Čítanie na leto: Vlasť je tam, kde nikto nebol 1

Ako letné čítanie začíname na pokračovanie uverejňovať krimi-novelu Ľuboša Juríka zo starej Bratislavy. Je to jedna z autorových posledných noviel zo série Krimi prípady reportéra AZ.
Počet zobrazení: 3007
krimjuriki.JPG

Ľuboš Jurík (1947), prozaik, esejista a publicista. Pracoval ako novinár, hovorca predsedu Národnej rady SR (1992 - 1997), založil mesačník Euroreport a je jeho šéfredaktorom. Vo svojej prozaickej tvorbe čerpá námety z novinárskeho prostredia a zo starej medzivojnovej Bratislavy. Knižne publikoval aj esejistickú tvorbu, literatúru faktu a rozhovory so slovenskými a svetovými spisovateľmi. Je tiež autorom jedinečných kriminálnych príbehov. Nedávno sme v Slove uverejnili recenziu jedného z príbehov z pera Jozefa Špačka.


VLASŤ JE TAM, KDE NIKTO NEBOL     1.

     „Je to moja chyba,“ povedal starý četník Jahelka, zložil si brigadírku a poškrabal sa medzi riedkymi vlasmi. „Mal som spoznať že je mŕtvy. Nuž ale... zdalo sa mi, že si na tej lavičke len tak zdriemol. Však vidíte! Pán v elegantnom obleku, v ruke fajnová vychádzková palička... Kto by si pomyslel, že je mŕtvy?
     Policajný radca Augustín Zérer obišiel lavičku a trochu nedôverčivo sa k sediacemu mužovi naklonil, akoby nechcel uveriť, že je mŕtvy. Palcom a ukazovákom mu nahmatal tep a snažil sa mu pozrieť do tváre; telo sa však náhle zošuchlo a zložilo sa na lavičku: mŕtvemu ovisli ruky, akoby sa v poslednom kŕči chcel chytiť čohosi pevného.
    „Nedotýkajte sa ho,“ zahundral policajný radca. „Hneď príde súdny lekár. Tohto muža niekto zastrelil. Zdá sa, že to bolo zblízka. Vrah sedel vedľa obete. Je čudné, že nikto nepočul výstrel. Alebo niekto počul?“
    „Je to moja chyba,“ opakoval četník previnilo. „Bol som na pochôdzke, išiel som okolo tejto lavičky... a on u  bol mŕtvy! A možno sa tu ponevieral vrah... A ja som prepásol tú chvíľu...“
   „Nechajte to,“ prerušil ho policajný radca. „Ako ste mohli vedieť, že je mŕtvy? Ako ste mohli vedieť, že ho zavraždili?“
    „Chodí sem veľa ľudí,“ pokračoval četník. „Veď vidíte, park je udržiavaný, je tu pokoj... Ľudia si prídu posedieť, oddýchnuť. Je to bezpečné miesto! Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa tu stane vražda...“
     „Stalo sa,“ povedal policajný radca vecne. „Kedy ste si ho všimli prvý raz?“
     Četník Jahelka nezaváhal. „Bolo to pred polhodinou,“ odpovedal pohotovo. „Obídem rajón asi tak za hodinu a na toto miesto sa za ten čas dostanem dvakrát.“
     „Takže zhruba tridsať minút tu tento muž sedel mŕtvy,“ poznamenal Zérer. „A možno aj viac. Nevieme povedať, kedy ho zabili. Telo už začalo chladnúť. No... viac nám povie súdny lekár.“ Obrátil sa na četníka. „Nevšimli ste si nič podozrivé? Chápte to ako povinnú otázku...“
     „Presne chápem vašu otázku,“ povedal četník zdvorilo. „Ale nemôžem vám uspokojivo odpovedať. Naozaj som si nič podozrivé nevšimol. Mrzí ma to! Keď si predstavím, že muž tu sedel celú polhodinu mŕtvy a vrah zatiaľ pohodlne zmizol! Budem si to vyčítať ešte aj v penzii...“
     Policajný radca mal zmierlivú náladu. „Kto chodieva do parku? Koho ste tu dnes videli? Teda... koho ste videli v inkriminovanom čase?“
     Četník Jahelka sa krátko zamyslel. „Ako vravím... chodí sem veľa ľudí, ale nechápte to tak, že sú ich celé zástupy. Prídu mamičky s deťmi v kočíkoch, slúžky vyvenčia psíkov, najviac je tu starších penzistov, ale chodia sem aj zamilované páriky, študenti s knižkami v rukách... občas aj nejaký zatúlaný vidiečan, babka s nošou... Záleží aj od počasia. Teraz je príjemné počasie, ľudí je viac ako zvyčajne.“
     Policajný radca prikývol; počasie bolo naozaj vydarené, jeseň roku 1946 bola teplá a slnečná, dlho nespŕchlo a teploty pripomínali najkrajšie letné dni.
     „Možno vás predsa len niečo zaujalo,“ nadhodil nenútene.
     Četník si opäť zložil čiapku, ale teraz si dlaňou prešiel po čele, akoby chcel zotrieť pot. „Nuž... na jednej lavičke sa bozkávali dvaja mladí, nie že by to bolo zakázané, ale predsa len, títo to trochu preháňali. Však aj my sme boli mladí, ale takto na verejnosti? Mravy akosi zhrubli, za všetko môže vojna! Aj som ich chcel napomenúť, ale vravím si, zákon nič nehovorí o tom, či sa možno v parku bozkávať... Jedna ženička sa ma pýtala, ako sa dostane na hlavnú stanicu tak som jej vysvetlil, že si zmýlila cestu...“ Na chvíľu sa odmlčal. „Predsa len som si všimol... po chodníku išiel jeden mladý muž v uniforme. Náhlil sa. Viete, na uniformy sme my zaťažení. A to bola uniforma britskej RAF, také niečo mi nemohlo uniknúť. Veď chápete, po tej vojne je všade plno uniforiem, boli tu československé, nemecké, slovenské, teraz ruské... ale anglickí piloti, to už čosi znamená! Zazrel som ho iba letmo, zrejme sa niekam ponáhľal. Podvedome som mu zasalutoval, ale nevšimol si ma, ako vravím, náhlil sa. To je asi tak všetko, pravda, ak nerátam stálych návštevníkov, tých už dobre poznám, niekedy sa pristavím na kus reči...“
    „Bol to vojak, alebo dôstojník?“ spýtal sa policajný radca.
     „Dôstojník,“ povedal četník rázne. „Viete, pán policajný radca, v jednotkách RAF slúžili aj obyčajní vojaci, poddôstojníci, ale letci... letci, pane, to bola elita! Piloti boli zväčša dôstojníci. Viem o tom, pretože synovec mojej manželky bol pilotom v RAF. Zranili ho, keď prelietal La Manche, ale zachránil sa. Dlho bol v nemocnici, no má sa čoskoro vrátiť, všetci sa na neho tešíme. Zázrak, že prežil...“
     „Zdá sa, že sme našli projektil,“ ohlásil sa policajný komisár Paľko Galbavý, keď pristúpil k lavičke a prerušil rozhovor medzi četníkom a policajným radcom. „Bude to smrtiaca guľka. Neviem, kde by sa tu zjavila nejaká iná guľka, ako smrtiaca. Tu sa nikdy nestrieľalo, ani cez vojnu nie. Až teraz! Prosím, pozrite sa...“
     Policajný komisár mal na dlani prestretú bielu vreckovku a na nej sa vynímala matne lesklá olovená guľka.
     „Dobrá práca,“ zašomral Augustín Zérer. „Kde ste ju našli?“
     „Guľka bola zarytá v kôre,“ komisár ukázal na strom za lavičkou. „Nebolo ťažké ju nájsť. Vrah strieľal zblízka, možno sedel vedľa obete. Projektil preletel telom a zaryl sa tam, pozrite!“
     Policajný radca pristúpil k stromu a opatrne ohmatával odlúpenú kôru. „Dobrá práca,“ zopakoval. „Ale nechajme to na expertov.“ Narovnal sa. „Guľku pošlite na balistickú expertízu. Zdá sa, že je to náboj z armádnej pištole. Kde je súdny lekár? Už tu mal byť...“

*
    Súdny lekár doktor Weineger práve v tej chvíli vystupoval  z policajného auta.
    „Poďte,“ otvoril zadné dvierka reportérovi Bratislavských novín AZ Antonovi Zárubovi. „Ďalej sa autom nedostaneme. Trochu sa prejdeme. Je krásne počasie. Čudujem sa, že sa ľuďom chce v takom krásnom počasí vraždiť. Akoby toho zabíjania nebolo dosť. Na druhej strane... smrť si na počasie nepotrpí. Teplo či zima... musí naplniť kvóty.“
     Keď do redakcie Bratislavských novín AZ volali zo Zemského policajného riaditeľstva, že v parku našli zavraždeného muža, Anton Záruba práve redigoval článok do zajtrajšieho vydania novín; napochytre zahasil nedofajčenú cigaretu a ponáhľal sa pred budovu riaditeľstva. Noviny už dlhší čas nemali žiadny prípad, náklad klesal a ľudí čoraz viac strhával vír politických zápasov. Potešil sa: počas niekoľkých dní, možno týždňov, nebudú písať o šarvátkach politických strán, o procesoch s vojnovými zločincami, o rozbombardovaných mestách a obetiach vojny, ale o poctivej, záhadnej vražde.
     Stihol ešte povedať novej redakčnej pisárke Zuzke Krajcovej, že ide k prípadu, nech informuje šéfredaktora: článok o vražde by mohol ísť na prvú stranu novín.
     Len čo prešli pár metrov, doktor Weineger si zapálil cigaru.
     „Už sa míňajú,“ povedal ľútostivo. „Tieto mám ešte z predvojnových zásob. Čoskoro nebude čo fajčiť.“
     „Hádam sa život vráti do starých koľají,“ podotkol Anton Záruba. „Príde aj na cigary.“
     Súdny lekár sa náhle zastavil. „Nie, život sa nikdy nevráti do starých koľají,“ povedal so smútkom v hlase. „Už to nikdy nebude tak ako voľakedy.“ Mocne si potiahol z cigary, až ho na chvíľu zahalil dym ako starogréckeho boha pomsty. „Vojna každého poznačila. Keby išlo len o cigary! Mne išlo o život. Zaiste ste o tom počuli...“
     „Čosi som počul,“ prikývol Záruba neisto. „Ale ja som tu cez vojnu nebol.“
     „Mali ste šťastie!“ zvolal súdny lekár. „Mňa skoro odvliekli do koncentračného tábora.“ Zvrtol sa k Zárubovi. „Vedeli ste o tom, že som Žid?“
     Reportér sa zháčil. „Záleží na tom? Nikdy som nerobil rozdiely medzi...“
     „Na tom záleží,“ prerušil ho súdny lekár vecne. „Niekomu až tak veľmi, že chcel všetkých Židov vyhubiť. Nebyť policajného radcu Zérera... už si nezapálim žiadnu cigaru.“
    „Ako to myslíte?“
      Doktor Weineger pomaly vykročil. „Viete predsa, že Židov zo Slovenska deportovali do koncentračných táborov. Do Osvienčimu, do Treblinky... Vláda to schvaľovala, ale... akosi schizofrenicky... udeľovala aj výnimky. Boli pre tých Židov, ktorých štát potreboval, ktorí by mu chýbali. Policajný radca Zérer usúdil, že bezo mňa by Zemské policajné riaditeľstvo nemohlo fungovať... tak napísal žiadosť prezidentovi Tisovi, aby mi udelil výnimku. Ten ju podpísal.“
     „To som nevedel,“ zašomral reportér. „Ale ako vravím, cez vojnu som tu nebol. Odišiel som do Švajčiarska.“
     „Dobre ste urobili! A mne sa nemusíte ospravedlňovať. Aj moja žena s dcérou ušli pred vojnou. Najprv cez Maďarsko do Talianska, odtiaľ do Švajčiarska, až do Francúzska a loďou do Ameriky... Dostal som správu, že sú v poriadku. Dúfam, že sa s nimi ešte uvidím.“
     „Vrátia sa?“ spýtal sa reportér opatrne. „Alebo pôjdete za nimi?“
     Súdny lekár pokrčil plecami. „A čo by som tam robil?“
    „To, čo aj tu,“ povedal Záruba.
     Doktor Weineger zavrtel hlavou. „Neviem žiadne cudzie reči. Hádam len trochu nemecky a nadávať po maďarsky. Ako správny Prešporák. Okrem toho, už som starý. Nechce sa mi začínať nanovo. A som aj sentimentálny. Tu je moja vlasť...“
     Kráčali po úzkom chodníku, pod klenbou hustých konárov; cez listy presvitali ostré, úzke pásy svetla.
     „Vlasť,“ zopakoval reportér. „Častokrát som to slovo počul... Ale ešte nikto mi nepovedal, kde tá vlasť leží...“

*
    „Zabili ho celkom zblízka,“ povedal súdny lekár Weineger, keď si pozorne obzrel ranu po výstrele. „Vrah priložil zbraň až k telu obete, teda, až na látku obleku. Podľa všetkého sedeli vedľa seba. Všimnite si... látka je trochu obhorená, ožehol ju pušný prach z ústia zbrane. Predpokladám, že to bola pištoľ.“
    Policajný radca Zérer prikývol. „Áno. Už sme našli náboj. Kedy asi nastala smrť?“
     „Nie je mŕtvy viac ako polhodinu. Telo ešte nezačalo tuhnúť, ale krv okolo rany je už zaschnutá. Môžem potvrdiť, že smrť nastala okamžite.“
    „Guľka zasiahla srdce?“
    „Zdá sa, že áno. Ale to nám povie až pitva. Rana padla pod šikmým uhlom... Vrah sa naklonil k obeti, akoby jej chcel čosi pošepkať. A vtedy bác!“
     „Bác?“ Policajný radca sa obrátil na četníka. „Povedal... bác! Počuli ste nejaký výstrel?“
     Četník zaváhal. „Nuž... nepočul som žiadny výstrel. Ako som spomenul, bol som na pochôdzke, vzdialil som sa od tohto miesta. Veľmi ma to mrzí...“
    „Už to nechajte,“ prerušil ho policajný radca. „Sústreďme sa teraz na to, aby sme našli nejakých svedkov. Určite sa nájde niekto, kto videl tohto muža na lavičke. A možno svedkovia, spoznajú aj človeka, ktorý tu s ním sedel.“ Kývol policajnému komisárovi. „Pozrite sa, či má pri sebe nejaké doklady. A potom,“ kývol zase súdnemu lekárovi, „potom ho môžete odviesť.“
     Kým komisár prezeral nebohému vrecká, Anton Záruba požiadal policajného radcu, aby mu aspoň stručne povedal, čo sa v parku stalo a čo môže o vražde uverejniť.
     Policajný radca Zérer ochotne súhlasil; obaja podišli bokom a Zérer vyrozprával všetky podstatné fakty a postrehy. Nebolo toho veľa, ale na úvodný článok to stačilo.
     Anton Záruba si uvedomoval, ako veľmi sa policajný radca Zérer zmenil. Počas vojny musel prenechať funkciu svojmu podriadenému, policajnému komisárovi Paľkovi Galbavému, ktorý bol členom Hlinkovej ľudovej strany; po vojne sa situácia zmenila, Augustín Zérer bol opäť policajným radcom, no z jeho správania sa vytratila arogancia a odstup, ktorý tak rád dával najavo. Aj Zérerov vzťah k reportérovi bol pred vojnou trpený a odmeraný, jeden druhého síce potrebovali, no vzájomne si liezli na nervy. Teraz bol prívetivý, aj keď v tejto chvíli mohol o prípade povedať iba zopár neurčitých informácií. Bude veľmi ťažké hľadať vraha, pretože do parku prichádzalo a odchádzalo z neho veľa ľudí, vrah mohol nepozorovane prísť aj odísť. Je dosť pravdepodobné, myslel si policajný radca, že vrah a obeť sa poznali, pretože vrahova guľka vyšla z bezprostrednej blízkosti. Ani to však nemuselo nič znamenať: vrah si mohol jednoducho prisadnúť k sediacemu mužovi a bez výstrahy ho zastreliť. Polícia bude múdrejšia, keď dostane správu o pitve a posudok o balistike. Polícii by pomohlo, keby sa jej podarilo zistiť totožnosť obete.
     Práve vtedy k nim pristúpil policajný komisár Paľko Galbavý.
     „Obeť nemala pri sebe žiadne doklady,“ povedal úradným tónom. „Našli sme len vreckovku tabatierku s cigaretami, zápalky a účet od krajčíra. Nič viac.“
     „Nie je toho veľa,“ zašomral policajný radca. „Ale ten účet od krajčíra nás môže priviesť na stopu. Overte to. Možno je to účet za oblek, ktorý má obeť na sebe. Mimochodom, všimli ste si, že je to oblek z kvalitnej látky? Teraz, v povojnových časoch je taká látka vzácnosť.“
     „Možno mal ten pán látku ešte z čias slovenského štátu,“ podotkol policajný komisár. „Za slovenského štátu sme mali všetkého dostatok. Ako vo Švajčiarsku.“
     Policajný radca mlčky vzal účet od krajčíra, nasadil si cviker a chvíľu papier prezeral. „Je tam aj adresa krajčíra. Je to známy krajčírsky salón Nehera. Pred vojnou som si tam dal ušiť jeden večerný oblek.“ Podal účet policajnému komisárovi. „Iste sa vám podarí zistiť, kto to bol. Súdny lekár už skončil s obhliadkou? Ak áno, nech mŕtveho odnesú do pitevne.“
     Policajný komisár mlčky prikývol a vrátil sa k lavičke, kde ešte stále sedel mŕtvy muž.
    „Je to zvláštne,“ podotkol Záruba, keď ho komisár Galbavý nemohol počuť, „ako sa ľudia menia...“
    Augustín Zérer si zložil cviker a spod privretých viečok pozrel na reportéra. „Zvláštne je iba to, že sa pritom nemenia...“

*

    „Tak sa na to pozrime,“ zašomral šéfredaktor Bratislavských novín AZ Alojz Mentel. „Opäť zase slušná vražda. Zdá sa, že sa vracajú staré dobré časy.“
     „Len aby sme to nezakríkli,“ poznamenal opatrne reportér. „Jedna vražda leto nerobí.“
     „Vždy lepšie, ako politické procesy,“ povedal rozvážne šéfredaktor. Odložil článok o vražde bokom. „Časy sú nepokojné. Ľudia sú nepoučiteľní. Ledva sa skončila vojna, už zase rastie napätie. Kedy sa to skončí?“
      Reportér mlčky pozoroval šéfredaktora a pomyslel si, že tak ako sa zmenil policajný radca Zérer, zmenil sa aj Alojz Mentel. Zostarol, mal menej vlasov, tvár mu zvráskavela z očí sa vytratila iskra, nespokojnosť a nedôvera. Ale stále v ňom tlela nádej, že všetko sa môže obrátiť k lepšiemu.
     „Píšete, že obeťou bol muž zrejme z lepších kruhov,“ podotkol šéfredaktor. „Z čoho tak usudzujete?“
     „Je to len domnienka,“ odpovedal reportér. „Aj polícia je toho názoru. Mŕtvy mal na sebe elegantný oblek z krajčírskeho salónu Nehera. Predpokladám, že polícia už zisťuje kto si dal v tom salóne oblek ušiť. To by uľahčilo identifikáciu mŕtveho.“
     Šéfredaktor spozornel. „Vravíte, že mŕtvy muž bol... z lepších kruhov?“
    „Šaty robia človeka,“ odpovedal reportér. „Ale to môže byť klamlivé. Po vojne sa všetko zmenilo. Dobrý oblek si mohol dať ušiť hocikto, nemusel byť z lepších kruhov...“
     „Čo ak je to... nejaký vyšší úradník?“ spýtal sa šéfredaktor a do hlasu sa mu vrátila nedôverčivosť. „Nedajbože politik! Nemali by sme sa zapliesť do vybavovania účtov!“
    Anton Záruba si spomenul na slová policajného radcu: zvláštne je na ľuďoch, že ak  sa zmenia, tak sa v podstate nemenia...
      Alojz Mentel bol iným človekom, no zostal opatrný a ustráchaný – ako bol celý život.
    „Zatiaľ nevieme nič určité,“ povedal reportér opatrne. „Mŕtvy muž nemá meno. Zatiaľ nič neriskujeme.“
     „Článok o vražde dáme na prvú stranu,“ rozhodol šéfredaktor. „Pozorne sledujte, ako sa bude prípad vyvíjať. Keby sa vyskytli nejaké... pochybnosti, či pikantnosti... tak radšej pribrzdíme. Nechcem mať žiadne problémy. Doba je neistá. Zaiste ma chápete.“.
     „Chápem,“ prikývol reportér, „aj keď doba bola vždy neistá.“ Zvrtol sa na odchod.
     „Ešte čosi,“ ozval sa šéfredaktor, keď už Záruba kládol ruku na kľučku. „Máte novú redakčnú pisárku. Volá sa Zuzka Krajcová.“
     „Už sme sa spoznali. Príjemné dievča... len je trochu zakríknutá. Ale časom si zvykne.“
     Šéfredaktor sa sťažka postavil, obišiel stôl a ako to mal vo zvyku, ruky založil za chrbát a začal sa prechádzať po kancelárii.
     „Ako vravíte... je zakríknutá. Nesmelá. Počas Povstania jej oboch rodičov zastrelili fašisti. Je to moja vzdialená príbuzná. Chcel som vás požiadať, aby... aby... chápete!“
     „Chápem,“ prerušil ho reportér. „Je mi ľúto...“
     Alojz Mentel sa smutne usmial. „Vy za to predsa nemôžete. Vojna nebolo žiadne veselé dobrodružstvo. Zuzka je sirota. Musí sa s tým naučiť žiť.“
     „Budem na to myslieť,“ povedal reportér neistým hlasom. Sklonil hlavu a vyšiel.

*
      Redakčná pisárka Zuzka Krajcová sedela za svojím stolíkom a prepisovala redakčný text. Išlo jej to pomaly, zjavne nemala s písaním na stroji skúsenosti. Keď vošiel Anton Záruba do kancelárie pozdravila sa úklonom hlavy a ťukala ďalej. Chcel sa jej spýtať, ako zahynuli jej rodičia, ale vzápätí myšlienku zavrhol. Aký zmysel by malo jatriť nezahojiteľné rany? Ak bude na to vhodná chvíľa, možno sa jej na to spýta, možno mu to sama porozpráva.
     Zuzka Krajcová bola na pohľad jednoduché dievča s nevýraznou, no príjemnou tváričkou; vlasy mala zapletené do vrkoča, oblečené lacné kvietkované šaty a obuté sandáliky na nízkom opätku. Bola mlčanlivá, takmer nerozprávala a keď sa jej Záruba niečo spýtal, odpovedala jednoslabične, alebo ustráchane, s odvrátenou hlavou.
     Reportér si spomenul na predošlú pisárku Kaťju a na prípad v kaštieli grófa Nemanického. Kaťja bola sebavedomá, vypočítavá mladá žena, ktorá veľmi dobre vedela, čo robí a ktorá neváhala využiť všetko a každého, len aby dosiahla svoj cieľ.
     Ktovie, či je šťastná, pomyslel si.
     Posadil sa za stôl a zapálil si cigaretu. Nutkalo ho, aby si vyložil nohy na stôl, ako to niekedy robieval, no zháčil sa; nechcel vzbudiť Zuzkinu pozornosť a pôsobiť ako nevychovanec.
     V duchu sa začal zaoberať prípadom vraždy v parku. Dával do súvislosti informácie, ktoré počul od policajného radcu, spomenul si na poznámku četníka Jahelku, že v parku videl – okrem iných – aj muža v uniforme. Ten chlapík bol v uniforme dôstojníka RAF: dôstojníkom Royal Air Force bol aj mladý gróf Richard Nemanický... Mohla tu byť nejaká súvislosť? Či iba náhoda?
     Keď si nevedel rady, zapálil si cigaretu. Kým žil v Ženeve, zvykol si na fajnovejšie značky, no keď sa vrátil na Slovensko opäť fajčil lacné športky. Pootvoril okno, aby sa vetralo. Snažil sa sústrediť.
    Čo by robil Richard Nemanický v parku? Aký mohol mať dôvod s niekým sa stretnúť a zabiť ho na lavičke? Bolo to nesmierne riskantné a nech už bol vrah ktokoľvek, mohol si vybrať lepšie miesto...
     Ale Richard Nemanický nebol jediným dôstojníkom RAF, ktorý sa po vojne vrátil do Československa! Čo mohol mať vojak elitnej RAF spoločné s mŕtvym na lavičke? Tak či onak, pomyslel si reportér, bolo by zaujímavé opäť sa stretnúť s mladým grófom a spýtať sa ho, či náhodou nebol v parku, alebo či nepozná iných dôstojníkov, ktorí sú práve na Slovensku. Je to zaujímavá stopa...
     Reportér si pomyslel na Kaťju a podivné dobrodružstvo v kaštieli grófa Nemanického, ktoré zažil krátko po návrate zo Ženevy; bol zvedavý či Kaťja zostala žiť s Richardom Nemanickým, alebo od neho odišla. Rozhodol sa, že zatelefonuje mladému grófovi a požiada ho o stretnutie. Vzápätí si spomenul, že v kaštieli nemajú telefón: volať môže len do miestnej krčmy a nechať odkaz, aby sa Richard ozval. Už sa načahoval za slúchadlom, keď sa telefón rozdrnčal: nechal ho trikrát zazvoniť, potom zdvihol slúchadlo a predstavil sa.
     „Policajný komisár Galbavý,“ počul na druhom konci. „Pán policajný radca mi prikázal, aby som sa vám ohlásil. Mám vám oznámiť, že sme zistili totožnosť obete.“
     „Rýchla a dobrá práca,“ zahundral reportér uznanlivo. „Ako sa vám to podarilo?“
     „Náramne jednoducho,“ odpovedal Paľko Galbavý. „Zašiel som do krajčírskeho salónu Nehera aj s účtom a tam hneď vedeli, o ktorého zákazníka ide.“
     „Kto to bol?“
     „To vám do telefónu nepoviem. Ak chcete, príďte,“ odvrkol policajný komisár a zložil.
     Reportér ešte chvíľu držal v ruke slúchadlo, akoby chcel počuť ďalšie slová, no potom aj on zložil. Pomyslel si, že policajný komisár Galbavý je rovnaký grobian, ako býval pred vojnou a že ľudia sa naozaj vo svojej podstate nemenia.
     Po chvíli zavolal na poštu a požiadal spojovateľku, aby ho prepla do hostinca v Nemaniciach. Nečakal dlho a v slúchadle začul prívetivý hlas hostinskej. Poprosil ju, aby nechala odkaz poručíkovi Nemanickému, nadiktoval jej telefónne číslo do redakcie a keď ochotne sľúbila, spokojne prerušil hovor.
     Postavil sa vzal si z vešiaka klobúk. „Idem na Zemské policajné riaditeľstvo,“ oznámil redakčnej pisárke. „Keby ma niekto hľadal...“ Nedokončil vetu; zdalo sa mu, že Zuzka Krajcová ho vôbec nepočúva, len uprene hľadí na nejaký bod pred sebou.

*    

     Anton Záruba sa nemal kam ponáhľať. Pomyslel si, že cestou na Zemské policajné riaditeľstvo sa zastaví v krajčírskom salóne Nehera na Špitálskej ulici. Možno sa dozvie o nejakých detailoch, ktoré si policajný komisár nevšimol.
     Mesto zdanlivo žilo svojím pokojným, nevzrušeným rytmom; námestím sa vliekli poloprázdne električky, nenáhlivo prechádzali chodci a fiakre, kedy-tedy prefrčalo auto. Z bočnej uličky vypochodovala rota vojakov a ráznymi krokmi preťala pokojný dych mesta.
     Krajčírsky salón bol prázdny, okolo stien boli v regáloch poukladané látky, pred vysokými zrkadlami stáli figuríny v pánskych oblekoch i dámskych kostýmoch, hneď pri vchode boli pohodlné kresielka a nízke stolíky s módnymi katalógmi. Reportér chvíľu nerozhodne stál uprostred miestnosti a práve sa chcel posadiť do jedného z kresielok, keď spoza závesu vyšla upravená žena v stredných rokoch a s naučeným, zdvorilým hlasom sa spýtala, či si pán želá ušiť oblek, alebo kúpiť látku. Nehera je prvotriedny salón a pán bude určite spokojný.
     „Rád by som hovoril s pánom Neherom,“ odvetil reportér rovnako zdvorilo.
     Žena na okamih zaváhala. „Pán Nehera má dôležitý telefonický rozhovor,“ povedala pevne, no bolo na nej vidno, že klame. „Ak je možné, obslúžim vás sama.“
     „Keď vám to nebude vadiť, počkám tu na pána Neheru,“ povedal Záruba odhodlane. „Hádam nebude telefonovať hodinu.“
     Žena neochotne prikývla. „Oznámim to pánovi Neherovi.“ Zvrtla sa na odchod, no vzápätí sa opäť obrátila. „Môžem sa spýtať... o čom chcete s pánom Neherom hovoriť? Nie ste od polície? Dnes už tu bol pán policajný komisár. Povedali sme mu, čo vieme.“
     „Nie som od polície. Som reportér Bratislavských novín AZ, volám sa Anton Záruba. Ale prišiel som kvôli tej istej záležitosti.“
     Žena sa pozrela na Zárubu so zvýšeným záujmom. „Naša firma veľmi dbá na dobrú povesť,“ povedala energicky. „Dbáme aj na reklamu. Naša firma by ťažko niesla, keby sa v novinách spochybnila jej reputácia.“
     „Nemajte obavy,“ povedal reportér a pokúsil sa o úsmev. „Práve naopak. „Naše noviny sa môžu kladne zmieniť o vašej firme. Firma Nehera šije kvalitne a moderne! Máme slušný náklad a medzi čitateľmi sme obľúbení.“
     „To znie dobre,“ odpovedala a tiež sa pokúsila o úsmev. „Pán Nehera hneď príde.“
     Anton Záruba sa posadil, no o chvíľu sa zdvihol, pretože do miestnosti vošiel majiteľ salónu Ján Nehera. Bol to starší, drobný chlapík s rovným držaním tela a prísnym výrazom v tvári. Správal sa zdvorilo, ale odmerane: v reči mu bolo cítiť ľahký český prízvuk.
     „Slečna Menclová mi stručne vysvetlila dôvod vašej návštevy,“ povedal s vážnou tvárou, keď podal reportérovi ruku a keď sa usadili do kresielok pri vchode. „Vždy sme mali dobré vzťahy s tlačou a pánmi redaktormi. Pre niektorých sme aj šili. Rád vám pomôžem, no za predpokladu, že to nepoškodí dobré meno našej značky.“
     Reportér zopakoval, čo povedal slečne Menclovej: zaujíma ho vražda v parku a od pána Neheru potrebuje iba niekoľko informácií. Určite sa ani slovkom nezmieni o krajčírskom salóne Nehera neskôr by však mohol – ako gesto dobre vôle – napísať článok o kvalitných výrobkoch tejto firmy.
     Zdalo sa, že reportérove uistenie pána Neheru upokojilo.
     Prikývol. „Tak prosím. Čo by ste chceli počuť? Všetko som už povedal policajnému komisárovi.“
     „Zaujíma ma ten muž, ktorého našli zavraždeného v parku a ktorý si dal ušiť oblek vo vašom salóne. Čo mi môžete o ňom povedať?“
     Nehera sa zdvorilo usmial. „Bol to jeden z našich zákazníkov. Ušili sme mu dva obleky.“
     „Ako sa volal?“
     Nehera sa zháčil naklonil sa dopredu. „Myslel som, že to viete.“
     „Ešte to neviem,“ priznal sa reportér. „Práve mi volal policajný komisár, že zistili totožnosť mŕtveho. Idem na Zemské policajné riaditeľstvo. Povedal som si, že cestou sa tu zastavím.
     „Je to napokon jedno,“ zašomral Nehera. „Môžem vám to pokojne povedať. Ten pán sa volal Ondrej Granec. A to je vlastne všetko, čo o ňom viem.“
     „To meno mi nič nehovorí. Ani vám?“
     „Ani mne. Niektorých zákazníkov som dobre poznal, iných nie.“
     Reportér si odkašľal. „Možno vás na ňom niečo zaujalo. Každá maličkosť je dôležitá.“
     Majiteľ krajčírskeho salónu chvíľu premýšľal. „Snažíme sa s každým zákazníkom vychádzať čo najlepšie. Dobrý krajčír musí byť aj dobrý psychológ. Niektorí zákazníci sú veľmi sebavedomí, presne vedia, čo chcú. Sú však aj takí, ktorí sú neistí, rozpačití zakríknutí... Takým treba poradiť.“
     „Aký bol pán Granec?“
     Nehera trochu zneistel. „Akoby v ňom žili dve osobnosti,“ odpovedal po chvíli. „Bol dosť panovačný. Bolo vidno že je zvyknutý riadiť ľudí. No zároveň akoby sa čohosi bál. V obleku sa necítil dobre, tíšil hlas, obzeral sa... Zdalo sa mi, že pred niečím uteká.“
     „Zaujímavý postreh,“ zašomral reportér. „Pred niečím, alebo pred niekým?“
     „To vám nepomôžem,“ odpovedal majiteľ salónu. „To je otázka pre políciu. Aj tak som vám toho prezradil dosť.“
     Anton Záruba sa postavil. „Je to od vás milé. Ešte jednu otázku, ak dovolíte. Kedy si oblek odniesol?“
     Aj Nehera sa postavil. „Bolo to asi pred tromi týždňami. Spomínam si, že pán Granec si oblek vyskúšal, zaplatil a v novom obleku aj odišiel. Bolo to zvláštne... Staré nohavice aj sako sme mu chceli zabaliť, aby si ich odniesol, ale on ich nechcel vziať. Povedal, aby sme ich zahodili...“
     „Naozaj čudné správanie,“ vyhŕklo z reportéra. „Ktovie, prečo po celý čas nosil vo vrecku účet za oblek?“
     Nehera sa uklonil. „Ďakujeme vám za návštevu. Dúfam, že ste spokojný. Keby ste si želali kvalitný oblek, sme k službám.“

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
29. jún 2012, 10:20
Dobrý nápad, oceňujem aktivitu redakcie. Treba na leto trochu odľahčiť vážny obsah SLOVA, tým skôr, že príbehy Ľuboša Juríka sú čitateľským dobrodružstvom. Teším sa na pokračovanie. pater marčan
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
29. jún 2012, 16:53
Začiatok je zaujímavý. Príbeh zaujal hneď od prvých riadkov. Zaujal ma aj názov príbehu. Zvláštne! Vlasť je tam, kde nikto nebol? Kde je teda vlasť? Dozvieme sa to z ďalších častí?
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
30. jún 2012, 16:09
V jednom odseku na zaiatku sa telo zviezlo na lavičku a rukami... O niekoľko odsekov nižšie: Muž stále sedel na lavičke... To ho museli zdvihnúť, ale o tom niet zmienky; a prečo by to aj kto robil, keď sme čítali o napomínaní: nedotýkajte sa ho, príde lekár!!! Kaťja, čo je za meno? Je to Ruska, Ukrajinka - rešpektovať hádam treba aj pravidlá transkripcie z ruštiny a pod.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
30. jún 2012, 16:11
opravujem: začiatku
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
01. júl 2012, 02:34
na začiatku sa telo zviezlo na lavičku - nie z lavičky, takže ? A mená sú obyčajne licenciou autora, on neprekladal z ruštiny:)
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
01. júl 2012, 12:33
Niektoré vydavateľstvá sa tvária, že detektívky na Slovensku píše len Dán a Kapitánová. Jeden lepší ako druhý. Podľa mňa je už roky kráľom tohto žánru Ľuboš Jurík. Úryvok z pripravovanej knihy to potvrdzuje. P. Ondrejka
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
02. júl 2012, 05:19
Naozaj príjemné osvieženie v týchto horúčavách, škoda, že ešte nevyšla kniha. Ako čítam, autor čerpá z našej nedávnej histórie, takže zábava aj poučenie.Takto sa zvyšuje sledovanosť webovej stránky.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
02. júl 2012, 08:27
P.Ondrejka, možno by Vás zaujala moja recenzia v SLOVE na detektívku Ľ. Juríka...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
02. júl 2012, 08:40
Pán Špaček, vyhľadal som si v archíve SLOVA viaceré Vaše recenzie, okrem iného aj na Clementisa. Táto téma ma veľmi zaujíma, keďže som pedagóg a kniha Smrť ministra mi veľmi pomohla pri doplnení výuky z tohto obdobia. Ale reč je o krimi. Bezvýhradne súhlasím s Vašou recenziou, aj porovnanie Dána s Lubošom Juríkom. Už by sa mal nájsť odvážny kritik, ktorý ako Vy pomenuje ten brak, ktorý chŕlia "renomované" vydavateľstvá a vydávajú ich za umenie. Tak ako v spoločnosti, aj v literárnej kritike chýba hierarchizácia hodnôt. Ale tuším som odbočil. Chcel som podotknúť, že dobrá detektívka ešte žije. P. Ondrejka, pedagóg
Obrázok používateľa Anonymný
#3
(neuvedené)
03. júl 2012, 07:50
Na odporúčanie známeho som si otvorila stránku Slovo. Zaujalo ma všeličo. Pútavé je čítanie na letné dni, naozaj, v týchto horúčavách osviežujúce. Škoda, že sa kniha nedá vziať na kúpalisko, alebo na dovolenku. Teším sa na pokračovanie.
Obrázok používateľa Anonymný
#4
(neuvedené)
04. júl 2012, 07:51
Detektívky z pera Ľuboša Juríka sú svojim jazykom ľahké, pútavé, nenásilné, ale pritom čitateľa zaujmú a už ho zo svojich stránok nepustia. Prečítal som veľa jeho knižiek s touto tematikou a súhlasím s vyššie uvedeným autorom, že na Slovensku je v tomto žánri najlepší.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984