Čítanie na leto: Vlasť je tam, kde nikto nebol 6

Karol Bacigál, spoločník firmy Artex bol starší muž so smutným, ukrivdeným výrazom v tvári; pôsobil distingvovane, vystupovanie mal uhladené a nikdy nezvyšoval hlas.
     „Obávam sa, že som už všetko objasnil polícii,“ povedal zdvorilo, keď mu Záruba vysvetlil účel návštevy. „Neviem, ako by som vám pomohol. Ale keď vám to prinesie uspokojenie, pýtajte sa, pokúsim sa odpovedať.“
     Reportér sa pousmial. „Nejde o to, aby mi vaše odpovede priniesli uspokojenie,“ odvetil. „Rád by som priniesol nové informácie čitateľom Bratislavských novín AZ.“
     „Chvályhodné,“ poznamenal Bacigál. „Mňa by však nepotešilo, keby sa moje meno spájalo s vraždou aj keď len okrajovo. To by mi neprospelo.“
     „Môžem vás uistiť, že vaše meno sa v novinách neobjaví.“
     „Oceňujem váš postoj. Prosím, tak sa pýtajte. Ale ešte predtým sa spýtam ja vás: môžem vás ponúknuť kávou alebo čajom?“
     „Kávu neodmietnem,“ potešil sa reportér. „Ešte som dnes nepil...“
      Bacigál zavolal sekretárku a takmer vzápätí vstúpila staršia, decentne upravená žena, ktorá akoby čakala na povel svojho šéfa. Sedeli v prijímacej kancelárii bývalej spoločnosti Artex, ktorá bola zariadená strohým, ale solídnym nábytkom, akoby aj nábytok symbolizoval solídnosť a spoľahlivosť Karola Bacigála. Káva bola v jemných porcelánových šálkach, v osobitnej kanvičke bolo mlieko.
     „Budem sa teda pýtať,“ povedal Záruba, keď si odpil kávy a pohodlne sa usadil v kresle. „Moje otázky nebudú originálne, no rád by som si vypočul vaše názory. Nuž teda... ako ste vychádzali s pánom Granecom? Aký to bol človek?“
     Karol Bacigál sa pousmial. „Vaše otázky naozaj nie sú originálne. Napriek tomu na ne odpovedať nie je jednoduché.“ Zamyslel sa, spojil končeky prstov, akoby sa chcel modliť. „Možno by vás zaujímalo ako sme sa zoznámili?“ Pozrel sa spýtavo na reportéra a keď ten prikývol, pokračoval: „Poznali sme sa už predtým, ako sme sa stali spoločníkmi. Musím podotknúť, že som dlhodobo zásoboval armádu, ešte za bývalej republiky. Založil som firmu Artex, bol som jej riaditeľom. Pán Granec mal vtedy maličkú firmu, či skôr len akúsi dielňu a vyrábal pre nás subdodávky. Nebol to významný partner, ale bol spoľahlivý. Nikdy sme nemali problémy. Pravda, nestýkali sme sa spoločensky, len pracovne. Mal iné záujmy a iný pohľad na... nuž, na politiku...“
     „To si viem predstaviť,“ prisvedčil reportér. „Chcete mi naznačiť, že bol z nižšej spoločenskej vrstvy a jeho inteligencia bola... povedzme, priemerná.“
     Bacigál bol zdržanlivý. „Nikdy sa nevyjadrujem v tomto duchu. Ale vaša charakteristika je výstižná. Bol taký, ako ste to povedali.“
     „Napriek tomu ste ho vzali za spoločníka. Ako k tomu došlo?“
     „Bolo to začiatkom vojny,“ odvetil Bacigál a pohniezdil sa. „Pán Granec prišiel za mnou s tým, že na ministerstve a v armáde má dobré známosti. A že by sme ich mohli využiť. Použil to slovo: mohli. Nemusel som sa ani pýtať, aby som pochopil, čo tým mieni.“
     „Prepáčte! Čo tým mienil?“
     Bacigál zľahka nadvihol obočie. „To je predsa každému jasné,“ povedal s výčitkou v hlase. „Ponúkal mi dobrý obchod, ale podmienil ho tým, že sa chce stať spoločníkom firmy.“ Stíšil hlas. „Zaiste viete, že pán Granec ešte pred vojnou vstúpil do Hlinkovej ľudovej strany. Časom v nej získal slušný vplyv. Znie to neuveriteľne?“
     „To znie uveriteľne,“ podotkol reportér. „Prečo by nemohol mať vplyv? Strana potrebovala ľudí ako on. Oddaných, poslušných...“
     Bacigál nevdojak prikývol. „Nebudem posudzovať jeho kvality, ani stranícke zásluhy. Keď mám byť úprimný, jeho ponuka mi vyhovovala. Nevidel som dôvod, prečo by som ju neprijal. Firma by sa dostala k veľkým zákazkám, pričom ja by som zostal bokom. Myslím tým bokom od politiky. Mne politika strany nevyhovovala... Ale obchod je obchod! Keď ide o obchod, zábrany zostávajú bokom.“
     „Aj keď sa obchoduje so zbraňami?“
     Bacigál sa zdvorilo usmial. „Dúfam, že nepatríte k pacifistom, ktorí odsudzujú výrobu zbraní a obchody s armádou. Okrem toho, my sme nepredávali zbrane, ale oblečenie. Uniformy, baganče, poľné tašky... Bol to dobrý obchod. Najlepšie obchody sa odjakživa robia s armádou. Zrejme by ste chceli dodať, že na ľudskom nešťastí sa najlepšie zarába, však?“
     Anton Záruba cítil, ako v ňom stúpa nervozita. Bol podráždený z Bacigálovho spôsobu vyjadrovania. Ovládol sa.
     „Takže pán Granec sa ako spoločník osvedčil?“ spýtal sa pokojne.
     „Bolo to lepšie, ako som očakával,“ prisvedčil Bacigál. „Pred podpísaním zmluvy sme sa dohodli na presných pravidlách. Nechcem vás zaťažovať podrobnosťami o finančných podmienkach. Zmluvu som dal k nahliadnutiu polícii.“
     „Aký bol prínos Ondreja Graneca pre firmu Artex?“
     „Ako som spomenul... pán Granec mal vplyvné styky. Poznal sa s vysokými úradníkmi na ministerstve. Boli to jeho stranícki kolegovia. Nebyť pána Graneca, naša firma by sa nikdy  nedostala k veľkým zákazkám. Všetci sme mali z toho zisk. Granec mi dal jasne najavo, že musíme odvádzať provízie do straníckej kasy a čosi aj do vrecka úradníkov, ktorí zákazky podpisovali. Nikto sa nad tým nepohoršoval.“ Bacigál sa nadýchol, potom sa zvedavo pozrel na Zárubu. „Počul som, že ste boli počas vojny v cudzine. Vo Švajčiarsku vojna nebola. Vo Švajčiarsku by boli úplatky nemysliteľné. Ale my sme na Slovensku. My sme sa  museli prispôsobiť.“
     Zárubovi sa ťažko hľadali slová, aby mohol oponovať. „Súdny znalec inžinier Vašut na polícii povedal, že firma Artex okradla štát o niekoľko stotisíc korún,“ povedal vecne. Ako sa to mohlo stať? Vedeli ste o tom?“
     „Mám na to vysvetlenie,“ povedal pokojne Bacigál. „A je veľmi prosté. Po celý čas našej spolupráce všetko fungovalo, ako sme sa dohodli. Ale ku koncu vojny bolo jasné, že Nemci budú porazení. Na ministerstve zavládla nervozita... Peniaze za naše dodávky prestali chodiť. Granec mi vravel, že ministerstvo prestáva normálne pôsobiť a už tam nemá s kým hovoriť, od koho faktúry vymáhať...V skutočnosti si to zariadil tak, že peniaze išli na jeho účet. Na faktúrach falšoval môj podpis... Granec posielal naše spoločné peniaze do švajčiarskych bánk. Sú tam dosiaľ.“
     Reportér ho prerušil. „Súdny znalec však tvrdil, že firma Artex okradla štát...“
     Bacigál rýchlo prikývol. „Aj to je pravda,“ povedal pokojne. „Keď bolo jasné, že vojna sa skončí nemeckou porážkou, Granec prestal armáde dodávať tovar, ale faktúry vystavoval ďalej. Tým okrádal štát.“
     „Prestal dodávať tovar?“ spýtal sa reportér. „Prečo? Firma už nevyrábala? A vy ste vedeli o tom, že Granec si nechával preplácať faktúry?“
     Na tvári Karola Bacigála sa nepohol ani sval. „Vyrábali sme menej, ale aj to len do skladu. Neskôr sme výrobu úplne zastavili. Náš tovar nemal kto odoberať. Armáda ho nepotrebovala. Bola v rozklade.“
     „Bola v rozklade, ale faktúry vyplácala,“ poznamenal Záruba.
     „Tak už to býva,“ prikývol Bacigál. „Čím väčší chaos, tým väčšia korupcia.“
     Reportér sa nevdojak usmial. „To máte pravdu. Ako ste prišli na to, že vás Granec podvádza?“
     „Neprišiel som na nič,“ odpovedal Bacigál vecne. „Až po vojne som sa náhodou dozvedel pravdu. Povedal mi o tom bývalý úradník z ministerstva obrany. Neviem, aký mal dôvod. Možno sa cítil ukrivdený, že nedostal od Graneca úplatok. Ale čo už na tom záleží?“
     Pokrčil plecami a mávol rukou. „Granec to mal dobre premyslené. Predpokladal, že po vojne nebudú nikoho zaujímať účty bývalého ministerstva. Ale po vojne ma ten istý úradník upozornil, že ministerskú inšpekciu budú zaujímať naše obchody. Nepríjemná záležitosť.“
     „Nepríjemná,“ pritakal reportér. „Preto ste sa chceli s Granecom stretnúť?“
     „Ak máte na mysli to stretnutie v parku, tak to boli kvôli inej veci.“
     „Kvôli... akej?“
     „Keď som sa dozvedel o jeho podvodoch, tak som si s ním hneď dohovoril schôdzku,“ vysvetľoval Bacigál. „Stretli sme sa v tejto miestnosti, na to sme nemuseli ísť do parku. Povedal som mu, že vzhľadom na jeho konanie nevidím dôvod, aby sme boli spoločníci.“
     „A čo on?“
     „Vôbec neprotestoval. Zdalo sa mi, že sa mu uľavilo. Ihneď súhlasil.“
     „Ani sa nečudujem,“ poznamenal reportér. „Zbavil sa vás, zbavil sa firmy Artex, zbavil sa záväzkov. Ale prečo sa stretli v parku? Kvôli čomu?“
     Karol Bacigál po prvý raz počas rozhovoru zneistel. „To máte tak... Najprv som bol rád, že sme sa rozišli. Veď som vďaka Granecovi mal profit i ja! Dobre, že je všetko za nami... Ale potom sa mi to v hlave rozležalo. Vravím si, prečo by som mal prísť o svoje peniaze? Armáda faktúry zaplatila, ale peniaze skončili v Granecových vreckách. Tak to teda nie! Som predsa obchodník. Mám sa len tak, pre nič za nič, vzdať svojich peňazí? Ktovie, aké prídu časy? Preto som sa chcel s Granecom znovu stretnúť. Ale nie tu...“
     „Čo ste si od toho sľubovali?“ naliehal Záruba.
     „Sľuboval som si od toho peniaze,“ odpovedal Bacigál stroho. „Moje peniaze!“
     „A?“
     „To už viete,“ povedal Bacigál s miernym úškrnom. „Stretli sme sa v parku a veľmi jasne som Granecovi vysvetlil, že si nárokujem svoj podiel.“
     „Mohli by ste mi to stretnutie opísať? O čom ste hovorili?“
     „Myslel som, že o tom viete.“
     „Áno. Informácie mám od policajného radcu Zérera. Ale rád by som to počul od vás.“
     Bacigál sa zľahka uklonil. „Ako ráčite. Ako vravím, stretli sme sa v parku, pretože už sme neboli spoločníci a nemali sme dôvod zhovárať sa v priestoroch firmy. Okrem toho, pán Granec mal v parku ešte jedno stretnutie. Napokon, bolo jedno, kde sa stretneme. Mne išlo o to aby sme sa dohodli.“
     „Od policajného radcu som počul, že ste sa nedohodli.“
     „Ako vravíte. Nedohodli. Granec mi dal jasne najavo, že mi žiadne peniaze nedá, pretože žiadne nemá. Bol dobre naladený, mal som pocit, že sa mi vysmieva. Vedel, že nemám možnosť tie peniaze dostať.“
     Reportér pozorne načúval. „Boli ste na neho nahnevaný? Pohádali ste sa? Či ste sa rozišli zmierlivo?“
     Karol Bacigál rozpačito pokyvoval hlavou. „Ani tak, ani onak. Nemal som dôvod sa hnevať, ani ľutovať. Pochopil som, že som prehral. Poviem to, ak dovolíte, neslušnými slovami: nebudem dokazovať, že hovno smrdí. Prepáčte! To bol môj postoj. Nemal som sa na koho obrátiť. Keby som sa sťažoval na polícii, alebo priamo na ministerstve, ešte si priťažím. Zásobovali sme armádu slovenského štátu... už to je povážlivé! Mohol by som mať vážne problémy. Bol by to stratený čas a premárnené úsilie. Tak som sa zdvihol a odišiel.“
     Anton Záruba cítil, že Bacigál hovorí pravdu, v jeho slovách nebolo rozporu. Averzia k nemu pomaly opadávala.
     „Spomenuli ste, že Granec sa mal v parku s niekým stretnúť. Neviete s kým?“
     Bacigálova tvár zvážnela. „Táto otázka je v celom prípade zrejme kľúčová. Keďže ja som pána Graneca nezabil, musel to byť ten druhý. Ale ak sa pýtate, s kým sa mal ešte Granec stretnúť, tak ja to neviem. Granec mi to nenaznačil. Ale Slovensko je malé... Tu sa nič neutají. Každý vie všetko o každom. Preto je také ťažké byť spravodlivým. Milé, úbohé Slovensko!“
     Reportér sa pousmial. „Milé, úbohé Slovensko!“ zopakoval. „Je to ako kliatba. Ale lepšie to už nebude...“ Dopil kávu. „Myslím, že som vyčerpal svoj čas, aj vašu trpezlivosť.“
     „Bolo mi potešením,“ odpovedal Karol Bacigál. „Nemám každý deň príležitosť hovoriť s človekom, ktorý bol počas vojny vo Švajčiarsku...“
     Zárubovi sa zazdalo, že v Bacigálových slovách je mierna irónia. „Ďakujem za kávu,“ povedal zdvorilo. „Ani v Ženeve by takú nenaservírovali.“ Postavil sa a zľahka sa uklonil. „Ešte jedna otázka! Viete, že pán Granec arizoval vilu? Nejakých Židov obral o majetok... Neviete, komu tá vila pôvodne patrila?“
     Karol Bacigál sa tiež postavil. Tvár mu zbledla, pohľad sa zakalil. Nahrbil plecia; akoby bol z neho iný človek.
     „Čo mi to chcete nahovoriť?“ vyjachtal. „Arizoval? Koho?“
      „Myslel som, že mi to poviete.“
      „Odkiaľ by som to mal vedieť? Netušil som, že je čosi také schopný urobiť...“
     „Na Slovensku sa to predsa bežne robilo. Ako vravíte, každý každého pozná. Milé, úbohé Slovensko!“
     Bacigál chvíľu mlčal. „Áno, počas vojny sa zaberal židovský majetok,“ prisvedčil. „Ale až také bežné to nebolo. Kto arizoval, musel vedieť, že posiela Židov... takmer na istú smrť.“
     „Takže aj Granec vedel, že majiteľ vily...“
     Bacigál prikývol. Hlas mal chrapľavý. „Áno, že majiteľ vily aj s rodinou sa už nevráti.“
     Anton Záruba vykročil k dverám. Zadržala ho Bacigálova otázka:
     „Zabudli ste sa ma spýtať, či mám zbraň.“
     Reportér sa zvrtol. „Naozaj, na to som zabudol. Máte zbraň?“
     Bacigál spokojne prikývol. „Mám. Má takú istú ráž, akou bol zastrelený Granec. Myslíte, že aj ja som podozrivý?“
     „Pravdaže,“ povedal reportér a bez pozdravu vyšiel.

*
     Po rozhovore s Bacigálom mal Anton Záruba zlú náladu. Akosi sa mu nepáčil spôsob jeho reči, ani obsah. Nevedel by vysvetliť prečo; spoliehal sa však na svoju intuíciu a inštinkt, ktoré mu veľakrát pomohli. Musel pripustiť, že Bacigál mu je nesympatický a preto ho neposudzuje objektívne. Podozrieval ho, že nehovoril pravdu, že chcel čosi zamlčať, zakryť. Podľa všetkého mu smrť bývalého spoločníka prišla vhod, aj keď to nedal najavo. Na druhej strane však pochyboval, že obchodník ako Bacigál by sa rozhodol pre vraždu v parku: ak by chcel odstrániť bývalého spoločníka, našiel by si iný spôsob. Bacigál bol určite bohatý človek a hoci ho Granec podviedol, vražda nepatrila do jeho agendy vybavovania účtov.
     Bol z toho nervózny a zmätený.
     Rozhodol sa, že navštívi súkromného detektíva Štefana Gaburu, aby sa trochu uvoľnil a zároveň zistil, či sa dozvedel niečo nové.
     Po tomto rozhodnutí sa mu nálada zlepšila; zvoľnil krok, vnímal farby dňa, tváre ľudí, pachy mesta a ľahký súmrak, ktorý sa už znášal nad strechy domov. Nutkalo ho, aby si posedel v nejakej kaviarničke, posilnil sa kávou a pohárikom ostrého, no potom si spomenul na lahodnú slivovicu, ktorú Štefan Gabura skrýval vo svojej skrini a opäť pridal do kroku.
    Len čo zazvonil pri dverách bytu, ihneď sa v nich objavil Štefan Gabura.
     „To je intuícia,“ povedal samoľúbo. „Čosi mi vravelo, že prídeš. A hľa, si tu! Čo si dáš okrem čaju?“
     „Oceňujem tvoju obetavosť a intuíciu,“ odvetil reportér v rovnakom duchu. „Aj keď som si na tvoj čaj zvykol, teraz by som dal prednosť poháriku slivovice. Pravda, ak si ju medzitým nevypil...“
     Štefan Gabura sa zaškeril. „Odkedy si z nej odpil, ani som sa jej nedotkol. Čo ťa tak rozrušilo, že si zatúžil po mojej spoločnosti? Je za tým len slivovica?“
     Anton Záruba sa usadil vo vyšúchanom kresielku a kým súkromný detektív ponalieval slivovicu a potom začal pripravovať čaj, snažil sa stručne a verne opísať priebeh rozhovoru s Karolom Bacigálom. Pridal aj svoje postrehy, netajil sa antipatiou a odporom k Bacigálovmu spôsobu myslenia a vyjadrovania.
     Štefan Gabura ho sústredene počúval. „Bacigál nepovedal nič také, čo by ťa malo znervózniť,“ prehovoril po chvíli. „Možno ťa podráždila forma, ale obsah je zrejme pravdivý. Nenašiel som nič protirečivé. Pravda, zdanie môže klamať. Vypi si! Svet bude krajší..!“
     Záruba sa napil. Svet síce nebol krajší, ale zdal sa byť znesiteľnejší. Zamľaskal a vďačne pozrel na súkromného detektíva. „Máš niečo nové?“ spýtal sa. „Hovoril si už s pani Granecovou?“
     Gabura prikývol. „Neurobila na mňa dobrý dojem,“ utrúsil. „Je taká... bez vône a chuti. Neviem viac, ako som sa dozvedel od teba. Napokon ma však poverila, aby som vypátral vraha jej manžela. Dohodli sme sa na podmienkach.“
     „A aký dojem si mal z jej detí?“ spýtal sa reportér. „Boli pri vašom rozhovore?“
     Po Gaburovej tvári preletela grimasa. „Dievča je veľmi agresívne. Táto mladá generácia je ešte horšia ako ich otcovia. To za našich čias...“ Mávol rukou. „Ale chlapec má triezve názory. Akoby to neboli súrodenci...“
     „Tiež si to myslím,“ pritakal Záruba. „Ale veľmi sme nepokročili.“
     „Zatiaľ si len skladám obraz,“ odvetil Gabura. „Musím sa stretnúť aj s Bacigálom. Aj keď mi čosi našepkáva, že tadiaľ cesta nevedie...“ Podvedome zavrtel hlavou. „Mám už informácie o dôstojníkoch RAF, ktorí sa vrátili na Slovensko.“ Prisunul pred seba hárok papiera. „Mená tých ľudí poznáme, tie nám povedal poručík Nemanický. Hudec, Demján, Weiss. Zišli sa mi staré známosti na ministerstve. Pomohli mi, ako mohli. Pátrala aj polícia a prišli sme k rovnakým poznatkom...“
     „Čo o nich vieš?“ spýtal sa reportér.
     „Nie je toho veľa,“ zašomral Gabura. „Všetci traja boli dôstojníkmi RAF, Hudec a Demján boli piloti, Weiss letecký inštruktor. Hudec cez Bratislavu iba prešiel, priamo sa pobral do Liptovského Mikuláša, kde má rodinu. V čase vraždy tu nebol, je mimo akéhokoľvek podozrenia. Demján a Weiss bývajú v Bratislave, mám už aj ich adresy. Polícia ich určite vypočuje. Myslím, že by sme sa mali s nimi stretnúť... aj keď si od toho veľa nesľubujem.“
     „Prečo si od toho veľa nesľubuješ?“ spýtal sa reportér a poškuľoval po slivovici. „Aj o Bacigálovi si poznamenal, že tadiaľ cesta nevedie. Kadiaľ vedie cesta? Máš o prípade nejakú predstavu? Podozrievaš niekoho?“
     Súkromný detektív hneď neodpovedal. „Nepáči sa mi pani Granecová,“ prevravel po chvíli. „Čosi mi na nej vadí. Zrejme niečo tají. Možno ju  ťaží... vina. Nemá čisté svedomie?“
     „To sa pýtaš mňa? Ako to mám vedieť?“
     Odmlčali sa. Reportér si sám nalial slivovice a vyčítavo pozrel na Štefana Gaburu. Odpil si, pohárik položil na stôl.
     „Tuším, čo ju ťaží,“ povedal váhavo. „Arizácia... Čo ak má vražda nejakú súvislosť s arizáciou?“
     Súkromný detektív si zamyslene šúchal bradu, potom sa pomaly postavil a z kredenca vybral druhý pohárik. „Veru si tiež vypijem,“ zašomral. „Ešte sa pri tebe naučím piť...“ Nalial si a na dva hlty pohárik vyprázdnil. „A-ri-zá-cia,“ slabikoval, akoby to slovo počul prvý raz. „Musíme zistiť, koho Granec arizoval. Komu vzal majetok?“
     „Komu? Áno, to musíme zistiť. Hádam to nebude problém.“
     „Nie, to problém nebude,“ pripustil súkromný detektív. „Skôr či neskôr to určite vypátrame.“
     Pozrel sa na hárok papiera, ktorý mal pred sebou. „Naozaj zaujímavé súvislosti! Informácie ministerstva obrany o dôstojníkoch britskej armády sú dôkladné. Uvádzajú aj vierovyznanie! Pozrime sa na to... Hudec je evanjelik, Demján s Nemanickým sú katolíci a Weiss... iste si domyslíš... je Žid.“
     Reportér sa nadvihol v kresle. „Žid? Čo ak to bol on, kto bol v čase vraždy v parku? Mohol mať dôvod, aby sa stretol s Granecom? Mohol mať motív?“
     „Mohol,“ prikývol súkromný detektív. „Ak by sa ukázalo, že Weiss a arizácia nejako súvisia...“
     Zamĺkli, akoby obaja tušili, že sa dostali na horúcu stopu.
     „Musíme zistiť, či bol Weiss v čase vraždy v parku,“ prerušil mlčanie Štefan Gabura. „A tiež musíme zistiť, či rodine Weissovej nepatrila vila, ktorú Granec arizoval. Ak sa tieto dve okolnosti potvrdia, naisto máme vraha...“
     „A motív?“ zopakoval reportér.
     Súkromný detektív stiahol obrvy, nad nosom sa mu vytvorila hlboká vráska. Povedal iba jedno slovo: „Pomsta!“
     „Pomsta za ukradnutý majetok, pomsta za smrť blízkych? To znie vierohodne... Ale v takom prípade je Bacigál mimo podozrenia.“
     Súkromný detektív prikývol. „Vyzerá to tak. No skúsenosť ma naučila, že zvrat môže prísť kedykoľvek. Nepime na zajaca, ktorý behá po poli!“ Nadvihol pohárik a napil sa.
     Aj Záruba sa napil odložil prázdny pohárik a postavil sa. „Dobre mi padlo s tebou pohovoriť,“ povedal. „Dokážeš vliať dobrú náladu, aj dobrú pálenku... Dal by som si ešte jeden pohárik, ale potom... zbohom robota! Odkedy zastupujem šéfredaktora, mám práce vyše hlavy. Nikdy by som nepomyslel, že je to taká zodpovednosť. A taká otrava!“
     Súkromný detektív sa chápavo usmial. „Zažil som niečo podobné. Nadávame a hundreme, že máme veľa práce... a potom, keď to všetko pominie, je nám za tým všetkým ľúto...“
     Anton Záruba vzal z vešiaka klobúk a pobral sa k dverám. „Je to ako so životom,“ povedal filozoficky. „Kým žijeme, tak sa nám nepáči, ako žijeme. A keď už musíme z tohto sveta odísť, tak sa nám zdá, že je to najkrajší zo všetkých svetov...“

*    

     Na pracovnom stole šéfredaktora Bratislavských novín AZ sa hromadili príspevky, listy, fotografie, faktúry, upomienky, pozdravy, pozvánky a rôzna iná pošta. Anton Záruba bezmocne hľadel na neroztriedené papiere a márne sa nútil do čítania rukopisov. Kým bol radovým redaktorom, ani len netušil, koľko má šéfredaktor únavných a protivných povinností.
    „Prinesiem vám ešte kávu?“ spýtala sa redakčná pisárka Zuzka Krajcová,  ktorá sa presťahovala do vedľajšej malej kancelárie a pomáhala mu s vybavovaním korešpondencie. „Vlastne, už som vám ju zaliala. Vedela som, že vám dobre padne...“
     Záruba vďačne prikývol a naučeným pohybom vybral z tabatierky cigaretu. Dúšok kávy a prvý šluk z cigarety ho trochu upokojil.
     „Čím vám môžem ešte pomôcť?“ začul zdvorilý hlas redakčnej pisárky. „Poštu som už vytriedila, aj napísala odpovede. Vidím, že toho máte veľa. A vidím, že sa vám do toho nechce.“
     Uvoľnene prikývol. „Ďakujem za ochotu. Ale tomuto nerozumiete,“ urobil gesto, akoby chcel zmietnuť papiere zo stola. „Sú tu články redaktorov, príspevky, faktúry a podobne. To nie je pre vás.“
     „Rada sa to naučím,“ povedala odhodlane. „Každý raz musí začať...“
     Záruba chvíľu váhal. „Máte pravdu,“ povedal s únavou v hlase. Keď si spomeniem, ako som tu ja začínal...“ Zamĺkol. „Dobre teda,“ pokračoval po chvíli. „Zoberte si príspevky, ktoré prišli od redaktorov a dopisovateľov. Roztrieďte ich podľa tém a naliehavosti. Ja si ich neskôr prečítam. Keď si nebudete vedieť rady, dajte príspevok bokom. Keď nájdete chyby, opravte ich. Zvládnete to?“
    „Dúfam, že áno,“ povedala Zuzka Krajcová opatrne. „Keď nie, prídem sa k vám poradiť.“
     Vzala zo stola kôpku príspevkov a pobrala sa do vedľajšej kancelárie.
     „Chcel som sa spýtať,“ zastavil ju reportér, „na tú nešťastnú udalosť. Neviem, či máte náladu o tom hovoriť... Ale možno sa vám uľaví.“
     Zuzka Krajcová zostala nerozhodne stáť pri dverách a listy si pritískala na hruď; na držaní tela bolo vidno, že váha. Na tvári sa jej odrážali pocity ako večerné záblesky svetla za oknom. „Veľa o tom neviem,“ prevravela napokon. „Keď sa to stalo, v dedine som nebola. Mala som šťastie... Odišla som do Bratislavy za tetou. U nej teraz bývam. Nemám sa kam vrátiť. Čo chcete odo mňa počuť?“
     Záruba zľahka pokrčil plecami; už ho mrzelo, že otvoril túto tému. „Nuž... ako to bolo? Prečo sa to stalo?“
     „Neviem, ako to bolo!“ odvetila prudko. „Nepustili ma tam. Nikoho z tých, ktorí prežili, tam nechceli pustiť. Domy boli vypálené, ľudia mŕtvi... nahádzali ich do spoločného hrobu.“
     Nadýchla sa, hovorila pokojnejšie. „Zabili mi oboch rodičov, otca aj mamu... Pýtate sa, prečo sa to stalo? To sa nepýtajte mňa...“
     „V obci sa skrývali partizáni?“
     Zuzka Krajcová prikývla. „Áno. Po potlačení Povstania sa partizáni stiahli z hôr, ukrývali sa aj u nás. Niekto ich udal. Odniesla si to celá dedina. Bola to pomsta...“
     „Krutá pomsta,“ prisvedčil Záruba. „Zastrelili... oboch rodičov?“
     Trpko sa usmiala. „Úrady mi poslali oficiálnu správu. Ale ja som to vedela už predtým, povedali mi to svedkovia, ktorí prežili...“
     Anton Záruba si spomenul na súdneho lekára a fotografie, ktoré videl na jeho stole. „Nechceli od vás, aby ste potvrdili ich totožnosť? Aby ste ich identifikovali?“
     Zľahka zavrtela hlavou. „Nie. Nikto ma nevolal.“ Odvrátila hlavu. „Aj tak by som tam nešla. Nezniesla by som pohľad na nich... Radšej si ich uchovám v pamäti, akí boli zaživa...“ Namáhavo preglgla.
     „Je mi to ľúto,“ zašomral reportér. „Ale ste ešte mladá. Musíte myslieť na život. Ako sa vraví, čas hojí rany...“
     Opäť sa smutne usmiala. „Ste milý, že mi to hovoríte...“ Prudko potriasla hlavou, až sa jej rozleteli vlasy okolo tváre. „Lenže čas rany nehojí. Snažím sa na to nemyslieť. Myslím iba na to, ako tých zločincov potrestať. Ako sa pomstiť...“
     Anton Záruba hľadel na redakčnú sekretárku a nebol schopný odpovedať; cítil, že akékoľvek slová útechy by boli zbytočné.
     Zuzka Krajcová ešte chvíľu stála pri dverách, potom sa previnilo usmiala a bez slova vyšla z kancelárie.

 (Pokračovanie)

Prvá časť tu>>

Druhá časť tu>>

Tretia časť >>

Štvrtá časť>>

Piata časť>>