Reklama

Eva Lustigová - Tvoje slza, můj déšť: Přítomnost Arnošta Lustiga – premietanie filmu a autogramiáda rovnomennej knihy

streda, 26. február 2014 - 15:00

lustig_pozvanka.jpg

tvoje-slza-muj-dest.jpg„Člověk je nesmrtelný tak dlouho, dokud vytrvá ve vzpomínce,“ říká s šibalským úsměvem známý český spisovatel Arnošt Lustig. Nakolik jeho slova platí i pro něj samotného, to začala zjišťovat autorka filmu Eva Lustigová už v prosinci roku 2006, kdy její otec slavil osmdesátiny. Od té doby až do Lustigovy smrti v únoru 2011 zaznamenávala jejich vzájemná setkání a osobní rozhovory. Se svým pověstným smyslem pro humor světově uznávaný spisovatel vzpomíná na bezstarostné dětství přerušené nacistickou okupací, hrůzy pobytu v koncentračním táboře, na počátky své spisovatelské dráhy, pobyt v Izraeli a USA či na celoživotní přátelství s Otou Pavlem. Autorský dokument Evy Lustigové, žijící v Ženevě, není tradičně sestaveným portrétem slavného spisovatele, chronologicky přibližujícím jeho životní dráhu, ale spíše volně poskládaným a velmi živě podaným snímkem o člověku s neutuchající láskou k životu takovému, jaký je.







slovo_archiv_x_150_rovne_2.jpgČLOVEK POTREBUJE OVEĽA MENEJ, NEŽ SI MYSLÍ

Rozhovor Gabriely Rothmayerovej s Arnoštom Lustigom publikovaný v Slove 27. apríla 2005


Arnošt Lustig, spisovateľ, profesor na univerzite vo Washingtone

Päť večerov som trávila v spoločnosti Arnošta Lustiga. Sprostredkovane. Čítala som 3 x 18 – knihu rozhovorov, ktoré s týmto spisovateľom, pražským rodákom, dnes profesorom predmetu Creative Writing na univerzite vo Washingtone, zaznamenal František Cinger. Arnošta Lustiga som poznala cez jeho Démanty noci, Ditu Saxovú a Modlitbu za Kateřinu Horowitzovú. Viem, že patrí medzi najväčších židovských spisovateľov. Ako redaktor Československého rozhlasu, ako filmár a ako spisovateľ stretol sa s množstvom protikladných ľudí: povedzme od Moshe Dajana cez Che Guevaru až po súčasného prezidenta Busha. A tak som si pre neho pripravovala seriózne otázky, dumala, kto je ten človek, ktorý sa ocitol v spoločnosti takých rozmanitých osobností a o každej dokáže podať neskreslené svedectvo. Podľa jeho poviedok a noviel sa nakrúcali filmy, jeho knižky čítali prezidenti (aj ten súčasný americký), ale najmä množstvo čitateľov na rozličných kontinentoch. Po okupácii v roku 1968 sa už do Československa nevrátil. Prišiel až po novembri 1989 – zato medzi prvými. Stretli sme sa v Židovskom múzeu. Podávala som ruku mužovi s ušľachtilými črtami tváre, s priamym pohľadom pozorných modrých očí, s uvoľneným úsmevom a nenúteným správaním. Oblečený bol tiež tak nenútene – žiaden oficiálny oblek, ale frajerská bunda a džínsy. Bol deň nasiaknutý vlhkom, ale dážď akoby zachytili vŕšky nad Bratislavou, len povetrie ním voňalo. Oslovila som Arnošta Lustiga Majstre. Smial sa, že je ,,mistr kominík“, a aby som mu tak nehovorila. Keď vyšlo najavo, že píšem, celkom spontánne mi začal tykať a vyrazili sme spolu po bratislavských obchodoch. ,,Víš, já bych potřeboval něco na sebe, profesor (Pavol Mešťan, pozn. G.R.), von je takovej akorátnej, víš, a já na sebe mám jenom takový věci...)“ ukázal gestom na seba. ,,Co bys řekla tý bundě, s těma mnoha zipama?“ A šli sme ju vyskúšať. Bola super, Arnošt Lustig v nej vyzeral výborne. ,,A ještě Harley Davidsona k ní,“ konštatoval. A nekúpil si ju. Nie preto, že na ňu nemal peniaze, ale že sa mu videlo veľmi márnotratné vyhodiť ich za jednu, hoci aj peknú vec, ktorú predsa nemusí mať. ,,To v Americe jsou věci o třetinu levnejší. Víš, Amerika je hodně sociálnědemokratická, tam vědí, že když mají něco prodat, tak to musí být přiměrený k tomu, co lidi mají. Devádesát procent lidí, ne jen ti bohatí.“ Z každého slova, z každého gesta tohto muža sála bezprostrednosť a pohodovosť. Žiaden Mistr, žiadne maniere. Kráčali sme dolu Námestím SNP, vedľa nás hrmotala električka a šmýkali sa autá. Arnošt Lustig si stačil všímať dievčatá i trasu, po ktorej kráčame, zároveň odpovedať na otázky.

Čítali ste knihu Stefana Zweiga Svet včerajška?
- Nie, tú som nečítal. Čo je v nej zaujímavé?

Stefan Zweig charakterizuje čas svojho detstva pred prvou svetovou vojnou ako zlatý vek istoty. Všetko v tisícročnej rakúskej monarchii akoby boli založili natrvalo. Ľudia si plánovali budúcnosť, všetko v rozľahlej ríši stálo pevne a neochvejne na svojom mieste. Nik neveril, že môže prísť prevrat, tobôž nie vojna. A potom prišla... Ako si vy spomínate na čas svojho detstva?
- Predovšetkým – Stefan Zweig pochádzal z celkom inej vrstvy ako ja. Takže moje detstvo bolo skôr svetom neistoty. Moji rodičia nemali majetok, nevyrastal som v salónoch ako Zweig, koľkokrát som aj dva dni nejedol. Ale bol to krásny čas, lebo detstvo je vždy krásny čas. No pocit istoty v ňom nebol. Skôr pocit nespravodlivosti sveta – to áno, ten tam bol.

Tak ako vy žili mnohí vaši priatelia v pražskej Libni. Nie všetkých však postihol osud vydedenca. Vnímali ste to aj vtedy tak ostro? Vedeli ste, o čo ide, keď vás odviezli do Terezína?
- Všetko, čo vám teraz poviem, musíte merať optikou mladosti. Prišli sme do mestečka, ktoré malo svoj poriadok, ubytovali ma v domove mládeže, obaja rodičia aj sestra boli v mestečku so mnou a bolo tam aj množstvo krásnych dievčat. Bol som v izbe s akože najväčšími grázlami. Boli to báječní chlapci! V Terezíne som žil, lebo som bol práve tam. Vidím otecka, ako mi čistí futbalové topánky, lebo v Terezíne chytám za dorastenecké mužstvo. Spím na slamníku plnom bĺch a čítam Dostojevského Zločin a trest. (Bola to moja prvá viazaná kniha.) Vidím ženskú celu, kde som sa zoznámil so svojím prvým dievčaťom... Ale nechcem priveľmi hovoriť o sebe – lebo by sa mohlo zdať, že som bol aj v tom Terezíne šťastný. A viete, koľkých ľudí by sa to mohlo hlboko dotknúť? Prišiel tam povedzme bankový úradník, ktorý žil predtým v peknom dome, jeho manželka sa venovala umeniu, deti chodili do dobrých škôl – a odrazu ho sotili na najnižší spoločenský stupienok bez akejkoľvek budúcnosti. Nie preto, že urobil niečo zlé, iba preto, že sa narodil ako Žid. Akú mal pred sebou perspektívu, okrem cyklónu B? Mladý človek na to nemyslí – keď mi povedali, že všetci chcípneme, tak som povedal – to mi je jedno, ja som si užil také krásne veci do svojich dvanástich rokov... A asi som neveril, že by ma niekto zabil. A ešte niečo – pre dospelého človeka nielen nedostatok, ale aj strata dôstojnosti znamená strašnú traumu.

Viete, čo ma vždy fascinuje? Že nacizmus sa nezrodil zo dňa na deň, že trvalo dni, týždne, roky, kým sa uplatnili všetky tie zákazy, ktoré z ľudí rovnocenných ,,vytriedili“ ľudí označených. Ako je možné, že to vaši susedia, priatelia, známi prijímali? Nepostrehli to, nevšímali si to? Nereagovali?
- Reagovali.

A ako reagovali?
- Hanbili sa za to. Niektorí si nás, samozrejme, nevšímali, niektorým to vyhovovalo – spomínam si, bol tam u nás v dome taký fašista, ktorý mal z nášho prenasledovania prospech, takže mu vyhovovalo, ale väčšina sa hanbila. Možno aj preto, že to boli Česi a vedeli, že Slovania sú v poradí na vyhladenie ako druhí. Moja maminka si nechala u priateľov Čechov posteľnú bielizeň, a po vojne jej ju tí ľudia vrátili. Ľudia v našom prostredí, kde som vyrastal, sa správali väčšinou slušne a mám ich dodnes rád.

Všimla som si aj z vášho rozprávania v knihe 3 x 18, že máte veľký zmysel pre odpustenie.
- Odpustenie je jedna z najväčších cností človeka. Som za odpustenie, lebo je to most, ktorým prichádza človek k človeku.

Vo svojej najnovšej knihe sugestívne opisujete, ako sa rozširovala zóna zákazov pre Židov. Až prišlo na také minuciozity, že si nesmeli kúpiť cesnak a cibuľu... Hovoríte, že napriek tomu solidarita fungovala.
- Fungovala. Raz šiel môj tatínek na letisko odpratávať sneh. Pochodovali a vedľa môjho tatínka pochodoval Vlajkár (člen fašistickej Vlajky, pozn. G. R.) Otec mal na pleci lopatu a strčil jej násadu tomu Vlajkárovi medzi nohy. Vlajkár spadol. Okolo šiel strážnik a ten Vlajkár hovorí: pozrite sa, tento židák ma strčil, aby ma poranil! A ten strážnik na to: Ľutujem, ale nie som v službe. To je pre mňa strašne dôležité. Viete, ja dodnes mám rád rozprávky, lebo sa v nich všetko dobre skončí. Mňa zaujíma to dobré v ľuďoch – zlého je veľa, ale ja si radšej spomínam na tie dobré momenty.

Primo Levi vo svojom otriasajúcom svedectve z koncentračných táborov hovorí o tragickej strate solidarity.
- Viete, ak sú ľudia v hroznej situácii, pod tlakom, tak sú nervózni a prebúdza to v nich základné inštinkty prežiť: prvý je sexuálny, množiť sa, druhý inštinkt hladu, najesť sa, ber kde ber, hoci vziať mame alebo dieťaťu, a tretí inštinkt pud sebazáchovy. Zachovať seba, nie toho druhého. Primo Levi si všímal, ako sa správa človek pod tlakom. Podal objektívny obraz tej „nezdeliteľnej“ zúfalej situácie. A ani jeho vynikajúci mozog mu nestačil, aby dokázal odovzdať tú strašnú skúsenosť – bol z nej taký zúfalý, že sa zabil. Ale keď ste spomínali ten nedostatok solidarity. Ja mám v pamäti, ako kráčam cez láger, bola strašná zima, fúkalo, pršalo, bol som celý modrý. Uprostred stál hlúčik židovských mužov – starších mužov, okolo 45 rokov, ktorých ešte neposlali do plynu pre ich starý vek – a pýtali sa ma: tebe je zima, však? Odpovedal som – to je ale otázka, samozrejme, že mi je zima, prší, fúka... a oni na to: poď medzi nás, my ťa zohrejeme. Nemali nič, len svoje telá, a vzali ma medzi seba a svojím ľudským teplom ma zohriali. Od tých čias viem, čo je ľudská solidarita. Viem o nej!

Primo Levi neuniesol svoj život. Po tom, čo všetko zaznamenal, odišiel zo sveta dobrovoľne. Vás často priraďujú k jeho tvorbe. Poznali ste sa osobne? A čím vás najväčšmi upútal?
- Nepoznali sme sa, bol Talian a bol v inom lágri ako ja. Ale poviem, vám čo ma na ňom najviac zaujíma. Primo Levi bol človek s vynikajúcim mozgom. Prišiel do lágru s týmto nadaním. Kým ja som bol chlapec absolútne bez vzdelania, ktorý všetko posudzoval svojím zvieracím inštinktom. Takže to je asi taký rozdiel, akoby zavreli do lágru Sokrata a jeho upratovača. Ja som bol v role toho upratovača. Je šťastím osudu, že taký človek vôbec existoval. Jeden jediný z tých státisícov, ktorí prežili, a z tých miliónov, ktorí neprežili. Primo Levi je Albert Einstein v pozorovaní koncentračného tábora.

Zaplatil za to strašnú cenu. Ale vidí sa mi, že my ľudia sme nepoučiteľní. Stále chce jeden zvíťaziť nad druhým. Včera som čítala, ako charakterizuje súčasnosť filozof Erazim Kohák: ako rozpor dvoch základných postojov – postoj boja a postoj zmieru. Súhlasíte s tým?
- Nemôže to škodiť. Ale iný filozof, Herakleitos, tvrdí, že všetko užitočné sa rodí zo sporu, z boja. Rozprávkové zmierenie je pekné, ale zdá sa mi, že je to idealistický prístup k životu. Myslím si, že medzi ľuďmi prebieha neustály boj medzi zlom a dobrom.

Problém je, či vieme rozlíšiť či to, čo je dobré pre mňa, je zároveň dobrom pre iných...
- No ak vo mne prevládne pocit, že je mi jedno, či niekoho nakazím zhubnou chorobou, ak sa tak stane, poviem si, patrí mu to, hlavne, aby mne bolo dobre, tak vo mne zvíťazilo zlo. Každá myšlienka sa samozrejme dá zneužiť, ak sa plní príliš horlivo. Máme na to v našich dejinách dosť príkladov.

Fedor Gál mi v jednom rozhovore povedal, že najhoršie zločiny spáchali ľudia v mene tých najsvätejších ideálov. Najsvätejšie ideály priviedli do komunistickej strany milióny ľudí. Keď sa z ideálov stal (s)prostý boj o moc, sklamanie bolo o to silnejšie.
- Komunisti v koncentračných táboroch boli najnezištnejší, najlepší ľudia. Odtŕhali si chlieb od úst, aby zachránili život dieťaťa. Nemali moc, preto boli takí. To až potom, keď sa dostali k moci, zabili človeku dušu. Nelíšili sa od nacistov. Mne sa to nehovorí ľahko, pre mňa nie je jednoduché porovnávať komunizmus a nacizmus, veď som sa prihlásil ku komunistickému hnutiu, v ktorom som videl ideály, bez ktorých človek nechce žiť – rovnosť, toleranciu a spravodlivosť. Už som vám hovoril o tom základnom pocite svojho detstva – nespravodlivosti. Komunizmus hovoril o svete, aký by mohol byť. Bez rasizmu, spravodlivý ku všetkým bez ohľadu na to, kde a komu sa narodil. Poznal som aj v najhorších časoch nezištných, ktorí sa nehlásili ku komunistickej strane z oportunizmu preto, že to bola víťazná strana a stranícka legitimácia pomáhala k bytu, miestu, výsadnejšiemu postaveniu v spoločnosti. Keby dnes niekto povedal mladým ľuďom, že mnohí vstúpili do komunistickej strany z túžby po náboženskej tolerancii, vysmiali by ho. Ale spočiatku to bola pravda. O to bolo sklamanie, rozčarovanie tých poctivých strašnejšie. No je smiešna a trochu pokrytecká otázka niektorých, čo sú múdri až po bitke: ako si mohol vstúpiť a zostať tak dlho? Je to trochu snobská otázka ľudí so zdvihnutým nosom. Z vlastnej skúsenosti viem, že nejeden z tých salónnych intelektuálov, čo sa takto pýtajú, behali s prihláškou do strany a až po rokoch, keď ich ta nevzali, robia z núdze cnosť. Mohol by som vám ich zopár vymenovať. Skutočnosťou však je, že hnutie, ktoré chcelo nastoliť napriamenie človeka, dospelo k tomu, že si komunizmus a nacizmus podávali ruky.

Vy ste odišli z Československa po okupácii v roku 1968, zažili ste celý obrodný proces. Spomínam si, ako vo Federálnom zhromaždení môj kolega poslanec Pavel Dostál (dnes minister kultúry ČR) a kolega poslanec Miroslav Macek (dnes poradca prezidenta Klausa) rozdielne hodnotili ten čas: Pavel Dostál ako najväčšie vzopätie za socializmus, Miroslav Macek ako najväčšie vzopätie proti socializmu. Spomínate si na ten čas?
- Ako na najkrajšie roky môjho života! Poviem vám takú príhodu. Bol som vtedy v Izraeli a Seifert ma pozval na zjazd československých spisovateľov. Prišiel som do Prahy, Ota Pavel mi požičal auto, a ja som večer zabudol vypnúť svetlá. Ráno bola, samozrejme, batéria vybitá. Baterky neboli. Prišiel som do jedného krámu, hovorím, pane, potreboval by som baterku, prišiel som z Izraela na zjazd spisovateľov. Videl som – regály v obchode prázdne. A ten človek šiel niekam dozadu a doniesol mi baterku, aby som mohol ísť. Vtedy vládla taká solidarita. Takže – viem, že Pavel Dostál sa riadi pocitmi, nie rozumom, ale dávam mu za pravdu.

Pre mňa sú roky šesťdesiate vzopätím za duchovnejšiu spoločnosť. Nie som si istá, či dnes ide práve o toto. Vy hovoríte o vlastnostiach materiálnych a duchovných ako snúbencoch, manželoch, súrodencoch, idú pre vás v ruka v ruke.
- Človek potrebuje oveľa menej, než si myslí. Pri každom otrase, ktorého dôsledky sa dajú merať ako dôsledky zemetrasenia, vlastníme kopu vecí, s ktorými sa nedá utekať a ktoré v podstate nepotrebujeme, môžeme sa ich ľahko vzdať, ak ide o všetko. Nie je to bolestivé, ani nám toho nie je ľúto, ako by sa mohlo zdať, lebo materiálne veci získame vždy znova, ak sme zdraví (a živí), ale svedomie, ktoré zlyhalo, je už navždy svedomím, ktoré zlyhalo. Svedomie je ako oheň, ktorý nemožno utajiť. Mám rozpísaný príbeh o chlapcovi, ktorý si láme hlavu presne takýmito otázkami. Premýšľa, čo v jeho živote bolo hodnotné, čo menej. Uvažuje o podstatných a nepodstatných záležitostiach. Jeho pamäť je to sito, ktorým prepúšťa, čo sa stalo, čo ho zasiahlo, ľudí, s ktorými sa stretol, deje, na ktorých sa podieľal. Na kôpke, ktorá prešla cez sito, je toho stále menej. To málo je priehľadné. Všetko je zrazu len tým, čím bolo, je a zostane. Nemôže a už ani nechce nič oklamať. A zisťuje, že najdôležitejšie v živote – maximálna hodnota, akú mohol dosiahnuť – bolo zachovať si slušnosť aj v najháklivejšej situácii. Keď prekonával sám seba, lebo mal – čo aj len na stotinu sekundy – možnosť voľby, aby mohol vyviaznuť alebo zdolať to horšie v sebe, to sebecké, ustrašené, zbabelé, špekulantské. Okamih, keď sa rozhodovalo, či bude sebou opovrhovať, aj keď na nič nebudú svedkovia a na vec sa dávno zabudne, alebo či sa narovná, hoci aj len sám pred sebou. Okolnosti sú ako chápadlá chobotnice. Robia z nás sebcov, chamtivcov, tiene toho, čím sme mohli byť.

Priznať chybu, omyl, to chce osobnú statočnosť, odvahu. Zdá sa mi, že vás najviac charakterizuje príhoda z detstva, keď ste sa pustili do bitky bez ohľadu na to, že ste boli menší a slabší.
- Mal som osem, deväť či desať rokov – presne sa nepamätám. Pobil som sa s najväčším bitkárom Heydukovej ulice Otom Kubrom, bol pekne nafúkaný, lebo jeho otec bol taxikár. Dal som mu asi po troch výmenách takú šupu zospodu, hákom plochou päsťou do nosa, až som pocítil, ako sa mi jeho nos zaboril do päste. A dodnes viem, ako mi ho bolo ľúto. Rovnako, ako ma opájalo víťazstvo nad mocnejším. Tá šupa rozhodla. Kubr bol na nejaký čas v ulici vyradený. No odvtedy sme si boli bližší ako predtým. Dotkol som sa záhady boja. Prečo si porazený ctí víťaza, namiesto toho, aby ním pohŕdal? Azda preto, že by musel pohŕdať sám sebou? Neviem. Bola to lekcia, o ktorej premýšľam dodnes. Ak ťa uhryznú, uhryzni tiež. Oplatí sa to, aj keby ti mali na tele zostať jazvy po zuboch.

V jednom rozhovore s vami som si prečítala: ,,Muži sú zvieratá a majú s tým strašné problémy. Ženy musia byť veľmi múdre, šikovné a vľúdne, aby to zvládli.“ Aký je váš vzťah k ženám, k ich právam?
- Ženy obdivujem a asi som sa tak narodil, že ich považujem za absolútne rovnocenné bytosti. Vo všetkom. Ak ženy využívajú svoju múdrosť a vľúdnosť, vyhrávajú úplne všetko. Zvony na Dóme ohlasovali poludnie, a tak sme si po prechádzke zašli spolu na obed do nóbl reštaurácie. Arnošt Lustig sa aj tu správal uvoľnene a keď si objednal jedlo, hneď mi zo svojej porcie palaciniek jednu ponúkol. ,,Já si dám jenom ty palačinky,“ povedal. ,,A polívku s nudlema. Víš, všichni si myslí, že nejlepší jídlo je maso – ale my nejsme dřevorubci, abychom museli nabírat sílu. Já když cokoliv jím, na chvilinku, na tisícinu vteřiny jsem opět tam, v lágru. A pak všechno poměřuju lágrem.“

Myslíte si, že ľudská skúsenosť je prenosná?
- To neviem, ale myslím si, že svet je stále lepší.

Mravnejší?
- Počas vojny som si osvojil situačnú morálku. Nevylučuje kritériá dobrého a zlého, správneho a nesprávneho alebo spravodlivého a nespravodlivého. Ale vyhradzuje si právo posudzovať to sám, podľa svojho, podľa okolností, za ktorých sa niečo odohráva.

Stefan Zweig – aby som sa vrátila na úvod nášho rozhovoru – charakterizoval stav sveta počas svojho detstva. Zlatý vek istoty. Môžeme mu iba ticho závidieť (hoci – niet čo závidieť, ak už vieme, čo nasledovalo potom). A vôbec – zažili ste vy vo svojom živote príjemný stav istoty?
- Po prenádhernej jari roku 1968 som odišiel do exilu. A exil je stelesnením neistoty. Čo bolo, nie je. Čo bude, neviete. A nie ste najmladší. Začínate od bodu nula. Nič z toho, čo ste mali, vedeli, ste si nepriniesli v kufri. A viete, čo je na tom najhoršie i najlepšie? Že si zvyknete s neistou žiť. Tak, ako niekto, kto chodí o palici, alebo kto berie prášky či vypomáha si kyslíkom. Prosto ako niekto, kto sa prispôsobí novým podmienkach s vedomím, že samy podmienky sa budú meniť. Dúfate, že k lepšiemu.

V akých časoch teda žijeme?
- Čítal som, že žijeme v časoch protikladov. Máme vyššie domy, ale menšiu trpezlivosť, ako sa zabývať. Širšie cesty, ale užšie obzory. Môžeme si viac kúpiť, ale menej užiť. Máme viac pohodlia, ale menej času. Väčšie vzdelanie, menej rozumu. Lepších doktorov, horšie nemocnice. Viac majetku, menej hodnôt. Vyššie príjmy, nižšiu morálku. Obsiahli sme už všetky biele miesta na mape, ale nevidíme ani na susedov ani do svojej duše.

Doobedovali sme a Arnošt Lustig mi porozprával, ako chcela mať jeho dcéra Eva fotku s prezidentom Bushom. Bolo to na návšteve Prahy. A tak na ktorejsi recepcii pozvala ich k prezidentskému stolu Dagmar Veškrnová. ,,Přišli jsme k jejich stolu a Laura povídá svému choti: Hele, vstaň. On prý proč má vstávat. ,Chci se vyfotit s Lustigovýma,“ řekla Laura. President vstal od stolu a já mu povídam: Hele, ty máš ale pěknou ženskou...“ Ak budete čítať knihu 3 x 18 – portréty a postrehy, presvedčíte sa, že takto Arnošt Lustig bezprostredne reaguje, nech sa stretáva s prezidentmi alebo študentmi. Bez rešpektu, no s otvoreným srdcom.

S jedným z najlepších židovských spisovateľov a zároveň večným chalanom sa zhovárala Gabriela Rothmayerová




 

Tyzdenne zobrazenia: 
14
Mesacne zobrazenia: 
57