Zlyhanie liberálnej demokracie

Profesor Gáspár Miklós Tamás (1948) je autorom mnohých odborných článkov, publikácií a kníh, pravidelne prednáša na svetových univerzitách.

Narodil sa v Kluži, no z Rumunska ako odporca režimu musel odísť do Maďarska. V osemdesiatych rokoch patril k popredným maďarským disidentom a v rokoch deväťdesiatych po páde komunistického režimu sa stal parlamentným poslancom. V tom období bol jedným z lídrov pravice. Postupom času sa však čoraz viac prikláňal na stranu ľavice, až sa z neho stal, ako to sám o sebe hovorí, marxista.

V roku 2001 napísal: „Nakoniec som sa začal hanbiť za to, čo som si v minulosti myslel a urobil. Až tak, že vo februári som si prešiel vlastnou inkarnáciou, keď ma oslovili, aby som predniesol reč na odborárskom protestnom zhromaždení na Námestí hrdinov proti novému nespravodlivému zákonníku práce. Vzal som to ako príležitosť ospravedlniť sa pred 50 000 ľuďmi a vyznať, že sa hanbím za to, že až teraz sa vraciam k vám, tam, kde som mal stáť po celý čas."

Ako by ste sa politicky zadefinovali?

Myslím, že som ľavicovo orientovaný človek a nazval by som sa marxistom.

Čo je to podľa vás liberálna demokracia a čo predstavuje?

Liberálna demokracia je kombináciou viacerých liberálnych elementov, ako individuálne práva, právne záruky, osobná suverenita a garancie voči zasahovaniu štátnej moci. A potom demokracia, ktorá neznamená jednoducho vládu ľudu, ale určite ľudovú participáciu na rozhodovacom procese – jeden človek, jeden hlas.Väčšinou sme pasívnymi prijímateľmi zákonov a poslušnými alebo neposlušnými subjektmi právneho systému.

Zdá sa mi, že dnes nielen nie sme schopní naplniť teoretické podmienky podstaty liberálnej demokracie, ale dokonca aj naša viera v jej fundamentálne princípy stále viac klesá v dôsledku niektorých zmien. Tieto zmeny predovšetkým predstavuje vývin v technológiách, ekonomike a globalizácii (t. j. únik kapitálu do krajín s lacnou pracovnou silou, z toho vyplývajúca demolácia tradičného priemyslu v Severnej Amerike a Európe). To najdôležitejšie však je, že technologický rozvoj ovplyvnil každú ľudskú aktivitu do takej miery, že je silno mechanizovaná, digitalizovaná, miniaturizovaná, robotizovaná, automatizovaná, atď., a pôvodné rozdelenie, podľa ktorého väčšina ľudí pracovala v priemysle, službách alebo obchode už dnes nie je pravdou. Už nikdy nenastane situácia plnej zamestnanosti. Väčšina ľudí bude bez produktívnej práce – teda práce produkujúcej komodity, ktoré je možné predať na trhu. Z toho vyplýva, že predošlý stav sociálnej organizácie, ktorý predstavovala hlavne práca, bude chýbať. Práca pripadne iba menšine populácie a prežitie nás  ostatných bude závisieť od komunity.

Istá časť ľudí bude pracovať vo verejnom záujme (nie v produktívnom odvetví), ako učitelia, doktori a podobne. Zvyšok však, ak spoločnosť ostane ako dnes, bude v stave akútnej potreby sociálnej pomoci, ktorá je závislá od štátnych zdrojov a vláda tvrdí, že ich nemá. Samozrejme, je to systém, ktorý neuznávam a už vôbec sa mi nepáči, ale ak tieto základné tvrdenia akceptujete, potom z toho jasne vyplýva nedostatok zdrojov a vlády si budú musieť vybrať spomedzi rôznych skupín, ktorým pomôcť a ktoré ostanú nepovšimnuté, zanedbané, vylúčené a odsúdené na veľmi prekérny život alebo smrť vyhladovaním. Politická spoločnosť je rozdelená pozdĺž línie legitímnosti príjmu – v našej spoločnosti existujú dva hlavné legitímne príjmy: z kapitálu a práce. Tým ostatným sa príjem dostáva cez štátnu redistribúciu – z daní vyzbierané prostriedky, ktoré nedistribuuje vláda – o čom rozhodujú politici. Čoraz viac ľudí je závislých od verejných zdrojov, ktoré sú prerozdeľované cez vládne inštitúcie. Vlády majú suverénnu moc, aj keď je čoraz viac inštitucionálne obmedzovaná, rozhodovať kto koľko dostane, a pretože nie každý má na ne nárok, vzniká veľký zápas o legitimizáciu a delegitimizáciu sociálnych skupín.

Dnes vidíme ľudí trpiacich chorobami, ľudí nad istou vekovou hranicou, imigrantov, rasové skupiny či skupiny s určitým životným štýlom označovaným ako kriminálne správanie neprispôsobivej chudoby. Všetkým takýmto ľuďom sa nielen nedostáva pomoci, ale sú aj vylúčení z jadra spoločnosti. Skutočné aktívne občianstvo sa opäť stáva privilégiom namiesto všeobecného pravidla ľudského bytia. A toto je niečo nové. Liberálna demokracia kedysi usilovala o univerzálne občianske práva, rozšírenie privilégií zabezpečenia a občiansku hrdosť absolútne všetkých. Tento trend sa otáča a to je dôvod, prečo tvrdím, že liberálna demokracia zlyhala.

Jedným z príkladov, ktoré v tomto zmysle uvádzate, je maďarská ústava. Môžete stručne opísať, čo sa tam deje?

Nuž, celá maďarská politika a jej smerovanie v posledných rokoch je veľmi znepokojujúca. Nová vláda [Viktora Orbána] zavádza nový režim. Nejde len o výmenu vlád, je to hlboká transformácia celej krajiny so stovkami nových zákonov meniacich právnu tvár štátu – meniaca sa z ako-tak liberálnej demokracie s mnohými nedostatkami na veľmi moderný a veľmi súčasný autoritársky režim, ktorý je starostlivo premyslený a koherentný. Pozostáva z množstva opatrení, ktoré sa nedajú všetky vymenovať v krátkom rozhovore, ako obmedzovanie ľudských slobôd, tlače, slobody zhromažďovania, práva na štrajk a podobné veci, kým na druhej strane sa osekávajú inštitúcie s istou autonómiou, ako média, univerzity, školy, umelecké inštitúcie, odbory a podobne.

Ale toto všetko je postavené na intelektuálne veľmi zaujímavých zmenách v ústavnom zákone – napríklad: Maďarsko sa už viac neoznačuje ako republika. Už je iba jednoducho Maďarsko. Sú články, ktoré zmizli so starou ústavou, napríklad právo na rovnosť mzdy za rovnakú odvedenú prácu sa nenachádza v novej ústave. Staré nariadenia sociálnej povinnosti štátu sa tam tiež nenachádzajú. Najdôležitejšie však je, že práva už nie sú zadefinované tak ako normálne – na spôsob Kanadskej charty práv a slobôd na začiatku ústavy – ale sú naviazané na uspokojivo odvedené povinností. Nájdeme tam ďalšie články kde sa niekde čiastočne skryto, niekde otvorene deklaruje, že iba občania s komunitným duchom, poctivou prácou a správnym občianskym postojom môžu počítať s uplatnením všetkých práv.

Napríklad, keď v starej ústave stálo, že vláda musí garantovať bývanie či bezplatné zdravotníctvo alebo hocičo iné, v novej ústave sa teraz píše, že vláda sa musí čo najviac usilovať, aby zabezpečila spravodlivosť, zdravie, bývanie, atď. Tak ako boli zo starej ústavy vymazané zvyšky sociálneho štátu [welfare state], tak zmizla aj absolútnosť práv, na ktorých spočívajú liberálne demokracie – čo vládnym inštitúciám následne umožňuje odopretie rozličných vecí občanom v núdzi.

Zdá sa, že narastajúce tendencie k autoritárstvu, ktoré pozorujeme nielen vo východnej Európe, ale aj všade vo svete, sa stávajú súčasným trendom, obzvlášť v legislatíve prijímaním veľmi invazívnych zákonov. Vyvstáva tak zaujímavá otázka úlohy štátu. V Kanade je silná základňa anarchistického hnutia, ktoré dáva silný impulz ľavici. Ako sa pozeráte na anarchizmus so svojou skúsenosťou práce v politických stranách?

Ako mladý som bol tiež anarchista a na väčšinu z toho som nezanevrel. V jednom ilegálnom vydaní Oko a dlaň som publikoval krátke pojednanie o anarchisticko-politickej libertariánskej filozofii, ktoré bolo preložené do francúzštiny a vydané vo Švajčiarsku v 1985, volalo sa to Louis la main. Ľudia sa držia štátu v nádeji, že štát podľa starých princípov stále reprezentuje hodnoty rovnosti, pomoci, redistribúcie a upokojujúcej ruky. Nie je potrebné zdôrazňovať, že je to márna nádej.

Ale vždy je potrebné si byť vedomý, že sa pohybujeme v rámci existujúceho kapitalistického systému – o čo sa snažím počas celého tohto rozhovoru – a zároveň prijímam experimentálne hranice. Iste, v žiadnom prípade nie som proti pokusom reformisticky zlepšiť náš údel, ak je to možné, aj keď v minulosti sme nezaznamenali veľmi progresívne výkony. A keď sa na to pozriem pozornejšie a z nadhľadu, samozrejme, vidím, že tu nie je hmatateľná nádej na to, aby sa štát zlepšil.

Keď hovoríte s anarchistami, vždy sa vynorí otázka, ako vytvoriť mocenskú protiváhu, keď mocenská politická protiváha so svojej prirodzenej povahy je tiež hierarchická. Potreba nátlaku a donucovania, aj keď akokoľvek rozptýlená a menej toxická, keď raz máte politické vedenie a organizačné štruktúry, tak istá podoba donucovania sa vždy objaví. To je takpovediac večný problém. Aj tak si však myslím, že by sme mali znovu zvážiť starý problém, ako si zabezpečiť budúcnosť – mierovú, rovnú, bez útlaku a neodcudzujúcu sa spoločnosť – v rámci nášho prostredia. Ako žiť vo vykorisťujúcej, utláčajúcej, represívnej a v každom ohľade posranej spoločnosti, pardon, takým spôsobom aby sme aspoň v našich vlastných životoch mohli skúsiť realizovať princípy, podľa ktorých by sme chceli žiť. Toto je naozaj extrémne ťažké, keď zvážime, že musíme zarobiť na živobytie, nevylúčiť sa, nechceme do väzenia a podobne, kým na druhej strane robíme kompromisy, uhýbame a schovávame sa a klameme o tom, kto sme. Poznám to veľmi dobre, ako taktický život škodí chrbtici. Neexistuje na to jedno riešenie. Znamená to, že je potrebné si vybudovať prostredie, v ktorom panuje istá dôvera, kde sa vám dostane morálnej pomoci pri prekonávaní všetkých týchto prekážok. Z toho však vyplývajú všetky zvyčajné problémy vytvárania siekt a kultov. Je tu veľa chorôb sužujúcich slobodu milujúcich ľudí, ktorí sa chcú vymaniť z neznesiteľnej spoločnosti.

Uprostred tejto poslednej krízy kapitalizmu sa objavuje silný socialistický impulz. A teraz by som rád hovoril o však poslednej stati, ktorú ste napísali – Komunizmus na ruinách socializmu. V čase, keď rozsiahly segment ľavice volá po oživení socializmu, tento článok otvorene hovorí, že socializmus napomohol udržať kapitalizmus. Mohli by ste o tom niečo viac povedať?

Takže, išlo o prejav, ktorý som predniesol v Berlíne 2010 spolu s Alainom Badiouom, Slavojom Žižekom a Antoniom Negrim. Som hrdý, že som bol v spoločnosti takých veľkých ľudí. Najdôležitejšie na tom je, že socializmus, ktorý všeobecne používam pre označenie sociálnodemokratických a boľševických strán bývalého medzinárodného hnutia pracujúcich, svojím spôsobom dosiahol štátny rovnostársky systém, reálny egalitarianizmus – čo je z civilizačného pohľadu ohromné. Myslím tým transformáciu kvality života, kedy slovami vtedajšej epochy, bežný človek sa po prvý raz mohol tešiť zo strechy nad hlavou pre seba a svoju rodinu, z vodovodu, teplej vody, hygieny, garantovaného dôchodku, platenej dovolenky, zo všetkých tých vecí predstavujúcich, úžasný pokrok v porovnaní so situáciou aká panovala v 19. storočí a, samozrejme, tisícročia predtým.

Takže prvý raz mal pracujúci ľud štipku mocenskej prevahy vo forme robotníckeho hnutia, či už v podobe demokracie alebo diktatúry a pôsobil tak ako proti-hegemónia svojou kultúrou pracujúcej triedy. Pre lepšiu názornosť sa vždy pýtam, čo tvorilo kultúru všetkých podriadených tried v histórii? Bol to folklór, lamentovanie a nenávisť – predovšetkým lamentovanie. A potom sa trieda pracujúcich stala prvou podriadenou triedou v histórii s vlastnou vedou, teóriou, filozofiou, politickou organizáciou, svojou vlastnou korporátnou hrdosťou a svojím vlastným pokusom uchopiť moc, vybudovať si vlastný štát a kopnúť svojich protivníkov do zadku. A toto je nevídaný historický počin a nesmierny úspech…, ktorý zlyhal.

Pretože, samozrejme, nemohol, a hlavne nevytvoril spoločnosť, z ktorej by vymizli základné charakteristiky vykorisťovania a hierarchie. Dokonca aj v sociálnodemokratických variantoch išlo o dosť hierarchizované a utláčajúce spoločnosti, aj napriek nepopierateľne veľkému významu 20. storočia. Mám tým na mysli skutočný úctyhodný heroizmus, ktorý ostane v pamäti tak ako staroveké Grécko. Predsa len je to minulosť a v mnohých ohľadoch veľmi trpká minulosť. Nemám žiadne ilúzie o jej tragickej veľkosti, ak chcete. Takže charakteristické pre  socializmus – teda reálny socializmus sociálnodemokratického a boľševického typu – bol predovšetkým produktivizmus usilujúci o akumuláciu a vysokú produkciu, budovanie nových podnikov, fabrík a závodov v naivnej viere v technológiu, prírodné vedy a ekonomický rast, podobne ako kapitalizmus.

Boli to spoločnosti,, kde nešlo o odstránenie námezdnej práce, ale rast miezd; nešlo o zrušenie komoditnej produkcie, ale viac komodít (nárast spotreby); viac bohatstva, nadbytku ak sa dá. Z toho dôvodu sa domnievam, ako ľudia predo mnou, že ľudstvo nemá čas na okľuky cez etatistické, welfaristické, egalitariánske systémy, aby sa nám podarilo vyslobodiť zo súčasného hnoja. Zároveň si nemyslím, že by sme sa mohli alebo mali pokúšať o sociálnodemokratické riešenia, aj keď sú, samozrejme, nadradené terajšiemu poriadku, ale rekonštruovať ich by bolo chybou, lebo ľuďom sa neveľmi páčili.

Stimulácia výroby nevyrieši problémy väčšiny spoločnosti. Práca sa musí zmeniť, produkcia sa musí zmeniť, spotreba sa musí zmeniť, sociálna hierarchia sa musí zmeniť, celý princíp verejnej správy a práva sa musí zmeniť. Jednoducho systém musí byť zmenený lebo v stave, v akom je dnes, neprežije.

Veľmi si prajem, aby ľudstvo prežilo. A veľmi by som chcel, aby sa to stalo bez ťažkých obetí – zničenia nášho živobytia, kultúry, prírody, miest, atď. Život je plný vzácnych a zábavných vecí a bolo by škoda, keby sme museli trčať v nejakých iglu, aby sme prežili globálnu búrku spôsobenú kapitalizmom. Vzhľadom na to, čo sa okolo nás deje, čaká nás naliehavá úloha. Aj keď viem, že to znie absurdne, je extrémne dôležité a naliehavé obrátiť sa k pôvodným ideám komunizmu, ktoré, samozrejme, nemajú nič spoločné s diktatúrami 20. storočia.

Je to idea spoločnosti, v ktorej sa zaobídeme bez odcudzujúceho a umelého rozdelenia a bariéry medzi tými, čo pracujú a prostriedkami výroby, medzi triedami, rasami, medzi nadriadenými a vykonávateľmi pokynov. Kde by mala skutočná ľudská aktivita založená na osobných ašpiráciách a nehierarchických vzťahoch rozhodovať o svojom smerovaní a kde na ceste k imaginárnemu najväčšiemu spoločnému dobru sa už viac neočakávajú obete.

Dám vám až zahanbujúco jednoduchý príklad. To, čo míňame na zbrojenie, obzvlášť v Severnej Amerike, je niečo naozaj obscénne, navyše okrem smrti zastrelením zo sebou prináša aj smrť zavinenú desivými škodami napáchanými na prostredí.

Pritom sa od nás očakáva, že to budeme bez debaty stále platiť vo forme daní a strpíme hrozné dôsledky v mene vyššieho spoločného dobra. Toto sa musí skončiť. Ľudia by mali reálne prevziať kontrolu a premôcť automatizmy, mechanizmy a neosobné monumenty kapitálu, v ktorých to, čo sa tvári ako spontánnosť, je iba anonymita a neosobnosť kapitalistickej moci. A ako som povedal, je to nanajvýš urgentné, lebo sme naozaj vo veľkom probléme.

Stalo sa to už predtým, v tomto smere sme na tom veľmi podobne ako ľudia v 20. rokoch minulého storočia. Všade je cítiť, zatrpknutosť, veľké nešťastie a ľahostajnosť, nie je to však nič, čo by nebolo možné zastaviť. Nie sme horší, ako sme boli, no ani lepší, ale neexistuje žiadna vrodená príčina, prečo by veci museli byť také, aké sú. Myslím, že radikálne riešenia sú na mieste, pretože tie umiernené boli vyskúšané, stále sa ponúkajú a nefungujú.

To, čo stojí ako prekážka medzi nami a týmto ušľachtilým cieľom, je jeden veľký nedostatok, ktorý si silno uvedomujem. Nemáme tú inovatívnosť a predstavivosť ľudí 19. storočia, aby sme vynašli nové politické formy. Všetci by sme mali úporne rozmýšľať v snahe vynájsť druh slobodných foriem politického zápasu, lebo sa zdá, že sme bezradní, vrátane mňa samotného.

(Rozhovor sa uskutočnil po prednáške profesora G. M. Támása na Concordia University v Montreale dňa 22. septembra 2011 Zlyhanie liberálnej demokracie vo východnej Európe ... a všade inde. Otázky kládol študent politológie Mathew Brett, rozhovor bol uverejnený na stránke http://www.socialistproject.ca)

Preložil Dušan Krnáč