Martin Dzúr - Dekonštrukcia podľa času
Zbierka Dekonštrukcia podľa času obsahuje šesť tématických častí. Prvá časť, označená „I.“, ochutnáva typickú lyrickosť vo fungujúcich a harmonických spracovaniach. Čitateľa ponúkne „chlebom“ (báseň Sú potraviny, ktoré nepotrebujú komentár), aby sa voľnými či viazanými veršami prekopal k znalostnému výkazu mladého autora z tvorby významných slovenských literátov. Niekto by mohol namietnuť mierne vyrývanie, pri Baníkoch alebo len v tempe domácich až južných konotácií (básne U nás doma I., II.). Nie, myslím, že tak, ako ľudia s talentom putujú náročnými stupňami k vytrvalosti, oddanosti (s)chuti hľadať, nielen sa v týchto nevyhnutných kapitolách života nevyhnutne, aj chybami, opakovať, tak v tých niekoľkých prvých básňach dá druhá, rovnako erudovaná strana v porovnaní s autorom, správne za dosť keď, tak iba jemnej irónii, nie kritike - tá by bola naozaj zbytočná.
Druhá časť Mesačný cyklus môže vyznieť aj ako jedna z najosobnejších statí. Ale, viditeľný dekolt poézie s jeho menom je taký decentný ako mnohé erotické a pre mladého autora de facto veľmi úprimné fascinácie. Tento nadčasový a predsa otvorený vkus sa zdá byť veľmi signifikantnou črtou jeho tvorby. Druhá a už pomenovaná časť s najmenším počtom básní, ktoré predstavujú vycibrené sonety, skrýva za titulmi Posledná štvrť, Nov, Prvá štvrť a Spln jednoliaty, súvislý motív vzťahu muža a ženy s epickým vyvrcholením v poslednej z nich.
Za spomínanou črtou jednoliateho motívu prichádzame ku skoro-zradnej tretej časti zbierky Deväť a jeden mesiac so zázrakom, ktorá už podľa názvu predznačí, že budeme môcť v čistých a priamych pasážach nachádzať viacvýznamový zázrak lásky, univerzálne vzťahové napätia, pričom básnik ich ponoril do najsubjektívnejších rovín existenciálnych otázok. Treba upozorniť na tóny, ktoré svojou sýtosťou neprevýšia chuť pri viaczmyslovosti textu pozastaviť sa, vrátiť sa k veršom odznova a skúsiť si preveriť závery a pochopenia.
Práve hlbokú prístupnosť textov, ktorú obsiahla predchádzajúca veta, nemodifikuje ani nedevalvuje formálna správnosť. Verše plynulo zvádzajú k čítaniu ďalej a ďalej, kde nás čaká zvodná láva skúseností ľúbiaceho človeka, človeka neoblomného v zlomiteľnej obmedzenosti poznania, neoblomného prežuť slabosti vlastných limitov možno len pre úsečku (výrazný, zaujímavý obraz z básne Stratení medzi začiatkom a koncom... diskrepancia) a z nej len ďalšiu spomienku. Sociálny a etický vhľad Excelencie pávice minulosti, tej skratky života, na ktorú dozrievame najdlhšie a najbolestnejšie, prežívajú skrze pozornosť v nehe, ktorú prichýlili Menšinové súmraky, v drahej, mnohovýznamovej a jemnej trpkosti Love Shopping Center, v snovosti Strmhlav ku sladkej naplnenosti ako poklone k tomu, bez čoho by nebolo, čo je (básne Ďakujem, Pozdě k ránu). Časť Z čiernej kroniky, ktorú som si dovolila zhrnúť takýmto oblúkovitým spôsobom, nechce predstúpiť fenomény štetca, ktorý nemlčal, keď mal prehovoriť v šatách z umenia a voľného verša, slobodného skutočne etymologicky.
Osobne ma dostala piata časť Waiting for June, lingvisticky náročná iba nadpisom, ktorý, ak neholdujete angličtine, pochopíte v poslednom verši poslednej básne. V tomto celku z lesku sonetológie a možno „uvoľnenejších“ básní, z hľadiska formy, ale stále na rovnakej úrovni krásna ako vo veľhlasnom kráľovskom žánri, totiž prejdeme niečím ako krížová cesta. Autor ju ponúkol s objasnením v bonusovom XV. sonetovom texte. Nasledujeme púť k jednej modle a zázraku v (ne)pohodlí viacerých anjelov z toho či onoho sveta s krídlami, ktoré Dzúrov talent potvrdzujú v nemom úžase, v dojatí, ktoré nemožno zaprieť ani len v takomto názore. Strhne vás po faktickej polovici diela spôsobom, ktorý potom vonkoncom nesklame v tom klasickom vrchole veľkých klasikov - najlepšie nakoniec. Posledná kapitola Prázdny priestor evokuje po mystickej úcte návrat k triezvej skúsenosti súčasníka svojho časopriestoru. A tak nielen v priestore 5x2 metre, ale v oveľa menšom rozsahu veršov aj o potrebe veriť „farbe kučeravej trávy“, na pozadí globálnych, tisícročných problémov odhaľujeme sami o sebe zrazu chuť zamyslieť sa nielen nad rozdielom farieb, napríklad takej šedej či šedivej, nad vlastným osobnostným prebudením, ale nie z očarenia z metafor, ktorých košatosť dopĺňajú ilustrácie so značným výtvarným potenciálom Denisy Stanislavovej.
Patrilo by sa napísať pár slov nakoniec. Budem jednoduchá. Pomôžem si analogicky, trochu štandardne, aj keď z neštandardnej formičky. Tieto verše, ako mnohé iné zároveň, môžeme použiť aj sami za seba, môžeme si odmyslieť ich osobné zovretia a poskytnúť im priepustku, napríklad, do témy, čo je báseň. Autor je odborník slovenskej literatúry, poznajúci osvedčené fígle, ako škrtnúť či podčiarknuť zážitok (seba)reflexie. Tak už iba posledné... Nepochybujme ani v tejto dobe vytesnenia skvelej poézie na perifériu pravdy, že je koúčastná takej vrúcnej ako exaktnej ľudskosti: „Vždy prvá vstupuješ do otvorených rán,/ veď skrz ne môžeme nanovo prežiť deň.“
*
Martin Dzúr: Dekonštrukcia podľa času
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2011
