Dobrú noc a sladké sny

Slovenská novinárska mediokracia je v panike. Deň čo deň zaznamenáva nové príznaky, že ju už takmer nikto neberie vážne. Kde sú tie časy, keď ráno vyšiel v Sme komentár a o hodinu zvolávali tlačovky politické partaje, myšlienočkou zrodenou pri redakčnom stole sa zapodievala vláda ba aj parlament, mimovládne organizácie, a ak sa zadarilo, a boli peniažky, tak aj ulica. Jedna časť na podporu výstrelu z pravicovej Auróry, druhá na svoju vlastnú obranu. Kde sú tie časy, keď sa mediokratov politici báli? A ako k tomu oni prídu? Nie, to nie je kríza pravice, iba strata vplyvu skupiny ľudí, ktorých nikto nikdy nevolil, napriek tomu vo verejnom priestore goebbelsovsky vládli. Cez noviny, cez televízie, cez rádiá, a pravdaže cez think-tanky, ktoré dodávali hovoriacim hlavám strelivo.

Panike podliehajú dominovým efektom všetky pravicové zoskupenia – ocitli sa nechránené dlhoročnými spojencami. Akoby nevedeli, čo majú povedať, lebo aj ak odvážne z hĺbky svojej mozgovne čosi vypustia, hneď ich za to kdejaký Janko či Marienka vypráši. Čo to?! Veď prášiť treba Fica (predtým Slotu, Mečiara, Migaša...) a nie našich! Kde sme sa to dostali, aby sa strieľali góly do vlastnej bránky?

Bystrý Ľudovít Kaník vie, že predbiehať sa na „ceste k ľuďom a istotám“ je nezmysel. Stará pani, starý pán, ktorým vzal (spolu s Ivetou Radičovou) invalidnú palicu, nie však volebné právo, si to dobre pamätá. Takže takto nie – lenže ako teda, keď nemá poruke iné skrutky, ktorými by sa uťahoval kohútik, aby peniažky netiekli neželaným smerom? A privatizačná špajza, do ktorej sa nanosili, aby ju dokonale vyplienili, je už tiež skoro prázdna? Tak čo ešte môžu ponúknuť?

Noví hrdinovia Daniel Lipšic a Jana Žitňanská to majú so svojimi snami a víziami ešte ťažšie. Bola by som zvedavá, koľko ľudí, medzi ktorých sa po vystúpení z KDH chystajú, ich tak naživo vôbec spozná. Dobre, Lipšica asi áno, často býval v televízore ako niekoľkonásobný štátny úradník, ale obávam sa, že akčný rádius Jany Žitňanskej končí tak niekde pri Malackách. Nič proti snom, pravdaže, no keby naši hrdinovia nespali, ale radšej si sem-tam niečo prečítali, ako a kedy vznikajú veľké politické strany a hnutia, koho zastupujú a od koho môžu očakávať podporu (okrem oligarchov, ktorých zo svojich snov vylúčili), asi by urobili lepšie.

Nie, na pravej strane sa nič nezmenilo, jediná zmena je v tom, že je bezvládna, lebo strašiaci do maku (Mečiar, Slota) sú preč a Ficom sa tak dlho krútilo, až prestal byť bubákom. No a inej ponuky niet. Ale ani nikdy nebola – okrem štátnej kasy, ktorá napĺňala súkromné vrecká.