Zopár poznámok ku knihe Michala Poláka Hlavou proti vetru

Vyplýva to jednak z uvedeného knižného výberu novinárskej tvorby tohto absolventa a úspešného doktoranda London School of Economics, no aj zo životného postoja Michala Poláka (1976), mládenca, čo už v skorej mladosti ako stredoškolák udivoval zrelými článkami v ľavicovom Novom slove, neskôr, po nežnej revolúcii, v Novom slove bez rešpektu, a napokon v Slove, ktoré tiež dva roky (2006 až 2008) viedol ako šéfredaktor. Podotýkam – keď práve neštudoval vo Veľkej Británii, nepísal v Slovenskej redakcii BBC alebo nepôsobil v zapatistických oblastiach mexického štátu Chiapas či kdekoľvek inde.

Michal Polák zanecháva po sebe stopy jednoducho preto, lebo je pripravený stopy robiť. Nie náhodou majú jeho novinárske texty vycibrenú literárnu, ale, nech mi to autor odpustí, aj ideologickú úroveň – vyrastal v takej rodine. Gabriela Rothmayerová svojho času pri krste knihy iného mladého ľavicového intelektuála, hľadiac po očku na jeho rodičov, povedala múdro: „Naše deti nás usvedčia!“ – Áno, deti nás vždy usvedčia, či sme nezrádzali a či sme sa ako rodičia nepretvarovali. Nezrádzali a nepretvarovali.

Rieka sa napokon vždy vráti do svojho koryta. Hoci aj je pravdou, že dva razy do tej istej rieky nevstúpiš.

Michal Polák o tom píše. Listujúc roku 2003 zažltnutým ročníkom Smeny zo šesťdesiateho ôsmeho konštatuje s uznaním: Tie noviny žili ešte aj po dvadsiatich rokoch. A potom v článku Mŕtve ramená a živé časy, hodnotiac a porovnávajúc šesťdesiaty ôsmy, perestrojku, osemdesiaty deviaty navzájom a potom dovedna s prvými rokmi tretieho tisícročia, konštatuje presne to čo cíti a vie: „Kým v šesťdesiatom sa niečo dôležité dialo, teraz sa nemalo ako – lebo samotný čas jednoducho stál.“ K novembru 1989 povie: „Vybŕdli sme z mŕtveho ramena a čas konečne začal plynúť znova.“ Na záver však dodáva: „Opäť sme ponorení do šedivej každodennosti mŕtvych ramien a hoci čas ešte stále plynie, akoby to bolo už len do kruhu.“

Do bludného kruhu, pravdaže. Ak sa necháme pomýliť...

Aj v článku Nedokončená revolúcia (2002) Michal v Slove porovnáva. Revolúcie. Tvrdí, že „všetky revolúcie sú si navzájom podobné. Nadšenie, energia, eufória, aké sme zažili v novembri, nie sú výnimočné – patria k revolúcii ako k ťave hrby“. Politické diskusie vždy a všade, výhry aj prehry, v osemdesiatom deviatom novembrové budajky u nás, námestia plné, a trochu neskôr v Prahe už kričí dav „Dubček na hrad!“, lebo chce socializmus s ľudskou tvárou, božemôj, aké predčasné, rovnako ako v sedemnástom sú petrohradské biele noci Nadeždy Krupskej ladené už do krvava – na hrad pôjde Lenin, v šesťdesiatom ôsmom Dubčekova Pražská jar a potom armády bratov a normalizácia, v Paríži študenti kričia: „Kapitál proti nám, my proti kapitálu“, na Slovensku kričia inak: „Zbohom, súdruhovia! K lopate!“

Kto je proti komu a kto pôjde kam?

Nie každá ťava má dva hrby.

Asi preto Jarek Nohavica zaspieva: „Zvedal jsem často hlavu – vždycky přišla rána.“

Michal Polák dodáva: „Potiaľ majú cynici pravdu. Lenže – a to je tá časť pravdy, ktorá cynikom uniká – to zdvihnutie hlavy za to stojí.“

Škoda, ale možno práve dobre, že sa knižný výber Michalových článkov dotýka iba prelomu tisícročia a jeho prvého desaťročia, keď už Slovensko malo svoje zrady za sebou, no ešte vždy nie čistenie charakterov.

Michal Polák má svedomie čisté. Nezrádzal a ničomu lacnému sa nespreneveril. Ostal tam, kde bol odmlada – naľavo. V tom nádhernom kritickom prúde, kde sa rodia ľavicoví intelektuáli – to najlepšie, čo tento svet má.

Český disident a ľavicový intelektuál Petr Uhl uviedol Polákovu knihu slovami: „Názory a postoje Michala Poláka jsou konzistentně levicové, a neváhám napsat autenticky socialistické.“ A skromne dodáva, a to práve o skupine mladých ľavičiarov, ktorí november 1989 prežili ako školopovinné deti: „Dnes jsou vzdělanější , než jsme byli my a lépe znají svět a kritické postoje jeho současných kritiků. ... Jako červená niť se texty Michala Poláka vine tento respekt k revolučním zápasům minulosti, a tím i k úsilí mnoha lidí v Československu, vrcholícím v listopadu 1989.“

Nič lepšie sa o Michalovi Polákovi povedať nedalo.

K jeho novinárskym textom teda iba toľko: Ak sa Polákova kniha Hlavou proti vetru nestane vyhľadávaným povinným čítaním na slovenských novinárskych fakultách, ostane samotné slovenské novinárstvo naďalej v plytčine, kde sa, božemôj, topí už pridlho.

Michal Polák: Hlavou proti vetru, vydalo CCW Bratislava v spolupráci so SOK Praha

Knihu si možno kúpiť osobne alebo objednať na dobierku adrese vydavateľa: CCW, Trenčianska 47, 821 09 Bratislava, tel.: 02/5542 4683, e-mail: info@ccw.sk