Pozvanie k poézii - očami a poslednými rokmi

Eva Sládeková (1980) vyštudovala európske štúdiá a politológiu, ale pracuje v ekonomickej oblasti. Vo voľnom čase sa venuje aj tvorbe spoločenských, intímnych a žalmických básní, z ktorých niektoré boli publikované časopisecky.
Počet zobrazení: 2559
uvodes.jpg

Nehľadíme

očami a poslednými rokmi.

Obrátene

hore nohami

k šnurovanej oblohe

sú naše korene.

Prijímame:

Láska je všade.

Nemusíme

ponáhľať sa preč

ani pre ňu.

____________________________________
 


Čo môžem urobiť

a ako milovať?

Ty si, kto zariadil

viaczmysel vecí

niekoľko správnych

s dlaňami pre nehu

slová sú dilema.

Odchádzaš

vždy však späť

láskou, keď ožívaš.

­­­­­­­­____________________________________


Keď odhrnieš závoj,

naozaj,

ľúbime inak.

Krása nie je tajomná,

Ty v nás

tvoríme jar.

A vánok.

A prievan.

A zmeny.

A rým.

A čas.

A kameň,

čo náš let neťažil.

__________________________________




Niektoré dni by sa nemali stať.

To je ich význam

na prstoch vzdialený dych

aj bolesť ustúpi.

Otrocky sype sa

dážď do koša

a podopiera

jemne anonymné sklo.

Akoby vo mne

bolo to ticho.

_______________________________________



Bojíme sa.

Pretože čas z nás robí obálky.

A dá sa v nich nájsť,
iba keď nehľadáš.

Ale zatvára On.

________________________________________



Dni sú jeden ako druhý,

rovnaký obsah a podobné odstupy.

Priťažujeme si

myšlienkami, slovami, skutkami

a zanedbávaním spánku.

Prosím Ťa,

znovu nás to nauč

vstávať ľahostajnejší,

nehrubnúť ušami,

milovať vankúš

a rannú tmu                

a najskôr stereotyp

iba nakusnúť.

_____________________________________



Vychádzate

inšpiratívni zriedka.

Dôležití ľudia

ako samozrejmá technika.

V tmavej izbe

s lampami spoza okna

je elektrina všade:

za nepoužitým vypínačom

-

v prstoch,

ktoré trasie rozpor.

Ale kým veci sú čisté,

srdce je len veľmi unavené

z nepochopenej.

____________________________________



Vždy som to vedela:

Ľudia nie sú takí,

ako si myslím

ja alebo ty.

Kedy to pochopíš?

Hmla a tieň,

úsvit v úsmeve...

Jeho skrýše,

ktoré pradú fantázie,

vyznávame...

Len to musíš

stále – tiež.

_____________________________________



Živá a svetlá

ako súčasť sveta

zostávaš,

aj keď už dúfame o niečo menej.

Krst končí Tvoj oficiát.

Je na nás ďalej pokračovať

v koledách, ktoré vybúvali dieťa,

pastiersku šancu pre každú minulosť.

Keď to ide svietiť si ňou,

prečo to odmietať?

_______________________________________



Bolí to inak,

keď sa znižuješ

do krásnych farieb.

Chorí slepnú na vlastné voľby,

tak čisté pod nohami

more rozpláva

ku brehom a dušiam: až si

nebýval menej ako On - ja

vo výletnej koži.

______________________________________ 



Na zimné sklo

dýchne otázkou.

Má menej ako ľudstvo.

Mráz odpovedá.

Je z toho len krásny obraz...

Zrazu však istejší

môžeš pokračovať.

______________________________________



Nemám inú možnosť, len ísť.

Sme plní prosieb, odhodlaní

roztrhaných v darovanej sile.

Ale, keď na to príde,

vôľa je zlomiteľná

rýchlejšie ako človek.

A tak sa kryjeme

s desatorom v zálohe,

aby sme mohli brať, čo je.

_______________________________________



Odznova

lúka je ozvena

jari v predstihu.

Vločky to na zem stíhajú.

Ale náš dvor

s výnimkou zo smútku

upevnil význam.

Súkromne

tlie kozub domova,

poznávajúci vieru

pri sčítaní uhlov pohľadu.

_____________________________________



Svoju odmenu

rozplávaš za nedeľu.

Učím sa oslavovať

preto

nehu okolo.

Deti sa hádajú,

budúcnosť rastie ako ich boj.

Sú čakajúci ľahších slov...

Podám im mlieko.

Prášia nás slnkom.

___________________________________



Nemením zvyky.

Z luxusnej izby

vzlieta môj jas

ako tip k terasám.

Pozdĺž krásy,

ktorú dodala príroda,

servis zvýši

náhoda

prekvapenia.

Slníš sa

aj v zavretých očiach.

Ich lode nedovidieť

je tvoj ďalší sen.

_______________________________________



Všetko sa mení.

Sme k sebe pripútaní

drevom, kde sú kalamáre ďalších slov.

Kolíšu tak dospelo,

rozprávkovo...

Nemáš nič z otázok,

ktoré by vyriešili zvyšok,

náš život: Len sa čistí

ako pravidelné noty,

čo berú omrvinky zo stola,

keď je ešte väčšia škoda,

že je dokonalosť nedeliteľná.

_______________________________________



Nemáme radi

zneužívanie autority.

A musíme zniesť ešte viac:

stranu za stranou,

ktoré neraní

lojálnosť k disfunkcii.

Chce to silu v zrkadle banality,

potlesk na zničenie zimy,

ktorá sa inak nepýta,

prečo niečo končí.

Alebo vstáva z popola?

____________________________________



Mali by sme rúbať prahy,

neľútostnosť do hĺbky.

Obrat pustoší hlavy

sklonené v srdci,

prázdno zasiate v slnečnici.

Vyhýbame sa úcte,

skutočne,

veľa dokážeme.

Viac ako sami k sebe.

______________________________________

 

 

 

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Ján Slovák
#1
Ján Slovák
12. marec 2013, 22:37

Vaše verše mi pripomenuli posledné chvíle Štefana Havlíka, najprv mi diktoval vlastné predstavy a potom chytal v letku repliky pacientov a hovoril: zapisuj. Tie vety na konci života, prichádzajúce zo všetkých strán, boli preňho veľmi vzácne. Svet stvorený vzdialenými vetami vyjadroval všetko, čo dokázal pochopiť v tej škáre života, ktorý mu práve unikal. Aj vaše verše vytvárajú takýto priestor posledných zvukov, slov, vzdialených ozvien, keď sa priblížia na dotyk, v trhlinách medzi ich významami zaznie čosi nevysloviteľné.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984