Čítanie na leto: Vlasť je tam, kde nikto nebol 4

Doktor Weineger sedel za svojím úzkym stolom, prehŕňal sa v hŕbe dokumentov a fotografií a tváril sa mimoriadne vážne. Na stole svietila nízka stolná lampa so zeleným tienidlom a vrhala po pitevni bizarné tiene. Súdny lekár ako obyčajne fajčil cigaru, potil sa a bielou vreckovkou si utieral čelo. Hoci na kamennom stole neležalo žiadne telo, v miestnosti bolo cítiť mŕtvolný pach formaldehydu, ktorý sa miešal s cigarovým dymom.
     Keď súdny lekár uvidel reportéra, kývnutím hlavy ho pozval ďalej.
     „Tu nemám žiadnu mŕtvolu,“ povedal na uvítanie. „Zato tu sú ich desiatky,“ ukázal prstom na fotografie, ktoré prezeral.
     „To znie záhadne,“ odvetil Záruba. „Kde sú tie mŕtvoly?“
     „V masovom hrobe.“
     Doktor Weineger sa postavil, odsunul stoličku. „Poďte sa pozrieť.“
     Reportér prekvapene podišiel k stolu a len čo sa naklonil nad fotografie, vydesene cúvol. Na fotografiách boli zobrazené mŕtve telá navrstvené jedno na druhom, muži, ženy, aj deti. Donútil sa, aby dopozeral otrasné zábery, potom sa spýtavo pozrel na doktora Weinegera.
     „Počuli ste niekedy o obci Ostrý Grúň?“
     Reportér neisto prikývol. „Nikdy som tam nebol...“
     „Žilo tam do päťsto duší. Cez Povstanie tam ľudia pomáhali partizánom. Keď Nemci potlačili Povstanie, jednotka Edelweiss so slovenskými gardistami zavraždili šesťdesiatštyri ľudí. Ako vidíte, aj ženy a deti. Dedinu vypálili.“
     „To je príšerné,“ zašomral reportér.
     „Takých obcí bolo viac,“ pokračoval súdny lekár vecným tónom. „Kľak, Skľabina, Kalište, Kremnička... Masové hroby. Pomsta nemeckých jednotiek a gardistov.“
     „Ako ste sa k tomu dostali?“ spýtal sa reportér, keď sa trochu spamätal.
     Doktor Weineger zhrnul fotografie aj s dokladmi a vopchal ich do veľkej obálky.
    „Som predsa súdny lekár. Povolali ma do komisie, ktorá vyšetruje vojnové zločiny. Musím urobiť obhliadku a vyhotoviť súdny protokol.“ Vzdychol si. „Som na mŕtvolky zvyknutý,“ povedal a snažil sa tváriť neosobne. „Je to moja profesia, vyznám sa vo svojej robote a aj keď to znie morbídne, mám ju celkom rád. Vy sám dobre viete, koľko obetí ležalo na týchto stoloch! Pekné, poctivé vraždy... Ale toto tu?“ Ďobol prstom do obálky a na tvári sa mu zračil hnus. „To je diabolské! To presahuje hranice ľudského chápania...“
    Reportér mlčal. Nevdojak si spomenul na Zuzku Krajcovú a jej smutné oči.
     „Nikdy sme sa nezhovárali o osobných veciach,“ pokračoval doktor Weineger, akoby sa chcel ospravedlniť. „Nebolo kedy a nebol na to dôvod. Aj vás, aj mňa zaujímali obete. Súdne pitvy. Vraždy. Násilie... Ale jeden o druhom sme nevedeli takmer nič.“
     „Viem o vás len toľko, že fajčíte cigary a že sa potíte, aj keď je iným zima...“
    Doktor Weineger sa trpko usmial. „Toľko by aj o mne stačilo, keby sme žili v normálnych časoch. Ale teraz?“
     „Čo by som ešte mal o vás vedieť?“ spýtal sa opatrne reportér.
     „Nič také dôležité.“ Súdny lekár zľahka pokrčil plecami. „Som starý mládenec. Nemám rodinu.“
     Anton Záruba sa usmial. „Tak prosím! Ja som tiež starý mládenec, hoci už niekoľko rokov žijem... s istou dámou.“
     Súdny lekár chápavo prikývol. „Má to svoje výhody. Aj nevýhody... Ja som býval so svojou sestrou, jej manželom a ich dvomi dcérkami. Nemal som deti, ale tie dve netere boli ako moje. Chápete...“
     Reportér prikývol; netušil, kam doktor Weineger smeruje.
     „Už som vám spomenul, že som od prezidenta Tisa dostal výnimku. Osobne ju podpísal. To mi zachránilo život.“ Odvrátil sa. „Moja sestra, jej manžel a dve dcérky výnimku nedostali. Odviezli ich do Osvienčimu. Nie je nádej, že by sa vrátili...“
     „Je mi to ľúto,“ zahundral reportér v rozpakoch.
     Cigara zhasla; aby doktor Weineger zakryl rozpaky, dlho a starostlivo ju zapaľoval.
     „Predstavujem si, ako vyzerajú ich telá,“ povedal po chvíli pokojne. „Je to profesionálna deformácia. Myslím na to, že mi ich sem prinesú a požiadajú ma o súdnu pitvu. Pravda, ak ich telá nespálili ako tisíce iných...“
     Reportér neisto prikývol. „Vlastne som sa prišiel spýtať, ako to bolo s tou Tisovou výnimkou. Začali sme sa o tejto téme zhovárať, keď ste ma autom viezli do parku na obhliadku mŕtvoly. Nerozumiem tomu...“
     Cigara sa opäť rozhorela, na tvár doktora Weinegera sa vrátil pokojný výraz.
     „Už som vám čosi naznačil. Slovenský snem prijal v septembri 1941 Židovský kódex,“ vysvetľoval. „Bol ešte tvrdší ako nemecké norimberské zákony... Keď mal žid šesť rokov, musel mať na kabáte prišitú židovskú hviezdu. Snem prijal ponižujúce opatrenia. Prezident Tiso tento zákon nikdy nepodpísal, ale ani ho podpísať nemusel. Stačilo, keď ho podpísali členovia vlády. Mám vám ich vymenovať? Tuka, Sivák, Mach, Pružinský, Fritz, Medrický, Stano a Čatloš.“
     „Ako súvisí Židovský kódex s Tisovými výnimkami?“ prerušil ho reportér.
     „Nepriamo. Tiso podpísal Ústavný zákon o vysťahovaní Židov. „Vysťahovanie... znamenalo deportáciu. Už v marci 1942 sa začali deportácie slovenských Židov do Osvienčimu.“
     „Komu udeľoval Tiso výnimky?“ naliehal reportér.
     „Kto mal postavenie, vplyv, peniaze... koho štát potreboval! Kto chcel dostať výnimku, musel napísať žiadosť s nejakým odôvodnením. Nemyslite si, že tých výnimiek bolo veľa. Nie viac ako tisíc...“
     „Tisíc? Málo... či dosť?“
      „Dosť? Do koncentračných táborov vyviezli takmer šesťdesiattisíc Židov. Vrátilo sa asi osemsto. Ostatní...“     Zamĺkol.
     „Spomenuli ste, že vám pomohol policajný radca Zérer,“ pripomenul reportér.
     Súdny lekár prikývol. „Napísal som žiadosť prezidentovi Tisovi, aby mi udelil výnimku. Zašiel som za policajným radcom a poprosil ho, aby moju žiadosť podporil. Chcel som od neho, aby napísal pár viet, že ma polícia potrebuje, že som nenahraditeľný...“
     Zasmial sa vlastným slovám.
     „Ale veď je to pravda!“ zvolal Záruba. „Kde by našli takého odborníka?“
     Súdny lekár mávol rukou. „Nechcel som na seba zbytočne upozorňovať. Ale mne išlo o život... Policajný radca naozaj napísal, že bezo mňa sa polícia nezaobíde. List zabral.“
     „Zérer bol v tom čase  policajným radcom?“
     „Nebol. Vystriedal ho komisár Galbavý. Vymenili si funkcie! Galbavý bol členom Hlinkovej ľudovej strany. Boli také pomery...“
     Reportér prikývol.
     „Zérer mal dobré styky aj v prezidentskej kancelárii,“ pokračoval doktor Weineger. „Mal tam nejakého spolužiaka... Tak to u nás chodí.“
     „Viem. Slovensko je malé. Všade nájdete priateľa. Alebo nepriateľa.“
     Súdny lekár sa usmial. „Augustín Zérer mi zachránil život.“
     „Zmenil sa,“ prisvedčil reportér. „Vždy bol taký... povýšenecký.“
     „Vojna všetkých zmenila. Ale musím vám povedať ešte čosi. Zérerov podporný list musel podpísať jeho priamy nadriadený. A to bol vtedy Paľko Galbavý. Aj on... ho podpísal.“
     Anton Záruba stŕpol. „Tak je to... Pomohol vám, hoci nemusel... Zdá sa, že ľudí nemôžeme posudzovať len tak... povrchne.“
      Súdny lekár sa zvrtol a pozrel reportérovi priamo do tváre. „Prečo ste sa pýtali na tie výnimky? Prišli ste kvôli tomu?“
     Anton Záruba hneď neodpovedal.
     „Vraveli ste, že o sebe takmer nič nevieme,“ prehovoril po chvíli. „Ani ja som sa o svojom súkromí nezmieňoval. Moja priateľka Juliana... je židovka. Ešte pred vojnou odišla z Poľska na Slovensko. Cítila sa dobre... no pred vojnou ju vyľakali nacionalisti. Začala sa báť. Odišla do Švajčiarska, zrejme si tým zachránila život. A ja som odišiel za ňou. Neviem, či by som bol schopný jej vybaviť výnimku... Nebola pre štát... užitočná. Predávala luxusnú bielizeň...“
     „To som nevedel,“ zašomral súdny lekár. Mocne potiahol z cigary. „A teraz?“
     Reportér pokrčil plecami. „Váha, či sa má vrátiť na Slovensko. Prišiel som sem... ako predvoj. Mám zistiť, aké sú tu pomery. Preto sa vypytujem. Vy sám ste povedali, že... tu je vaša vlasť.“
     Doktor Weineger rozpačito prikývol. „Aj Židia musia mať niekde vlasť. Aj keď sa pýtam... čo je to za vlasť, ktorá posiela svojich občanov do plynu?“
     „Môže za to vlasť?“ spýtal sa reportér. „Alebo vojna?“
     „Chcete, aby som vám poradil?“ spýtal sa doktor Weineger.
     Reportér mlčky prikývol.
     „Odkážte vašej... Juliane, aby ešte počkala. Neunáhlite sa. Nech zatiaľ zostane vo Švajčiarsku. Aby nemusela znovu utekať...“

     Pani Granecová bola ustráchaná nevýrazná žena v stredných rokoch; nevydržala priamy pohľad, odvracala tvár, hľadela do zeme, hovorila tichým, hanblivým hlasom; bola oblečená v sivom tvídovom kostýme a na hustých, kučeravých vlasoch mala šikmo nasadený plochý klobúčik. V ruke kŕčovito zvierala jemnú bielu vreckovku, podchvíľou si ňou utierala oči a šúchala nos.
     Anton Záruba sa telefonicky ohlásil, obšírne vysvetlil, o čo mu ide a zdvorilo požiadal o stretnutie; po chvíli váhania pani Granecová súhlasila, vopred však reportéra upozornila, aby si od rozhovoru veľa nesľuboval.
     Priestranná izba s kozubom a pohodlnými kreslami bola ovešaná obrazmi, cez veľké okná bolo vidno na zvlnené pahorky, strechy domov a v diaľke sa vinula matná hladina Dunaja. Vila bola postavená v najdrahšej bratislavskej štvrti a z jej múrov priam dýchala solídnosť a dôstojnosť.
     „Prosím, ponúknite sa,“ povedala pani Granecová tichým hlasom a pohľadom ukázala na prestretý stolík: v porcelánových šálkach bola káva, na tanieriku koláčiky a chlebíčky.
    „Nechcem vás dlho zdržiavať,“ povedal reportér a uchlipol si kávy. „Môžem hovoriť otvorene?“
     Na pohovke vedľa pani Granecovej sedeli dve jej deti: z jednej strany asi pätnásťročné dievča s celkom peknou tváričkou, ale s odmietavým, až spupným svitom v očiach; z druhej strany starší, vari dvadsaťročný chlapec s dychtivým výrazom v tvári.
     „Pred mojimi deťmi nemám žiadne tajomstvá,“ povedala pani Granecová a hľadela na šálku s kávou, ktorú reportér odložil na stolík. „Všetko som už povedala polícii. Smrť môjho manžela... mi spôsobuje bolesť. Nerada o tom hovorím. Bola by som rada, keby polícia dolapila vraha čo najskôr.“
     Reportér si pomyslel, že by jej mal odporučiť súkromného detektíva, aby sa ujal prípadu; no vzápätí myšlienku zavrhol. Počká, ako sa bude vyvíjať rozhovor.
     „Možno mi poviete niečo, čo ste polícii nepovedali,“ nadhodil reportér.
     „Ak sa chcete pýtať, tak sa pýtajte,“ odvetila žena. „Budem odpovedať na vaše otázky.“
     Anton Záruba sa však nepýtal; netušil, ako si má získať dôveru tejto ustráchanej ženy, nevedel, čo chce vlastne počuť.
     „Môj otec bol čestný a dobrý človek,“ povedala zrazu dievčina dôrazne, v hlase mala vzdor. „Bol hrdý Slovák a vážil si pána prezidenta.“
     „Ale Malvína!“ zahriakla ju matka. „Nemiešaj sa...“
     „Poviem, čo si myslím,“ odvrkla dcéra. „Ja sa za otca nehanbím.“
     „Malvína... nikto sa ťa nepýtal!“
     „Nechajte ju,“ zasiahol miernym hlasom Záruba. „Deti majú zaujímavé postrehy...“
     „Jednak nie som žiadne dieťa a jednak nenazývajte môj vzťah k otcovi postrehmi,“ odsekla Malvína.
     Záruba uznanlivo prikývol. „Nech to nazveme, ako chceme, ste na otca pyšná.“
     „To teda som!“
     „Netušíte kvôli čomu... musel zomrieť?“ spýtal sa reportér opatrne. „Mal nejakých neprajníkov? Nepriateľov?“
     Pani Granecová prosebne pozrela na reportéra. „Neviem. Možno mal.“
     „Určite ich mal,“ zasiahla opäť Malvína. „A čo ste si mysleli? Pri obchodoch s armádou ide o veľké peniaze!“
    „Len o peniaze?“ spýtal sa reportér. „Nebola v tom aj politika?“
    Malvína sa chystala odpovedať, ale matka ju predbehla: „Doma sme o politike nehovorili. Mňa to nezaujímalo.“
     „Ale mňa áno,“ odbila ju Malvína. „Ja som s otcom o politike hovorila.“
     Chlapec na sestru zagánil, zdalo sa, že chce niečo povedať, no potom odvrátil hlavu. Mlčal.
     „A hovorila!“ trvala na svojom Malvína. „Bola som v Hlinkovej mládeži. Vôbec sa za to nehanbím.“ Nadýchla sa. „Iste ho zabil niekto z tých... boľševikov. Alebo Židov.“
     „Malvína, mierni sa,“ napomenula ju matka. „Pán redaktor nie je na tvoje názory zvedavý.“
     „Všetko ma zaujíma“ povedal Záruba. „Vraha vášho otca a manžela treba potrestať. Preto je každá informácia dôležitá.“
     „Ak sa chcete niečo spýtať, tak sa pýtajte,“ zopakovala pani Granecová a hľadela do zeme.
    „V ten deň, keď ho... zavraždili, vedeli ste, kam ide? Povedal vám, s kým sa má stretnúť?“
     „Pravdaže,“ odpovedala okamžite. „Vravel mi, že sa má stretnúť so spoločníkom, pánom Bacigálom. Mali sa stretnúť v parku.“
     „Prečo v parku? Veď sa mohli stretnúť vo firme.“
    „Firmu predsa zrušili. V parku neboli ľuďom na očiach.“
   „Firmu zrušili,“ zopakovala Malvína škrekľavo. „Táto vláda zruší každého, kto pomáhal slovenskému štátu.“
    „Prestaň s propagandou,“ oboril sa na ňu chlapec. „Hovoríš ako Šaňo Mach!“
     „Deti, aspoň pred návštevou sa nehádajte!“ miernila ich pani Granecová. Prvý raz pozrela priamo na Zárubu. „Obaja sú prchkí. Matúš sa často hádal aj s otcom. Mali rozdielne povahy. Zato Malvína si s otcom rozumela.“
    „Verila klamstvám!“ prerušil ju Matúš. „Keď sa nespamätá...“
     „Tak čo?“ zvrieskla Malvína. „Pôjdeš ma udať?“
     Pani Granecová zvýšila hlas. „Hanbite sa, deti! Čo si pán redaktor pomyslí?“
     „Nech si myslí, čo chce,“ pokračovala Malvína útočne. „Nedovolím, aby otca urážali...“
     „Nikto nikoho neuráža,“ ozval sa reportér pokojne. „Snažíme sa zistiť, kto je vrahom. Sústreďme sa na tento problém.“
    Matúš Granec sa postavil, úkosom pozrel na reportéra a vyšiel z izby. Malvína sa vystrela, vytrčila drobné prsia a odula pery.
    „Môžem pokračovať?“ spýtal sa Záruba zdvorilo.
    Pani Granecová opäť hľadela do zeme.
    „Povedal manžel, o čom chce so spoločníkom hovoriť?“
    „O financiách. Bol spoločníkovi dlžný dosť veľkú sumu peňazí.“
     Záruba prikývol. „Počul som, že ich vrátiť nechcel.“
     „Možno aj chcel,“ namietala pani Granecová. „Ale nemohol.“
     „Nemal?“
     „Nemal. Peniaze sa minuli. Museli sme investovať do tejto vily... Manžel dbal na to, aby sme žili, ako sa sluší. A potom sa stala tá nepríjemnosť...“
    Záruba natiahol krk.
     „Poslednú dodávku pre armádu už nemal kto preplatiť,“ vysvetľovala pani Granecová. „Firma dodala vojenské oblečenie, armáda ho prevzala... ale nezaplatila. Už nemal kto. Prišli sme o veľa peňazí.“
     „Nová vláda sa s nami vôbec nebaví,“ zasiahla Malvína hnevlivo. „Ešte sa dočkáme!“
     Záruba na jej slová nereagoval. Obrátil sa na pani Granecovú. „Bacigál musel vedieť, že armáda za dodávku nezaplatila. Prečo potom pýtal peniaze?“
     Pani Granecová pokrútila hlavou. „Na to neviem odpovedať. Mali by ste sa spýtať priamo Bacigála.“
     „Áno,“ zašomral reportér. „Zrejme sa u neho ohlásim. Ale teraz mám ešte niekoľko otázok. Môžem?“
     Pani Granecová mlčky prikývla.
     „Nespomeniete si na niečo, možno aj nepodstatné, čo manžel pred odchodom povedal? Možno vám niečo utkvelo v pamäti... Akú mal náladu? Nebol vystrašený? Každá maličkosť môže byť dôležitá!“
     „Nie nespomínam si...“ Pani Granecová zdvihla zrak. „Mal dobrú náladu, vystrašený určite nebol. Smial sa! Dvakrát zopakoval: to som teda zvedavý, čo mi chcú povedať...“
     Reportér spozornel. „Vraveli ste... čo mi chcú povedať? V množnom čísle? Takže pán Bacigál nebol sám?“
     Pani Granecová zneistela. „To neviem... Nespomenul, že Bacigál s niekým príde. Vo firme boli len oni dvaja. Nemali ďalšieho spoločníka.“
     „To nemusel byť spoločník,“ podotkol reportér. „Ale keď povedal chcú... tak myslel dvoch, troch? Inak to nedáva zmysel. Kto mohol byť ten... druhý?“
    „Netuším. O druhom nebola reč.“
     „To by znamenalo, že vrahom mohol byť niekto ďalší,“ uvažoval reportér. „Niekto, s kým sa pán Granec stretol po tom, ako sa stretli s Bacigálom. Je to pravdepodobné?“
     Pani Granecová pokrčila plecami. „Ako to mám vedieť?“ spýtala sa bezradne a bolo na nej vidieť, že by rozhovor chcela mať čo najskôr za sebou. „Môj muž sa stretával s mnohými ľuďmi.“
     „Počkajte!“ zasiahla Malvína. „Otec mal zvláštny spôsob, ako si organizovať schôdzky. Rád chodieval do Luxorky a tam si dal dve, aj tri stretnutia za sebou. Na každého mal zhruba hodinku. Popíjal červené víno. Všetky schôdzky na jednom mieste, postupne, nie naraz...“
     „Čo ty všetko nevieš,“ povedala pani Granecová karhavo. „Ty vieš viacej o svojom otcovi ako ja o svojom manželovi.“
     Malvína trúfalo pohodila hlavou. „Pretože ja som lepšie rozumela svojmu otcovi ako ty svojmu manželovi.“ 
     Reportér sa mimovoľne usmial; aj keď mu Malvína liezla na nervy, páčil sa mu jej úsudok a ostrý jazyk.
     „Zdá sa že pán Granec sa v parku stretol s dvomi ľuďmi,“ povedal. „Najprv s pánom Bacigálom a potom... s kým? Alebo naopak? Kto to mohol byť? Netušíte?“
     Obe Granecové naraz zavrteli hlavou.
     „Kto to mohol byť?“ zopakoval reportér. „Spolupracovník? Niekto z ministerstva? Dodávateľ? Je to čudné...“
     „Manžel mal veľa známych. Mohol to byť aj niekto... z jeho straníckych kolegov.“
     „Straníckych kolegov?“
     „Občas sa stretávali v súkromí, alebo niekde, kde neboli na očiach. Po vojne ich stranu zakázali,“ vravela pani Granecová  a hľadela na čipkovaný obrus. „Ale mne o tom nič nepovedal.“
     „Nikto mu nevolal? Nemal telefonát?“
     Pani Granecová opäť zavrtela hlavou. „Nie, v ten deň nikto netelefonoval. Tých volaní je teraz málo. Voľakedy drnčal telefón od rána do večera. Aj v sobotu a nedeľu. To viete, ľudia sú takí...“
     „Keď niečo potrebujú, tak sú samý med,“ zasiahla opäť Malvína. „Ale keď sa zvrtne karta, tak vás nepoznajú.“ Nadýchla sa a bojovne vytrčila bradu. „Lenže naša loď sa nepotápa! Príde čas, keď budú odpadlíci ľutovať!“
     Reportér zdvorilo prikyvoval, no náhle mal pocit, že v miestnosti je málo vzduchu a treba otvoriť okná, alebo vyjsť von a prevetrať si pľúca.
     „Časy sú neisté,“ zašomral a hnusil sa sám sebe. „Ale teraz to nechcem hodnotiť. Nebudem vás dlhšie zdržiavať. Veľmi ste mi pomohli.“ Postavil sa a zľahka sa uklonil.
    Matka s dcérou zostali sedieť, pani Granecová stále hľadela do zeme, Malvína ho odprevádzala ľahostajným pohľadom.
     Pri dverách sa reportér zvrtol.
     „Mám pre vás jeden návrh. Vraveli ste, že vám záleží na tom, aby sa vražda vyšetrila.“
     Pani Granecová prikývla. „To by sa mi uľavilo... Polícia sa nikam nenáhli! Je pomalá...“    
„Odporúčam vám súkromného detektíva Štefana Gaburu, ktorý by sa mohol prípadu ujať,“ povedal rázne reportér. „Je to bývalý policajný inšpektor. Má výborné výsledky. Pravda, museli by ste ho zaplatiť.“
     „Na peniazoch nezáleží,“ povedala domáca pani. „Budem rada, keď sa mi ohlási. Dajte mu, prosím, naše telefónne číslo.“
     Ešte raz sa uklonil a ešte raz povedal dovidenia.
     Anton Záruba vyšiel  zo salónu do priestrannej haly a po schodíkoch do upravenej predzáhradky. Vila bola rozsiahla stavba, pôsobila však vkusne, vhodne zapadala do prostredia, stála na kopci v bohatej bratislavskej štvrti: bolo vidno, že je po rekonštrukcii. Reportér videl do údolia ponad strechy mesta a na lesklú hladinu Dunaja. Vo vzduchu sa miešali vône vidieka s pachom mesta, bolo cítiť slabú bahennú arómu rieky. Chvíľu postál na úzkom chodníku, ktorý viedol k bránke a pozeral na mesto, na štíhle veže kostolov a siluetu Hradu.
    „Pekné miesto, však?“ začul za sebou.
     Zvrtol sa; na schodíku stál Matúš Granec a uprene ho pozoroval.
     „Pekné,“ prikývol. „Tu sa musí dobre bývať.“
     „Nenávidím to tu,“ povedal Matúš tlmene.
     Reportér prekvapene nadvihol obočie.
     „Nenávidím,“ zopakoval chlapec zaťato. „Neznášam tie reči o národe, o rase, o vodcovi... Bolo mi to odporné! A odporný mi je aj tento dom...“
    „Dom? Prečo dom?“ čudoval sa Záruba.
     „Je to arizácia,“ povedal Matúš Granec. „Vila patrila bohatej židovskej rodine. Môj otec mal vplyv v Hlinkovej strane... vyhnal ich odtiaľto a vilu arizoval. Nemôžem tu spávať...“
     „Bože môj!“ vyhŕklo zo Zárubu. „Arizácia? „To môže byť celkom iný pohľad na prípad vraždy... Komu patrila vila predtým, ako ju tvoj otec vyvlastnil?“
     Matúš Granec zneistel. „To veru neviem. Nikdy som sa o čosi také nezaujímal.“
     „Chápem,“ zašomral reportér. „Takže nevieš, čo sa stalo s majiteľom vily? Mám na mysli... čo sa stalo s pôvodným majiteľom vily?“
      „Ani to neviem. Kamsi odišli. Čo by sa s nimi malo stať?“
     „Mohlo sa stať všeličo,“ odvetil Záruba. „Ak mali šťastie, tak sa niekde skryli, možno ušli za hranice. Ale ak nie...“
     „Ak nie... tak čo?“
     Reportér chvíľu mlčal, váhal, či má chlapcovi objasňovať, čo sa stalo s mnohými slovenskými Židmi. „Ak nemali šťastie,“ povedal napokon, „tak skončili v masovom hrobe, alebo v plynovej komore koncentračného tábora.“
     Chlapec vytreštil oči. „V masovom hrobe?“ zajachtal. „V plynovej komore?“
     „Žiaľ. Áno.“
     „Chcete tým naznačiť... že ľudia, ktorí tu kedysi bývali... sú mŕtvi?“ Nedokončil; tvár mu potemnela, v očiach sa blysol nepríčetný výraz. „A môj otec je zodpovedný za ich smrť?“
     „O vine tvojho otca nehovorme,“ zahriakol ho Záruba. „Neunáhlime sa! Vieme len toľko, že obeťou sa stal tvoj otec. Upokoj sa!“
     „Snažím sa,“ šomral chlapec. „Ale ak by to bola pravda, čo ste povedali... to nezvládnem!“
     Anton Záruba pristúpil k chlapcovi, chvíľu na neho mlčky hľadel, potom mu zľahka položil ruku na rameno. „Už je po vojne,“ povedal zmierlivo. „Musíš to zvládnuť! Všetci to musíme zvládnuť...“
     Zdalo sa, že Matúš chce zo seba striasť reportérovu ruku, no len sa smutne pousmial. „Pokúsim sa. Ale po vojne to bude ťažšie ako počas vojny...“
     Zvrtol sa a rýchlo vybehol hore schodmi.
     Anton Záruba podišiel k bránke a odtiaľ na ulicu. Obzrel sa; zazdalo sa mu, že v okne sa pohla záclona a za ňou sa mihli dve bledé, zvedavé tváre.

(Pokračovanie)

Prvá časť tu>>

Druhá časť tu>>

Tretia časť >>