Beh na dlhú trať

Okrem médiami servírovaných celebrít žijú s nami a okolo nás aj osobnosti: môžu to byť vedci, umelci, spisovatelia, technici, poľnohospodári, učitelia, proste ľudia najrôznejších profesií - ale s dušou.
Počet zobrazení: 1844
balla_uvod.jpg

„Choď, máš tam Ballu!” prišla mi referovať dcéra vracajúca sa s fotoaparátom na krku z detskej časti Behu mestom Leopoldov. Schmatol som foťák a vyrazil k Spolkovej záhrade. Práve sa chystali preteky veteránov a ja som na ceste uvidel známu postavu muža s charakteristickým zvučným hlasom, ktorá sa za štyridsať rokov takmer nezmenila. Predieral sa davom a každú chvíľu sa zdravil a podával si ruku s okoloidúcimi.

* * *

Bol koniec školského roka 1973. Nebol som v škole, lebo som si natiahol šľachu pri štafetových pretekoch posledného súťažného dňa Hlohovských hier mládeže. Do ukončenia deväťročnej školskej dochádzky na legendárnej Kamennej škole v Hlohovci mi zostávalo iba niekoľko dní. Tá škola bola výnimočná nielen štýlovou kamennou fasádou, ale aj výsledkami v mnohých školských aj mimoškolských disciplínach.

V to popoludnie sa na mňa, maróda, prišiel pozrieť aj môj učiteľ telocviku a tréner atletického krúžku Martin Balla, ktorý deň predtým asistoval pri mojej doprave sanitkou z pretekárskej dráhy. Priniesol mi zlatú medailu, ktorú sme napriek môjmu zraneniu získali, pretože som ako finišman stihol dobehnúť do cieľa prvý.

„Nechoď do tej českej školy, je v malej dedinke, a atletika potrebuje okrem talentu, driny aj kontakt a súťaženie. To by si tu mal, a na strednej škole sa môžeš v našom oddieli ďalej rozvíjať,“ skúšal poslednú možnosť o zvrat môjho rozhodnutia ísť študovať do Čiech.

Neviem, či som vtedy urobil dobre, ale on mal úplnú pravdu: niekoľko medailí z Hlohovských hier mládeže bolo v mojom živote z atletiky posledných.

Keď som sa ako malý prváčik dostal medzi múry „kamenky”, čo-to som už o tejto škole vedel z rozprávania mojej o osem rokov staršej sestry, ktorá prostredníctvom zapáleného telocvikára tiež dosť dlho koketovala s atletikou, ale jej školské medaily boli tak ako v mojom prípade, posledné.

Žiaci prvého stupňa deväťročky migrovali v tých časoch pre nedostatok priestorov po iných školách, aj v dvojsmennej prevádzke. Keď nás vtedy prichýlili do budovy hlohovského gymnázia, často sme popoludní vídavali trénovať atletický oddiel pod vedením dobre stavaného muža s charakteristickým silným a zvučným hlasom a s prejavom, ktorý nikoho nenechal na pochybách, že v tomto kolektíve vládne disciplína, poriadok, ale aj nevídané nadšenie. Chlapci a dievčatá vliekli na škvárové ihrisko za gymnáziom veľké mechy naplnené molitanom, stojany a latku do doskočiska skoku do výšky, hrable a pásmo na skok do diaľky.

Niektorým sa v rukách hompáľali aj neveľké vrecká.

Prvoradá bola rozcvička, respektíve beh po atletickom ováli, tuším to bolo dookola 400 metrov a, samozrejme, jeden okruh náročnému trénerovi nestačil. Potom si všetci posadali na trávnatú bariéru okolo oválu a začali sa prezúvať. Z vreciek vytiahli topánky, z ktorých na podošvách trčali kovové hroty. Boli to tretry.

Martin Balla sa svojimi zverencami.

Už sa ani nepamätám, ako som sa medzi trénujúcich dostal aj ja, ale vidina, že aj mne pridelia ten najdôležitejší znak atléta, botasky s klincami, ma na tréningy priťahovala ako magnet. Okázalé vykopávanie škvary pri zakľaknutí do štartovacích blokov ma fascinovalo; bolo prejavom atletickej spolunáležitosti. Ako typická detská duša som však nevedel pochopiť, že mi ich nedali už dávno, a keď tretry dostal niekto, o kom som bol presvedčený, že nebol lepší ako ja, urazil som sa a na tréningy zanevrel.

Zmenilo sa to, až keď sme sa stali plnohodnotnými „kamenkármi”, teda v šiestom ročníku, čiže na druhom stupni. Vtedy na každý predmet pribudol iný učiteľ a už sme sa ani na telocviky nesťahovali. A mali sme šťastie, že naším učiteľom bol „Martin“; takú serióznu prezývku si vyslúžilo iba málo učiteľov.

Telocvik bol v tých časoch jeden z najobľúbenejších predmetov napriek tomu, že sme na ňom neraz dostali poriadne zabrať. Spomínam si na najväčšiu makačku, ktorú nám Martin Balla zavše pripravil, a to bol beh cez dva hlohovské mosty – cestný a železničný, so začiatkom pri miestnom bitúnku. Dnes nechápem, ako sme to mohli zvládať a usmievam sa, keď si predstavujem, ako by na takú učiteľovu požiadavku reagovali súčasní žiaci.

Často sme v atletike reprezentovali školu aj atletický oddiel, ja som sa zameral na skok do diaľky a beh, a na hádzanú. S nostalgiou spomínam, ako som sa dostal ako starší žiak v skoku do diaľky až na majstrovstvá Slovenska a iba o vlások mi ušla účasť na medzinárodnej súťaži. Moje deti sa neraz neveriacky usmievali, keď som sa občas pýšil, že som s Ballom, ako ho volám teraz, chodieval po atletických súťažiach.

Nedávno sa v Leopoldove konal druhý ročník z minulosti vzkrieseného Behu LOKO. Minulý rok som si celé preteky fotil a pripomínal som si atmosféru dávno zašlých čias, keď som sa aj ja aktívne zúčastňoval podobných akcií v kolektíve mladých atletických nadšencov vedených manželmi Ballovcami. Manželka Martina Ballu bola totiž tiež výborná telocvikárka. Vedel som, že môj bývalý učiteľ a tréner je stále aktívny, a tak som dúfal, že ho tam nájdem. Bol som trochu sklamaný, že tam „Martin“ nebol. Až neskôr som sa dozvedel, že mal problémy s kolenom.

„Choď, máš tam Ballu!” prišla mi však tento rok referovať dcéra vracajúca sa s fotoaparátom na krku z detskej časti tohoročného Behu mestom Leopoldov. Schmatol som foťák a vyrazil k Spolkovej záhrade. Práve sa chystali preteky veteránov a ja som na ceste uvidel známu postavu muža s charakteristickým zvučným hlasom, ktorá sa za štyridsať rokov takmer nezmenila. Predieral sa davom a každú chvíľu sa zdravil a podával si ruku s okoloidúcimi.

Prišiel som k nemu odzadu, dal mu ruku na rameno a pozdravil ho. Okamžite ma spoznal a vymenili sme si pár viet. Predstavil mi svojich malých bežcov, s ktorými práve absolvovali preteky v detských kategóriách. Ako inak, na ich útlych krkoch sa hompáľali medaily. Povedal mi, že síce mal dnes povinnosti ako rozhodca na podobnom podujatí inde, ale svojim mladým zverencom nemohol odmietnuť trénerskú účasť na leopoldovských pretekoch, a preto poslal za seba rozhodovať syna Martina. Teda Martina II., môjho súpútnika z čias atletickej mladosti, a sám prišiel do Leopoldova.

Môj učiteľ svojich zverencov doviezol aj odviezol.

Bolo vidieť, že sa už ponáhľa, ale chvíľu sme aj tak pospomínali na staré časy. Prízvukoval, akoby to bolo včera, že som mal po škole zostať doma, nejsť „do tých Čimelíc“ (ešte aj názov sídla mojej strednej školy si pamätal...) Podali sme si ruky a on rázne odkráčal k stojacim autám. A aké bolo moje prekvapenie, keď svoje športové talenty nechal nastúpiť do auta, sám si otvoril dvere vodiča a už cúval z parkoviska. S otvorenými ústami som ho ešte zastavil a nechal stiahnuť okienko.

„Pán učiteľ, a koľko máte vlastne rokov?“ spýtal som sa.

„Tento rok to bude osemdesiattri...“ odvetil s nestarnúcim ballovským úsmevom.

Zostal som tam trochu prekvapene stáť ako päťdesiatpäťročný pupkatý, šedivý starec.

Napriek tomu neľutujem, že som vtedy v atletickom smerovaní nepokračoval. Nie každý má taký dar a toľko sily, aby ruka v ruke so športom žil taký plný život ako Martin Balla. Som však rád, že som sa tomuto nezvyčajnému človeku priplietol do cesty, pretože v čase, keď sa začínal formovať môj život, bol spolu s mojimi blízkymi a ostatnými učiteľmi legendárnej Kamennej školy veľkým a mimoriadne pozitívnym príkladom, ktorý ma sprevádza životom stále, aj pri behu na dlhé trate.

Foto: Vojtech Moravčík

Vyšlo v časopise Leopoldov 3/2012 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984