Kto je vinný?

Spomínate si? To sa stalo v predminulom volebnom období „hayekovcom“.

Môj priateľ, šikovný, schopný a aj slušný podnikateľ mi povedal: pozri sa, keď položím na stôl peňaženku, nechám ju tam a nebudem si ju všímať, iste sa nájde niekto, komu to udrie do očí. A ak budem voči svojmu majetku dlho ľahostajný, tak tá peňaženka určite dostane nohy. Ale vinníkom budem ja, nie ten, kto ju potiahne. Ja budem ten hlupák, čo sa nestaral. Ľudia sú len ľudia, anjelov z nich nikto nespraví.

Aj tí šikovníci - vraj sa ničoho nedopustili, veď neporušili zákon, iba ho využili. Tak za odmenu sedeli potom v parlamente a všetko reformovali. Štát síce nenávidia, ale zato dojiť ho - sa neštítia.

Pred časom som čítala štúdiu sociológa Jána Kellera, ktorý hovorí, že prinajmenšom od polovice 19. storočia slúžili reformy na to, aby rozširovali na čoraz širšie vrstvy práva priznané dovtedy len niektorým. My prechádzame obdobím historicky absolútne zvláštnym.

„Cieľ reforiem je dvojaký - na jednej strane obmedziť už skôr vybojované a priznané práva, na druhej strane zariadiť to tak, aby to, čo zo sociálnych práv zostane, financovali prakticky výlučne nižšie a stredné vrstvy.“

A rez sa vedie celým svetom. 

Prostí, slušní ľudia sa cítia byť okradnutí.

Pred parlamentnými voľbami visela táto veta vo vzduchu. Až sa zdalo, že voľby nemajú byť o ničom inom: vyberaj, občan, ale na výber máš iba medzi väčšími alebo menšími zlodejmi. Akoby už nešlo o spravovanie vecí verejných, akoby podstatný bol iba prístup k válovu.

Tak naozaj všetci iba kradnú? Skutočne nevyberáme medzi lepšími, mravnejšími, čestnejšími, ale iba medzi zlorečenými hrabivcami?

A kde je ten, čo vyženie kupcov z chrámu?

Myslím, že by sme mu mali pomaly dláždiť cestu. A pridať sa k nemu.

(Vyšlo v Petržalských novinách č. 8/2012)

Foto: Emil Polák