Reklama

Láska nie je slovo

/Cestovala som raz autom na služobnú cestu. Sedeli sme spolu s kolegyňou v aute na zadnom sedadle, pred sebou sme mali zátylok takého nenápadného chlapca, šoféra. Čakala ho svadba, a tak sme sa zhovárali o daroch. Čo by si želal a čo by mu urobilo najväčšiu radosť./
Počet zobrazení: 1464
stastie 1.jpg

„Ja by som si želal a mal by som najväčšiu radosť, keby som mal tri ľadviny,“ povedal. Zasmiali sme sa, no ja som v spätnom zrkadle zachytila jeho vážny pohľad. Taký nezvyčajný pre chlapca, ktorý má pred svadbou. Vari len nie je vážne chorý? To sa nám nechcelo pripustiť si, a kolegyňa tak všetečne poznamenala:

„A dve srdcia by si nechcel?“

Lenže chlapcovi sa očividne nežiadalo žartovať. Akoby v duchu sústredene riešil niečo, čo ho ťažilo.

„Najhoršia vec na svete je, keď sa vám narodí choré dieťa,“ poznamenal.

„Čo ty o tom môžeš vedieť,“ rozosmiala sa kolegyňa. No on bol stále vážny.

„Ja? Všetko,“ odpovedal.

Nezdalo sa nám, aby bolo v poriadku, že je takto naladený mladý zdravý schopný muž, preto sme trochu dobiedzali. A tak nám prezradil:

„Mám malú neterku, štvorročnú. Slniečko celej rodiny. Ale narodila sa s Downovým syndrómom. A teraz jej zlyhávajú ľadviny. No a lekári robili testy, podľa nich zistili, že som vhodný darca.“

Vyrazil nám svojím tajomstvom dych. Chvíľu sme zarazene mlčali, potom sa kolegyňa začala ošívať. Poúčať ho.

„A ona je ... no, postihnutá?“ vyletelo z nej hrubo. Zahanbila som sa aj za ňu, no skôr, ako som stihla čokoľvek povedať, pokračovala:

„No, ale to nemusíš urobiť! To ti nikto nemôže zazlievať, ak na tú operáciu nepôjdeš. Veď predsa...“ a za tým veď predsa bola jasná myšlienka – veď predsa aký zmysel môže mať zachraňovať mentálne choré dievčatko? Čo ono prinesie svojim rodičom, okrem trápenia? Čo dá spoločnosti, okrem nákladov?! A čo bude samé mať zo života?

„Len si ten svoj dar dobre rozmysli! A nikto by ho od teba nemal prijať!“

Videla som chlapcove vzdorne vystreté plecia, opäť pohľad v spätnom zrkadle a zátylok, ktorý mu očervenel.

„Mne nie je ľúto ľadviny! Ja sa len obávam, či to maličkej pomôže. A že ak nie, čo s ňou bude...“

Premýšľala som, čo by som bola schopná a ochotná urobiť v jeho situácii. A vnímala som aj postoj svojej kolegyne, ba cítila som z neho nesúhlas: načo, pre koho je dobrá taká obeť? Veď v našom svete vyhrávajú silní, zdraví, mladí, súťaživí. Ale debilné dieťa s chorými ľadvinami...?

Neviem, ako sa skončil príbeh dievčatka. Opakovaný test totiž ukázal, že ľadvina jej strýka sa príjemkyni nehodí, zaradili ju preto do medzinárodnej databázy a mala čakať na vhodného darcu.

Ale príbeh toho chlapca, ochotného priniesť najvyššiu obeť za záchranu života mentálne postihnutého dievčatka, ktoré bolo slniečkom rodiny, bol už vtedy hodný zaznamenania. Neviem, či by som ho dokázala nasledovať, a spomenula som si naň v tomto predveľkonočnom čase.

Od môjho detstva v malom baníckom mestečku uprostred hôr sa mi páči atmosféra v katolíckych kostoloch pred Veľkou nocou. Organ a osobitne pieseň, ktorá sa vtedy spieva: „Lilavé pole, v ňom belie sa kríž. Vo vnútri mojom je útechy tíš... Lásku láskou mu zbožne splať, seba dal za teba: čo mal viac dať?“


(Vyšlo v Petržalských novinách č. 6/23. 3. 2012)

Na fotografii: Graffiti, detail, Pionierska ulica, Bratislava
Foto: Emil Polák

 

 

    

Zatiaľ nehodnotené
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
22. marec 2012, 04:16
Píšte, píšte pani Gabika aj takéto články sú teraz potrebné a vaše sa vždy dobre čítajú. Sú proste ĽUDSKÉ.
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
28. marec 2012, 13:58
slniecko nie je len to dievcatko s down-syndromo,ale aj pani gabika tiez.vzdy si precitam jej mimoriadne ludske,mudre a hrejive prispevky.dakujem za ne,za tie co uz boli a za tie co budu...
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama