Reklama

Na vážnu tému

Moja zlatá, už dávno sme sa nerozprávali o vojne, zareagovala priateľka Gorgana Kusturica na moju poznámku, že druhá svetová vojna  vypukla preto, lebo sa po prvej nepodarilo naplniť víziu Spojených národov európskych.
Počet zobrazení: 3491
uvod_vojna.JPG

Historici hovoria, že druhá svetová vojna vypukla preto, lebo sa po prvej svetovej nepodarilo naplniť víziu Spojených národov európskych. EÚ je druhý pokus, ako predísť vojne. Lebo vojna vôbec nie je vylúčená! A tu príde bývalý vysoký bankový úradník, dnes poslanec slovenského parlamentu a povie s dešpektom: euro je predovšetkým politický projekt. A že sa nemáme (my, pupok sveta) klaňať Bruselu. A že nemáme nikomu pomáhať. A že mu to potvrdil aj Mikloš: „Jozef, vecne máš pravdu, ale je to politický projekt.“ Vie ten človek, čo robí a hovorí?

Na túto moju poznámku na facebooku zareagovala moja priateľka Gordana Kusturica: moja zlatá, už dávno sme sa nerozprávali o vojne.

Tá dievčina v čase, keď sme spoznali, žila tiež v „politickom projekte“ – štáte zvanom Juhoslávia. Spomínate si ešte? Žili v ňom spolu Srbi, Chorváti, Slovinci, Kosovskí Albánci... Až kým im ktosi nenahučal, že svoje si nemajú dať a na cudzie neprispievať.

Gordana bola vtedy mladá, pripomínala mi padáčik zrelej púpavy: krásna hlava s bohatou hrivou tmavých vlasov, tenučká ako stonka púpavového semienka, oblečená v krátkej bielej skladanej sukni, okolo hrdla jej v podvečernom vánku vial hodvábny šál ako tanečnici Isadore Duncanovej. Bolo to v Mostare, nad smaragdovou riekou Neretvou sa klenul historický most, mestečko malo ospalý pôvab neskorého konca leta, zreli jantárové jablká a Zelenčania s principálom Jožkom Bednárikom im priviezli svoju legendárnu Guľôčku. Divadlo plné maškarád a ľudských vášní. Gordana milovala divadlo, skláňala sa pred umením, sama túžila hrať a pre divadlo žiť. Nič jej v tom nemohlo zabrániť, bola krásna, mala talent, spoznávala svet, lebo mala to šťastie, že žije v tom politickom projekte Juhoslávii, ktorý po druhej svetovej vojne zosnoval Josip Broz Tito – aby zabránil v budúcnosti bratovražedným vojnám.

Kým ktosi nevyužil opäť tie najspodnejšie ľudské vášne. Iba nedávno, iba neďaleko od nás. Ľudí sa nikto nepýtal, keď politici začali toto šialenstvo. Keď Václav Havel  hovoril o humanitárnom bombardovaní Juhoslávie, myslela som na ňu, na Gordanu. Či sa jej podarí nebyť v blízkosti tej humanitárnej bomby.

Našťastie, unikla. Ale mnohí tam zostali. Úplne nevinné obete ľudí, ktorí sa podujali spravovať veci verejné tak, aby nezostal kameň na kameni.  

Ešte v čase zúriacej juhoslovanskej vojny som Gordanu stretla v Trnave. Ako utečenka bola šťastná, že si zachránili doslova holý život. Bývali v prenajatom jednoizbovom byte s mužom a dvoma malými deťmi. Jej domov na brehu Neretvy už nejestvoval, aj z toho krásneho klenutého mosta zostali ruiny, videla som ich na fotografii. A z mnohých chlapcov, ktorých som pri tom divadelnom zájazde spoznala, sú iba kopce hliny. Gordana mi rozprávala: vieš, mali sme krásnu čerešňovú kuchyňu. Keď náš dom zasiahla bomba, dobre horela. Z celého svojho domova našla potom v zhorenisku sklenenú banku presýpacích hodín...

Gordana Kusturica žije dnes v Austrálii. S mnohými svojimi blízkymi sa stretáva na facebooku -  a vidím, cítim, ako jej chýbajú tí živí ľudia, Srbi, Chorváti, Slovinci s ktorými kedysi hrala divadlo, smiala sa i plakala a vôbec si nekládli otázky, či na seba doplácajú a či si navzájom pomáhajú. Aj mne Gordana Kusturica chýba, ale som rada, že ju mám, ako živú pripomienku, aby som neverila hlúpym politikom a ich hlúpym mediálnym pusipajtášom, ktorí medzi ľudí zasievajú nenávisť, ktorí nám ukazujú, že náš ľudský brat je vlastne náš nepriateľ, lebo odkusuje z nášho sladkého koláča. A stačí, aby sme sa ho zbavili, už nám bude dobre. Nie, našimi nepriateľmi nie sú ani „leniví“ Gréci, ani „socialistický“ Brusel, ba ani naši „cigáni“. Naším spoločným nepriateľom je chamtivosť a nenažranosť tých, čo nás už raz okradli, a ešte im je málo. Na tých si treba dávať pozor, lebo...

Áno, Gordana, dávno sme sa nerozprávali o vojne.

(Vyšlo: Petržalské noviny č. 13/2012)


 

Priemer: 5 (2 hlasy)
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
30. jún 2012, 04:42
Pekne napísané. Respektíve s nadhľadom a úctou k človeku. Nechýba trochu sarkazmu a kúsok irónie....pamätám si na to humanitárne bombardovanie Juhoslávie. Bol to šok, trauma aj nepochopenie podstaty tohoto počinu z mojej strany. V tom čase som mala malé deti. A každý deň som plakala. Ešte dnes cítim tú bezmocnosť, ktorú som cítila pri každom počutí preletu ťažkých bombardérov nad našimi hlavami. Duneli lietadlá a dalo sa počuť aj to,...ako tieto ťažké lietadlá plné bômb tankovali letecký benzín priamo nad našimi hlavami.Ešte dnes cítim ten strach - mamy , ženy, človeka.....,Dodnes si pamätám aj úzkosť a bezmocnosť, ktorú museli cítiť a prežiť -ľudia v Juhoslávii. Ešte dnes nedokážem nájsť tie správne slová, aby som mohla vyjadriť ako veľmi sa hanbím za to - čo sme aj my Slováci dovolili urobiť v mene akejsi slobody, demokracie atd...A preto vyslovím slová , ktoré síce už nijako nezvrátia žiadnu bolesť ani beznádej ľudí z bývalej Juhoslávie. Hovorím nahlas: Odpusťte nám!.... ak môžete odpustiť hrôzy a skazu, ktorú sme my bežný ľudia nijako nedokázali zastaviť.....Bohužiaľ, hovorí sa -čo oči nevidia - srdce nebolí. My sme -videli bombardovanie, plač detí , otcov a matiek . Videli sme všetko cez TV stanice, aj tak sme sa správali ako slepí, hluchí a malomocní....Zbabelo sme si zakrývali oči zapchávali uši a strkali si hlavu do piesku. Odpusťte nám! Viem, odpustenie nestačí, lebo my sme znova dovolili bombardovať nevinných ľudí v inej časti sveta. Na záver už len dodám. Akoby tajomný prúd utrpenia iných zároveň pochoval naše chladom zatuhnuté bytie.
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama