Bez škrtenia nebude život?

HDP na Slovensku takmer neustále v posledných rokoch rastie. V rokoch 2006 – 2011 vzrástol náš HDP o 38% (Eurostat), najviac zo všetkých krajín EÚ! V rebríčku regiónov EÚ (Eurostat) sa Bratislavský kraj v HDP na obyvateľa umiestnil na 6. mieste (pred Viedňou, Prahou, Brémami, Štokholmom, Katalánskom!). Naše verejné financie a hospodárstvo spravujú v jednej či druhej vláde úspešní bohatí podnikatelia a manažéri doplnení absolventmi zahraničných škôl s titulmi vpredu aj vzadu, ale okrem zaklínacích formúl sporiť, kresať výdavky a prepúšťať: teda škrtiť, škrtiť, škrtiť, nič iného od nich nepočujeme. To takto riadili a riadia aj svoje firmy, ktoré im priniesli obrovské zisky? Kde je ten podnikateľský aktivačný impulz?

Musíme a musíme, nech to stojí, čo to stojí, dosiahnuť deficit verejných financií 3% (dokonca podľa návrhu 2,94%), určite nie 3,4% alebo nebodaj 3,7% HDP, lebo môže nastať katastrofa, rozpad ekonomiky či dokonca rozpad spoločnosti. Zámer vlády na budúce roky je dokonca znižovanie deficitu k 1% HDP. Nespomínam, aj keď v mnohých analýzach sa spomína, deficit  k rozpočtovým príjmom alebo výšku primárneho deficitu (nezapočítavajú sa úrokové výdavky, náklady na splátku minulého dlhu). Tak či tak máme deficit verejných financií dosť vysoký. Čo je jeho dôvodom? Pravica tvrdí, že vysoké výdavky. Ja si myslím, že dôvodom sú nízke príjmy. Slabý výber daní, nízke daňové sadzby a štedré daňové prázdniny.

Prepúšťanie vedie k ďalšiemu prepúšťaniu

Nielen pravica, ale všetci zástupcovia mainstreamového myslenia namietajú, že ak by sa zvýšili dane, odradili by sme zahraničných investorov, ktorí ťahajú slovenskú ekonomiku. Je verejným tajomstvom, aj podľa zahraničných ratingov, že problémom na Slovensku nie je výška daní, ale „kopa“ byrokratických prekážok, ktoré obmedzujú podnikanie a odlákavajú zahraničných investorov. Tu treba nielen zjednodušiť systém, ale aj zmeniť fungovanie úradov, aj ich ľudskú poddimenzovanosť.

Máme sociálnodemokratická vládu s pohodlnou väčšinou v parlamente, ktorá však koná podľa pravicového účtovnícko-ekonomického videnia sveta a spoločnosti. Namiesto toho, aby naša socdem vláda budovala strednú triedu ako alternatívu k rozdeleniu spoločnosti na bohatých a chudobných (Latinská Amerika ako vzor, Škandinávia nepriateľ, ako to vidia a ctia pravičiari). Kde ctí slovenská sociálna demokracia humanistické tradície?

Musíme teda nevyhnutne škrtiť, t. j. obmedzovať zamestnanosť v štátnej a verejnej správe. Navyše, používa sa zaklínacia formula, že ak HDP nerastie nad 3 percentá, nevytvárajú sa nové pracovné miesta, zamestnanosť nerastie. Platí to teraz, v minulosti nie a v budúcnosti budú hovoriť, že treba 5-percentný rast na nové pracovné príležitosti. Zaujímavá veda, tá ekonómia.

Lenže rast HDP je založený hlavne na spotrebe domácnosti, teda hlavne na spotrebe strednej triedy, a spotrebu prepúšťaním v štátnej správe znížime. Úradníci sa nebudú kde mať zamestnať, pretože v ich profesiách sa ani v súkromnom sektore neprijíma. Ako nezamestnaní budú platení aj tak štátom prostredníctvom úradov práce, iba sa im bude platiť menej, nebudú platiť dane, ich čistý príjem sa zníži, následne obmedzia svoju spotrebu a podnikom a obchodom klesnú tržby. Prepúšťanie rovná sa znižovanie rastu HDP, znižovanie daňových príjmov a ďalšie prepúšťanie...

Priestor na zvyšovanie daňových sadzieb

Daňové zaťaženie je na Slovensku niečo nad 30 – 35% HDP, priemer v EÚ (hlavne vo vyspelých ekonomikách – Nemecko, Dánsko, Fínsko atď.) je 40 – 45%. Z toho vyplýva, že máme priestor na zvyšovanie daňových sadzieb, v dnešných číslach to robí asi 3-4 mld. ročne navyše. Kde ich vziať, kde ich uvaliť? Druhým problémom je výber daní resp. ich výnos, ktorý je u nás nízky. Ako ho zlepšiť? Tretím problémom je, že u nás je zdanená práca – cez odvody: dane (odvody) sa vyrubujú, ak sa zamestná pracovník. Nevyrubujú sa priamo na zisk alebo výšku mzdy. To obmedzuje zamestnávanie, resp. hľadajú sa rôzne úniky, práca načierno.

Skúsme sa v žiť do kože politikov. Čo by sme mi mohli robiť inak ako oni? Kde by sa mohli nájsť rezervy a pozitívne riešenia v prospech celej spoločnosti (nielen pre tých, ktorí sú už tzv. za vodu a nič im do konca života nehrozí)?

Sociálna demokracia u nás mala konečne silu a upravila odvodový systém v rámci extrémneho dôchodkového systému, ktorý žil na úkor príjmov Sociálnej poisťovne, v jej prospech a vymazal jeho stratu, ktorú sme museli doplácať z daní, pričom zisky išli do DSS.. Vláda tiež našla odvahu reformovať verejné zdravotníctvo. Otázka je, či zvolená cesta je z právneho hľadiska najlepšia. Natíska sa otázka, či sa nedal en bloc zmeniť celý poisťovací systém napr. na štátne financovanie zdravotníctva, alebo čiastočne.

Pokiaľ ide o dane, začnime s jednou najväčšou globálnou ekonomickou chorobou – nezdaňovaním finančných transakcií; oblasti, kde sa premelú miliardy eur a dolárov, kde sa preperú miliardy eur a dolárov, kde sa pákovými operáciami vyrábajú peniaze, ktoré totalitne určujú naše životy. Slovensko na tomto poli nemôže povedať takmer nič, môže sa len pridať k ostatným štátom Európy. Vláda tak aj robí, i keď opatrenie bude mať väčší význam v rámci Európy ako Slovenska.

Úskalia daňovej progresivity a čo s tým

Vláda sa rozhodla zvýšiť príjmy do štátnej kasy prostredníctvom progresivity daní. Myšlienka je dobrá. Pravica je proti. Všetci sú predsa odmeňovaní spravodlivo, prečo by štát mal brať jedným viac a druhým menej? Vedia a vieme, čo vytvára hodnoty? V podstate nie. Marxova pracovná hodnota je nedostatočná. A druhé vysvetlenie – zákon ponuky a dopytu – je šalamúnske, povrchné a falošné. Čím je daný pomer dvoch subjektov na trhu? Predsa mocou (počiatočným kapitálom – peniazmi, spoločenskou kastou atď.). Iba čiastočne prácou, vzdelaním, schopnosťami a úsilím. Snáď si niekto nemyslí, že upratovačka, aj keď vzdelaním neprekypuje, vynaloží o toľko menej práce ako manažér, ktorý celý deň rozkazuje, rozdáva úlohy a chyby hádže na podriadených. Azda ropný šejk, ktorý všetok majetok zdedil a jeho predchodcovia si ho vydobyli brutálnosťou vo vojnách, je o toľko schopnejší a pracovitejší a dokonca aj múdrejší ako lekár, sústružník, učiteľ alebo programátor... A za druhé, na úspech treba mať aj šťastie. Teda vzniknuté rozdiely v príjmoch a spravodlivosť sa dajú čiastočne vyrovnávať progresivitou dane z príjmov.

Pokiaľ ide o daň z príjmov fyzických osôb, môže byť progresivita efektívna. Horná sadzba 25% je ešte príliš nízka a má v rámci daňových systémov EÚ potenciál rásť aj na 35 %. Tu leží jeden zo zdrojov dopĺňania nízkych daňových príjmov v republike, ktoré nám potom chýbajú v školstve, kultúre alebo vo vede.

Zavedenie progresivity pre firmy, ktoré už za súčasného stavu svoje účtovníctvo vrchovato „optimalizujú“ a platia dane ledabolo? Už stredné veľké firmy si povedia, že budú podnikať v jednej rajských destinácií a nebudú platiť žiadne dane. Nielen Slováci majú oproti minulosti nízku ochotu platiť dane (Lafferova krivka sa posúva doľava). Tu nižšia rovná daň z hľadiska výnosov prináša možno viac ako progresívne zdanenie. Budúcnosť ukáže, čo prinesie do štátnej kasy viac. Tak či tak je na Európe, jej politikoch a občanoch tiež (pretože politici a ich strany sú často platené cez tieto daňové raje a jej ich záujmom ich podporovať), zakázať daňové raje na území EÚ. Spomeňme niektoré: Luxembursko, Cyprus, ostrov Man pod Britániou, Monako „pod Francúzskom“ alebo mimo, ale „v rámci nás“ Lichtenštajnsko a Švajčiarsko. Či zakázať podnikanie firiem z daňových rajov? Príliš odvážne? Nežijeme v demokracii? Čo tak na túto témy vypísať referendum? Nech občania rozhodnú sami. Alebo by sa tento podvodný systém dal zmeniť tak, že dane by museli firmy (spoločnosti) platiť hlavne tam – v tej krajine, kde vykonávajú väčšinu svojich operácií, obchodov, výrobu, kde vykonávajú činnosti, kde majú tržby.

V duchu progresivity je schválenie registračných poplatkov za drahé autá – zdanenie luxusného tovaru. Je to krok správnym smerom. Len tak ďalej.

DPH a podielové dane miest a obcí

Ďalším veľkým zdrojom príjmov do štátnej kasy by mohla byť dočasná úprava sadzby DPH (na 1-2 roky v prípade nutnosti, pokiaľ nezaberú  hore vyššie spomínané opatrenia),  ktorá je však sociálne veľmi citlivá. Natíska sa hlavne zvýšenie zníženej sadzby z 10%  aspoň na 12 – 15% (mierny nárast cien potravín a liekov by nastal; mierne zvýšenie inflácia, čo by nemuselo byť škodlivé) alebo dočasné zvýšenie sadzby 20 % na 21 – 22%. Tieto dodatočné daňové príjmy, napríklad z vyššej DPH na potraviny, by sa mohli priamo (iba) použiť na financovanie školstva, vedy alebo kultúry. 

Lenže problém existuje aj s uplatňovaním a platením DPH a podvodmi v rámci nej. Neverím, že na Slovensku existuje niekto, kto nemá skúsenosti s kúpou služby alebo tovaru bez DPH (šedá ekonomika). Kde a u koho? Murári, inštalatéri, elektrikári, kaderníčky, automechanici atď. Keď od nich kúpime službu bez DPH, sme ešte šťastní, že sme usporili. Kto neokráda štát, okráda svoju rodinu. Toto socialistické podnikateľské príslovie je hlboko zakorenené v nás. Tu drieme veľká rezerva. Riešenia existujú na strane aktívneho motivovania (hovorí sa o singapurskom modeli každodenného losovania účteniek) alebo prísnej kontrole a to zvýšením množstva kontrolórov? Nie sú ľudia? Ale sú... Nezamestnanosť je vysoká... Žiadne drahé zavádzanie xy elektronických pokladní túto rezervu neodstránilo a neodstráni, iba dá zarobiť niektorým spriazneným podnikateľom, ale to vie predsa každý...

Poslednou možnosťou, ako zvýšiť dane, je modifikovať podielové dane mestám a VÚC v rámci verejných financií a viac ponechať centrálnej vláde, teda štátu. Vieme, že kontrola narábania financiami v mestách a vo VÚC je  na veľmi nízkej úrovni. Mestá aj VÚC sa im úspešne bránia. Kto raz nazrel do financovania miest vie, že z miest sa veľmi dobre „odvádzajú financie“ do spriatelených firiem cez rôzne projekty na projekty, nezávislé posúdenia, neprimerané zvyšovanie nákladov v ich outsourcingových službách. Na mestá sa nepodarilo aplikovať ani štátnu pokladnicu. Keď sa im znížia príjmy, nájdu si rýchlo nové možnosti. Mestá aj VÚC sa budú  sťažovať. Je však Slovensko republikou občanov alebo federáciou samostatných miest a krajov?

V neposlednom rade zvýšeniu príjmov v budúcom roku napomôže konečne spoločný výber daní a odvodov pre verejné financie (teda aj zvláštny fond Sociálnej poisťovne), ktorý bývalý minister financií (a celá vláda) spackal (do parlamentu ho niektorí ľudia aj tak zvolili).

Ešte niekoľko „drobných“ pripomienok

Výdavky: Dôverujme ľuďom z ministerstva financií a aj iných, ako aj ministrom, že sa snažia vychytať muchy, zbytočné projekty, fondy, inštitúcie, o ktorých často ani nevieme a ktoré nadarmo „žerú“ peniaze. Na druhej strane, ako je už na Slovensku tradíciou, vláda zavádza projekt elektronických kolkov, ktorý zvýši výdavky verejných financií. Prečo? Čo súčasný systém nefunguje? Či..., čo vieme všetci.

Už po x-krát sa v posledných 20 rokoch objavil nápad zrušiť prídavky na deti pre bohatých. Načo potrebujú príspevok na deti, keď majú dosť peňazí? Nepotrebujú príspevok chudobní...? Opatrenie by prinieslo podľa istých prepočtov 130 miliónov eur...

Nemáme peniaze a ideme stavať národný futbalový štadión. Prečo? Sám majiteľ súkromného klubu, ktorý ho bude využívať, povedal, že si ho vystavia sám. Navyše sa ideme hrnúť do extra nákladného olympijského projektu, kde budeme musieť vystavať veľký nový zimný štadión, ktorý nebude po olympiáde plne využitý a nebodaj stavať ďalší tunel. Chýba nám to?

Vláda našla odvahu a rozhodla sa, že zdaní nadpriemerne vysoké výsluhové dôchodky vojakov a policajtov (proti ostatným občanom neadekvátne nespravodlivé). Konečne. Lenže  nakoniec vláda pod nátlakom MV a MO ustúpila a zo zdanenia nebude nič. Nespokojnosť a protesty ostatných obyčajných občanov zostanú iba opäť v obývačkách a pri pive... Navyše, policajti a vojaci vo výslužbe pracujú naďalej v štátnej a verejnej správe, niektorí priamo naďalej v armáde alebo na ministerstvách alebo školách a poberajú tým od štátu dva platy. Ministerstvá nemajú na prijímanie nových síl a pritom štát niektorej skupine zo svojho platí dva platy. Nehovoriac, že títo „dôchodcovia“ blokujú zamestnanie iným. Za pokus stojí zaoberať sa  aj zákazom zamestnania výsluhových dôchodcov v štátnej alebo vo verejnej správe resp. nech im na tú dobu odoberú výsluhový dôchodok.

Radšej menšie príjmy, ale zamestnanie

Mzdy a zamestnanosť: Prečo musíme škrtať a  prepúšťať? Nemali by sme na podporu ekonomiky skôr zvyšovať zamestnanosť, budovať strednú triedu, jej istotu v budúcnosť a sebavedomie, a tým spotrebu, rast HDP a následne aj daňové príjmy? Ak človek nie je zapísaný na úrade práce, ale napríklad v štátnej službe, vyjde štát viac, ale zároveň viac minie a podporí ekonomiku. Za ďalšie, celkový objem miezd v štátnej a verejnej správe sa dá znížiť prostredníctvom 13. a 14. platu a a pohyblivej zložky, ktorá je využívaná ako odmena pre zvlášť usilovných pracovníkov, ale veľakrát zneužívaná v prospech obľúbených pracovníkov šéfa. Zrušme 13. a 14. plat a pohyblivú zložku a zamestnajme viac ľudí. Zníži sa nezamestnanosť. Na Slovensku je zamestnanosť okolo 60 percent a v severských krajinách okolo 75 percent. Či je lepšie, ak vysokoškolsky vzdelaní ľudia oberajú jahody v Dánsku alebo robia robotníčky pri páse...? To je politika? Humanistické a osvietenecké myšlienky nás nabádajú o pradávnom sne človeka menej pracovať. Prečo konečne neznížime vo verejnom a štátnom sektore pracovný čas na 40 hodín týždenne ako inde v Európe a nezamestnáme viac ľudí a tým znížime nezamestnanosť? Upozorňujem, že máme veľa absolventov z humanitných a spoločenských vied a nielen 20-ročných, ale ja 40- a 50-ročných. Prečo im nedať prácu? Navyše šéfovia majú veľké mzdy, pretože sú vraj jedineční. Šéfa dokáže robiť viac ľudí (nie však každý), nechajme toho, kto to dokáže robiť za najnižšiu mzdu; rýchlo ušetríme. Príklad: Z učiteľského zboru 25 učiteľov dokáže  riaditeľa a zástupcu robiť najmenej okolo 10 ľudí. Nemali by sa v rámci demokracie pravidelne po 2-3 rokoch striedať a chápať riaditeľskú pozíciu ako dočasnú službu v profesii učiteľa. A podobný model môžeme uplatniť aj v štátnej správe.

Hovorí sa, že nezamestnanosť nie je taká vysoká, ako sa vykazuje, pretože mnoho nezamestnaných pracuje načierno; na čiastočný úväzok, podotýkam. Áno, ale o ktoré práce a profesie ide? Pomoc na stavbách, napríklad. Ako ich zisťuje štát? Niekto ich vopred nahlási. Nemali by sme zamestnať nových kontrolórov, ktorí by cieľavedome a plošne kontrolovali? Zvýši sa zamestnanosť, odbúrajú sa daňové úniky a zvýšia sa daňové príjmy z dvoch zdrojov.

Niektoré povolania sú na trhu žiadané – elektrikári, inštalatéri, kuchári, ale po VŠ absolventoch humanitných a sociálnych odborov niet veľkého dopytu. Tí nepracujú načierno po stavbách. Nemal by im štát ponúknuť špecifickú rekvalifikáciu napr. na inštalatérov alebo elektrikárov bez toho, aby museli chodiť opätovne na učňovskú školu napríklad, počítať príklady apod. Zvýši sa zamestnanosť a zvýšia sa daňové príjmy... Tam máme rezervy.

Veda, služby, tretí sektor...

Oproti vyspelým ekonomikám zaostávame nielen nízkou zamestnanosťou, ale nižšími daňovými príjmami tkvejúcimi v nižšom výkone ekonomiky. Ako zvýšiť ďalší rast ekonomiky, tak ako vo vyspelých ekonomikách: podporou vedy a výskumu; pridanej hodnoty vo výrobkoch. Hovoríme o tom od roku 1989 (a možno už od perestrojky) a stále nie sú peniaze. Prečo nepodporiť napríklad až tragicky podfinancovanú SAV? Prečo masívnejšie nepodporiť určitý výskum robený na medzinárodnej úrovni daňovými zvýhodneniami alebo priamymi stimulmi? Prečo nebudovať na Slovensku centrum výskumu v určitých odboroch alebo priemyselných odvetviach?

Ďalšie rezervy sú v podpore služieb a tretieho sektoru. Štát v rámci šetrenia ich málo financuje (len aby sa nepovedalo) a súkromný sektor naň nechce dať peniaze (nemajú v sebe túto kultúrnu potrebu). Nemáme následne reflexiu spoločenského života. Opäť by sa zvýšila zamestnanosť. Nejde len o charitu pre najchudobnejších a pre deti v gýčovitom vydaní, ale kvalitnú televíziu a rozhlas, tretí sektor, film, galérie, nekomerčné knihy ako nositeľky vedomostí a kritického myslenia atď. V týchto oblastiach za vyspelou Európou obrovsky zaostávame. Tu sa nachádza zvyšovanie zamestnanosti a tým zvyšovanie daňových príjmov, ktoré nám tak chýbajú.

O cestovnom ruchu ako zdroji rastu HDP sa už popísalo dosť. Je to v nás, v našom prístupe. Aký my občania máme napríklad osoh z jedinečného prírodného zdroja/bohatstva - liečivých prameňov? Politika zdravotných poisťovní: radšej škrtať a nepustiť občanov do kúpeľov a tie nech chátrajú. A cudzinci o nich nevedia nič.

Na záver jednoduchý algoritmus: vyššia zamestnanosť vo všetkých profesiách nielen v robotníckych aj za cenu mierneho krátenia miezd a pracovného času, vyššia spotreba domácnosti a vyššia spokojnosť obyvateľstva, vyšší rast HDP, vyššie daňové príjmy.