Reklama

Správa o 20. ročníku pochodu na Malý Slavín

Klub Nového Slova a Klub bratislavských antifašistov pri strane Smer-SD pripravili 12. mája 2012 už 20. ročník pochodu na Malý Slavín. Už tradične sa "pešiaci" stretli v Knižkovej doline v Rači, odkiaľ sa vybrali na Malý Slavín, kam dorazili aj ďalší aj turisti z rôznych iných východiskových bodov. Pamätníkov a ďalších starších účastníkov na miesto dopravil autobus
Počet zobrazení: 4053
uvod_novy.JPG

Medzi hosťami pochodu bol aj tento rok veľvyslanec Ruskej federácie Pavel Maratovič Kuznecov, veľvyslanec Bieloruskej republiky Vladimir Michajlovič Serpikov, primátor Bratislavy Milan Ftáčnik, jeden z iniciátorov pochodu na Malý Slavín a štátny tajomník ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Branislav Ondruš, niekdajší predseda Mladej demokratickej ľavice, ktorá sa istý čas starala o pamätník.

Účastníci položili vence a kvety k pamätníku sovietskym vojakom padlým pri oslobodzovaní Bratislavy, oficiálni hostia povedali svoje neoficiálne prejavy (z ktorých prinášame podstatné myšlienky), a ako už tradične, nasledovalo posedenie pri vatre, občerstvenie a nechýbal ani spev pri gitare. Počasie bolo zariadené tak, aby vydržalo až takmer do plánovaného odchodu autobusu.


Podpredseda výboru Klubu Nového slova Martin Krno

Priblížil účastníkom pamätné miesto a začiatok tradície pochodu k pamätníku. V roku 1993 bratislavský mestský výbor SDĽ spolu s Mladou demokratickou ľavicou pomník a okolie upravili; a vtedy bolo aj prvé stretnutie. V auguste 1996 nejakí vandali pomník značne poškodili a rozbili aj mramorovú tabuľu s nápisom. Členovia MDĽ proti vandalizmu protestovali a žiadali magistrát – vtedy ešte nebol na jeho čele Milan Ftáčnik -, aby pamätník dal opraviť. Bolo povedané, že na to nie sú peniaze. Opäť bola iniciatívna SDĽ, ktorá pre vec získala aj poslanecký klub SDĽ, ruské veľvyslanectvo, vyzbierali sa peniaze a potom PAMING urobil úpravu pamätníka s novou tabuľou, ako vyzerá dnes. Neskôr sa pochod podujal organizovať Klub Nového slova spolu s Klubom bratislavských antifašistov pri strane Smer-SD.


Milan Ftáčnik, primátor hlavného mesta SR Bratislava

V zjednotenom Berlíne majú dva pamätníky sovietskym vojakom. Jeden na Treptove, kde leží 7 000 sovietskych vojakov, to je vo východnej časti Berlína, a kúsok od Branderburskej brány na Ulici 17. júna je druhý pamätník, kde je pochovaných 2 000 sovietskych vojakov. My máme tiež dva pamätníky, jeden veľký na Slavíne, a potom máme malý pamätník tu na Malom Slavíne, ku ktorému sme si za tých dvadsať rokov utvorili osobitý vzťah. Keby sme porovnávali tie dva pamätníky, nedajú sa porovnať, pretože smrť nemá rozmer. Aj dva ľudské životy, ku ktorým je postavený tento pamätník, majú taký istý zmysel ako tých 7 000 životov padlých sovietskych vojakov na veľkom Slavíne, ako 140-tisíc životov položených za oslobodenie našej republiky.

Za čo bojovali sovietski vojaci v tom roku štyridsiatom piatom? Bojovali za slobodu, za naše oslobodenie. Som hlboko presvedčený, že hodnota slobody je veľmi vážna a veľmi dôležitá. Je dôležité, aby sme mali slobodu rozhodovať sami o sebe ako jednotlivci, aby sme mali slobodu rozhodovať o sebe ako mestá, ako obce, aby sme mali slobodu rozhodovať o sebe ako štáty a mohli sami rozhodnúť o tom, ako chceme žiť. Aj naši obyvatelia v roku 1945 snívali o slobode a verili, že sloboda príde z východu, pretože od roku 1943 po bitke pri Stalingrade sa front posúval smerom k nám. Oni snívali nielen o slobode, snívali aj o tom, že po vojne bude možno lepšie usporiadať vzťahy v Československu, ktorého sme boli vtedy súčasťou, verili v to, že bude možná lepšia, spravodlivejšia spoločnosť, nie ako prvá republika, v ktorej sa strieľalo do robotníkov, ktorá mala veľké sociálne rozdiely, verili v to, že život môže byť lepší. Verili aj v to, že sa podarí lepšie usporiadať vzťahy medzi oboma republikami, medzi Čechmi a Slovákmi na rovnoprávnom princípe. Aj za to sa bojovalo v Slovenskom národnom povstaní, aj o tom boli tie časy vojny. Boli to sny ľudí, ktorí žili u nás a ktorí verili, že toto všetko sa po vojne podarí. Keď vidíme obrazy Bratislavčanov, ktorí vítajú osloboditeľov v uliciach mesta, sú to šťastní ľudia, sú šťastní z toho, že sa skončila najstrašnejšia vojna v dejinách ľudstva a že konečne nastane priestor na to, aby mohli zrealizovať svoje sny.

Nebolo to také ľahké, všetci to vieme, pretože história, život, má svojej zákruty a zákutia. Dnes žijeme v samostatnej Slovenskej republike, našli sme si svoju cestu a svoj vzťah k bratskému českému národu a spoločne sme sa rozhodli žiť tak, ako dnes žijeme. Možno sa nám dodnes nepodarilo nájsť odpoveď na to, ako zabezpečiť na Slovensku sociálne spravodlivú spoločnosť. Myslím si, že to je výzva, ktorá stojí pred nami všetkými, ktorí sme tu a ktorí veríme v to, že má a môže byť taká spoločnosť a že každý z nás môže pre ňu niečo urobiť. Ale nemohli by sme to urobiť bez toho, že by sme nemali slobodu rozhodovať sami o sebe. Preto je také dôležité pripomínať si tie slávne časy oslobodenia Slovenska a obete, ktoré pritom boli vynaložené, vrátane obete najvyššej, ľudských životov sovietskych a ďalších vojakov.

Ten odkaz je naša spoločná pamäť, ktorú musíme chrániť a my ju chránime tým, že sme prídeme, položíme kvety, veľa kvetov k tomuto pamätníku a potom strávime spolu pekný čas a ten čas si nesieme v sebe. Verím, že sa pri pamätníku budeme stretávať znovu a znovu, pretože zápas za sociálnu spravodlivosť a dobre usporiadaný svet sa nikdy nekončí.


Gabriela Rothmayerová, spisovateľka, novinárka, bývalá poslankyňa

My zemľu verteli na zapad, na zapad, bylo delo s načala... spieva Vladimir Vysockij. Rozmýšľala som, o čom rozmýšľali tí ľudia, ktorí nevernulis iz boja, o čom snívali, po čom túžili a myslím si, že ako každý mladý človek aj oni túžili možno po tom, aby mohli svoje dievča pobozkať pod kvitnúcou čerešňou a už sa im to nikdy nesplnilo. My sem chodievame jednak pripomenúť si hrdinstvo, ale nazdávam sa, že aj preto, aby sme sa vedeli pozrieť každý jeden druhému do očí a aby sme vedeli, že sme tí, na ktorých sa dá spoľahnúť. Že sme tí, ktorí vedia oceniť, čo je to mier. Keď sa stretnú ľudia pred koncom roka, tak si zvyčajne želajú veľa zdravia, pretože sa hovorí, že zdravie je najvyššia hodnota. Ale ešte nad zdravím je väčšia hodnota a to je mier. Chvalabohu, my ľudia mojej generácie sme vyrástli v mieri, nevieme, čo znamená ráno nevedieť, či sa dožijeme večera. Ale zažili sme, boli sme toho svedkami, že dosť neďaleko od našej krajiny padali bomby. Čítala som vyznanie jednej režisérky, ktorá povedala, že mala prekrásnu orechovú spálňu a čerešňovú kuchyňu a že veľmi dobre horeli. Pre mňa to bola šokujúca veta a uvedomila som si, že deň čo deň musíme byť na stráži, deň čo deň musíme si všímať tých, ktorí by vedeli zapáliť všetky tie spálne a všetky tie kuchyne...


Branislav Ondruš, štátny tajomník ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny:

Dnes tu, na tomto mieste, sú vlastne už tri generácie, ktoré vojnu nepoznali. Chcem vás poprosiť, aby sme aj naďalej udržiavali túto tradíciu, aby sme sa tu znovu stretávali dvadsať rokov, nech príde opäť ďalšia generácia, aby si uvedomila, aké hrdinstvo bolo, že prišli títo dvaja muži a položili svoje životy v Bratislave. Nezostáva nám nič iné len neustále, či už pri takýchto príležitostiach alebo iných poďakovať sa im za oslobodenie, nech sú akékoľvek politické prúdy a politické zmeny, nesmieme nikdy zabúdať, že sloboda skutočne prišla z východu. Nech bol akýkoľvek vývoj po 4. apríli 1945, nedopusťme aby ktokoľvek, tak ako sme toho boli, bohužiaľ, svedkami vlani na Slavíne, týchto ľudí robil zodpovedných za to, čo sa dialo po štyridsiatom piatom roku. Títo ľudia nám priniesli slobodu a nech tu bude akýkoľvek režim a akákoľvek politická klíma, vždy bude platiť, že Rusi, Bielorusi, Ukrajinci, možno Kazaši, Uzbeci, boli tí, ktorí nám priniesli slobodu, A ja vás ubezpečujem páni, a prosím odovzdajte tento odkaz aj do vašich republík, že my na Slovensku na to nikdy nezabudneme.


Pavel Maratovič Kuznecov, veľvyslanec Ruskej federácie:

Dnes sme sa už v súlade s dobrou tradíciou stretli na Malom Slavíne, kde v apríli 1945 zahynuli sovietski letci, aby sme si v ich osobách uctili pamiatku mnohých tisícov vojakov a dôstojníkov Červenej armády, slovenských partizánov, bojovníkov Slovenskej armády, vojakov mnohých krajín, ktorí položili svoje životy za oslobodenie Slovenska a celej Európy od fašizmu. Bol to náš spoločný boj, naše spoločné víťazstvo. Dnešné podujatie, dobré slová, ktoré tu boli povedané, ako aj mnohé iné podujatia, ktoré sa konali v tieto dni a ešte aj konajú po celom Slovensku, ako aj nedávna veľkolepá ceremónia kladenia vencov 9. mája na Slavíne v Bratislave, je svedectvo o tom, že v Rusku aj na Slovensku rovnako nazeráme na našu spoločnú históriu, na náš spoločný boj s fašizmom.

Našou povinnosťou voči padlým hrdinom je nezabúdať na poučenie z druhej svetovej vojny, ktoré je aj dnes mimoriadne vážne vrátane výchovy dorastajúcich pokolení. Nemáme právo a nebudeme sa len prizerať, ako sa aj dnes niekto snaží prepísať históriu, zvrátiť pravdu o druhej svetovej vojne, zameniť hrdinov a zločincov. Výsledky druhej svetovej vojny nás učia chrániť mier, vojna ukázala, k čomu môžu viesť snahy po svetovláde, nakoľko nebezpečné sú pokusy o nátlak silou na suverénne národy, nezávislé krajiny. Vojna nás vyzýva k solidárnosti, k poznaniu toho, že my všetci sme vzájomnými súčasťami nášho spoločného a jediného sveta, ktorý dnes prežíva obdobie hlbokých premien. A len spolu sa môžeme vyrovnať so súčasnými vážnymi výzvami a hrozbami, ktoré sú pred ľudstvom. Len cestou vzájomného porozumenia a brania do úvahy záujmov jeden druhého môžeme riešiť regionálne i globálne otázky.

Chcel by som vyjadriť nádej, presvedčenie, že ešte mnoho mnoho rokov, desaťtročia, aj keď my tu už nebudeme, budú sa naši vnuci a pravnuci každý rok stretávať sa na tomto mieste, aby si uctili a pripomenuli hrdinov, ktorá položili život za našu slobodu. A padlí hrdinovia sa budú z nebies na nich pozerať a budú vidieť, že svoje životy nepoložili nadarmo, že ich potomkovia žijú v mieri a zhode, priateľstve a vzájomnom porozumení.

Ladislav Novomeský: ... Všetkého, vravím vám, / o všetko sme sa báli / a preto na vojnu, / na vojnu sme sa dali.

Novomeského báseň Analýza predniesla zaslúžilá umelkyňa Tereza Szabová-Kornošová.



Foto: Emil Polák


 








O podujatí priniesol informáciu aj korešpondent ruského časopisu Medzinárodné vzťahy Igor Guščin:

http://interaffairs.ru/read.php?item=8480

K histórii Malého Slavína si prečítajte:

Po slovenskom guláši ruská ucha

Oslobodenie mesta pripomínajú aj menšie hroby


FOTOGALÉRIA:

 




























































Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama