Zvrátenosť zvaná zlaté padáky
Medzi symptomatické deštrukcie spoločenských hodnôt našej súčasnosti patria aj tzv. zlaté padáky. Odmeňovanie úradníkov a úradníčkov štátnych firiem po ich skončení (či vyhodení a odvolaní?) z funkcií, je čímsi neslýchaným, je to škandál, ktorý možno prirovnať ku kauze Gorila, udeleniu Mečiarových amnestií, k diskriminačnej žalobe sudcov, alebo nepremenenej jedenástke Ariena Robbena vo finále Ligy majstrov proti Chelsea. Keď si predstavíme, že vcelku priemerní, až podpriemerní „menežéri“ vybraných štátnych spoločností dostali odstupné vo výške niekoľkých desiatok tisícov eur (riaditeľka Slovenskej pošty, napríklad, 178 000 eur), tak je to informácia na hranici absurdnosti, akú by nevymyslel ani Franz Kafka, alebo autor románov sci-fi. Mozog odmieta pochopiť, ako je nastavený mechanizmus tejto spoločnosti, keď sa prevažná väčšina obyvateľov zmieta v existenčných problémoch a mnoho z nich žije na hranici chudoby. Nehovoriac o tom, že tieto peniaze – zväčša už vyplatené a nevymáhateľné – by sa mohli použiť na záchranu kultúrnych pamiatok, na opravu striech zdevastovaných škôl, na zlepšenie životného prostredia, na zdravotníctvo, alebo hoci na podporu kultúrnych aktivít, na podporu pôvodnej tvorby v televízii či vydávanie kníh.
Aj táto škandalózna kauza je dôvodom na prehodnotenie zvráteného systému vyplácania odmien, no je aj čosi viac: je dôvodom prehodnotiť, či aspoň sa zamyslieť! – nad morálnymi a mravnými hodnotami našej spoločnosti. A to od primitívneho bulváru v médiách až po konanie a vystupovanie politickej elity. Bez toho aby som skĺzol do moralizovania a lacného pátosu, oprávnene si kladiem otázku, či sú v tomto národe a tejto spoločnosti takí nenažranci, ktorí sa neostýchajú vziať takéto nehorázne odmeny, alebo je to zámer, ktorý má zvnútra rozložiť a demoralizovať spoločnosť. Či jedno, alebo druhé, nezostáva mi nič iné, len sa hanbiť za tento národ a aspoň takto, chabo, protestovať.
Dovoľte mi však, aby som bol osobný a tým činom aj subjektívny. Pretože práve to osobné a subjektívne, to, čo sa vám zapíše a zadrie pod kožu, to je uveriteľné a akceptovateľné. Takže: len pred niekoľkými dňami som dostal prémiu Literárneho fondu za najlepšiu knihu roka, kniha má názov Rozhovory po rokoch. V tejto viac ako 600 stránkovej publikácii sú rozhovory s najlepšími slovenskými spisovateľmi, je to akýsi Pantheón súčasnej slovenskej literatúry. Knihu som pripravoval viac ako dva roky, bol som rád, že sa mi podarilo zachytiť to podstatné a vari aj najlepšie, čo v slovenskej kultúre, zvlášť literatúre, jestvuje.
Nepochybujem, že táto kniha prežije súčasníkov, že bude aj po rokoch dokumentom o tom, čím sme žili, ako sme zmýšľali, čo nás bolelo a čo tešilo. Na rozdiel od štátnych úradníčkov – pretrvá. Potešilo ma, keď som zároveň s pekným grafickým listom dostal aj finančnú odmenu – predtým to nebývalo zvykom. V obálke som dostal 254 eur. Bolo to sympatické ohodnotenie mojej práce a ohodnotenie spisovateľa v našej spoločnosti. Keď mi vyšiel román o posledných dňoch prvého slovenského ministra zahraničných vecí v ČSR Vladimíra Clementisa Smrť ministra, ktorého odsúdili a popravili v politických procesoch päťdesiatych rokoch – a to je téma, ktorá otvára a dokumentuje traumatizujúce obdobie v dejinách našej spoločnosti – tak som dostal honorár v hrubom 400 eur, v čistom 382 eur. Na knihe som pracoval viac ako dva roky.
Aj keď sa nechcem vychvaľovať, nedá mi, aby som pripomenul, že som dostal toľko cien a ocenení, že keby to boli medaily, tak si ich môžem pripínať aj na pyžamo. Povedzme: dvakrát cenu Egona E. Kischa, Cenu Vojtecha Zamarovského, Krištáľové krídlo (akási obdoba slovenskej Nobelovej ceny), cenu župana Bratislavského samosprávneho kraja, zlatú medailu predsedu vlády SR (od Roberta Fica), cenu za najlepšiu poviedku... a možno aj ďalšie, menej významné, na ktoré si ani nespomeniem. Fajn. Teším sa, s radosťou hľadím na diplomy, na sošky, na krištáľové krídlo. Uisťujem vás, že za každou cenou je reálne umelecké dielo, kniha, román, scenár... a rovnako tak vás uisťujem, že som za tieto diela nedostal ako odmenu (nie ako honorár, hoci aj ten je vlastne symbolický) ani prevŕtaný grajciar. Nuž tak, nie som štátny úradník a nemám nárok na zlatý padák.
Chcel by som sa spýtať pánov a dámy, ktorí dostali – ako sa ukazuje – milióny eur za svoje skvelé pôsobenie v krachujúcich štátnych firmách, či by mi nechceli sponzorsky prispieť na vydanie najnovšej knihy, ktorú som práve dokončil. Nepýtam veľa, veď som naučený žiť v predklone: tak od päťsto do tisíc eur, to by ma potešilo. Ich mená uvediem na druhej strane a verejne sa im poďakujem. Garantujem im, že ich mená sa dostanú medzi tisícky čitateľov, že ich mená si budú môcť prečítať aj čitatelia v zahraničí, veď prakticky každá moja kniha vyšla vo viacerých prekladoch.
Zaiste, nájdu sa aj závistlivci medzi spisovateľmi a umelcami, ktorí budú pripomínať, že sme mohli tvoriť v Budmericiach, že sme dostávali štipendiá, že sme mali privilégiá... Možno by ich upokojilo, keby aj oni dostali za svoje odvážne názory zlatý padák.
Už som dosť skúsený – a najmä unavený – aby som emigroval, aby som sa staval na barikády. Ale žiť tu musím. Tu dodýcham. Len občas sa nadýchnem, aby som si zafrflal. Pretože, čo je veľa, to je MOC.
Ilustračné foto: robertpaulyong
Reagujte na článok
Komentáre
Kto toto nepochopil, má smolu, asi sa bude do smrti rozčuľovať na narastajúcom chaose, bordeli a nespravodlivosti.
************************
Diametrálne odlišný je pohľad na zlaté, či diamantové padáky zo strany tzv. insidera (ako Anton) a nás "outsiserov", ktorí sa dívame na toto dianie s pohoršením "z vonku". Navyše nie sme priamo do tohoto zaintersovaní (tak do toho takmer vôbec nevidíme), ale sme aj tak poriadne z toho znechutení a pobúrení.
Aby som objasnila "top secrete" pohľad insidera, tak musím byť veľmi všeobecná, aby ma niekto dotknutý nehľadal a nežaloval, resp. neposlal "výpalníkov", či mafiánov.
Uvediem vlastnú skúsenosť, keď som koncom r. 2006 stratila prácu. Pri kávičke mi dobrá známa povedala, že prebieha "neo investitúra *" (kupčenie s vedúcimi úradníckymi flekmi, flekmi riaditeľov v štátnych podnikoch, domovoch dôchodcov,...) v ich strane.
Vzhľadom k tomu, že som predsedu regionálnej štruktúry nemenovanej strany dlhšie poznala, tak som si telefonický dohodla stretnutie (číslo na neho mi dala nemenovaná kávičková známa).
Stretli sme sa a začali sme jednať o obsadení miesta riaditeľa/ky. Všetko prebiehalo normálne (pokiaľ sa riešili čo bude náplňou mojej "in spe" funkcie), kým nedošlo na najpodstatnejšiu vec - koľko mám dať jemu za tento flek?Pričom mi taktne naznačil, že ich strana nie je žiadna charita!
Keď mi povedal sumu, tak mi "vypadla sánka z pántov", takmer tak ako Khonovej svokre v Kameňákovi III. Hneď som na to reagovala, že sa mi to sotva vráti za 4 roky z tohoto riaditeľského platu. Hneď mi napadla otázka, čo ak padne vláda a budú nové voľby?
Nota bene: Nemenovaný stranícky regionálny šéf mi povedal: "Veď práve na to sú zlaté, či diamantové padáky, ktoré sú súčasťou našej demokracie"!
Aby som nepísala len v inotajoch, tak uvediem nasledovný konkrétny príklad: Miesto upratovačky v lepšej štátnej, alebo samosprávnej "firmičke" sa na obdobie 4 rokov predávalo koncom v r. 2006 za 50.000 Sk, pričom platom bola minimálna mzda a to bez "medeného" padáka! Dozvedela som sa o tom, keď si jedna moja suseda prišla požičať uvedenú sumu, lebo potrebovala prácu, lebo dcéra jej ešte študovala, tak nemohla byť na sociálke. Pred rokom a pol si bola požičať znovu, ale už 2.500 eur na spomenuté miesto upratovačky, lebo už jej aj syn študoval na VŠ.
Možno, že vám napadla otázka koľko stojí na 4 roky také miesto riaditeľa veľkého štátneho podniku???
Takže konštatovanie pána Antona (o ktorom neviem, či "berie, alebo platí"), keď obhajuje tento amorálny "monkey business" slovami: "Naviac, po skončení funkcie sú obmedzení rôznymi obmedzeniami, napr. nesmú zastávať rovnakú funkciu niekoľko rokov, nesmú sa zamestnať u konkurencie, atď. Tú sa hrá falošná hra. Útočí sa na nízke pudy, ako je závisť, atď."
Pán Anton, každý kto nie je pripečený, alebo natvrdlý vie, že platí Ústavný zákon "O konflikte záujmov" na ktorý sa odvolávate. Taktiež je nad slnko jasnejši, že sa obchádza míľovými krokmi!!!
Lenže skutočné jadro problému existencie zlatých a diamantových padákov je v absurdnej miere elitárnej korupcie, ktorú som nazvala "neoinvestitúrou".
Podobná "neoinvestitúra" prebieha aj pred každými komunálnymi voľbami, kedy si "nestraníci" kupujú privilégium kandidovať za vládanú stranu na úkor straníkov, od ktorých si šéf nemôže otvorene dovoliť pýtať "investitúrne"!. V tomto predplatenom kompletnom "investitúrnom balíku" je zahrnutá dokonca aj osobná podpora okresného, alebo dokonca krajského straníckého šéfa (v obzvlášť dobre zaplatenom prípade aj predsedu strany!)na predvolebných stretnutia, či mítingoch s občanmi! Preto má nemenovaná strana drvivú väčšinu primátorov a starostov takmer po celom Slovensku! *Pozn. Termín investitúra sa používal na pomenovanie korupčného marazmu v stredoveku spojeného s kupčením klerikov a oligarchov pri obsadzovaní biskupských a arcibiskupských a kardinalských úradov)
"O akúže stranu ide? Neprezradíte? Veď ste v anonymite..." skeptik
**************************
Nápovedu máte v poslednej vete, pred poznámkou. Trošku "pohnúť rozumom",alebo kliknúť na google nezaškodí. Predsa takmer všetko je na webe. Možno by vás viac zaujímalo z ktorých okresných štruktúr nemenovanej strany sú moje osobné skúsenosti?
Pán Janošovský má trefné príspevky, len nesmiete mať zatiahnutú "ručnú brzdu na mozgu"
Trh nikdy neocení maliarov, spisovateľov pokiaľ nepíšu mainstreamové stupidiny ako napr. Harry Potter.
Veľmi ľahko sa môže stať, že špičkovú a možno nadčasovú knihu ocenia až ďalšie generácie a autor bude žiť v relatívnej biede v porovnaní s managermi štátnych podnikov.
Môže sa stať, že v čase krízy si jeho knihu takmer nekúpia, hoci jej dokumentárna, vedecká, či iná odborná uroveň je nesporne vysoká. Pretože ľudia dajú to málo, čo zarobia na pokrytie životných potrieb a zaplatenie účtov.
V krajnom prípade môže ešte nastať iný extrém, že sa chytráci zložia na jeden výtlačok, zoscanujú ho a zavesia na internet. Alebo linky so servrom na ktorom je kópia uložení rozpošľú svojim známym, tí svojim známym a autor sa namáhal zbytočne. Ak si zobral úver (napr. na vydanie knihy) v dobrej viere, že ho predajom kníh splatí, tak ľahko môže vyjsť na mizinu! Pritom sa možno nikdy nedozvie prečo sa práve jeho kniha nepredáva?
Potom určite nebude mať niekoľko stotisíc eur na neoinvestitúru, aby sa uchádzal v "investitúrnom prostredí" o miesto generálneho riaditeľa želeníc SR!