Čítanie na leto: Vlasť je tam, kde nikto nebol 2

Uverejňujeme druhú časť čítania na pokračovanie z krimi-novely Ľuboša Juríka zo starej Bratislavy. Je to jedna z autorových posledných noviel zo série Krimi prípady reportéra AZ.
Počet zobrazení: 3680
krimjuriki.JPG

     Anton Záruba bol sám so sebou spokojný. Bol rád že sa dozvedel meno obete skôr, ako mu to oznámili na polícii. Od majiteľa salónu si vypočul aj niekoľko zaujímavých postrehov, ktoré by sa policajný komisár iste nedozvedel a na ktoré by sám neprišiel. Spomenul si na starú kriminalistickú zásadu, ktorú tak často pripomínal súkromný detektív Štefan Gabura: ak chceš poznať vraha, pýtaj sa na obeť...
     Zatiaľ však toho veľa o obeti nevedel. Polícia bude určite vedieť viac: nielen meno, ale aj to, čím Granec bol, ako sa živil, aké mal spoločenské postavenie, akú minulosť. To by mohlo aspoň čiastočne vysvetliť jeho čudné správanie.
     Z krajčírskeho salónu sa pobral na Zemské policajné riaditeľstvo, no zišiel ešte do suterénu budovy, kde mal svoje ponuré kráľovstvo súdny lekár doktor Weineger. Chcel sa spýtať na výsledky súdnej pitvy.
     Kráčal hore námestím, pomaly prišiel až pred kostol Svätej Trojice, kde pred vojnou kupoval dannemanky, obľúbené cigary doktora Weinegera.
     Trafika pred kostolom bola tá istá sedel v nej ten istý starý vojnový invalid, legionár z prvej svetovej vojny. Keď sa Anton Záruba sklonil k okienku, uvidel vráskavú tvár, povädnutú kožu na lícach, ale stále živé, zvedavé oči.
     „Prežili ste?“ potešil sa starý legionár, keď sa mu reportér prihovoril.
     Anton Záruba s úsmevom prikývol. „Ako vidíte. Cez vojnu som bol vo Švajčiarsku. Vám sa darí?“
     „Už to nie je ako voľakedy,“ povedal trafikant. „Cez vojnu bolo všetkého dosť. Ale teraz...“ Zamĺkol.
     „Hádam sa to zlepší,“ poznamenal reportér. „Mávate cigary? Dannemanky?“
     Trafikant sa zaškeril. „Boli časy, boli. Kdeže dannemanky!“ Sklonil sa pod pult. „Ale pre vás sa vždy čosi nájde...“ Posunul pred reportéra škatuľku viržiniek. „Nie sú o nič horšie ako dannemanky. Nech vám padnú na úžitok.“
     Reportér sa poďakoval a zaplatil dvojnásobnú zmluvu; starý trafikant za ním vykrikoval slová vďaky, aj keď už bol na druhej strane ulice.
     Súdny lekár doktor Weineger nebol ani trochu prekvapený, keď reportér vošiel do suterénu Zemského policajného riaditeľstva, kde bola pitevňa. Namiesto pozdravu podal reportér súdnemu lekárovi škatuľku viržiniek; ten uznanlivo kývol hlavou a rukou urobil gesto, ktorým zdvorilo vítal starého hosťa.
    „Môžem hádať, prečo ste prišli?“ spýtal sa doktor Weineger, keď si privoňal k cigare, jemne ju oblizol a potom si zapálil.
    „Skúste,“ povedal reportér vážne. „Stavím sa, že to neuhádnete.“
     „Bude to veľmi ťažké,“ zašomral súdny lekár a s pôžitkom si potiahol. „Mám tu toľko mŕtvych, že sa nemám kam pohnúť. Ale kým na to prídem, rád by som vám niečo ukázal.“
     Reportér uznanlivo prikývol a s miernou nechuťou podišiel ku kamennému stolu, na ktorom pod plachtou ležalo nehybné telo.
     „Hádajte, kto tu leží?“ spýtal sa doktor Weineger a jazykom opatrne posúval cigaru.
     „Asi jedna z obetí prešporského podsvetia. Alebo...obeť amerických náletov?“
      Súdny lekár zvážnel. „Časy sú zlé,“ zašomral. „Pekná mŕtvolka sa opäť stáva vzácnosťou. Mám tu len jednu obeť...“
     Reportér podišiel k stolu a počkal, kým súdny lekár neodkryje telo mŕtveho.
     „To je obeť vraždy z parku,“ povedal súdny lekár rozvážne. „Volal sa Ondrej Granec. Rana priamo do srdca!“  Otočil cigaru a náhubkom ukazoval na miesto, kde guľka vnikla do tela.  „Výstrel padol z bezprostrednej blízkosti, hlaveň sa opierala priamo o telo. Chlapík bol okamžite mŕtvy.“
     Anton Záruba hľadel do tváre asi päťdesiatročného muža; mal výrazné čeluste, hrubý nos a nízke čelo orámované šedivejúcimi vlasmi. „Čo mi o ňom môžete povedať?“ spýtal sa.
    „Neveľa,“ povedal súdny lekár a cigaru zase vložil do úst. „Bol to úplne zdravý človek. Ako vidíte, dobre stavaný, telo pevné, chrup bez kazu...To je všetko, čo som zistil.“
     „Nemá nejaké zvláštne znamenie? Povedzme...materské znamienko alebo tetovanie?“
     Doktor Weineger zavr
     „Predpokladám, že smrť nastala okamžite.“
     „Áno. Obeť ju určite nečakala. Vyzerá to tak, že ten mŕtvy svojho vraha poznal. Ale to nech trápi policajného radcu. Ja som si svoju úlohu urobil.“
     „Čo mi poviete o guľke? Už viete, z akej zbrane bola vystrelená?“
     „To je otázka pre expertov z balistického. Ale pokiaľ viem, guľka bola vystrelená z pištole, akú bežne používa armáda a polícia.“
     Reportér sa úklonom hlavy poďakoval. „Zastavím sa za policajným komisárom. Možno už bude mať nejaké informácie.“
     „Vy ste tam ešte neboli?“ spýtal sa súdny lekár prekvapene.
     „Nie. Niektoré fakty si zisťujem sám. Niekedy je to užitočné.“
     Anton Záruba podišiel k dverám no tam sa zastavil, zvrtol a pozrel priamo na súdneho lekára. „Ak vám to nebude nepríjemné... rád by som sa s vami pozhováral o tom, ako to bolo počas vojny s výnimkami, ktoré podpisoval prezident Tiso.“
     Doktor Weineger chvíľu mlčal a bez pohybu hľadel na reportéra. Potom si mocne potiahol z cigary: dym mu vyrážal z nosa aj úst ako nejakému hlinenému bôžikovi. „Príjemné to nebude...Ale raz vám to poviem. Dúfam, že sa mi uľaví.“

     *

     „Práve som chcel odísť,“ zašomral policajný komisár Paľko Galbavý nezdvorilo, keď do jeho kancelárie vstúpil Anton Záruba. „Kde toľko trčíte?“
     „Cesty k pravde sú zložité,“ odpovedal reportér slušne. „Čo pre mňa máte?“
     Policajný komisár sa zatváril, akoby mu do úst vletela mucha. „Keby mi policajný radca neprikázal, aby som vám zavolal, tak sa nebudem unúvať... No mám vám oznámiť, že sme zistili totožnosť obete.“
     Reportér úctivo prikývol. „Gratulujem! Kto bol ten úbožiak?“
     Komisár Galbavý sa zatváril dôležito. Posadil sa za stôl a začal sa prehŕňať v papieroch, ktoré mal pred sebou. „Dotyčný sa volal Ondrej Granec,“ povedal úradným tónom. „Ženatý, dve deti, bytom Bratislava, Červený kríž. Obchodník. Bohatý človek. Dodával rôzny tovar pre slovenskú armádu. Firma Artex a spoločníci. Bol členom Hlinkovej ľudovej strany.“
     „Inak to zrejme nešlo,“ podotkol Záruba.
     „Nešlo...čo?“
     Reportér sa zháčil. „Nuž... musel byť v Hlinkovej ľudovej strane, inak by nedostával štátne zákazky. Tak to chodí. Aj vy ste boli v tej strane, však?“
     „To sem nepatrí,“ ohradil sa rázne Paľko Galbavý. „Hovoríme o Ondrejovi Granecovi, nie o mne.“ Zagánil na reportéra. „Vy by ste mali mlčať! Cez vojnu ste boli v emigrácii, nič neviete o pomeroch. Nemali by ste súdiť!“
     „Tomu sa nemôžem vyhnúť,“ povedal Záruba zmierlivo. „Keď vyšetrujete vraždu, musíte zvažovať všetky okolnosti.“
     „To máte pravdu,“ pripustil neochotne policajný komisár. „Len nevidím žiadnu súvislosť medzi vraždou a členstvom obete v Hlinkovej ľudovej strane.“
     Obaja chvíľu mlčali. Záruba sa nevdojak pozrel na stenu; na bielom pozadí sa zreteľne črtal zaprášený obdĺžnik po zvesenom obraze. Policajný komisár zachytil jeho pohľad.
     „Tam visel portrét prezidenta Tisa,“ povedal neosobne. „Policajný radca Zérer ho prikázal zvesiť.“
     „To je pochopiteľné,“ zašomral reportér.
     Policajný komisár sa ohradil. „Čo je pochopiteľné?“
     Anton Záruba nemal chuť na politické diskusie. „No...Tiso už nie je prezident. Je pochopiteľné že ho policajný radca kázal zvesiť.“ Nevľúdne pozrel na komisára. „Neprišiel som sem hovoriť o prezidentovi, ani o Hlinkovej ľudovej strane. Chcem sa spýtať, či smrť Ondreja Graneca nesúvisí s jeho politickými a obchodnými aktivitami.“
     „To sa nedá vylúčiť,“ pripustil komisár. „Preverujeme všetky aktivity pána Graneca.“
     „Máte už nejakú hypotézu? Nejaké výsledky?“
     Policajný komisár zavrtel hlavou. „Chystáme sa vypočuť jeho manželku a ľudí, ktorých zamestnával. Lenže jeho firma medzičasom zanikla.“
     „Zanikla?“
     „Pochopiteľne,“ uškrnul sa policajný komisár. „Zanikol Slovenský štát, zanikla slovenská armáda. Pán Granec už nemal koho zásobovať.“
     „Mohol by zásobovať novú armádu,“ podotkol reportér. „Československú. Obchodníci so zbraňami sa vedia prispôsobiť. Je im jedno, koho zásobujú. Pravda, pán Granec by musel vstúpiť do inej strany. Povedzme komunistickej, alebo demokratickej.“
     „Už nevstúpi do žiadnej strany,“ zašomral komisár. „A nechajte si svoje rozumy. Povedal som vám, čo viem. Splnil som príkaz policajného radcu. Keby bolo po mojom...“
     Reportér sa zatváril pobavene. „Keby bolo po vašom...tak čo urobíte?“
     „Tak vás odtiaľto vyrazím,“ precedil cez zuby komisár.
     „Milé slová na rozlúčku,“ poznamenal reportér. „Radšej pôjdem sám...“

     *
     
     Anton Záruba sa rozhodol, že bude pokračovať vo vlastnom pátraní. Mal pocit, že sa mu zatiaľ darí. Po dlhšom čase sa v ňom prebudil inštinkt lovca, ktorý sa ženie za korisťou. Síce veľa toho nevedel, no tušil, že je na stope zaujímavého prípadu.
     Vybral sa do parku, v ktorom četník Jahelka našiel mŕtveho muža; keď bude mať šťastie, stretne četníka a možno sa od neho niečo dozvie.
     Bolo neskoré popoludnie, no stále bolo veľmi teplo. V parku bolo chladnejšie, príjemnejšie, po cestičkách sa prechádzali staršie i mladšie dvojice, osamelí ľudia, slúžky so psíkmi, pobehávali deti. Sotva Záruba vošiel do parku, ako na zavolanie mu vošiel do cesty četník Jahelka. Keď sa mu Záruba prihovoril, četník pohotovo zareagoval:
     „Vás si pamätám, vy ste tu boli, keď som našiel mŕtvolu na lavičke. Vy ste od polície?“
     Reportér uznanlivo prikývol. „Máte dobrú pamäť,“ povedal zaliečavo. „Ale ja nie som od polície. Na miesto činu ma zavolal policajný radca Zérer. Som redaktor Bratislavských novín AZ. Píšem o tomto prípade.“
     „Pozrimeže!“ zvolal četník Jahelka. „To mení situáciu.“
     Reportér spozornel. „V akom zmysle?“
     Četník sa zháčil. „No... neviem, či by som mal poskytovať nejaké informácie.“ Prešli pár metrov. „Priznám sa, rád čítam súdničky. Niekedy sa zabávam na tom, ako novinári skomolia aj tie najjednoduchšie fakty. Vy na takého nevyzeráte.“
     „Snažím sa písať poctivo,“ povedal reportér s predstieranou skromnosťou. „Všetky informácie si overujem. Práve idem zo Zemského policajného riaditeľstva. Hovoril som s policajným komisárom. A chcel by som hovoriť aj s vami.“
     Četník úklonom hlavy pozdravil staršiu manželskú dvojicu a vzápätí upozornil malého chlapca, aby nehádzal na zem papierik od cukríka.
     „Moje otázky budú jednoduché,“ prehovoril reportér nenáhlivo. „Už sa vás na to pýtal aj policajný radca. Nevšimli ste si, či sa tu pán Granec s niekým stretol? Nezhováral sa s ním?“
     „Ak sa aj s niekým stretol, ja som ich nevidel,“ odpovedal pohotovo četník. „Videl som pána Graneca dvakrát. Prvý raz...to ešte žil. Zdal sa mi dosť roztržitý, zrejme na niekoho čakal, pretože sa nervózne pozeral na hodinky. Zo zvyku som ho pozdravil, no vôbec si ma nevšímal.“
     „Videli ste ho tu už predtým?“
     Četník zavrtel hlavou.
     „A druhýkrát? Kedy ste ho videli druhýkrát?“
     „Obišiel som celý park, kým som sa vrátil, ubehla asi polhodina. Granec stále sedel na lavičke. Ale už bol mŕtvy!“
     „Medzitým, čo ste boli na pochôdzke...“
     „...ho niekto zastrelil,“ doplnil četník.
     „Naozaj neviete, či sa s niekým stretol?“ naliehal reportér.
     „Veru nie,“ trval na svojom četník. „Aj policajný radca sa ma na to pýtal dvakrát...“
     Zastavili sa pri lavičke, na ktorej četník Jahelka našiel mŕtveho Ondreja Graneca.
     „Teraz vám položím tú najhlúpejšiu otázku, akú dávajú vyšetrovatelia. Nevšimli ste si nič podozrivé?“
      Četník sa usmial. „Kladú aj hlúpejšie...Nuž ale, nie! Nič také som si nevšimol. Čo už len môže byť podozrivé v tomto parku?“
     Reportér prikývol. „Spýtam sa teda inak. Čo vám utkvelo v pamäti? Niekto, alebo niečo...“
     „Už som o tom hovoril,“ povedal četník rýchlo. „Uniforma! To nemôžete prehliadnuť... A ešte k tomu uniforma dôstojníka RAF...“ Obrátil sa na Zárubu. „Počas vojny som počúval londýnske vysielanie BBC. Príhovory pána Clementisa...To mi dávalo nádej.“
     „Určite ste neboli sám,“ pritakal reportér.
     „Ešte niečo vám poviem,“ pokračoval četník stíšeným hlasom. „Viete, ja som pôvodom Čech. Väčšinu života som však prežil na Slovensku. Po prvej vojne ma z Písku preložili do Humenného, odtiaľ do Bratislavy. Mojou vlasťou bolo Československo. Ženu mám Slovenku, deti sa považujú za Slovákov. Keď vypukla vojna, ba ešte skôr, keď vyhlásili Slovenský štát...“ Zamĺkol, po chvíli však pokračoval: „Veľa Čechov muselo zo Slovenska odísť. Ale mne sa odtiaľto nechcelo. V Čechách bol protektorát...Súhlasil som, že sa stanem členom Hlinkovej ľudovej strany. Nebola to zbabelosť. Bola to nevyhnutnosť.“
     „Nemusíte sa ospravedlňovať,“ povedal reportér rozpačito. „Veď ste neboli sám...Ja som pred tým všetkým ušiel do emigrácie!“
     Četník chápavo prikyvoval.
     „Uniformu dôstojníka RAF naozaj nemožno prehliadnuť,“ pokračoval reportér. „Ale možno... ste si všimli ešte niekoho iného!“
     Četník si zložil čiapku a prstami si prehrabol riedke vlasy. „Nie... Boli to stále tí istí ľudia, mladé páriky, penzisti, slúžky, študenti...“ Nasadil si čiapku. „Prechádzal tadiaľto jeden človek...“ Zháčil sa, trochu zneistel. „Nie, on neprechádzal...on sa ponáhľal, takmer utekal! Bolo mi to čudné, pretože do parku vchádzajú ľudia pokojným krokom, nič ich neženie...“
    „Zaujímavé,“ zašomral reportér. „Máte dobrý pozorovací talent! Ale možno sa ten človek ponáhľal na nejaké stretnutie. Možno si cez park skracoval cestu.“
     Četník rázne zavrtel hlavou. „Cez park si žiadnu cestu neskrátite! Je to uzavretý priestor. Park má iba jeden vchod a to je zároveň východ. Okolo je plot. Ak sa ten pán niekam ponáhľal, tak za niekým, kto bol v parku...“
     „Môže to tak byť,“ pripustil reportér. „Povedzme teda, že sa ten neznámy pán ponáhľal na stretnutie s niekým, kto ho čakal v parku. Myslíte si, že ten, za kým išiel, mohol byť Granec?“
     „Mohol. No nemusel.“
     „Ako vyzeral?“
      Četník sa zamyslel. „Nespomínam si...Prešiel okolo mňa rýchlo, nestihol som si ho poriadne všimnúť. Predsa len...“
     „No?“
      „Čosi mi na ňom vadilo.“
     „Áno?“
     „Zdalo sa mi, že je namosúrený, zlostný... Bolo mi to divné!“ Ťukol si prstom do čela. „Predstavte si mal na sebe oblek! A mne prišlo čudné, že sa hnevá... Veď človek v obleku by sa nemal hnevať!“ Zasmial sa sám sebe. „Čudné myšlienky!“
     „Sigmund Freud by povedal, podvedomie. Sny, asociácie...“
    „Kto? Freud? To bol ten...“
     „Viedenský psychiater.“
     „Ach, áno. Chcete naznačiť, že ten pán v obleku pôsobil v parku...nepatrične. Presne tak, ako pán Granec...“
     Urobili niekoľko krokov.
     „Možno tu mali dvaja páni v obleku schôdzku. Vziať si oblek v tomto dusne...na to treba dôvod. Obchodníci? Spoločníci? Politici?“
     „To sú len dohady,“ prerušil ho četník.
     Reportér prikývol. „Hovorili ste o tom s policajným radcom? Alebo s komisárom?
     Četník Jahelka zavrtel hlavou. „Nikto sa ma na to nepýtal. A mne samému to nezišlo na um.“

     *

     „Ja som to tušil,“ vzdychol si šéfredaktor Bratislavských novín AZ Alojz Mentel. „Konečne jedna slušná vražda a z obete sa vykľuje vážený obchodník a navyše funkcionár Hlinkovej ľudovej strany!“ Tváril sa utrápene. „Nerád by som sa zaplietol do politických sporov,“ vysvetľoval Zárubovi. „Pekne ste to napísali,“ šťuchol do rukopisu, ktorý mal pred sebou „ale v týchto nepokojných časoch...neviem, neviem!“
     „Časy sú vždy nepokojné,“ reagoval reportér. „Vrahovia si nevyberajú.“
      „Ale áno,“ šomral šéfredaktor. „Lenže teraz je situácia vskutku napätá. Veď to musíte vnímať, cítiť to všade navôkol...“
     „Často sme sa o tom zhovárali,“ prerušil ho taktne reportér. „Poznám vaše názory. Ale pochopte, že tento prípad...“
     „Chápem, chápem!“ Šéfredaktor mávol rukou. „Máte pravdu, vražda si nevyberá. Tento prípad je však iný. Ide o vplyvného obchodníka a politika!“ Opäť si vzdychol. „Ešte vojna neskončila a už to v politike opäť vrie. Čo nás čaká? V apríli popravili prezidenta Tisa, jedni trest zatracujú, druhí chvália...“
     „Neporovnávajte Tisa s Granecom,“ povedal reportér.
     „Neporovnávam. Chcem iba naznačiť, že verejná mienka je citlivá. Vidíte, ako dopadli voľby. V Čechách vyhrali komunisti, na Slovensku demokrati. Čo z toho vzíde?“
     Reportér sa usmial. „Vždy ste ma pred politikou varovali,“ povedal s miernou výčitkou v hlase. „Spomínate? Čitateľ potrebuje senzácie, vraždy, zločin... ak ich nemá začne politizovať. A teraz hovoríte iba o politike!“
     Šéfredaktor pokrčil ramenami. „Nemyslite si, že ma to teší. Ale nečudujte sa. Len čo sa nadýchnete, už dýchate politiku. Je všade okolo nás, ľudia o inom nehovoria.  Toho som sa najviac obával!“ Odvrátil pohľad a hľadel kamsi do priestoru mimo stola. „Politika sa stáva vecou ulice. To je náš koniec! Ulica politike nerozumie. Ulici si zaslúži viac! Dobrý, poctivý zločin, vraždu z vášne, obratného kasára, prefíkaného podvodníka! Ulica potrebuje bláznov vrahov, falošných hráčov, zlodejov, defraudantov... len nie politikov! Boh nás ochraňuj pred politikmi...“ Podvedome sa prekrižoval.  „Mŕtvy politik na lavičke v parku! Čo s ním?
     Anton Záruba chvíľu mlčal; nevedel, čo s mŕtvym politikom, ktorého našli na lavičke v parku. „Granec nebol priamo politik,“ namietal opatrne. „Bol obchodník. Zásoboval armádu. Vražda môže súvisieť s obchodom, ale sotva súvisí s politikou.“
     „Obchod  vždy súvisí s politikou,“ zahundral šéfredaktor.  „Vravíte, že Granec zásoboval armádu?“ Odfrkol si. „Stavím sa o čo chcete, že bol napojený na niekoho vplyvného z ministerstva obrany. A možno priamo z vlády! Bez kontaktov by žiadnu zákazku nedostal. Majme to na pamäti!“
     „Rozumiem vám,“ pritakal reportér. „No nepovedali ste, či budeme o prípade písať, alebo nie. Čitatelia sú zvedaví...“
     Šéfredaktor ho prerušil mávnutím ruky. „Keď už sme začali, tak budeme pokračovať. Len musíme byť opatrní. Vážte každé slovo, každú vetu. Žiadne politizovanie!“
     „Budeme mať k dispozícii informácie zo Zemského policajného riaditeľstva,“ povedal reportér. „Tam nie je žiadna politika. Len fakty.  Každý článok vám dám prečítať. Vy sa rozhodnete, či ho uverejníme, alebo nie. Vy ste predsa zodpovedný...“
     Alojz Mentel sa zatváril utrápene. „To mi nemusíte zdôrazňovať! „Mňa už tá zodpovednosť ťaží, gniavi...Starnem!“ Spýtavo pozrel na reportéra. „Čoraz častejšie myslím na to, že odídem do penzie. Strasiem zo seba toto bremeno.“ Odmlčal sa, zhlboka si vzdychol. Zdalo sa, že sa odhodláva k vážnym slovám. „Myslel som na to, že by ste prevzali moju funkciu. Nepoznám nikoho lepšieho, kto by mohol byť mojim nástupcom...“
      Anton Záruba  prekvapene mlčal. Spomenul si na prvé stretnutie s Alojzom Mentelom: vtedy mal nastúpiť na miesto nebohého Bruna Frohlicha. Mentel bol v tom čase na vrchole síl, pôsobil ako vládca na novinárskom Olympe. Teraz je z neho starý, unavený muž, ktorý pochybuje o prežitom živote.
     „Nemusíte mi hneď odpovedať,“ pokračoval šéfredaktor. „Premýšľajte...“
       „Ani vám hneď odpovedať nemôžem,“ povedal reportér rozpačito. „Veď viete, prišiel som len na skusy, zistiť, aké je tu situácia. Prišiel som ohmatať mesto, ľudí... Juliana sa nechce vrátiť. Zvykla si na Ženevu, na pokojný a bezpečný život. Váha. Ja tiež...tak trochu váham, hoci ma sem ťahá. Tu som doma. Ale ktovie, čo nás tu čaká...“
     „Chápem vás. Neunáhlite sa. Ešte si o tom pohovoríme...“
     Anton Záruba podišiel k dverám a keď chcel vyjsť, zastavila ho šéfova otázka:
     „Ako sa vám pozdáva nová pisárka? Ste s ňou spokojný?“
     Reportér prikývol. „Je mlčanlivá. Uzavretá do seba. Snaží sa, aj keď občas robí chyby. Občas je nesústredená. Vidno, že...“ Zháčil sa. „Ťažia ju spomienky.“    
     „Spomienky,“ zopakoval šéfredaktor. Zavrtel hlavou. „To nie sú spomienky. To je nočná mora. Na to sa nedá zabudnúť. Chcel som vás požiadať... majte s ňou trpezlivosť.“
        Reportér rázne prikývol. „Spoľahnite sa. Na to sa naozaj môžete spoľahnúť.“
 
      *

       Je na čase, aby do hry vstúpil súkromný detektív Štefan Gabura, pomyslel si reportér, keď musel konštatovať, že vyšetrovanie vraždy sa nepohlo z miesta. Polícia vypočula manželku zavraždeného, bývalú sekretárku a zamestnancov firmy, ale bez úspechu. Manželka tvrdila, že jej manžel bol síce tvrdý, ale čestný obchodník, mal proti sebe konkurenciu, ale to nemohol byť dôvod k vražde. Neosvedčila sa ani stopa vedúca k RAF. Poručík Nemanický sa neohlásil a tak sa aj táto cesta ukázala ako neschodná.
     „Už som sa ťa nevedel dočkať,“ povedal Štefan Gabura namiesto privítania. „Kde si toľko trčal? „Poď ďalej, práve zalievam čaj.“
     Anton Záruba sa pohodlne natiahol v starom vyšúchanom kresle a pozeral sa, ako súkromný detektív so stále platnou licenciou starostlivo zalieva čaj. Myslel na to, ako kedysi, ešte v časoch pred vojnou, sršal Štefan Gabura energiou, nápadmi a svojskými riešeniami zložitých prípadov; teraz bol z neho vetchý starček, ktorý bol vďačný za každú informáciu zo sveta zločinu, alebo za prípad, ktorého by sa mohol ujať.
     „Čítal som o prípade v novinách,“ povedal, keď sa usadil oproti Zárubovi. Vztýčil ukazovák. „Pozoruhodné! Zdá sa, že máme dočinenia s politickou vraždou. Takú sme tu dosiaľ nemali...“
     „Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje,“ namietal Záruba.  „Granec bol obchodník. Zásoboval armádu. To sú citlivé obchody.“
     „Bol aj politický funkcionár,“ pripomenul súkromný detektív. „Aspoň tak si to napísal v Bratislavských novinách AZ.“
     Anton Záruba prikývol. „Veľa som o prípade nenapísal. Polícia nemá veľa informácií. Niečo som zistil sám.“
     Stručne porozprával o stretnutí s majiteľom krajčírskeho salónu Neherom, so starým četníkom Jahelkom, spomenul aj informácie od policajného komisára a výsledky súdnej pitvy.
     Štefan Gabura ho pozorne počúval na hárok papiera si robil poznámky a ako to mal vo zvyku, kreslil si postavičky – aktérov prípadu.
     „Firma Artex a spoločníci?“ spýtal sa Štefan Gabura, keď reportér uzavrel svoj výklad.  „Už som o nej počul. Neveľký, no vplyvný dodávateľ pre Slovenskú armádu. Polícia si nepochybne robí svoju prácu poctivo a dôsledne. Vypočuli vdovu aj spoločníkov...Ale vieš ako to chodí! Títo ľudia polícii nepovedia všetko, čo vedia. Čo keby si ich navštívil? Aj vdovu, aj niektorého spoločníka?“
     „Títo ľudia nemajú radi novinárov,“ poznamenal reportér. „Armáda a jej zásobovanie... To sú naozaj citlivé témy!“
     Súkromný detektív súhlasne prikyvoval. „Mohol by si to skúsiť,“ trval na svojom. „Skús! V najhoršom ťa odmietnu. Ale ak budú súhlasiť so stretnutím, zaiste získaš cenné informácie. Povedia ti aj to, čo by polícii nepovedali...“
     „To sa vše pritrafí,“ súhlasil reportér. „Napríklad četník Jahelka! Zdôveril sa mi so svojimi  politickými názormi. Policajnému radcovi by to nikdy nepovedal.“
     „Je to zvláštne,“ pripustil súkromný detektív. „Policajti a vojaci sú zväčša apolitickí.“ Pokrčil plecami. „Ale čo platilo včera, dnes už neplatí. Mňa však zaujalo čosi iné...“ Zahľadel sa na pokreslený a popísaný hárok papiera. „Četník Jahelka spomenul akéhosi muža, ktorý sa kamsi ponáhľal. Bol elegantne oblečený. Ako zavraždený Granec! Kto to bol? Kam sa náhlil?“
     Reportér sa nadýchol. „Náhlil sa...na stretnutie so svojou obeťou?“
     „Ako pracovná verzia je to prijateľné,“ prikývol súkromný detektív.
     „Čo ak to bol spoločník firmy Artex?“
     „Čoraz lepšie! Keď ťa omrzí písať do novín, prijmem ťa za spoločníka...Gabura a Záruba! Ešte by sa to aj rýmovalo. Čo povieš?“
     Reportér sa neveselo usmial. „To je už druhá ponuka, ktorú som dnes dostal.“
     Súkromný detektív prekvapene zdvihol obočie a spýtavo pozrel na Zárubu.
     „Šéfredaktor mi ponúkol svoje miesto.“
     „Ach! Také ponuky sa neodmietajú.“
     Anton Záruba pomaly zavrtel hlavou. „Možno...kedysi. Ale nie dnes. Nie v tejto situácii. Nie som rozhodnutý, či zostanem v Bratislave, alebo sa vrátim do Ženevy. Čakám, ako sa rozhodne Juliana.“
     Štefan Gabura zdvorilo mlčal.
     „Juliane sa akosi nechce vrátiť,“ pokračoval Záruba skleslým hlasom. „Nedokážem ju presvedčiť. Ale ani ja nie som presvedčený...“ Mávol rukou. „Teraz to nevyriešime. Sústreďme sa na tento prípad! Vravíš...mal by som sa stretnúť s pani Granecovou?“
     Súkromný detektív rázne prikývol. „Rozhodne! Cítim, že sa dozvieme čosi nečakané!“

     *

     „Máte tu dva odkazy,“ povedala redakčná pisárka Zuzka Krajcová, keď reportér vošiel do kancelárie a zavesil klobúk na vešiak. „Volal vás poručík...“ naklonila sa nad stolíka vzala zložený lístok, „poručík Nemanický. Či by vám vyhovoval obed zajtra o jednej v reštaurácii Savoy. Máte mu to potvrdiť na obvyklé telefónne číslo. A potom vás volal nejaký Francek Húska, no keď som sa pýtala, kam mu máte zavolať, povedal, že sa sám ohlási.“
      Reportér spokojne prikývol; stretne sa s mladým grófom Nemanickým, možno sa dozvie podrobnosti o dôstojníkoch RAF, ktorí sa vrátili do Československa. Trochu ho prekvapil telefonát bývalého boxera a kasára Francka Húsku. Bol rád, že Francek na neho nezabudol; ten vždy vedel, kde sa čo šuchlo.
     Začal si popiskovať známu melódiu; po chvíli sa k nemu nečakane pridala Zuzka Krajcová, potíšku si pospevovala tú istú melódiu. Prekvapene pozrel na pisárku; sedela sklonená nad rukopismi a podvedome si nôtila. Keď zmĺkol, aj pisárka prestala a zahanbene pozrela na reportéra.
     „Pristalo by vám, keby ste sa usmievali,“ utrúsil nenútene.
     Zuzka Krajcová sa zapýrila.
     „Také pekné dievča,“ pokračoval reportér. „Život je s úsmevom krajší.“
     Odvrátila hlavu.
     „Pán šéfredaktor mi naznačil, čo sa stalo,“ povedal opatrne. „Časom všetko prebolí...“
     „To neprebolí,“ prehovorila Zuzka Krajcová pokojným hlasom. „Musím sa s tým naučiť žiť.“
     Reportér nevedel, čo má povedať; mlčal, mrzelo ho, že otvoril boľavú tému.
     „Nechcem, aby to prebolelo,“ ozvala sa nečakane. „Keď prebolí, začnete zabúdať. A potom odpúšťať.“
     „Je lepšie zabudnúť,“ povedal potichu. „Treba myslieť na budúcnosť.“
     „Budúcnosť znamená...odplatu,“ povedala rovnako potichu, no neústupčivo. „Nemyslím tým pomstu...ale spravodlivosť. To je budúcnosť.“
     Záruba pocítil, v akej zložitej situácii sa spoločnosť nachádza a ako málo jej rozumie. Mal po dobrej nálade.
     „Raz mi o tom porozprávajte,“ povedal súcitne. „Možno sa vám uľaví.“
     Zuzka Krajcová odvrátila hlavu a zahľadela sa na tiene, ktoré videla iba ona sama. 

(Pokračovanie)

Prvú časť nájdete tu>>

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
05. júl 2012, 07:01
Príjemné osvieženie, napínavé čítanie.Dobrý nápad!
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
05. júl 2012, 12:46
Pridaná hodnota tohto príbehu je aj v tom, že neponúka len napätie a klasikú detektívnu zápletku, ale hovorí čitateľovi aj o našej nedávnej minulosti. Historické reálie sú pomerne presné dokonca autor privádza na scénu nejakého dôstojníka RAF. Uvidíme, čo sa z toho vykľuje len neviem, či dôstojníci RAF mohli po vojne chodiť v uniformách, aj keď boli na území cudzieho štátu. Ale je to zrejme autorská licencia. Čo sa bude diať ďalej?
Obrázok používateľa Anonymný
#3
(neuvedené)
05. júl 2012, 14:57
Okrem deja knižky je zaujímavý čas aj doba, v ktorej sa odohráva. V našej literatúre nie je veľa kníh v ktorých sa čitateľ môže oboznámiť so životom v povojnovom Slovensku tesne po oslobodení.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
07. júl 2012, 05:01
Zatiaľ je to naozaj zaujímavé a vzrušujúce. O tomto období sa u nás veľa nenapísalo, myslím tesne po vojne. Krimi zo starej Bratislavy sú čitateľskou lahôdkou. Po uverejnení všetkých častí si stiahnem celý príbeh na CD a mám knihu. P.K.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
07. júl 2012, 11:57
Za predpokladu, že autor uvoľní pre SLOVO aj posledné časti s pointou, s odhalením vraha...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
08. júl 2012, 06:41
Reagujem na poznámku pána Špačka: Verím že redakcia má k dizpozícii celý text! Inak by čítanie na leto nemalo zmysel.
Obrázok používateľa Anonymný
#4
(neuvedené)
08. júl 2012, 15:27
Redakcia má od autora celý text
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
09. júl 2012, 05:09
Neprezradíte pointu? (Ale radšej nie, nebudem sa mať na čo tešiť!) čitateľ detektívok
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
10. júl 2012, 06:14
Na margo originálneho názvu tohto príbehu: Vlasť je tam, kde vás aj tak nikto nepochopí. (Pozdravujem Ľuboša Juríka, spolužiak z SVŠ Novohradská Marián K.)
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
10. júl 2012, 11:42
Názov novely je tajuplný, zatiaľ nevedno, aký má súvis s príbehom. Zaujalo ma, že v úvodných kapitolách sa hovorí o dôstojníkoch RAF. Poznám ich osudy z rozprávania môjho otca, ktorý bol v západnom odboji. Neviem, ako sa ďalej autor pohrá s uniformou RAF, ale pravda je taká, že títo statoční ľudia boli po vojne prenasledovaní, mnohých zatvorili, mnohí sa nedočkali rehabilitácie. Aj keď sa o tom vie, predsa by sme mali o tom naliehavejšie hovoriť. (adresa k dispozícii) Ivan K.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984