Čítanie - Jozef Špaček: Nakuť kosu básnikovi

Tém sme veru mali neúrekom! Od skalických rodín so svojimi zvykmi, aj o tých zemianskych, o ktorých som nič nevedel a nikdy som o nich nepočul. Napríklad o Mazúrovcoch. Ale aj o bratoch Kedrútovcoch, miestnych predchodcoch dnešných bezdomovcov, hoci oni určite nejaký domov v Skalici mali, ale viedli ten spôsob života, ktorým sa prejavujú tí dnešní ľudkovia bez svojej strechy nad hlavou. Ale zabudol som sa Majstra spýtať, koľko vlastne tých bratov bolo a dnes mi to nikto v Skalici nedokáže povedať... O jednom z nich píše Majster v svojej obsiahlej básni Jesenná samomluva o jedení, pití, živote a smrti ako o mŕtvom, ktorého pochovali len v košeli a zo záhrobia sa básnikovi prihovára s obavami, či už naozaj pánov nebude?! Boli to obavy úplne zbytočné! Majster si to všetko pamätal zásluhou nielen originálnej básnickej pamäti, ale aj preto, že si veľmi sústavne písal denníky, v ktorých s odstupom času listoval a občerstvoval si tak rezervoár živej vody spomienok, ktoré mali preňho vysokú cenu.

Ale podstatne viac času sme venovali literárnemu životu. Trebárs Žarnovovi, básnikovi biča, ktorý bol pre Majstra človekom jedinej životnej pravdy. Neústupčivým, nepodplatiteľným. Vyjadril však pochybnosti o okolnostiach emigrácie nášho básnika z Kuklova, pretože si vraj deň pred útekom na Západ Žarnovovci-Šubíkovci kúpili novú chladničku. O Tatarkovi, ktorý dokázal robiť neuveriteľné svetonázorové skoky nielen v živote, ale aj v literatúre, najmä v päťdesiatych rokoch.

Tieto rozhovory, v ktorých som bol takmer bezvýhradne len oddaným poslucháčom, z času na čas vyslovujúcim otázku či poznámku k téme alebo so snahou navodiť novú tému, nepočuli len steny toho bytíka s oknami nasmerovanými k Hájku. Počas môjho ročného účinkovania v Záhorskom múzeu nemnohé vzácne úvahy a príbehy zo života Majstra zazneli aj v riaditeľskej kancelárii a vtedy som zvlášť banoval, že som nezariadil nahrávanie týchto rozhovorov, ale v takomto prípade by určite čosi z tej spontánnosti zmizlo, pretože sa v takýchto situáciách človek chtiac-nechtiac kontroluje, mikrofón pôsobí ako výstraha, slová neplynú a nerodia sa s takou ľahkosťou a úprimnosťou ako bez prítomnosti technických pomôcok.

Nemálo toho zaznelo aj v mestskej knižnici, kam Majster chodil ešte radšej ako kdekoľvek inde v Skalici, lebo v budove bývalej Gvadányiho kúrie Bunčákovci bývali niekoľko rokov pred a po roku 1918. Tam som sa dopočul o neuveriteľnej nepraktickosti Alexandra Matušku, ktorý si ani čaj nevedel uvariť či chlieb k raňajkám natrieť, o Mináčovom komplikovanom klenovskom rodinnom zázemí, o atmosfére, aká sprevádzala vydanie Hečkovej knihy Drevená dedina.

Na akékoľvek meno, na ktoré som ja len letmo narazil pri pozornejšom listovaní v rôznych prameňoch, Majster vedel reagovať životopisnou poznámkou, prekvapujúcimi rodinnými súvislosťami, prinajmenej výstižnou glosou. Tak som sa dozvedel aj o dobrodružnej povahe Rudolfa Fabryho, ktorý podstúpil svojho času nebezpečnú cestu do Rumunska s kufrom plným nejakých letákov a len so šťastím sa z toho dostal. Majster bol zrejme s Fabrym veľmi dobrý priateľ, lebo som to bol zhodou okolností práve ja, ktorý som mu priniesol správu o úmrtí budmerického barda. Majstrovi až slzy vyhŕkli po tomto smutnom ozname.

Bolo však jedno miesto, kde sme takéto rozhovory neviedli, hoci by snáď každý očakával práve opak. Ak som párkrát prijal pozvanie do vinohradu pri Starohorskom potoku, tam sme pred búdou, po krásnym košatým orechom akoby zvláštnou zhodou okolností nikdy nezaviedli reč na čokoľvek súvisiace s literatúrou, umením, kultúrou. Akoby sa v nás ozvalo niečo, čo nás privolalo k iným, podstatne vecnejším témam.

Tam zaznela aj Majstrova poznámka, ktorá ma nesmierne potešila. Týkala sa môjho otca, ktorého Majster poznal, hoci len letmo. Vraj mu otec povedal o svojej robote na poli, že on sa za pluhom vlastne prechádza, že to neberie ako ťažkú drinu, veď je predsa v prírode a obrábanie rolí je nielen záväzok voči rodine, ktorú živí, svojim predkom-hospodárom (tak zapisovali povolanie mužov pri sobáši či úmrtí evanjelickí kňazi do matrík), ale aj voči prírode samotnej...

Ďalej sme viedli reči o tom, či je víno lepšie v sudoch či v demižónoch, ako často ho treba ošetrovať, koľko sírnych knôtov do akého suda či demižónu zapáliť a ako často. Doniesol som mu zo školy pár kried, pretože bolo najlepšie na zasírený sud napísať dátum, kedy táto nádoba prijala dávku dymu na ošetrenie akurátne zavíneného vnútra. Čo sa týka ošetrovania viniča a stromov, v tom mal Majster oporu v dcére Milici, ktorá toto ovládala a ovláda do detailov, no predsa len boli niektoré činnosti či starosti, ktoré si zobral na seba Majster. Pri dobrom víne zo starej pivnice sme zaviedli reč aj na súboje s trávnatými porastami okolo vinohradu a búdy, ktoré sa patrilo riešiť predsa len chlapom.

Spomínam si, že pri úplne prvej návšteve v Majstrovom vinohrade som ho zastihol pri kosení trávy za búdou a hľadaní vhodného miesta na zriadenie dreveného domčeka úľavy... Prekvapilo ma, hoci bolo leto, boli prázdniny, že Majster mal na sebe iba krátke nohavice farby kaki a že sa zručne oháňal kosou. Ja som sa už vtedy tiež ako-tak naučil kosiť, takže som mohol uznať, že mu to naozaj dobre šlo. Až po nejakých troch-štyroch rokoch sa mi pri opätovnej návšteve búdy posťažoval, že sa mu už zle kosí, že by bolo asi treba kosu nakuť. Ja som sa bez váhania ponúkol, že by som mu tú kosu snáď aj nakul, že mám k dispozícii ten malý prepotrebný predmet na nakutie kosy – babku. Stačí, ak sa v jeho búde nájde kladivko a ak nie, tak si prinesiem aj to. Na nakutie treba menšie kladivko, hlavne, aby malo jednu časť príslušne zúženú.

Urobil som vtedy pri tej horlivej ponuke jednu chybu, nepožiadal som Majstra, aby mi tú kosu vtedy ukázal. Dohodli sme sa však, bolo už ku koncu prázdnin, ale času bolo dosť, a tak som po nejakom týždni či dvoch prišiel Majstrovi nakuť kosu. Keď mi kosu priniesol, v duchu som zaúpel. Kosa mala čepeľ akoby pokrkvanú, videl som, že opotrebovanie toho nástroja je viac ako zrejmé, že už sa s týmto nástrojom toho veľa nakosiť nebude dať. Nechcel som však Majstra sklamať a dúfal som, že by nakutie predsa len mohlo na kvalite kosy čosi zmeniť. Zatĺkol som babku do nátoňa pod orechom a pustil som sa do opatrného klepkania na neveľmi rovnú časť čepele kosy. Majster priniesol na osvieženie rubínovo iskrivého vína, mali ešte časť vinohradu na hlavách, nie vyviazanú na drôtenke, a z takéhoto vinohradu malo víno obzvlášť dobrú chuť. Ako-tak som robotu dokončil, majster sa k výsledku nevyjadril, kosu predo mnou na kosisko nenarazil, takže  nemohol vyskúšať výsledok mojej námahy.

Skončili sa prázdniny, zavalili ma školské starosti, prešli aj oberačky, bola dobrá úroda. S Majstrom som sa zhodou okolností od môjho pokusu nakuť mu kosu dlhší čas nestretol ani nevidel. Až niekedy na jar som ho cestou do mesta po Koreszkovej ulici zbadal zahýbať do Vajanského ulice – asi išiel z vlaku alebo autobusu - s predmetom v ruke, ktorý som jednoznačne identifikoval ako novú, do silného papiera zabalenú kosu. Môj pokus nakuť básnikovi kosu sa tak navidomoči skončil neúspešne, tá predchádzajúca kosa už bola nenakuteľná.

Majster mi potom môj neúspešný pokus nikdy nepripomenul, no určite si myslel svoje a ja som ho vždy vlákal len a len do tých vzletnejších tém. Ale príležitostí už bolo predsa len menej a nebolo to kvôli kose z búdy od Starohorského potoka.  

Úvodné foto: Detail obálky knihy Pavla Bunčáka Zahradník snov (2002)