Vojenský a vojensko-technický význam protiraketovej obrany 2

Prvú časť nájdete tu>>

2. Význam a budovanie nového integrovaného systému protiraketovej obrany (PRO)

Antirakety, lasery (ničiace prostriedky), radary, satelity, lietadlá (senzory), veliteľské a riadiace centrá pod spoločným názvom - systém protiraketovej obrany sú (zdanlivo?) samostatným a obranným nástrojom, ktorý môže chrániť jednu či celý spolok krajín pred raketovým úderom, ale aj viac.

Ak chápeme protiraketový systém či protiraketovú obranu (subsystém obrany) ako globálny prostriedok, tak podľa parametrov jeho účinnosti a dosahu, vrátane jeho predsunutia do rôznych častí sveta je nepochybné, že je to prostriedok, ktorý pôsobí zásadným spôsobom na dosahovanie hegemónie a výnimočnosti v zahranično-politickom, politicko-geografickom a následne vojensko-strategickom  poňatí, zmení jadrovú rovnováhu a tento dosah má celosvetový význam a zároveň úplne mení vzťahy medzi štátmi.

Zároveň je potrebné pripomenúť znásobenie jeho ničivého plošného alebo bodového pôsobenia a z  pohľadu geo-strategického využitia (geofyzikálneho a klimatického) pri kombinácii použitia jeho radarov s HAARP (High Frequency Active Auroral Research Program - vysokofrekvenčný aktívny polárny aurorálny výskum – ionosféry alebo Program aktívneho výskumu polárnej žiare pomocou vysokých frekvencií).

Anténna sieť (180 antén) vysokofrekvenčného fázového vysielača (2,8 – 10 MHz) systému HAARP je pri Gakone na Aljaške. (Antény sú chránené systémami PAC-3 a THAAD).


Anténna sieť pri Gakone na Aljaške.

Je však potrebné dodať, že aj niektoré iné krajiny majú svoj HAARP, napr. uvádza sa Portoriko, Grónsko, Nórsko, Peru, Ukrajina, Tadžikistan, Spojené kráľovstvo, Nemecko, Japonsko, Francúzsko a Rusko. Niektoré informácie hovoria o Rusku, ktoré od roku 1977, resp. 1980 spustilo prevádzku tzv. rádiolokačnej stanice DUGA v mestečku Černobyľ 2 (asi 60 km od atómovej elektrárne Černobyľ) pre ochranu vzdušnej hranice vtedajšieho ZSSR. Anténne pole bolo vysoké 150 m a dlhé 500 m. Po havárii elektrárne bola rádiolokačná stanica opustená, ale je strážená.

Je možné sa domnievať, že HAARP má geofyzikálne a klimatické spôsobilosti, ktorými môže ovplyvňovať prípadne až vyvolávať zmeny klímy na tisíce kilometrov vzdialených teritóriách Zeme. Zrejme aj v kontexte tohto bol navrhnutý Dohovor o zákaze vojenského alebo akéhokoľvek iného nepriateľského použitia prostriedkov meniacich životné prostredie, ktorý bol prijatý rezolúciou OSN 10.12.1976 s platnosťou od 5.10.1978.

Ďalšia úvaha vychádza z výskumov Nikolu Tesla, je vytvorenie elektromagnetického štítu, ktorý by nedovolil do určenej či vybranej oblasti vletieť alebo vstúpiť žiadnej zbrani, lietadlu či predmetu, alebo aj na satelity.

Jeho dáždnik sa veľmi presne podobá dnešnému HAARP a možno bude novým systémom nielen protiraketovej obrany. HAARP pravdepodobne môže detekovať stealth predmety, môže komunikovať s ponorkami alebo sledovať ich trasu plavby, ale aj vidieť hlboko pod zem a hovorí sa aj o ovplyvňovaní ľudského mozgu (myslenia).

Systém PRO nevznikol sám o sebe či pre seba, ale ako vojensko­-strategický prostriedok, ktorý je akoby pupočnou šnúrou spojený s ofenzívnymi (útočnými) raketovými systémami, ale aj vzdušnými, námornými a kozmickými. Ak je jediný len pre jednu či niekoľko krajín, tak prináša globálnu prevahu nad ostatnými jadrovými krajinami, vrátane partnerov či susedov. A hlavne spolu so ZHN, najmä jadrovými, môže prechádzať z pozície „odstrašovania“ na pozíciu „donucovania“.

Tento globálny charakter sa môže naďalej a v súčasnosti takmer nekontrolovane prehlbovať aj vo vzťahu k aplikácii PRO vo vesmíre. V tomto prípade bude zároveň jedinečným strategickým prostriedkom pre jednu krajinu alebo blok krajín, ako eliminovať či zabrániť vojenskému, ale aj mierovému využívaniu vesmíru súperom, protivníkom, ale aj partnerom či priateľom. Súčasným faktom je aj to, že likvidovať balistickú raketu nad atmosférou je oveľa ťažšie ako satelity na jednotlivých obežných dráhach (USA tak skúšobne urobili už v roku 1985, kedy zlikvidovali nefunkčnú družicu Solwind P78 vo výške 555 km protidružicovou strelou ASM-135 odpálenou z lietadla F-15A a druhý raz v roku 2008 špionážny satelit USA-193 raketou RIM-165 SM-3 a Čína v roku 2007, nefunkčnú družicu Feng Yun 1C vo výške 865 km balistickou raketou DF-21 (CSS-5 Dong-Feng).

Systém PRO je riešený a budovaný špirálovitým spôsobom, podobne ako u balistických rakiet.. Test – pokus – omyl – korekcia – spätná väzba. Celý a komplexný systém nebude pravdepodobne nikdy skončený, ale bude sa v závislosti od vývoja  nových poznatkov a technológií, ale aj technickej a technologickej reakcie  protistrán, priebežne zdokonaľovať a rozširovať.

Pre jeho realizáciu je lepšie a efektívnejšie vytvoriť mohutnú medzinárodnú politicko-vojenskú spoluprácu – základňu. No nie takýmto spôsobom, ako to bolo začaté už skôr – cestou bilaterálnych dohôd len s niektorými krajinami ako napr. s Japonskom, Spojeným kráľovstvom, Austráliou, Dánskom, Talianskom, Izraelom, SRN a Holandskom. Od roku 2002 postupne so Španielskom, Indiou, ČR a Poľskom, v poslednej dobe s Tureckom.

Lepším a zároveň zjednocujúcim riešením je cesta širokej a efektívnej spolupráce v rámci NATO, EÚ,  Ruska, Číny a ďalších krajín, ktoré sa cítia ohrozené interkontinentálnymi balistickými raketami určitých krajín a to ako v súčasnosti, tak i v  budúcnosti. Preto sa zdá nevyhnutným, že až po prijatí konsenzu a dohôd so všetkými  zainteresovanými krajinami je potrebné pristúpiť k vzájomným zmluvám a ich postupnej realizácii.

Existencia a v posledných dekádach 20. storočia a začiatkom tohto storočia aj šírenie zbraní hromadného ničenia, najmä atómových (hlavice a nosiče), je už viac ako šesťdesiatpäť rokov potenciálnym faktorom pre niekoľkonásobné zničenie našej planéty a to napriek dosiahnutým a realizovaným dohodám o čiastočnej likvidácii rakiet- nosičov s jadrovými hlavicami rôznych dosahov a mohutnosti.

2.1 Podstata vlastníctva systému protiraketovej obrany

Ak chápeme význam budovania určitého systému protiraketovej obrany ako odstrašovanie niektorých „nezodpovedných“ či „darebáckych“ krajín, tak potom by mala logicky klesať aj motivácia takýchto krajín, ale aj ostatných nejadrových, vyvíjať a vyrábať jadrové zbrane – raketové nosiče a hlavice ako prostriedok ohrozenia či vydierania iných krajín sveta!?

Potom je však zmysluplné, racionálne a nevyhnutné, ak sa chce dosiahnuť čo najväčšia efektívnosť a účinnosť odstrašenia (donucovania), budovať PRO na spoločnom internacionálnom základe, po dohode s ostatnými krajinami sveta, alebo aspoň tými, čo sa cítia byť ohrozené v súčasnosti alebo v budúcnosti.

V tomto kontexte je potrebné zároveň pripomenúť a zvýrazniť, že:

- vlastníctvo účinného protiraketového systému však stabilizačnú rolu jadrových zbraní posúva do kvalitatívne inej a novej roviny. Jadrové zbrane možno účinne použiť iba vtedy, ak útočník (či obranca) disponuje dostatočne účinným „obranným“ systémom pre ničenie medzikontinentálnych rakiet s jadrovými hlavicami protivníka (najmä ak sa bude naďalej znižovať ich počet medzi RF a USA).

- ide teda o jedinečný systém, ktorý umožňuje potenciálne použitie jadrových zbraní s predpokladaným úspechom v prospech útočníka. Kto zrealizuje tento protiraketový systém, sa stáva potenciálnym a monopolným jadrovým útočníkom, ale aj potenciálnym víťazom celosvetového formátu!

- na to je však potrebné spresniť, že efektívne zvíťaziť v jadrovej vojne a znížiť straty na vlastnom území sa dá takým spôsobom, že potenciálny víťaz presunie či predsunie budúce bojisko (prostriedky) takejto vojny (i jadrovej) ďaleko od svojho územia a tam ho aj efektívne udrží!

Možno sa dôvodne domnievať, že rysujúca sa novovzniknutá jadrová nerovnováha priblíži svet k jadrovej vojne, zároveň odštartuje preteky v zbrojení a dozbrojovanie alebo vnesie do vývoja kríz nebezpečnú dynamiku.


2.2 Dôsledky (vy)budovaného systému protiraketovej obrany 

Pokiaľ by USA vykonali jadrový úder (primárny a prípadne aj sekundárny), v cieľových krajinách by ostal iba malý zvyškový nukleárny arzenál, najmä ak ani Rusko v súčasnosti nemá reálne a bojaschopné medzikontinentálne rakety v takých počtoch ako za sovietskej éry (možno ide len o stovky kusov?). V tom prípade by ešte aj zatiaľ nedokonalý a menej efektívny systém protiraketovej obrany  mohol byť viac ako dostatočný na odrazenie akéhokoľvek odvetného (zvyškového) úderu, pretože zdevastovanému cieľovému protivníkovi by ostalo len málo strategických veliacich centier, radarov, nosičov, hlavíc a klamných cieľov (prvé údery sa vždy plánovali na systémy velenia, riadenia a spojenia, radary, odpaľovacie zariadenia atď. a teraz už aj na satelity).

Každá krajina, ak môže či má byť cieľom prvého raketového úderu a chce sa pred ním chrániť, musí prednostne zamieriť svoje zbrane na základne raketovej a protiraketovej obrany, ich senzory a veliace strediská a to môže realizovať nielen medzikontinentálnymi raketami, ale aj raketami stredného doletu (do 5000 – 5500 km) alebo strelami s plochou dráhou letu (cca 3000 km) či ich kombináciou v závislosti od svojej geografickej polohy, vrátane využitia predsunutých základní.

Z hľadiska súčasného a najbližšieho vojenského ohrozenia USA, členských krajín NATO a Ruska zo strany Severnej Kórey a Iránu je pravdepodobne nebezpečnejšia Severná Kórea. Vykonala rad skúšok s jadrovým materiálom a raketami nosičmi, a aj keď správy o výsledkoch uvádzajú, že zatiaľ nedosiahla výraznejšie reálne výsledky, treba tieto jej aktivity monitorovať a diplomaciou, i nátlakovou, brzdiť, alebo aj znemožniť v ich pokračovaní.


Schéma doletov balistických rakiet Severnej Kórey (zavedených a vyvíjaných).

Niektoré správy uvádzajú že KĽDR už v roku 1998 vykonala pokus s raketou stredného doletu Taepodong 1. V súčasnosti sa hovorí o modernizovanej rakete Taepodong 2 alebo 3 s dosahom 6700 km s jednotonovým nákladom (pokiaľ sa hmotnosť nákladu zníži, môže dosah narásť až na 9000 km, čo sú de facto parametre pre medzikontinentálnu raketu). To by teoreticky umožňovalo zasiahnuť kontinentálnu časť územia USA za 20 minút. V roku 2003 odstúpila KĽDR od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní.

Severná Kórea má aktuálne 12 až 18 rakiet Taepodong 2 a najmenej 18 ich predala Iránu. Existujú informácie, že Severná Kórea poskytuje Iránu pomoc v príprave na vykonanie podzemného jadrového výbuchu. Severná Kórea a Irán podpísali tajnú dohodu, ktorá predpokladá vzájomnú výmenu informácií o jadrových technológiách, o typoch a zložení atómových bômb a pod.

Severná Kórea sa tiež pokúsila dňa 13.4.2012 o vypustenie „prvej aplikovanej družice“ s využitím rakety odvodenej od Taepodong 2 (Unha 3) ako nosnej, pričom údajne tretí stupeň rakety bol iránskej proveniencie. Družica sa nedostala na obežnú dráhu a raketa sa rozpadla ešte za letu.


Schéma doletov balistických rakiet Iránu (zavedených, vyvíjaných a testovaných).

Vo vzťahu k Iránu určite treba hovoriť o rizikách a potenciálnych hrozbách. Islamská republika sa mnohým javí, ale aj pôsobí ako predvoj nového frontu boja, ktorý spája arabský nacionalizmus s narastajúcou vlnou islamského odporu. Má v rukách veľké tromfy – môže uľahčovať alebo komplikovať situáciu amerických vojsk, môže napomáhať porážke Izraela v Libanone vďaka svojim spojencom v Hizbaláhu, môže dokonca ponúknuť pomocnú ruku Palestíncom prostredníctvom svojej podpory Hamásu. Jej vplyv siaha až do ropných oblastí Zálivu a Saudskej Arábie so šiítskou väčšinou. Navyše má možnosť vyplniť nesmierne regionálne mocenské vákuum spôsobené zničením irackého štátu, ovplyvňovať izraelsko-palestínsky konflikt a dokonca meniť samotnú povahu sekulárnych vzťahov medzi šiítmi a sunnitmi (čo sa už deje).

Svetové veľmoci požadujú, aby Irán zastavil obohacovanie uránu na 20 percent, ale Teherán sa bráni, že ho potrebuje na civilné účely. Západ má však obavy, že Irán sa snaží vyrobiť jadrové zbrane. Iránski predstavitelia trvajú na tom, že krajina urobí určité ústupky, ak Západ uzná jej právo realizovať civilné nukleárne projekty a zruší sankcie uvalené na Irán.

Z nedávnej histórie Iránskeho atómového programu možno uviesť, že sa začal v 50. rokoch 20. storočia. Arabskej krajine vtedy v tejto oblasti významne pomáhali USA v programe Atómy za mier (Atoms for Peace). Okrem USA na programe participovali aj západoeurópske krajiny (napr. nemecká firma Siemens). Po revolúcii v roku 1979 pozostával program z niekoľkých  výskumných pracovísk, dvoch uránových baní, výskumného reaktora a zariadenia na spracovanie uránu, ktorý zahŕňal aj tri známe továrne na obohacovanie uránu. V roku 2011 v krajine slávnostne spustili prevádzku prvej atómovej elektrárne. Vláda sa vyjadrila, že bude pokračovať v trende budovania atómových elektrární.

Balistická raketa Šahab-3 nie je technologickou novinkou. Bola vyvíjaná na báze severokórejských nosičov Nodong-1 a testovaná od roku 1998. Zatiaľ má problémy zasiahnuť cieľ pri maximálnom dolete v predpokladanom pásme či bode.

Šahab-3ER (extended range) dolietne aj do vzdialenosti 2500 km, ale prázdna. S bojovou hlavicou o maximálnej hmotnosti 700 kg sa znižuje dolet na 1700 km. Kozmický nosič sa zatiaľ nepodarilo vyvinúť. Testovanie prebieha už viac ako tri roky.

V súčasnosti je aktuálny stav iránskej raketovej techniky reálne prezentovaný strategickou raketou Šahab-3, ktorá ešte neohrozuje Európu. Ostatné pokusy sú v stave testovania a vývoja, ktorý bude vyžadovať ešte mnoho rokov práce alebo získania podpory od iných krajín s vyspelejšími technológiami. To však bude potrebné sledovať a vyhodnocovať. Preto aj v kontexte uvedeného bola zrealizovaná v roku 2011 prvá etapa protiraketovej obrany (European Phased Adaptive Approach - EPAA) ako vzorová forma transatlantickej spolupráce medzi USA a európskymi spojencami.

Možno predpokladať, že cieľom Iránu je dostať na obežnú dráhu špionážnu družicu viac, ako ohrozovať Európu, s ktorou Irán obchoduje a dodáva jej ropu a plyn.

Územie Izraela môže už od roku 2004 zasiahnuť vyrábanými a používanými raketami Šahab-3A (s maximálnym doletom prázdnej rakety 1000 km) a Šahab-2 (na báze Scud B s maximálnym doletom prázdnej rakety 1350 km).

Ostatné skúšané rakety (Fateh-110 a Zelzal) nie sú v kategórii interkontinentálnych, ale len ako operačno-taktické (200 - 450 km).

Nezískal však Irán poučenie z vojny v Iraku, že na štáty, ktoré vlastnia jadrovú zbraň, sa neútočí a zároveň, čo je ešte nebezpečnejšie, že ak má nejaký štát v úmysle viesť vojnu proti USA, mal by sa toho vystríhať dovtedy, pokiaľ nevlastní jadrové zbrane?! Možno preto Irán pokračuje v kontroverznej časti svojho nukleárneho programu, ktorá môže byť zneužitá aj na vojenské účely a zároveň vyvíja a testuje interkontinentálne rakety – nosiče.


3. Čo je vojenskou a technickou podstatou protiraketového systému (USA)?

3. 1. Programy

V rámci amerického ministerstva obrany bola za celkový manažment a riadenie všetkých programov raketovej obrany zodpovedná Organizácia balistickej raketovej obrany (BMDO), neskôr bola premenovaná na Agentúru protiraketovej obrany (MDA).

Tieto programy sa sústreďujú na tri oblasti:

1. národnú raketovú obranu (NMD)

2. raketovú obranu bojiska (TMD)

3. vyspelú technológiu balistickej raketovej obrany.

Vtedajšie plány BMDO hovorili o vybudovaní pozemného variantu národnej raketovej obrany  ako “systému systémov”, ktorý sa mal skladať z piatich prvkov:

- siete antirakiet (GBI) s modulom EKV (neskôr MKV)

- veliteľského, riadiaceho a komunikačného stanoviska (BMC3I) zloženého z bojového manažmentu (velenie a riadenie – BMC2) a systému letového spojenia s antiraketami (IFICS)

- radarov pracujúcich v pásme X (XBR, SBX, FBX)

- modernizovaných radarov včasnej výstrahy (UEWR)

- podporných satelitov vo vesmíre – infračervený systém (SBIRS, STSS)


3.2 Základné časti protiraketového systému

Ak má byť systém PRO funkčný a efektívny musí mať tri základné časti:

- senzory

- zbraňové systémy  

- systémy velenia, riadenia a spojenia.


3. 2. 1 Senzory

Senzory, najmä radary a satelity sú predurčené na vyhľadávanie, detekciu, zachytenie a automatické sledovanie balistickej rakety zo zeme (stacionárne a mobilné), mora, (na lodiach a plávajúcich plošinách), vzduchu (lietadlá) a kozmu (satelity), spracovanie parametrov predpokladanej balistickej dráhy, rozpoznanie druhu rakety i v zhluku klamných cieľov a pre riadenie navádzania zbraňových systémov. V mierovej dobe sú ako trvalá prevencia najdôležitejšie a prvotné pre „stráženie mieru“.


Grafické vyjadrenie jednotlivých prvkov systému protiraketovej obrany USA.


3. 2. 1. 1 Radary

Do protiraketového systému BMDS (Ballistic Missile Defense System) je zahrnutých niekoľko typov radarov včasnej výstrahy. Aj v súčasnosti pre výstrahu od hrozby ICBM slúžia radary UKV EWR (Early Warning Radar) a UKV AN/FPS-115 PAVE PAWS (Phased Array Warning System).

Úlohou 5 UKV radarov EWR je zabezpečiť informácie o letu ICBM, odpálených zo zeme a  odpálených z mora (SLBM). Tieto informácie o objektoch sa volajú ITW/AA (Integrated Threat Warning and Attack Assessment). Zároveň poskytujú informácie o situácii v kozme, vrátane rozpoznávania a sledovania umelých družíc. Všetky tieto informácie sa odovzdávajú do systémov NORAD (North American Aerospace Defense Command) a USSPACECOM (United States Space Command).

Radary EWR sa výrazne zmodernizovali na verziu UEWR, aby mohli byť začlenené do rádiolokačnej siete včasnej výstrahy v budovanom systéme PRO USA.


Rádiolokačná sieť včasnej výstrahy v budovanom systéme PRO USA.

UHF radary AN/FPS-115 PAVE PAWS (PAVE - Phased Array Warning System je názov programu amerických vzdušných síl) sú predurčené pre detekciu a vyhodnocovanie masívnych úderov ICBM a raketami odpálenými z mora. Sú schopné sledovať aj družice na obežných dráhach. Informácie sú odovzdávané na stredisko USS CMW SCC (United States Space Command’s Missile Warning and Space Control Center) na leteckej základni v Cheyenne Moutain v Coloráde a zároveň strediskám národného velenia a Velenia amerických strategických síl. Tento typ radaru má maximálny dosah 5556 km (na bojovú hlavicu). Maximálny pulzný výkon vyžiarený anténou je 5,8 MW.

UHF radary včasnej výstrahy (zdokonalené AN/FPS-115 PAVE PAWS) na vojenskej leteckej základni v Beale (Kalifornia) spolupracujú so zdokonalenými radarmi BMEWS (Ballistic Missile Early Warning system) vo Fylingdales a Menwith Hill (Veľká Británia), Thule (Grónsko) a Clear Air Station na Aljaške. Zdokonalené boli aj radary Cobra Dane (s dosahom 3200 km, pokrytie oblasti Kamčatky a Tichého oceána) na leteckej základni Eareckson na ostrove Shemya (Aleutské ostrovy) a SBX radar na Vandebergovej leteckej základni v Kalifornii.

Ďalší rozvoj radarov sa sústredil na radary pracujúce v pásme X a to ako ich pozemných – predsunutých stacionárnych aj mobilných variant, tak aj námorných (plávajúcich na plošinách).

Keď sa útočiaca medzikontinentálna strela dostane do dosahu predsunutého radaru (FBR-T / FBX-T) alebo radaru včasnej výstrahy (UEWR), ten potvrdí jej let a dráhu. Stredisko BMC3I (v štáte Colorado) po verifikácii údajov aktivuje radary XBR a dá povel na odpálenie antirakiet so špeciálnym modulom EKV (Exoatmospheric Kill Vehicle) alebo MKV (Multiple Kill Vehicle).

Radary pracujúce v pásme X poskytujú presné informácie o dráhe strely v stredisku BMC3I, ktoré ich priebežne upravuje a prostredníctvom IFICS posiela antirakete GBI. Informácie by mali pomôcť odlíšiť skutočnú bojovú hlavicu od klamných cieľov. Záverečné navedenie na útočiacu hlavicu a prípadné korekcie budú mať na starosti senzory EKV/MKV. Zničenie by malo prebehnúť vysoko nad atmosférou, tesne pod úrovňou najvyššieho bodu letu útočiacej hlavice.

Predsunuté radary, verzia XBR (AN/TPY-2 – pre štartovaciu fázu balistickej rakety) pozemného radaru, ktorá je optimalizovaná na vyhodnocovanie balistických rakiet v strednej fáze letu v priestore Európy je označený ako EMR (European Midcourse Radar), predtým uvádzaný ako GBR-P (Ground Based Radar-Prototype).

Tento radar má uvádzaný maximálny dosah 6700 km a na klasické bojové hlavice 4000 km. Pracuje v pásme X, tzn. v kmitočtovom pásme 8 – 12 GHz. Signál, ktorý je vyžarovaný z radaru, sa šíri priamočiaro, je sústreďovaný do veľmi úzkeho zväzku o šírke 0,17°, elektronicky sa rozprestiera v sektore 50x50° a v základnom režime bude orientovaný cca 2° nad terénom.

Teoreticky je schopný pokryť rozsiahly priestor od severu po juh. Vyznačuje sa mimoriadnou rozlišovacou schopnosťou 15 cm. Obmedzením pre neho je zakrivenie Zeme, čo v praxi znamená, že vzdialenejšie objekty je radar schopný vidieť len vo veľkej výške.

Toto obmedzenie horizontom Zeme spôsobuje, že radar vidí útočiacu raketu v závislosti od výšky trajektórie v rôznych vzdialenostiach. Čím je vrchol trajektórie (apogeum) vyššie, tým skôr a ľahšie raketu odhalí, vyhodnotí a zmeria jej parametre.

Možno konštatovať, že ak však vidí na rakety protivníka, tak musí vidieť aj iné objekty v týchto výškach!?

Námorný variant radaru SBX - Band Radar je v porovnaní so stacionárnou verziou (XBR) síce menej dokonalý a menej presnejší, ale má obrovskú výhodu. Môže byť kedykoľvek premiestňovaný podľa potrieb do rôznych častí sveta. Radar je väčší ako futbalový štadión a je inštalovaný na samohybnej plávajúcej (ropnej vrtnej) plošine. Prednedávnom bol premiestnený na Havajské ostrovy z Texasu, kde bol zostavený. Postavená bola aj námorná  verzia  SBX, inštalovaná na plávajúcej plošine a umiestnená v Adaku na Aljaške.

Jeho uvedenie do prevádzky je považované za významný moment v operačných schopnostiach, najmä v schopnosti čeliť prípadnej hrozbe zo Severnej Kórei.

Predsunutý radar FBR-T (Forward Based Radar – Transportable) bol pôvodne nazývaný THAAD-GBR (Theater High-Altitude Air Defense Ground-Based Radar) a bol vyvinutý na ničenie balistických rakiet v ich konečnej (zostupnej) fáze letu. Je rovnakej kategórie ako EBR/EMR radar, ale je mobilný (prepraviteľný aj vzduchom lietadlami C-5 a C-17) a vysoko výkonný v rozsahu kmitočtového pásma 8-10 GHz.

Nedávno bol dodaný už aj druhý prevozný predsunutý radar FBX-T ( Forward Based X-Band Transportable ) s kmitočtovým pásmom 8-12 GHz na leteckú základňu Vanderberg v Kalifornii, ktorý je schopný vyhľadávať, presne sledovať a rozlišovať balistické rakety už od počiatočnej (štartovacej) fázy a zabezpečiť navedenie antirakiet GBI. Prvý takýto radar dodaný v roku 2004 je nasadený v Japonsku.

Radar AN/TPY-2 podobne ako radar EBR/EMR bude vyžarovať veľmi úzky lúč, sledovať a rozpoznávať aj veľmi malé objekty na vzdialenosť tisíce kilometrov. Čím bude bližšie k miestu odpálenia balistickej rakety, tým bude včasnejšia výstraha, rýchlejšie určenie parametrov a analýza hrozby, ale aj presnejšie navedenie antirakety.

Primárnou úlohou predsunutých radarov AN/TPY-2 bude poskytovať údaje už z počiatočnej fázy letu (štartovej a poštartovej) medzikontinentálnych balistických rakiet, určovať smer ich letu, umožňovať rozpoznávanie ich druhu a sledovať ich s omnoho väčšou presnosťou. Tým sa má vytvárať efektívnejší predpoklad pre včasné odpálenie antirakiet GBI (Ground Based Interceptor) a dosiahnuť väčší priestor účinného pokrytia, resp. priestor, kde môžu byť navádzané. Môžu sa podieľať aj na efektívnej ochrane amerických bojových jednotiek a jednotiek spojencov na teritóriách ich nasadenia.


Schéma pôsobenia amerického systému Aegis.

Radarový systém Aegis (Advance Electronic Guidance Information System) bol navrhnutý tak, aby umožňoval prevádzku na bojových lodiach (krížnikoch a torpédoborcoch), ktoré sú vybavené počítačovým systémom a špeciálnym softwarom, umožňujúcim vyhľadávať a automaticky sledovať približujúce sa balistické rakety. V súčasnosti (2012) je rozmiestnených celkom 24 krížnikov a torpédoborcov so systémom Aegis z toho je 16 v Tichom a 8 v Atlantickom oceáne.

Okrem uvedeného je vyvíjaná pozemná verzia systému Aegis, o ktorú má záujem Izrael. Taktiež má byť nasadená v niektorých európskych krajinách, napr. v Poľsku, Taliansku, Turecku  a pod.  Cieľové údaje im majú poskytovať predsunuté radary AN/TPY-2, ktoré sa plánujú rozmiestniť v juhovýchodnej časti Európy, ale hovorí sa aj o Ukrajine.

Systémy Aegis sú vybavované vyhľadávacími a streleckými 3D radarmi AN/SPY-1. Systém Aegis patrí medzi cenovo prijateľné a mobilné riešenia protiraketovej obrany na menšie platformy plavidiel (torpédoborce, fregaty). Tieto 3D radary sa považujú za štít flotíl, majú vysoký výkon 6 MW a dokážu súčasne vyhľadať, sledovať (viac ako 100 cieľov) a navádzať riadené rakety na vzdialenosť viac ako 190 km. S riadenými strelami komunikujú prostredníctvom RF spojenia v ich strednej fáze letu, pre záverečné navedenie rakiet je však potrebný aj strelecký radar AN/SPG-62.

Zároveň je potrebné pripomenúť, že radary, ktoré pracujú v pulznom (lúčovitom) móde alebo v rozptýlenom (sledovacom) móde, môžu využívať schopnosti HAARPu (High Frequency Active Auroral Research Program – vysokofrekvenčný aktívny výskum ionosféry) vytvárať ionosférické zrkadlá a zasiahnuť oblasti, kde HAARP ani radary nedosiahnu lúčom sami o sebe. Systém týchto radarov v kombinácii s HAARP, ktorý používa armáda USA (a zrejme aj Rusko), potom môže zasiahnuť ciele v rôznych oblastiach sveta. Radary, samozrejme, môžu pôsobiť aj samostatne, pokiaľ sú rozmiestnené na vhodnom mieste vzhľadom na cieľ – potom môžu použiť aj priamy odraz od ionosféry. To znamená, že môžu operovať samostatne a HAARP ich možnosti rozširuje.

Nezabudnime ani na také „maličkosti“, ako je pulzný výkon radarov a nutný zdroj energie pre zaistenie jeho prevádzky. Pulzný výkon môže byť okolo 40 – 1000 MW či viac a zdroj energie cca 1 – 5 MW. Bude na to treba nezávislý podzemný atómový reaktor, alebo mobilná kontajnerová jadrová elektráreň ako v Grónsku? To môže mať dôsledky na zdravie ľudí, prírodu a ostatnú elektroniku, napr. v meteorologických zariadeniach štátu, operátorov mobilných sietí a ďalších. Pásmo ochrany lietadiel pred ožiarením a tým aj bezletová zóna pre civilné letectvo môže dosahovať okruh o polomere 10 až 50 km. Vzdialenosť 5 km je územím s možnosťou rušenia príjmu TV vysielania a nad 10 km rádiového vysielania.

Taktické údaje dosahov radarov postavených v Thule (Grónsko), Aljaške a V. Británii sú dostačujúce na pokrytie väčšiny územia Ruska, polovicu územia Iránu, siahajú až k hraniciam Indie a Číny. Preto pôvodne zamýšľané pokrytie územia radarom v ČR sa javí menej zmysluplné, pokiaľ nejde len o spresnenie špeciálnych údajov...

Minulým zámerom USA (už od roku 2002) bolo predsunutie a postavenie radaru XBR( EMR ) do Česka s realizáciou do roku 2010 – 2011 , čím by všetky hlavné ruské kozmodrómy a základne – Pleseck, Kapustin Jar, Bajkonur/Kazachstan, Jasnyj, Krasnoznamensk a Svobodnyj aj iránska (južne od Teheránu), ale aj čínske (Šuang-Čcheng-cu, Jin-kuan-strelnica a Chui-Li ) boli  v jeho dosahu a to s rozlíšením objektov okolo 15 cm. Nad Pleseckom budú detekované až od výšky 450 km.

Bola by to mimoriadne výhodná poloha, je to prakticky potenciálna kontrola nad celou Európou, Ruskom, Prednou Áziou, Blízkym východom a podstatnou časťou Afriky, najmä nad Egyptom, Líbyou a Alžírskom. A zároveň synchrónnou spoluprácou s radarom HAVE STAR rozmiestneným na najvýchodnejšom výbežku Nórska vo Vardo, by sa dosiahla rozlišovacia schopnosť objektov až neskutočných 5 cm pri podstatne nižšej výške.

Získaním takýchto údajov a ich vložením do počítača amerického protiraketového systému by sa určite neprekonateľný ruský systém stal onedlho prekonateľný. Američania tvrdia, že vysielanie radaru v Česku sa predpokladá len v prípade ohrozenia balistickou raketou, alebo pri vykonávaní testov. Testov amerického radaru, alebo testov ruských rakiet?

Zatiaľ sú postavené „protiraketové“ radary na Aljaške, Aleutoch, v Kalifornii, Massachusetts, v britskom Fylingdales, na grónskej základni v Thule a v japonskom Šakiri.


Radarové pole (pokrytie) ZSSR (Ruska).

Ruský radar DARJAL na základni Gabalinskaja na južných svahoch západného Kaukazu bol uvedený do prevádzky v r. 1998. Je radarom včasnej výstrahy, patrí medzi najväčšie a najvýkonnejšie radary na svete. Má vynikajúcu strategickú pozíciu, z ktorej má Irán ako na dlani a umožňuje bez problémov odhaliť štart balistickej rakety v celej hĺbke jeho územia. Je staršej konštrukcie než XBR, nie je takým presným sledovacím a navádzacím radarom, ale dosah má okolo 6000 km a výkon 40 MW.

Monitoruje Irán, Turecko, Čínu, Pakistan, Indiu, Irak, Austráliu, ale aj rad afrických krajín a ostrovov v Indickom a Atlantickom oceáne. Jeho činnosť má tiež negatívny vplyv na životné prostredie, ale to Rusi popierajú. Práve tento radar ponúkol prezident Putin na summite krajín G8 (7 – 8. 6. 2007) ako alternatívu pre Američanov namiesto budovania radaru v Českej republike.

DARJAL by však musel byť čiastočne modernizovaný, aby mohol byť začlenený do systému PRO. Technický systém MDA dovoľuje prijať na ruskej základni Gabalinskaja posádku amerického vysielacieho a kontrolného stanoviska údajov radaru ruskej stanice, prebrať interface formátu údajov, postaviť satelitný vysielač a kódovaciu stanicu, napojiť sa do riadiaceho centra radaru optickou dátovou zbernicou a využívať priestor na tejto základni. Okrem toho by bol získaný ideálny priestor (pozície) pre funkciu senzorov, ale aj predsunutých pozícií pre zbraňové systémy, začlenené do systému protiraketovej obrany.

Ďalší návrh ruský prezident Putin americkému prezidentovi Bushovi predložil na ich stretnutí v USA v júli 2007. Ponúkol najmodernejší blokovej konštrukcie, modulárny radar včasnej výstrahy VORONEŽ s dosahom 6000 km, ktorý je vybudovaný v Armavire v Krasnodarskom kraji, pokrýva priestor od Francúzska a Španielska až po Alžírsko, Sudán, Irán, Afganistan, časť Indie a Pakistan a bude začlenený do nového globálneho protiraketového obranného systému, ktorý by sa budoval v rámci Partnerstva NATO – Rusko. Tento radar leží asi 700 km od iránskych hraníc (a okrem tohto postavenia je vybudované ešte jedno, pri Lekhtusi pri Petrohradi).

Rusko v Irkutsku na južnej časti Sibíri uviedlo do prevádzky štvrtý radar VORONEŽ, ktorý pokrýva priestor od západného pobrežia USA po Indiu.

Ďalšie dva (tri) radary VORONEŽ M/DM boli v rokoch 2005 až 2011 inštalované v západnej oblasti Ruska. Jeden z nich je v Kaliningrade pri Baltickom mori, druhý neďaleko Petrohradu, pokrývajú severný, severozápadný a západný smer a tretí je na východnom pobreží Čierneho mora (pri Armavire). Uvažuje sa s výstavbou ďalších v Prímorí a na Kamčatke.

Kaliningradský radar je modulového usporiadania, takže je relatívne rýchlo demontovateľný a premiestniteľný.

Je však potrebné uviesť, že niektoré najmodernejšie bojové hlavice už používajú technológiu stealth pre zníženie efektívnej odrazovej plochy, ktorá môže spôsobiť zníženie dosahu radaru približne na 2000 km.

Keby USA a Rusko vzájomne spojili svoje „radarové možnosti“, môžu spoločne poskytnúť radarový servis aj EÚ, NATO, Ázii a ďalším častiam sveta a tak ich ochrániť pred potenciálnymi a budúcimi raketovými ohrozeniami z teritória Blízkeho a Stredného východu, ale aj vzdialenejších teritórií.