa ti prehrabala vo vlasoch a prečítala ti krátku rozprávku z listu číslo šestnásť. Možno by sme potom kapustnú hlavu dojedli spolu a prehrýzli sa až k jadru. Z hlúbika by sme mohli vystrúhať bábiku alebo malého vojačika. Veľa by sme sa na tom nasmiali. Tebe by potom mohli narásť dlhé vlasy Deda Vševeda a ja by som sa do nich zamotala a schúlila. Želala by som si prejsť sedem hôr a sedem dolín a nájsť svojhlavého draka, ktorému by som odsekla hlavy. Po dlhej prechádzke by si mi masíroval nohy a potom by si čítal noviny v hojdacom kresle a ja by som varila v zásterke. Navarila by som veľa kaše z hrnčeka samovaru. Keby sa nám narodili deti, tak by sme ich šupli do pece a ony by nám vymaľovali chalúpku. „Prečo sa to vždy musí takto skončiť?“ „Neviem...“ odpovedáš.“ Deti máme už dávno „rozdelené“, hlavy sú až príliš na svojich miestach a naposledy Silvia varila kašu, keď boli deti malé. Keď za Marekom zabuchnú dvere, ocitne sa v kráľovstve bez slnka, sama s nožom v ruke bude zabíjať divú zver, bojové pokriky má nacvičené a maskovacie maľovanie tiež. Keď počuje kvapkať kohútik, túži po mori. Kúpila si bambusové žalúzie a spáva nahá. Zima ju netrasie. „Čo myslíš tým zostarla si?“ „Nikdy som nebol na vysvetľovačky.“ „Možno len zrkadlím tvoju starobu“ „Hm...“ „Máš noviny?“ „Sú vedľa tvojho kresla.“ „Idem navariť kašu.“ Autorka študuje na Filozofickej fakulte UK, odbor estetika