Zabudnite na Stalina, súdruhovia!

Počet zobrazení: 11193

Nedávno som publikoval blog „Ľavičiari, starajme sa o ľudí, nie do ľudí!“, v ktorom som vyjadril znepokojenie nad niektorými ľavičiarmi, ktorí vyznávajú konzervatívne, až autoritatívne hodnoty. Niektorí takíto zblúdenci na môj blog reagovali a nestačil som sa čudovať, aké svojrázne politologické konštrukcie dokázali vyskladať. Očividne si bude treba zopakovať základné politologické delenia. Takže, poďme na to. 

Ekonomický liberalizmus nerovná sa kultúrny liberalizmus

Ako som zdôraznil už v prvom blogu, moderná progresívna ľavica je v kultúrnych a etických otázkach vyhranene liberálna, čo platí pre politické programy hádam všetkých európskych sociálnodemokratických strán (napr. nemecká SPD či francúzska PS) či radikálnejšie ľavicových strán (napr. nemecká Die Linke, španielska Zjednotená ľavica či grécka Syriza). Malou výnimkou politických strán na ľavej strane politického spektra, ktoré uviazli v autoritárskom stalinizme či provinčnom konzervativizme a nacionalizme sú zväčša východoeurópske komunistické strany (napr. ruská komunistická strana či grécka KKE), ale treba jedným dychom dodať, že väčšina moderných európskych (neo)komunistických strán je v kultúrnych otázkach ešte liberálnejšia, než sú sociálni demokrati, stačí si pozrieť programy škandinávskych radikálno-ľavicových strán, republikánske tradície španielskej ľavice či základné politické ciele Die Linke. Alebo sa aspoň zamyslieť nad antifašistickým odkazom SNP, keď sa bavíme o slovenskej ľavici (fašizmus rovná sa krajná konzervatívna (!) pravica - už radšej budem priebežne vysvetľovať aj základné pojmy, nech nedôjde k ďalším nedorozumeniam). 

Aby však nedošlo k omylu, ktorý som postrehol u niektorých menej politologicky zorientovaných čitateľov pri niektorých reakciách na môj blog: keď sa bavíme o kultúrno-liberálnych hodnotách, nemáme tým na mysli podporu voľného trhu v ekonomike (ekonomický liberalizmus, resp. neoliberalizmus), ale podporu slobody a sebarealizácie ľudí v otázkach, ktoré na rozdiel od ekonomického vykorisťovania na nikoho iného nemajú negatívny vplyv, resp. v otázkach osobných morálnych volieb či volieb životného štýlu. Inými slovami, ak je niekto liberálny v kultúrnych otázkach (otvorený, nepredpojatý, naklonený slobode), neznamená to, že musí byť liberál v ekonomike (zástanca voľného trhu a minimálneho štátu), práve naopak. Je až komické, že u nás na niektorých ľavičiarov slovo „liberál“ pôsobí, akoby ho vymyslel sám Lucifer v ríši pekiel, zatiaľ čo povedzme v anglosaských štátoch slovo „liberál“ logicky odkazuje doslova na ľavičiarov. Človek by sa nad týmto absurdným strachom zo slova „liberalizmus“ v našich končinách až zasmial, keby toto nerozlišovanie medzi ekonomickými a kultúrnymi liberálmi neviedlo k takým nepochopiteľným nedorozumeniam, aké som čítal v niektorých reakciách na môj blog. 

Ľavica je o vzťahu štátu k ekonomike, nie k morálke

Rozdiel medzi sociálno-ekonomickými otázkami (ľavica verzus pravica) a eticko-kultúrnymi otázkami (kultúrni liberáli verzus autoritatívni konzervatívci) vizuálne ponúka tzv. dvojdimenzionálne politické spektrum, ktoré okrem tradičného horizontálneho rozdelenia na ľavicu a pravicu, pridáva aj vertikálne spektrum na škále autorita – sloboda (pozri Obr. č. 1). 

Obr. č.1: Dvojdimenzionálne politické spektrum.

LP+spektruma.png

Ako som už naznačil, umiestnenie komunistických strán do ľavého konzervatívneho (autoritárskeho) priestoru je z hľadiska dnešnej Európy problematické. Vzťahuje sa skôr na éru stalinizmu, nie na modernú Európu. Od roku 1989 sa veľa vecí zmenilo. A to nielen v komunistickom tábore. V minulosti som napísal veľa kritických článkov o tom, že mnohé západné sociálnodemokratické strany sa, žiaľ, posunuli doprava na sociálno-ekonomickej osi. Posunuli sa k neoliberálnym riešeniam, a to považujem za krajne nešťastné. Ale pozor: to, že sa napríklad západné komunistické strany posunuli od stalinského autoritativizmu ku kultúrnemu liberalizmu, neznamená, že sa posunuli doprava. Treba vždy rozlišovať dve diametrálne odlišné témy: ekonomika a kultúra. Potom sa vyvarujeme smiešnym konštatovaniam, podľa ktorých je posun ku kultúrno-liberálnym postojom niečím pravicovým. Ako som už spomínal, občas k takýmto skratkovitým hodnoteniam zvádza sám pojem „liberálny“, ktorý má viacero významov a v našich končinách sa zväčša spája s ekonomickým liberalizmom, a teda obhajobou pravicových názorov. Ešte raz však zdôrazňujem: pojem „liberálny“ sa používa aj na označenie otvorených, tolerantných a sekulárnych názorov v oblasti morálky a kultúry. To v skratke znamená, že môžete byť ľavičiar a nemusíte byť zároveň „bigoťák“. Na Západe je dokonca pravidlo, že ak ste ľavičiar, mali by ste byť otvorený a liberálny človek a nie žiaden zakomplexovaný paternalista.

Takže pozor: posun od konzervatívnych názorov ku kultúrno-liberálnym názorom znamená posun k tomu, aby štát nediktoval ľuďom, čo si majú myslieť a dal im čo najviac slobody od policajtov, farárov či byrokratov v oblasti osobných morálnych volieb. Neznamená to, že štát sa nemá starať do ekonomiky, naopak, tam má byť štát veľmi aktívny, aby ľuďom pomáhal. Intervencie do ekonomiky však neospravedlňujú paternalistické praktiky štátu v osobných morálnych voľbách jednotlivcov. To tak nefunguje, že keď je správne, aby štát zasahoval do ekonomiky, tak nech rovno zasahuje do všetkého, trebárs aj do toho, čo robím doma v spálni. Takéto nezmyselné asociácie ľavica nikdy neuznávala. A práve preto je tu taký dôraz modernej ľavice na hodnotu slobody vo sfére morálky, politiky a kultúry. Tento posun je v plnom súzvuku s ľavicovou filozofiou od Karla Marxa, Williama Morrisa, cez Antonia Gramsciho až po Herberta Marcusa. Napokon, asi netreba pripomínať, aký dôraz kládol Marx na sebarealizáciu, slobodu a odumieranie štátu za komunizmu; alebo ako si ctilo osobnú slobodu študentské revolučné hnutie z roku 1968, inšpirované Marcusom, Gramscim a ďalšími ľavicovými a neomarxistickými filozofmi.

Východoeurópsky blázinec

Samozrejme, vo východnej Európe sa do roku 1989 pestoval autoritatívny a konzervatívny socializmus, ktorý robil z Marxa mechanistického idiota a západných marxistov radšej úplne ignoroval, aby náhodou nikto nedošiel na to, že totalita a ľavica nijakovsky, ale nijakovsky nejdú dokopy. Po roku 1989 tento druh konzervatívno-komunistického myslenia do minúty presedlal do toho najreakčnejšieho nacionalizmu, aký si možno predstaviť a dodnes mnohých bývalých členov KSČ nájdete vo všelijakých čudných nacionalistických spolkoch, kde zapáchajú s rovnakou intenzitou, ako zapáchali v KSČ pred rokom 1989. Oni nikdy neboli ani komunisti, ani ľavičiari. Boli to etatistickí totalitári a sú nimi dodnes. Najsmutnejšie svedectvá o takýchto nechutných prerodoch ponúkla bývalá Juhoslávia, v ktorej sa po páde komunizmu z bývalých ľavičiarov stali také šovinistické nacionalistické zvery, že akékoľvek spojenie s hodnotami socializmu je u nich automaticky vylúčené. 

Prerody ex-komunistov na nacionalistov sú zároveň najlepším dôkazom toho, že konzervatívna ľavica je slepá ulička, ktorá končí v lepšom prípade u popletených „komulíkoch“ (slávna kombinácia komunista – katolík) a v horšom prípade pri ultra-nacionalistoch a fašistoch (príklad Mussoliniho). Takže ešte raz: ak chce niekto vedieť, čo je to progresívna ľavica, nech poctivo číta Marcusa, Fromma, Cohena, Peffera či Habermasa alebo nech si aspoň prejde programy ľavicových strán na Západe, ktoré sú v otázkach osobnej morálky naskrz liberálne a nepriateľské voči konzervativizmu. A pre tých menej chápavých: nie, Ďurica nie je ľavicový historik. 

Moderná ľavica dočista vyprázdnila konzervatívny priestor 

Aby sme sa vrátili k spomínanému dvoj-dimenzionálnemu politickému spektru: pokiaľ ho aplikujeme na grafickom znázornení, môžeme sledovať jednotlivé posuny politických strán v Európe s väčšou dôslednosťou, ako je to v prípade tradičného pravo-ľavého spektra. Subtílnejšie umiestnenie moderných politických ideológií by mohlo vyzerať asi tak, ako ukazuje Obr. č. 2. 

Obr. č. 2: Posuny na dvojdimenzionálnom politickom spektre. 

LP+spektrum+2.jpg.png

Vymedzené pozície sú prirodzene iba orientačné, pretože jednotlivé strany v Európe sa líšia vzhľadom na svoj špecifický kultúrny, národný a historický vývoj. Krajnými pozíciami sú každopádne stalinizmus (kombinácia autoritárstva a kultúrne konzervatívnych názorov s ultra-ľavicovými ekonomickými riešeniami), anarchokomunizmus (kombinácia mocenského a kultúrneho libertarianizmu s ultra-ľavicovými ekonomickými riešeniami), anarchokapitalizmus (kombinácia mocenského, kultúrneho aj ekonomického libertarianizmu) a fašizmus, ktorý je tradične vymedzený ako krajná pravica. Mimochodom, v prípade fašizmu sa ukazuje nedokonalosť pravo-ľavého spektra, podľa ktorého síce fašizmus definujeme ako krajne pravicový smer, no robíme tak na základe jeho radikálne autoritatívnych ideí, nie na základe libertínskych ekonomických programov. Naopak, fašistické riešenia v sociálno-ekonomickej oblasti zväčša pracovali skôr s modelom autoritatívneho korporativizmu, ktorý predpokladá významné miesto štátu v ekonomike (pozor, nepliesť si so sociálnym korporativizmom, aký je napríklad vo Švédsku či Rakúsku!). Na druhej strane, pod fašizmom si možno predstaviť aj Pinochetov režim v Chile, pričom v danom prípade je umiestnenie fašizmu ako kombinácia radikálneho autoritárstva a neoliberálnych ekonomických názorov relatívne presné. Naznačené problémy však svedčia o tom, že všetky snahy o sprístupnenie politiky prostredníctvom takýchto delení a grafov sú len odrazovým mostíkom pre jej lepšie pochopenie, nie vyčerpávajúcim mechanickým manuálom. 

Sloboda a autorita 

Pri komparácii so známou Rokkanovou teóriou konfliktných línii (cleavages) je evidentné, že spomínané dvoj-dimenzionálne spektrum neberie do úvahy ďalšie konfliktné línie v politike, ako sú urbánno-rurálna či etnická konfliktná línia. Model nedokáže postihnúť ani vzťah jednotlivých strán k Európskej únii. Dostatočne vymedzená nie je ani postmoderná konfliktná línia, predovšetkým environmentálna problematika. Aby bolo možné dôslednejšie vymedziť ďalšie konfliktné línie, bolo by potrebné rozšíriť naznačené vymedzenie o priestorovú os, ktorá by v sebe pojala napríklad environmentálne konflikty. Zelené strany síce môžeme programovo umiestniť na podobné miesta, aké zaujíma neokomunizmus (v prípade socialistických ekologických strán), resp. sociálny liberalizmus (v prípade liberálnych zelených strán), no výstižnejšie vymedzenie by predpokladalo dôslednejší model. Ale to neznamená, že model, z ktorého vychádzame a s ktorým moderná politológia bežne pracuje, je neužitočný. Naopak, pomáha nám pochopiť kontext, v ktorom sa odohrávajú ideové diskusie v Európe, najmä vo vzťahu sociálnej demokracie k otázkam slobody v morálnych otázkach. 

Ešte spresnenie na záver: čo všetko možno nájsť v kultúrno-etických otázkach? Ak si pod horizontálnou osou predstavíme názorové spektrum počínajúce kultúrne silne konzervatívnymi stanoviskami (vrcholom by bolo umiestnenie hore, čiže autorita) a končiac kultúrne silne libertínskymi stanoviskami (vrcholom by bolo umiestnenie dole, čiže sloboda), do daného spektra môžeme zasadiť rôzne morálne dilemy, ako je vzťah k legalizácii ľahkých drog, k registrácii homosexuálnych partnerstiev, k trestu smrti, k eutanázii, k interrupciám atď. Pri takejto interpretácii predpokladáme, že konzervatívne stanoviská (škála „autority“) vystihujú negatívne postoje k legalizácii ľahkých drog, k registrovaným partnerstvám, k eutanázii, k interrupciám či k odluke štátu a cirkvi. Pri konzervatívnych stanoviskách možno očakávať podporu trestu smrti. Ku konzervatívnym hodnotám na škále sloboda – autorita môžeme zaradiť aj silne národne orientované postoje, etnický nacionalizmus, tradicionalizmus, klerikalizmus a pod. Na druhej strane, pozitívne stanoviská k vybraným postmoderným témam možno očakávať od kultúrne liberálnych a libertínskych názorových prúdov (škála „slobody“). 

Čo je to progresívna ľavica?

Politika sa nedá redukovať na ekonomiku, resp. iba na ľavicu a pravicu. Dlhodobo obhajujem tézu, že v čase neoliberálnych reforiem, ktoré zhruba od 80. rokov 20. storočia rozkladajú všetky sociálne kompromisy z minulosti, je treba na piedestál politiky postaviť práve ekonomické otázky a venovať sa tradičným témam ľavice, počnúc vlastníctvom a končiac distribúciou. Ale to neznamená, že sa máme tváriť, že nič iné v politike neexistuje. Takže ešte raz: vadí mi dôraz západných strán na kultúrno-liberálne témy v čase, keď rastie chudoba a nezamestnanosť, no to neznamená, že nechám autoritatívno-konzervatívnych zmätkárov, aby ovládli ľavicu na Slovensku a tvárili sa, že je to tak normálne. Nie, ľavica je v kultúrnych otázkach liberálna a áno, sloboda patrí medzi jej základne hodnoty. Na rozdiel od liberálov je to však sloboda pre všetkých, a teda rovná sloboda. Kľúčom k ľavici je preto hodnota rovnosti, ale to neznamená, že hodnota slobody má byť vyčiarknutá. Takúto zvrátenosť naposledy vyskúšal Stalin a ľavica sa z toho dodnes spamätáva po celom svete, pretože ju kdejaký negramotný pravičiar odkazom na Stalina a iných gaunerov označuje za totalitnú, čo je v príkrom rozpore ku všetkým jej hodnotám.   

Pokúsil som sa vo svojom blogu čisto deskriptívne ukázať, aké delenia v politológii poznáme a aké ideové ukotvenie má moderná ľavica. A teraz nech si každý sám zodpovie otázku, kde sa nachádza so svojimi politickými postojmi. Ja som si túto otázku zodpovedal už dávno a viem, že sa nachádzam presne tam, kde celá západná ľavica: v priestore vyhranene ľavicovom a zároveň kultúrno-liberálnom. Tomuto priestoru sa hovorí „progresívna ľavica“ (niekomu chýbalo vymedzenie tohto pojmu). 

Súdruhovia, budíček!

Čo to teda znamená byť progresívnym ľavičiarom? Okrem iného to, že sa mi z duše hnusí neoliberálny kapitalizmus a chcem, aby v ekonomike fungovala silnejšia regulácia, viac sociálneho prerozdeľovania od bohatých k chudobným, väčšia podpora ekonomickej demokracie, viac sociálnej spravodlivosti a čo najmenej kolonizácie spoločnosti trhom. Ale rovnako, ako sa mi hnusí pravicový program v ekonomike, tak isto sa mi z duše hnusí aj konzervativizmus a fašizmus v politike a morálke. Jednoducho nemám rad, keď niekto robí z ľudí idiotov, či už v ekonomike (zamestnávatelia, nadnárodné korporácie, trhová džungľa) alebo v etike (cirkev či paternalistický štát). 

Čo dodať na záver? Je mi ľúto všetkých tých „ľavičiarov“, ktorí ľavicu zredukovali na samoúčelný etatizmus a obhajujú konzervatívne a autoritatívne hodnoty. V Moskve sa s nimi určite s radosťou stretne súdruh Zjuganov, v KĽDR by s ich predpotopnými názormi vrelo súhlasil diktátor Kim. Ja si však s takýmito „ľavičiarmi“ nemám čo povedať. Ľavica, ktorú obhajujem ja (a zároveň všetky relevantné západoeurópske socialistické a komunistické strany), bude vždy zahŕňať všetky tri základné hodnoty Veľkej francúzskej revolúcie: rovnosť, bratstvo, ale aj slobodu! A ak si niekto náhodou dokáže predstaviť ľavicu bez hodnoty slobody, je mi ľúto, ale ja ho za ľavičiara nepovažujem... 

Pôvodne vyšlo na: http://www.lubosblaha.blogspot.sk/2013/03/zabudnite-na-stalina-sudruhovia.html

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Eva Sládeková
#1
Eva Sládeková
02. marec 2013, 09:29

Pokúsim sa reagovať po ľudsky. Ale uznávam, zase to bude trochu rozporuplné - moja ženská časť proste odmieta takúto presnosť, dôslednosť... Do istej miery odmieta, ale nie pre etatizmus a neviem ešte aký argument, na ktorý máte právo aj v mojom vlastnom prijímaní pojmu kultúrna sloboda. Tak, ako máte právo na vlastné tituly. Stojím o iný, iba na okraj...

Upozornila som na disciplínu "nad slobodou", pretože je dôležitá pre ekonomický manažment sociálnych programov. A teda, je to kľúčový stavec pre dynamiku systémov...

Máte krásneho syna, ak si dobre z fotky pri liste Adamkovi, ktorý som na tomto portáli nečítala, pamätám. Neviem, prečo som to nečítala. Nie je to osobné a predsa je. Ale nie je to osobné k Vám. Pod týmto článkom je veľmi solídny článok odborníka s krásnym menom... Pomôžte synčekovi veriť silným príbehom. Pretože svet je niekedy drsný, neľútostný, ale z krásy, aj z tých (ne)písaných dotykov vynorených z nehy, sa dá vždy, naozaj vždy čerpať. Tým pádom nič netrvá alebo nebude trvať do stratena.

 

Obrázok používateľa Juraj Janošovský
#2
Juraj Janošovský
02. marec 2013, 14:51

Keby sa nejed nalo o jedného z najsperspektívnejších ľavicových lídrov ( ak nie najvzdelanejšiehoa a najkreatívnejšieho) asi by som sa vyhol polemike. Z čisto utilitárnych dôvodov: oponovať znamená zaradiť sa do tábora ostrakizovaných "stalinistov".A ním sa necítim byť. Najmä pre moju nechuť k aparátnickemu prístupu, za ktorého praotca považujem najmä JVS.

Prečo však nadaný ľavičiar "pocítil" potrebu sa vymedziť voči "stalinistom" podľa schém diktovaných dekadentnou oficiálnou propagandou? Jediné, čo by som rešpektoval sú utilitárne politické dôvody, súvisiace s jeho pôsobením  v socdem demoblairovského typu...

Aj tak nemôžem nechať nepovšimnuté zjavné metodologické prešľapy: scholastické škatulkovanie, ktoré pripomína horoskopy ( akoby ľudia mali iba 12 typov osudu, podľa znamenia v ktorom sa narodili...) Neviem či si autor myslí, že Stalin bol vždy tým istým politikom, v exile, po Lenivom boku, pri formovaní Sovietskeho zväzu, pred a počas Veľkej vlastenejckej vojny ?  

Za to prejavuje podivuhodnú pružnosť pri diferencovaní liberála ekonomického a politického ( Liberál je 12 hodín zlý bohatý kapitalista a potom nasledujúcich 12 hodín altruista aktivista zdarma ošetrujúci cigánske deti...)

V deväťdesiatych rokoch som namiesto komunizmus používal pojem sociálny humanizmus. Uvádzam to preto, že liberalizmus je síce pri koreňoch komunizmu ale nedokáže byť jeho alternatívou: asi bude lepšie ak budem vnímať človeka ako sociálnu bytosť nie ako solitér, bez ochrany vydaný manipulácií oligarchom ( mediálnym, politickým, finančným).

A ešte jedna z mnohých poznámok, ktoré ma napadujú: nie je historicky korektné posudzovať politické metódy vytrhnuté z kontextu. Intuitívne cítim, že by pre vývoj bolo lepšie, keby sa "soviety" nedostali do vleku straníckeho aparátu. určite by to znamenalo koniec revolúcie ( Nemali kvalifikáciu čeliť vnútornej kontrarevolúcií a spojeným intervenčným silám). Stranícke byrá vznikli z nutnosti obrany revolúcie a priniesli riziká, ktoré neboli zvládnuté.

Novinársky ( plagátovo) zamieňať tieto zložité procesy za "etatizmus" stalinizmu sa hodí na experta ÚPN, nie na ľavicového intelektuála.

A tak na záver ešte otázka, qui prodest z výroby obuškov ( na stalinistov, národne citiacih ľavičiarov, a pod.)?

A jedna kacírska na záver, ako Stalinov pohreb bol demonštráciou úcty k "víťazovi" II.svetovej vojny a konfrontáciu s "prvým" svetom prehrala garnitúra "konvergentov"? Nechcem tým zjednodušujúco tvrdiť, že netreba podrobovať "stalinizmus" tvrdej kritike, ale tvrdím, že netreba strácať mieru a preberať floskule a klišé...

S ospravedlnením za nesúhlas JJ

Obrázok používateľa anton b.
#3
anton braxatoris
02. marec 2013, 15:50

v clanku je vacsie mnozstvo hluposti ktore pekne odglosoval Juraj Janosovsky, ja sa zameriam na nieco konkretnejsie, cit.: 

 

 

Samozrejme, vo východnej Európe sa do roku 1989 pestoval autoritatívny a konzervatívny socializmus, ktorý robil z Marxa mechanistického idiota a západných marxistov radšej úplne ignoroval, aby náhodou nikto nedošiel na to, že totalita a ľavica nijakovsky, ale nijakovsky nejdú dokopy. Po roku 1989 tento druh konzervatívno-komunistického myslenia do minúty presedlal do toho najreakčnejšieho nacionalizmu, aký si možno predstaviť a dodnes mnohých bývalých členov KSČ nájdete vo všelijakých čudných nacionalistických spolkoch, kde zapáchajú s rovnakou intenzitou, ako zapáchali v KSČ pred rokom 1989. Oni nikdy neboli ani komunisti, ani ľavičiari. Boli to etatistickí totalitári a sú nimi dodnes.

 

je zjavne ze Lubos Blaha si nerobi velke problemy s rozlisovanim komunistov - je to pre neho jedna banda. sa celkom straca povedomie, ze aj Alexander Dubcek bol komunista, nielen nejaky Bastovansky, alebo Siroky , ktorych je vskutku mozne oznacit za stalinistov. prave tak boli komunistami aj Valek, Novomesky, Minac, ktori pre Slovensko urobili vela dobreho. taketo "zhrnutie" by som skor ocakaval od teoretickeho frankensteina Fresa, alebo jeho hysterickej kolegyne Zintnanskej, ako od fundovaneho lavicoveho teoretika...

 

co sa tyka "cudnych nacionalistickych spolkov" hadam nemate na mysli Maticu Slovensku, pan Blaha ??

lebo to by ste sklzli na uroven komunistu Antonina Novotneho - a to dufam nechcete, urcite mate vyssie ambicie... 

Obrázok používateľa Palo
#4
Pavel Novota
02. marec 2013, 21:33

Mnoho slov, ktoré by som s istou nadsázkou zhrnul do vyjadrenia - kto má sociálne myslenie je ľavičiar. 

Moja definícia ľavičiara je podstatne jednoduchšia vychádzajúc z Marxa - "Robotník nemá čo stratiť len svoje okovy", - ľavičiar je ten, ktorého cieľ je zbaviť pracujúceho človeka otrocého jarma kapitalizmu a zmeniť spoločensý systém na sociálne spravodlivejší. 

Teda podľa mňa medzi ľavičiarov patria aj spomínaní a odsudzovaní "stalinisti". Obdobie vlád komunistov považujem za pokus vytvoriť a etablovať sociálne spravodlivú spoločnosť.

I keď som sa tu vyjadril tak jednoducho, čierno-bielo, v definícii ľavičiara neberiem reality života tak jednoducho a myslím že obdobie vlád komunistických strán v jednotlivých krajinách v čítane osobností i samotného Stalina treba zhodnocovať v kontexte historického obdobia a to aj vo vzťahoch pôsobenia okolia na historické skutočnosti. Často hodnotenia tohto obdobia bývajú izolované, bez analýzy obojsmerného hodnotenia vtedajších spoločenských systémov. K zamysleniu dávam, že súčasná kríza kapitalistického systému, v istých vlnách, vypukla relatívne krátko po rozpade bipolárneho rozdelenia sveta.

To pochopiteľne neznamená, že súhlasím so všetkým čo sa za vlády komunistov sa urobilo. Mám však za to, že to čo som nazval pokus nám ukázal reálnosť vytvorenia sociálne spravodlivejšej spoločnosti i základných foriem ako to vytvoriť. A súhlasím s autorom vo volaní po slobode, lebo sloboda s demokratickými princípmi kontroly by mali zamedziť zneužívaniu a deformácii spoločenských vzťahov.

Obrázok používateľa Jozef Gazarek
#5
Jozef Gazarek
03. marec 2013, 12:20

Pán Blaho, myslím, že prišiel váš čas, prejsť na ekonómiu alebo si nájsť  parťáka, to podľa toho, čo chcete, byť ako mládež Marx alebo Engels. Ja s vami perspektívne súhlasím iba mám záver, že minulosť beriete dnešným pohľadom, a to znamená, že cestu  máme rozdielnu,  a to po potom znemená, že sa nezhodneme v politike ako dôjsť k cieľu. Ale ak to vaše písnie dnes je Nemecká ideológia iba Vás,  tak úspech Váš bude. Teda ak je toto Vaše  písanie predpolie filozofických objavov, ktoré môžu byť iba s výroby, ktorá je jediná nová na tom našom svete.  Ale.  Zmiešať ekonomiku a kultúru v kríži, to sa vám nikdy nevyplatí, myslím, že ste tým odišli od marxizmu a politicky prišli k liberalizmu. Teda v politike ste sa rozišli s marxizmom  v náhľade na eknomiku. Mložno vám na marxizme ani nezáleží, potom ale nič nové nevymyslíte, pripúšťam tým, že zarobítete. Na Slovensku nie ste sám s mládeži, ktorá stojí pred rozhodnutím, byť bohatý alebo byť svetový. Totižto naše podmienky sú exkluzívne priaznivé pre filozofické objavy.

Obrázok používateľa anton b.
#6
anton braxatoris
03. marec 2013, 12:51

<i>Takže pozor: posun od konzervatívnych názorov ku kultúrno-liberálnym názorom znamená posun k tomu, aby štát nediktoval ľuďom, čo si majú myslieť a dal im čo najviac slobody od policajtov, farárov či byrokratov v oblasti osobných morálnych volieb. </i>

metodologicka neujasnenost, opozitum kulturno-liberalnych nazorov su logicky kulturno-neliberalne nazory, nie nazory konzervativne, ktore mozu byt take aj take, zalezi na okolnostiach, cize spolocenskom kontexte. ked emigroval cesky pesnickar Jaroslav Hutka do Holandska, tak ho tam vzhladom na jeho zjav povazovali za komunistu a boli velmi prekvapeni, ked na komunistov nadaval a tuzil po "tradicnych" (konzervativnych) pravicovych hodnotach v jeho "ceskoslovenskom" ponimani. rovnako to je s predstavami pana Lubosa Blahu o tom, ze lavicovy liberalizmus by mal v nasich podmienkach predstavovat to iste co lavicovy liberalizmus v podmienkach zapadnych lavicovych stran. dejiny nasho liberalizmus sa prikro odlisuju - nasi liberali na cele s Vaclavom Havlom doslova rozvratili nasu ekonomiku, kulturu, nastolili u nas primitivny plutokraticky kapitalizmus. nasilu do tejto skutocnosti dosadzovat nejake pozitivne vnimanie znamena odchod do radobyvedeckej virtuality...

co sa tyka tej predstavy slobody od "policajtov, fararov ci byrokratov", je to tiez usmevne. nikde nie je taka byrokracia ako v "slobodnej a demokratickej amerike". nasu slobodu, respektive slobodu bezneho nasinca najviac ohrozuju nadnarodne korporacie ovladajuce media, ktore mu podsuvaju starostlivo vykastrovane a odfiltrovane informacie. ine mocne korporacie v spolupraci s nasimi gorilami v politike v uplynulych rokoch zobrali nasmu cloveku v prvom rade ekonomicku slobodu a urobili z neho namedzneho nevolnika ochotneho robotovat cez pracovne agentury za nizky plat a bez riadnej pracovnej zmluvy. jeho sucasna "sloboda" spociva akurat v tom, ze teoreticky moze najst na chodniku plnu penazenku, kupi si letenku a pojde slobodne dovolenkovat volakde na Velkonocne ostrovy...

Obrázok používateľa Jozef Gazarek
#7
Jozef Gazarek
04. marec 2013, 20:55

Ja som sa prihlásil, Slovo programom odpovedalo, a tak k tomuto programu odpovedám. Objavila sa tu diskusia abstrakcie, teda nebavme sa o dejepise. A vylúčme tých, ktorí sa vrátia k dejepisu. Skúsme vzťahy československého socializmu pamätníci / logikou dialektiky/ rozvíjať ako naše generačné posolstvo pre ktorých je socializmus Európy historický materializmus. Slovo je časopis o budúcnosti, teda tým časopis politický, pretože iba politika mení budúcnosť v oblasti, ktorou sa zaoberáme. Bez politiky by išlo o barové reči.

Ja to mám veľmi jednoduché. Vzniknú iné Ja? Skúsme hodnotiť minulosť marxizmom, teda tým, ktorý bol do roku 1917, teda tým, ktorý si z nik s nás nemôže pamätať, ktorý je preto i pre nás historickým materializmom. Teda vtedy sa zmenil socializmus s vedy na prax. Bolo to aj v Parížskej komúne, ale tá sa nerozvinula a i tak z nej vzniklo poučenie. Tu máme prax vlády proletariátu 68 rokov a inak počítajme už samotnú likvidáciu socializmu od roku 1985 maloburžoáznou sektou moskalov a tiež inak počítajme roky 1917 až 1922, v ktorých pôsobil na socializmus Lenin.

Ja, to je môj názor, mám k nemu zodpovednosť. Uvidí sa, čí bude niekto s ním súhlasiť a uvidí sa, či ho niekto rozvinie dákym smerom. Tvorím opisom podmienky ako pre pionierov na Divokom Západe Severnej Ameriky. Objekt! Tvrdím ako marxista, že veda spoločenská môže vnikať iba s výroby, že objavujeme vzťahy vo výrobe, ktoré neboli uplatnené v spoločnosti, ale politický socializmus do roku 1989 niektoré so vzťahov tvorené dnešnou výrobou uplatnil. Subjekt! Tvrdím, že proletarizácia a vznik námezdne pracujúceho vyvlastnením od pôdy je historický materializmus. Tvrdím, že dnes proletarizácia, a tým vyvlastnenie námezdne pracujúceho už od kapitálu sústavne prebieha. Tvrdím, že proletarizácia je vyvlastnenie vzdelaného človeka od vedeckých výsledkov jeho práci. A tým tvrdím, že skôr ako začneme s popisom vzťahov, ktoré vidíme v objekte, teda vo výrobe a nad ňou v spoločnosti máme opísať náš subjekt a jeho miesto vo výrobe programovateľným strojom. Inými slovami, nemôžeme abstrahovať vzťahy socializmu Európy do roku 1989 pred tým, ako si uvedomíme náš subjekt, preto nemôžeme písať o minulosti pred tým, ako neprídeme k poznaniu seba samých dnešných dní. Iba sebauvedomenie triedy, teda sebavedomie proletarizovanej triedy kapitálom môže abstrakciami vzťahov prejsť s minulosť socializmu cez reštauráciu kapitalizmu do vedeckých predpokladov o nevyhnutnej budúcnosti socializmu.

A súkromné: kamarát, ktorý má koníčka tenis tvrdí, že aj závidí, že ja to čítanie a písanie mám na celý deň a on svoj tenis vládze hrať iba na pár hodín. Jozef Gazarek

 

 

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#8
Peter Zajac-Vanka
04. marec 2013, 21:16

Ĺuboš, my Ťa máme radi ako obhajovateľa Marxa a ekonomických základov socializmu

...ale toto je už druhý článok, pri ktorom nerozumiem, čo vlastne obhajujete a hlavne, KOHO obhajujete.

Obávam sa, že už ste trochu z výšin poslaneckej lavice prestali vnímať slovenskú realitu, pretože tu vonku mimo straníckych štruktúr akosi ten život funguje inak: my sa už stretávame "ľavičiar i pravičiar" pri rovnakom okienku Úradu práce, rovnako bolestne sa nás dotýka to, že každá vláda rýchlo "zabudne" na ľudí a zaoberá sa hlavne systematikcými zlepšeniami.

Nám je to už jedno, kto sa nachádza v dvojdimenzionálnom politickom spektre v ktorom kvadrante, nám vadí, že sa tam vôbec niekto nachádza a kašle na nás...

...pretože je absolútne jedno, či je to konzervatívny pravičiar alebo progresívnysociálny demokrat, či je to autoritársky pravičiar so sklonom k fašizmu alebo autoritárky ľavičiar so sklonom k stalinizmu, všetko to politické snaženie smeruje k tomu, že ani jeden z politických prúdov a z kultúrnych prúdov nemá tú silu a schopnosť presvedčiť ľudskú spoločnosť jednoznačne, že jeho politika pomôže ľuďom dosihanuť slušný život, zabezpečené živobytie a bezpečnosť existencie.

Ten miš-maš súčasnosti spôsobuje ten fakt, že pravica už odskúšala všetky "ľavicové" opatrenia (...ale iba do tej miery, aby to nepoškodilo majetných), ľavica už vyskúšala všetky "pravicové opatrenia" (aby prinútila majetných "pustiť perie"), ale nikomu sa nepodarilo primäť majetných podeliť sa dobrovoľne s nemajetnými o dôstojné spolužitie, vždy jev to na úkor niekoho.

A tu končí rozprávka o slobode a demokracii, Ľuboš.

Neprinútite majetných, aby sa dobrovoľne vzdali majetku. Podmienkpou je totiž, že budú musieť byť vychovávaní k disciplíne a k autorite. Ale to sa predsa prieči slobodomyseľnému ľavicovému duchu.

Znova opakujem to poučné od Pierra Trudeauva voči všedemokratovi Václavovi Havlovi: Tvoja sloboda fajčenia končí pri mojom nose.

A v ľudskej spoločnosti všeobecne to môže znieť:

TVOJA SLOBODA VLASTNENIA A HROMADENIA KONČI PRI OBMEDZENÍ MOJEJ DOSTOJNOSTI AKO ČLOVEKA.

A akonáhle sa toto poruší - a dnešná spoločnosť to porušuje už piatym rokom neobmedzene a vypuklo - čo iného je uvedenie práceschopného človeka do statusu nezamestnaného, aby sa zaradil do armády "nepotrebných",

od tej chvíle končí "slobodomyselná sranda ľavicových liberálov" a pravdu má každý, kto zotne päsť v zlosti nad bnezmocnosťou svojho osudu.

Obrázok používateľa Milan Antal
#9
Milan Antal
04. marec 2013, 23:50

Peter, ja by som ale tento článok pochválil, je to dobrý článok.

Musím povedať, že tento článok znamená veľký pozitívny posun v názoroch tzv. moderných ľavičiarov, napriek tomu, že budem s niektorými tvrdeniami polemizovať. To škatuľkovanie by som nekritizoval, pomáha lepšie sa zaradiť, je výrazom plurality a rôznych potrieb ľudí, vyjasňovania si individuality človeka, individuálnych potrieb, ľavicového liberalizmu. Problém nie je v škatuľkovaní, ale v tom, či dokážeme prijať, že niekto je iný ako ja, či dokážeme tolerovať aj iné prúdy. Ja sám som sa už dávno vo svojom profile v Novom Slove definoval ako liberálny komunista. A zopárkrat som v poslednom čase rozčlenil komunistické hnutie na rôzne prúdy (vyčlenil som minimálne 4 prúdy), v tomto by som súhlasil s Ľubošom Blahom.

Delenie liberalizmu na ekonomický a kultúrny, alebo skôr spájanie pravice s ekonomickým liberalizmom a ľavice s kultúrnym liberalizmom je ale umelá konštrukcia. Ako ukázal aj Juraj J. Ľuboš Blaha zabudol, alebo skôr ako indeterminista odmieta pracovať so spoločenskými systémami. Akoby socializmus neexistoval. Samozrejme, že si potom musí vypomôcť umelou konštrukciou. Oveľa prirodzenejšie by bolo, keby vychádzal z teórie spoločenských systémov a každému priznal rôzne vývojové podoby. Aj liberálnu. Potom by sme sa prirodzene dostali k tomu, že každý systém dospieva po určitom čase do liberálneho štádia. Môžeme ho nájsť aj u feudalizmu, v podobe čínskeho systému utvoreného po nástupe dynastie Ming od r. 1368. A tak prirodzene dospejeme aj k liberálnemu socializmu.

Spojiť autoritársky a konzervatívny je tiež účelová konštrukcia. Autoritárske režimy v dejinách mali tak pokrokovú, modernizačnú ako aj konzervatívnu, reakčnú funkciu, v závislosti od toho, či boli začiatkom alebo koncom systému. Ak dokážeme pravicu spájať s autoritatívnymi režimami, až smerom k fašizmu, tak to musíme dokázať urobiť aj v prípade ľavice. Inak je to len neživá rozprávková konštrukcia. Treba vedieť pracovať s reálnym, živým systémom, rátať so všetkými jeho podobami, inak sa dopúšťame len utopickej konštrukcie.

Tzv. moderná slovenská ľavica sa opiera takmer výlučne o západné politické myslenie, tu však došlo k určitému posunu. Západná ľavica nikdy neposkytne funkčný, životaschopný model spoločnosti, pretože sa orientuje hlavne na kultúrne otázky (homosexuáli, Rómovia, ap.) a malý dôraz kladie na ekonomické otázky. Ekonomika však v konečnom dôsledku rozhoduje o morálke spoločnosti. Môžete civilizovať, kultivovať a demokratizovať západnú Európu desaťročia, ak sa budú zmenšovať jej ekonomické zdroje a ľudia budú môcť menej konzumovať, budú mať menej priestoru, začne sa medzi nimi krutý boj o priestor a konzum.

Opierať sa o západné politické myslenie je slepou uličkou. Vie pán Blaha poukázať na nejaký významnejší objav v spoločenských vedách v kapitalizme za posledné desaťročia? Kapitalizmus má jednoducho v popise práce rozvoj prírodných vied, technický rozvoj, ale nie ovládnutie spoločenských vied a spoločenských síl. To bolo oveľa viac v popise socializmu, ktorý v tomto smere prispel najmä materialistickou koncepciou dejín, teóriou dejín ako striedania SEF.

Moderný kapitalizmus i jeho moderná (kapitalistická) ľavica sa orientujú na kultúrne problémy a nie na ekonomické otázky hlavne z toho dôvodu, že ekonomický vývin jednoznačne ukazuje na nutnosť celkového spoločenského vývoja, na nutnosť zosúladiť s ekonomickým vývojom aj všetky spoločenské väzby, vzťahy medzi ľuďmi. Poukazuje na nutnosť vystriedania kapitalizmu modernejšími, efektívnejšími a humánnejšími spoločenskými systémami.

Liberálny socializmus predsa možno zadefinovať aj v ekonomickej oblasti. Ak sa liberálny kapitalizmus orientuje na oslobodenie kapitálu od zásahov štátu, čo najmenej regulovanú slobodu konania súkromného kapitálu, podnikateľov, tak liberálny socializmus by sa v ekonomickej oblasti mal orientovať hlavne na otázky ekonomickej demokracie, na maximum individuálnej slobody pre pracujúceho človeka, zamestnanca, aby nebol len jednoduchou mechanickou súčasťou pracovného procesu, ale jeho tvorivou súčasťou, aj jeho tvorcom, živým spoluúčastníkom, realizujúc v pracovnom procese aj svoje individuálne osobné schopnosti a potreby. Aby mal čo najviac slobody v pracovnom procese, v zmysle jeho zefektívnenia, čo najmenej „byrokratického“ obmedzovania zo strany zamestnávateľa, ktorý ho fakticky chápe často len ako svojho otroka (a doslova dobytok, ako som sa stretol s tým napr. v Rimavskej Sobote), ktorý mu má priniesť zisk.

Obrázok používateľa Jozef Gazarek
#10
Jozef Gazarek
06. marec 2013, 22:13

Skúšam ako zvládam rôzne veci nielen tento počítač,. Predloha k tejto diskusii nie je politická ekonómia, ale povedzme, že všetci zapojení sme ako ja proletarizovaný roľník od pôdy, vy ostatní autori ste proletarizovaní od vedy, teda iba kapitál v zisku má s vedy zisk, vy a tým včítane mňa máme v tejto dobe využitia vedy príjem výrazne nižší ako je naša hodnota pracovnej sily. Teda sme spoločne týmto vzťahom proletarizovaní.

Pre ekonóma marxistu je známe, že suma mzdy plus zisk / v ňom renta, úrok / má spoločný vplyv na ceny, teda váha mzda zisk nemá vplyv na ceny, preto môžeme my proletarizovaní žiadať vyššie mzdy s vedomým, že tým tlačíme na nič iné, iba na nižšie zisky.

Pán Jahnátek v nedeľu o 11,55, ten minister chce dáky fond na podporu domácich potravín, a že NKÚ tento fond nemôže kontrolovať, teda je problém zamestnávateľov, pretože poznáme ako koná štátny úplatný úrad. O 12,30 v rádiu RTVS rozpráva zamestnávateľ, že iba oni sú schopní tvoriť pracovné miesta, a preto má iba im štát pomáhať finančnými dotáciami a prajným zákonom. Odborár veľmi dobre tento názor odsúdil, teda ukázal, že máme subjekt. Otázka vôbec nie ekonomická, skôr morálna a kultúrna znie: prečo nemôže subjekt odbory vykonávať kontrolu tohto fondu na podporu našich potravín. A vôbec, prečo nemôže byť NKU v rukách odborárov?

Prečo nemôže štát preniesť ekonomickú kontrolu na odbory? Ja začnem s politickou ekonómiou a ihneď, to nie je iba v tej vede otázka, ešte sú tu iné vedy, …. nuž odpovedzte vedomosťami tých iných vied na takúto praktickú politickú otázku. Jozef Gazarek


 

Obrázok používateľa Palo
#11
Pavel Novota
08. marec 2013, 20:22

Zišlo sa tu niekoľko názorov, ktoré majú prinajmenšom isté výhrady k ľavičiarstvu definového autorom článku. Mám za to, že všetky príspevky diskutujúcich sú korektné a vyjadrujú ich názor k nastolenej problematike. Preto by som aj očakával, že autor článku bude aspoň na niektoré príspevky reagovať.  Zatiaľ sa tak nestalo. Neviem či je príliš zaneprázdnený a nevyšiel mu čas, alebo sú dôvody iné.  Či nás nezaradil medzi ľavičiarov s ktorými si nemá čo povedať. V tom prípade ale pán Bláha, citujem Vašu poslednú vetu : " A ak si niekto náhodou dokáže predstaviť ľavicu bez hodnoty slobody, je mi ľúto, ale ja ho za ľavičiara nepovažujem...", nepotierate náhodou to čo sám hlásate ?

Prosím, neberte tieto moje slová v zlom. V mnohom s Vami čo ste uviedli súhlasím, zvlášť vo veci slobody, lebo moja predstava čo by socializmus so sociálnými istotami človeku mal priniesť je jeho sloboda, tak ako som to už vo svojom príspevku uviedol.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984