Vaya con dios, compañero Commandante

Legenda ľavice začiatku 21. storočia už nežije
Počet zobrazení: 5316

chavez CC.jpgŽivotná púť výraznej charizmatickej osobnosti, ktorá nielen vo venezuelských a latinskoamerických, ale aj globálnych rozmeroch symbolizovala novú líniu rozvíjania socializmu, sa predčasne zakončila 5. marca 2013. Smrť Huga Cháveza je veľkou stratou pre pokrokové, ľavicové sily na celom svete, a to čo vykonal a zanechal, vyžaduje nielen krátke zamyslenie, ale dôkladnú a podrobnú analýzu sociálno-filozofického a historicko-sociologického charakteru, s ktorou treba začať ihneď, lebo história sa nekončí ani nečaká.

Zosnulý venezuelský prezident bol svojským politikom a vodcom, odlišujúcim sa od toho, aký obraz súčasného „pravého“ politika sa nám nanucuje. Ak sa H. Chávez označuje za protirečivého a kontroverzného politika, treba s tým len súhlasiť. Musíme k tomu však dodať, že to nie je v negatívnom, ale práve naopak, v pozitívnom význame. Bol osobnosťou, politikom a štátnikom, ktorý reagoval na to, že svet je dnes príliš asymetrický a bohatstvo a moc v ňom a prístup ku všetkým statkom (aj sociálnym, kultúrnym, ideovým, duchovným atď.) je čoraz nerovnejší a nespravodlivejší. A tým, že chcel narušiť status quo, ktorý po rozpade bipolarity v medzinárodných vzťahov veľmi protirečivo a kontroverzne vytváral pod vedením USA Západ, NATO, Medzinárodný menový fond, Svetová banka, Svetová obchodná organizácia a, žiaľ, veľkou mierou aj „globálny ekonomizmus“ v aktivitách EÚ, privolal na seba chrlenie pekelného ohňa mocných a bohatých spravujúcich tento svet a plejády ich služobníkov.

Komu a prečo Chávez nemohol imponovať

Silám, ktoré dnes nútia politikov, aby sa pri svojich vystúpeniach usmievali v záujme prijateľnosti publikom, ani médiám, ktoré im vytvárajú priestor pre to, aby potom hovorili to, o čom vedia, že sa to nedá urobiť (a ani to robiť nechcú), H. Chávez nemohol imponovať. O to viac ho však počúvali tí, ktorí v doterajších dejinách Venezuely (ale aj inde) boli vo veľkom len klamaní a verili mu, že im skutočne pomôže. Bol z tých politikov, ktorí vyšli z chudobných pomerov a nezabudol na ne, ani keď mal moc v štáte pevne v rukách. Nepodľahol mámeniu peňazí ani márnivej snahe „manekýnsky“ sociálno-exhibicionisticky predvádzať sa v drahých značkových oblečeniach s rôznymi exkluzívnymi doplnkami, ktoré síce vysoko ocenia znalci či „imidžmejkri“, ale veľkej väčšine populácie sú finančne nedostupné. Radšej sa ukazoval v oblečení jednoduchého vojenského strihu neraz s červeným baretom, ktorý je symbolom výsadkárov (nie však cvičených hrdlorezov špeciálnych jednotiek „najlepších“ ozbrojených síl súčasných štátov, ktorí sa „kultovo“ ukazujú už len v kuklách).

To, že väčšina politikov vytvorených na spôsob neoliberálnej globalizácie západného (US) zamerania klame, nie je nové zistenie, lebo v západnej, „modernej“, kapitalistickej spoločnosti to je pravidlom už stáročia. Aj slovenská poprevratová politická elita, rozvíjajúca a upevňujúca nepodarene reštaurovaný kapitalizmus sa to naučila a rada sa tomu prispôsobila (mimoriadna česť vzácnym výnimkám). Na to, čo bežný človek nevie nazvať ináč ako lžou a podvodom, politické elity po rozpade bipolarity za pomoci médií, ale aj časti akademickej obce nachádzajú nespočetné množstvo nových pojmov.

Prehliadku „terminológie“ mediálno-politickej manipulácie by sme mohli začať otrepanou frázou končiacej hlavy susedného štátu („to je nedorozumění“) cez škálu vyjadrení o posvätných politických, sociálnych a ekonomických úmysloch v pomaly plačlivých vystúpeniach jedného z vodcov slovenských pravicových strán konzervatívneho charakteru a pokračovať v slaboduchých, ale formálne do každého detailu prepracovaných reláciách v domácich i zahraničných elektronických i printových médiách, ktorých obsah je však pochybný. A mohli by sme skončiť prehliadkou ekonomickej, politologickej, sociologickej i ďalšej spisby v oblasti reklamy, marketingu, public relations a pod., ktorej je dnes už toľko, že kvantitatívne niekoľkonásobne prekračuje duševnú kapacitu zvládnuteľnú jednotlivcom (hoci akokoľvek „akademicky“ zdatným) a navyše často je morálne a sociálne v každodennom, bežnom živote aj ťažko „stráviteľná“.

Chávezove najväčšie hriechy

Politici typu H. Cháveza, ktorí uvažujú o znárodňovaní a o prerozdeľovaní ziskov dosiahnutých z využívania prírodných zdrojov, ale aj z práce iných, ktorí odmietajú lieky z receptov Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky, čo jeden neduh odstránia, ale spôsobia tri nové, ktorí odmietajú zadlžovať štát atď., sú médiami vo finančných chápadlách nadnárodných spoločností prepojených s bankovými domami na Wall Street v New Yorku a v City v Londýne, ostrakizovaní. A ich hriech je dvojnásobný – nielenže toto tvrdia a robia, ale prikračujú k tomu v podmienkach, keď mali byť idey socializmu (širšie sociálnej rovnosti, spravodlivosti a solidarity) ekonomicky a politicky vykorenené. A do tretice – H. Chávez má navyše leví podiel na procese, ktorý sa začal po krutom rozčarovaní ľudových más viacerých latinskoamerických štátov z následkov nehumánnych sociálno-ekonomických experimentov Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky v 90. rokoch minulého storočia a získal pomenovanie ľavý (socialistický) obrat, či sčervenenie (zružovenie) Latinskej Ameriky.

K ľavicovému, červenému obratu Latinskej Ameriky došlo potom, keď mala skončiť neliberálna, „nedemokratická“, nezápadná história. Ale dnes sme svedkami, že sa neskončila história, ale končia sa predstavy pána F. Fukuyamu (on sa ich už pred rokmi tiež vzdal), jeho mecenášov i multiplikátorov. Hoci poniektorí autori obrazne a ironicky tvrdili, že v podmienkach  90. rokov minulého storočia, si verejná mienka vedela predstaviť viac koniec sveta ako koniec kapitalizmu, po vzniku novej hlbokej, rozsiahlej i mnohostrannej krízy kapitalizmu (najmä jeho finančného sektoru), to vyzerá tak, že čím neskôr tento systém padne, tým to bude pre ľudstvo hrozivejšie a tragickejšie. A H. Chávez patril tiež k hŕstke tých, ktorí o tom často a kvetnato, svojským štýlom určeným pre ľudové masy Latinskej Ameriky hovorili.

Ani mních, ani športovec; vojak

Hugo Rafael Chávez Frías sa narodil 28. júla 1954 v malom venezuelskom vnútrozemskom mestečku Sabaneta, ktoré akoby predurčilo jeho dráhu. V žilách mu prúdi krv všetkých troch rás Latinskej Ameriky – otec afroindián a matka kreolka. Odpor voči sociálnej nespravodlivosti vo svojej krajine tiež mal v génoch – jeho prastarý otec Pedro Perez Delgado známy ako Maisanta sa podieľal na vzbure kruto potlačenej vojskom, po ktorej bol v roku 1922 zajatý. Matka chcela z mladého Huga mnícha, on sám sníval o budúcnosti športovca, ale ocitol sa na vojenskej akadémii, po absolvovaní ktorej začal slúžiť vo výsadkovom vojsku.

Vojenskú kariéru zavŕšil povýšením do hodnosti podplukovníka. 3. februára 1992 sa postavil na čelo vojenského prevratu. Po neúspechu akcie na druhý deň vzal zodpovednosť na seba a vzdal sa. Teatrálne ho zatýkali za prítomnosti televíznych kamier. Využil šancu a v priamom vysielaní odkázal krajine i svetu, že bitka je prehraná len v tejto chvíli. Tento odkaz mu zabezpečil pevné miesto v ume a srdci bežných Venezuelčanov. Imponovala im Chávezova možno až nezmyselná odvaha, s akou sa nezištne postavil na stranu biednych a slabých. Stal sa miláčikom ľudu a získal autoritu i podporu, o akej sa politikom vytváraným globalizovanými médiami a peniazmi, len sníva.

V regióne, kde boli vojenské prevraty skoro „národným športom“, sa cení odvaha dôstojníka, ktorý sa zastane biednych a slabých emotívnejšie – ináč ako na „demokratickom“ Západe, kde vládnu predovšetkým peniaze a vojaci, policajti i „tajní“ im tiež slúžia a oveľa radšej ako biednym a slabým. Ale keď sa ozbrojené zložky kdekoľvek pridajú na stranu chudobných a bezmocných, je bohatstvo elít vo veľkom ohrození a ich moc bezzubá. Elitám zostáva spoliehať sa už iba na pomoc zvonku, medzinárodnú (dnes globálnu) solidaritu bohatých.

Kto vie, prečo sa v posledných desaťročiach darí viac solidarite bohatých ako solidarite chudobných. Možno je mediálno-politická manipulácia tak dôsledne prepracovaná, že sa  ľuďom viac páči model veľkého, tučného holuba na streche ako malého, chudého vrabca v hrsti? Koľkí aj na Slovensku uverili lákaniu viacerých garnitúr a odrôd ponovembrových elít, hoci generácie otcov a starých otcov varovali pred sladkými rečami a preťahovaním medových motúzov pod nosom? A znovu ako v prvej polovici 20. storočia, mnohým Slovákom najmä mladým, nezostáva nič iné, ako roztratiť sa na chlebovej postati po svete.

Ak sa na vzniknuté zúfalstvo, hnev a päste biednych a slabých pošlú lietadlá a rakety a za nimi tanky, delá a špeciálne jednotky – čo globálny imperializmus vyskúšal už v Afganistane, Iraku i Líbyi a dnes k tomu smeruje v Sýrii (a zdá sa, že ani v Mali sa nebudú riešiť ťažkosti Afričanov), je zrejmé, prečo sa sociálno-ekonomické pomery len zhoršujú. Pritom na týchto vojnách tí, čo sú bohatí len bohatnú a tí, čo sú chudobní ešte viac schudobnejú. Okrem toho, ak na čele ozbrojených zložiek stoja absolventi vojenských akadémií a rôznych špeciálnych škôl a kurzov v zahraničí (dnes až na výnimky len zo Západu), tak tieto osoby uvažujú skôr globálne (globalizačne) a ekonomicky a nie ľudovo či národne alebo sociálne – a ak náhodou, áno tak hneď dostanú nálepku populistu alebo aj horšiu. Možno preto dnes na Slovensku na politických podujatiach už nepočujeme slávnostné „Kto za pravdu horí ...“ (ktoré často znelo v čase SNP, ale aj v roku 1968), ale hemží sa to tam brífingami, happeningami, prezentáciami, celebritami, superstarmi, „má talentami“ atď.

Z väzenia na post prezidenta

Po neúspešnom prevrate bol H. Chávez odsúdený a z väzenia sa dostal na základe amnestie v marci 1994. Nový prezident „stredovej“ orientácie (78-ročný Rafael Caldera – bol už prezidentom v rokoch 1969 – 1974), ktorý amnestiu vyhlásil, považoval požiadavky, vedúce radikálnych dôstojníkov k pokusu o prevrat vo viacerých oblastiach a smeroch za oprávnené. Neskôr však súhlasil s „neoliberalizáciou“ ekonomiky krajiny a uvrhol ju do mimoriadne ťažkej sociálno-ekonomickej situácie, z ktorej H. Chávez so svojím hnutím vyťažil volebné víťazstvo.

Niekoľko mesiacov po prepustení na slobodu bol H. Chávez pozvaný na Kubu. Do USA mal už vtedy zakázaný vstup za pokus o prevrat (aký to dôsledný vzťah k „porušovateľom“ ľudských práv pri porovnaní s A. Pinochetom, H. Banzerom, H. Castelom Brancom i ďalšími vodcami prowashingtonských vojenských prevratov v Latinskej Amerike i v regiónoch sveta zo 60. – 80. rokov minulého storočia). A možno tu pripomenúť ešte aj rozdeľovanie darebákov na našich (pripisuje sa vyjadreniu H. Trumana o nikaragujskom zlosynovi A. Somozovi) a tých druhých, čo sa vo vzťahu k štátom objavilo v bushovskej koncepcii ich „darebáctva“.

Po ocitnutí sa na slobode H. Chávez, ktorý vo väzení usilovne študoval, pokračoval vo svojej činnosti v Bolivarskom revolučnom hnutí 200, ktoré spoluzakladal v roku 1982 a stálo aj za pokusom o vojenský prevrat vo februári 1992. Hnutie sa v roku 1997 transformovalo na Hnutie piatej republiky a v tom istom roku H. Chávez oznámil svoje rozhodnutie kandidovať za prezidenta republiky. Hnutie piatej republiky sa v roku 2007 spojilo s ďalšími stranami a hnutiami do Jednotnej socialistickej strany Venezuely, ktorá je dnes najpočetnejšou socialistickou stranou nielen v Latinskej Amerike, ale na celej západnej pologuli.

Po víťazstve vo voľbách sa 2. februára 1999 H. Chávez stáva hlavou štátu. Odvtedy ešte trikrát (2000, 2006 a 2012) v prezidentských voľbách zvíťazil, ale prísahu pri ďalšej oficiálnej inaugurácii do funkcie 10. januára 2013 už nevládal zložiť. V lete 2011 H. Chávez oznámil, že má rakovinu a ani štyri operácie, ktoré sa uskutočnili na Kube, mu nedokázali navrátiť zdravie.

Spojené štáty a Chávezov antiamerikanizmus

Médiá sú plné rôznych výrokov H. Chávez, ktoré majú svedčiť o tom, že je silne až „zúrivo“ antiamerický. Pridáme k nemu jeden z tých menej známych. Pred sviatkom Halloween v roku 2005 vyzval Venezuelčanov, aby sa ho vzdali, lebo ide o nástroj vplyvu kultúry USA na svet. Tento sviatok je vraj v povahe „Yankeeov“ (gringov), ktorí radi strašia nielen malé deti, ale aj seba samých a nakoniec, a to najradšej, celý svet. V prozápadných médiách sa diskutuje na tému, či po úmrtí H. Cháveza upadne antiamerikanizmus vo svete.

Problém antiamerikanizmu je však mimoriadne zložitý a má na ňom záujem predovšetkým samotný Washington, aby na jeho základe mohol strašiť ľudí doma i za hranicami. Aj objasnenie antiamerikanizmu H. Cháveza je preto prosté – viedlo k nemu predovšetkým správanie a konanie Washingtonu voči nemu ako venezuelskému prezidentovi. Aj v tom sa jeho osud podobá F. Castrovi, ktorého považoval za vzor a v ktorého diele chcel pokračovať.

H. Chávez sa k moci nedostal cez protiwashingtonskú rétoriku – chcel len viac spravodlivosti a rovnejšie, vyváženejšie vzťahy v štáte a regióne. Nemal ani ambície vstupovať do svetovej politiky, ale USA ako každého politika či štát, ktorý sa v Latinskej Amerike nespráva podľa ich prianí a rozkazov, hneď pranierujú a vzápätí proti nemu útočia rôznymi nevyberanými spôsobmi. Pohár trpezlivosti H. Cháveza s Washingtonom pretiekol po pokuse o prevrat v roku 2002, ktorý bol aktívne podporovaný USA.

Venezuela zostala objektom mediálno-politickej škandalizácie zo strany USA. Po neúspechu vojenského prevratu v roku 2002 však Washington už proti Caracasu zasahoval opatrnejšie, rôznymi diplomatickými a ekonomickými spôsobmi najmä na pôde medzinárodných organizácií. G. Bush ml. síce považoval za vhodné zlikvidovať H. Chávez akýmkoľvek spôsobom, ale po nástupe B. Obamu, ktorého záujem o Latinskú Ameriku je ešte menší než bol v prípade G. Busha ml., sa zmenšil aj záujem o H. Cháveza a akcie proti nemu. Napriek tomu však aj tesne pred smrťou H. Cháveza boli z Venezuely vyhostení dvaja pracovníci – vojenskí atašé – veľvyslanectva USA, ktorí vraj vyvíjali aktivity smerujúce k destabilizácii situácie v krajine.

Úroveň chudoby vo Venezuele klesla takmer o polovicu

Stručne k tomu, čo skutočne obyvateľstvo Venezuely pocítilo vo svojom každodennom živote. S rôznymi číslami a indexmi (ratingami) sa to v teoretických i publicistických analýzach len tak hemží a niekedy ich „mnohoukazovateľový“ základ viac vecí zahmlí ako objasní. Ale aj tak poukážeme aspoň na jeden ukazovateľ. Podľa údajov na webovej stránke Svetovej banky úroveň chudoby vo Venezuele poklesla zo 62,1 % (v 2003) na 31,9 % (v 2011) – teda takmer o polovicu. Výrazne sa zvýšila aj úroveň vzdelanosti a zdravotná starostlivosť – táto najmä vďaka spolupráci so stále socialistickou Kubou. A pozitívnych príkladov aj z databázy Svetovej banky by sa dalo uviesť aj viac.

Za 14-ročným pôsobením H. Cháveza na čele Venezuely sú viditeľné, hmatateľné ekonomické výsledky, hoci globálne média stále ukazujú na to, čo by bolo, keby tam bol niekto iný. Stačí však porovnať, čo tam bolo pre ľud (národ) predtým, ako nastúpil H. Chávez a čo zostalo po ňom. Jeho sila sa iste opierala aj o nerastné bohatstvo Venezuely, ale hlavnou črtou jeho pôsobenia doma i vo svete bolo, že sa postavil na odpor neoliberálnej globalizácii, ktorá zatiaľ prináša čoraz viac ziskov bohatým na úkor chudobných.

Vzhľadom na to, že H. Chávez nebol „akademickým“ socialistom a zanechal relatívne málo písomných dokumentov, interpretácia jeho myslenia i konania vytvára pomerne široký priestor, či už z hľadiska ich obsahu alebo foriem. Tieto myšlienky sa už dnes označujú za socializmus 21. storočia, bolivarizmus (bolivariánstvo), chávizmus (chavizmo) a i.

A tak tí, ktorí cítia nevyhnutnosť veľkej zmeny v súčasnom sveta, sa budú radi, ale aj s úctou vracať k myšlienkam i skutkom H. Cháveza – mimoriadnej osobnosti usilujúcej sa vytvoriť iný, lepší svet, než poznáme dnes a možno aj hľadať inšpiráciu pri tomto úsilí. Ako uviedol pri rozlúčke s ním Raul Castro, dôležité je, že odišiel neporazený.

Nakoniec dovoľte aj osobne

Pri spomienke na H. Cháveza nemožno zostať chladným. Napriek všetkým prázdnym rečiam o potrebe politickej korektnosti, ktoré trúsia tí, čo vlastnia a manipulujú médiá.

Česť Tvojej pamiatke. Vaya con dios, compañero Commandante. Tvoji stúpenci a obdivovatelia veria, že čo si robil, si robil úprimne a nezištne. Odpustia Ti aj chyby a omyly na ceste, o ktorú si sa pokúsil a ktorú si ukázal. Nebola za tým túžba po moci (aj keď bez nej sa politika robiť nedá) a už vonkoncom nie po bohatstve (čomu podľahla aj časť komunistických a socialistických elít v strednej a východnej Európe), ale snaha vytvoriť iný svet, ako je ten, s ktorým je čoraz väčšia nespokojnosť – nielen v Latinskej Amerike, ale aj inde, vrátane Slovenska.

Foto: RubyGoes / Creative Commons

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa anton b.
#1
anton braxatoris
11. marec 2013, 13:59

vyborny clanok, pan Skvrnda, radost citat...

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#2
Peter Zajac-Vanka
13. marec 2013, 22:18

Spoločná názorová základňa

Ďakujem, František.

Myslím, že slovo po slove môžem len súhlasiť s tým, čo si napísal. Pozorujem, že fenomén Huga Cháveza má i po jeho odchode zaujímavý efekt: málokto sa otvorene dokáže prejaviť v tom zmysle, že by Cháveza odsudzoval. A prečo? Pretože svet sa zmenil: zrazu vidíme, že tento náš - môj rovesník dokázal v doteraz stále americkou kontrolou sledovanej Latinskej Amerike podať praktický dôkaz, v čom je socializmus lepší ako kapitalizmus.

Pretože darmo nám to ľavicoví teoretici v Európe hovoria, darmo to dedovia a otcovia zdôrazňovali, len priame a dôkazové praktické kroky Cháveza vo Venezuele dokázali, že socializmus je o pozdvihnutí ľudí z chudoby, z nedôstojného života a z nevzdelanosti a to ekonomickou cestou spravodlivého prerozdeľovania bohatstva.

A tu aj najväčší zástancovia liberalizmu musia sklapnúť - nikde inde vo svete sa nepodal v 21.storočí dôkaz o tom, že spravodlivé prerozdeľovanie bohatstva prinesie ľuďom prácu, dôstojnosť, vzdelanie, vyššiu životnú úroveň.

A že toto všetko je na úkor znižovania ziskov nadnárodných korporácií, to klobúk dolu. A že toto všetko je na úkor bývalých majiteľov a boháčov Venezuely, ktorých detičky študujú teraz v USA a protestujú "za demokraciu vo Venezuele", ergo za prinavrátenie ich majetkov, to je tiež dôkaz, kam sa svet posunul. Tie protestujúce detičky na Floride už nikoho nedojímajú, aj keď vieme, že ich Pentagon využije na "demokratickú kampaň" silou proti Venezzuele.

Ale aj u nás to ľuďom otvára oči a mnohí sa dnes pýtajú - nuž ale, a neurobil ten náš socializmus u nás niečo podobné? Nezmenil ten socializmus u nás to hospodárske prerozdeľovanie tak, že zrazu nik u nás nebol chudobný ( a už zas 20 rokov je), že nik nestrácal ľudskú dôstojnosť ( a u nás zas už dvadsaťtri rokovANO), že "trpeli" najmä potomkovia tých predtým bohatých ( a unás teraz netrpia vďaka reštitúciám, privatizáciám, rozkrádaniu a nespravodlivému prerozdeľovaniu bohatstva).

Chávez môže byť dobrým pojmom pre toho, kto sa prebudil a vidí, kam sme došli od roku 1990.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984