Svedomie ľavice

Tesne pred redakčnou poradou, 24. februára 1999, som držal v ruke prvé číslo týždenníka Slovo a napriek všeobecnej radosti som sa necítil ani trochu slávnostne. Nebol som spokojný s písmom, kvalitou tlače, distribúciou, ale ani s kopcom drobností, ktoré, našťastie, bežný čitateľ nevníma.
Počet zobrazení: 3294

Tesne pred redakčnou poradou, 24. februára 1999, som držal v ruke prvé číslo týždenníka Slovo a napriek všeobecnej radosti som sa necítil ani trochu slávnostne. Nebol som spokojný s písmom, kvalitou tlače, distribúciou, ale ani s kopcom drobností, ktoré, našťastie, bežný čitateľ nevníma. Dnes považujem skutočnosť, že Slovo vydržalo na trhu desať rokov, za malý zázrak, a tieto slová dokáže pochopiť len ten, kto vie, v akých materiálnych podmienkach redakcia pracovala a pracuje. Preto cítim predovšetkým vďaku. Vďaku všetkým, ktorí pre tento časopis niečo urobili a ktorí v ňom nechali kus svojho srdca. A nebolo ich málo. Za tých desať rokov sa zo Slova stala neprehliadnuteľná platforma ľavicového myslenia, ktorá sa napriek opakovaným snahám zvonka, ale i zvnútra redakčného tímu nikdy nedostala do područia straníckych záujmov. Prejavilo sa to najmä v troch kľúčových rozhodnutiach redakcie. Po prvý raz, keď len mesiac po založení časopisu vypukla vojna o Kosovo a kľúčoví predstavitelia SDĽ podporili prelety bombardérov NATO cez naše územie. Slovo bolo jediným slovenským periodikom, ktoré sa postavilo proti tejto agresii, upozorňovalo na dôsledky (ktoré sa, žiaľ, naplnili) a dostalo sa do ostrého konfliktu s našimi ľavicovými politikmi. Ako jediný časopis v strednej Európe uverejnilo vo forme prílohy úplný preklad potupnej „dohody“ z Rambouillet a jeho transparent na titulnej strane („Vojna nie je krajné riešenie, vojna nie je žiadne riešenie“) sa stal legendárnym. Toto číslo sa rozpredalo v bratislavských uliciach v priebehu dvoch hodín, Slovo sa dostalo po prvýkrát do širšej pozornosti a v tých dňoch bolo viac ako časopisom. Druhýkrát sa Slovo vzoprelo ľavicovému establishmentu, keď odmietlo kryť klientelizmus vládnej SDĽ. A tretíkrát zahrmelo, keď dalo najavo svoj protest proti spojenectvu Smeru s nacionalistami. Na jeho stránkach sa zrodili dva alternatívne dokumenty – Manifest Generácie 2000 a Deklarácia 2005 (Viac rovnosti a solidarity), ktoré premýšľali o budúcnosti ľavice tvorivejšie a intenzívnejšie ako stranícke centrály. A nesmieme zabúdať ani na skutočnosť, že Slovo bolo prvým politickým týždenníkom, ktorý sa objavil na internete a možno aj vďaka tomuto rozhodnutiu je silné predovšetkým v tejto podobe. Toto sú tie najzdravšie tradície, na ktorých rástlo Slovo, ktoré treba naďalej nielen udržiavať, ale aj rozvíjať a ktoré dávajú tomuto periodiku zmysel ako platformy „pre všetkých, ktorí chcú zmenu a neboja sa o nej hovoriť“ – aby sme pripomenuli úvodné heslo časopisu. Slovo musí zostať svedomím ľavice, jej kritickou reflexiou, a to aj za cenu, že establishment túto pozíciu nepochopí. Musí zostať hlasom tých, ktorí hlas nemajú. Inak by stratilo zmysel. Ak sme z tejto pozície nútení napádať politiku Smeru, neznamená to, že sme zradili ľavicu. Znamená to, že ľavica zradila nás. Nemám právo radiť redakcii, čo by mala robiť, lebo aj ja by som dnes robil mnohé veci úplne inak ako ten 27-ročný chlapec pred desiatimi rokmi. Úprimne jej však držím palce, lebo viem, že udržať sa dnes na trhu s takýmto periodikom je ešte ťažšie ako v čase, keď sme my začínali. Všetko najlepšie, Slovo!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984