Brač: Kukučín a Didoličov dom

Už druhý rok sme sa s priateľmi vybrali dovolenkovať na dalmátsky ostrov Brač, pre nás známy najmä tým, že tam pôsobil ako lekár Martin Kukučín. Naším letoviskom je mestečko Bol, už po dva roky vyhodnotené ako turistická jednotka Chorvátska. Samozrejme, že ani prvý ani druhý raz sme nezabudli pozrieť si obec Selca, kde Kukučín žil a čerpal podnety na svoj román Dom v stráni.
Počet zobrazení: 9122
uvodne foto.JPG

Tam je dom s tabuľou: Dr. Matej Bencur. Martin Kukučin. „Dom u strani.“ Mnohým to stačí. No to len podnikavá selčianska rodina pohotovo zareagovala na záujem turistov - a tým, čo prídu, fotia sa pri tabuli, predáva čerstvé i sušené figy, olivy, hrozno...

Niektorí našli svoj „dom v stráni“ na náprotivnom svahu, k nim patrila aj naša výprava. O to skôr, že niekde tým smerom je vrch Grabovik. Starosta Selca Ivica Škrpaca hovorí, že spisovateľ Peter Štrelinger ho našiel v Novom Sele patriacom pod Selce.
 


Kukučínova ordinácia a lekáreň

Dom v stráni zrejme existoval iba v spisovateľovej hlave, tak ako Mate Berac, šora Anzula, Niko, Katica či Dorica. No vlastne nie celkom tak... A tu sa dostávame k stopám, ktoré v Selci po Martinovi Kukučínovi a hrdinoch či miestopise jeho Domu v stráni sú dodnes.

Na malebnom selčianskom námestíčku, vlastne niekdajšom trhu, je dom s pamätnou tabuľou, kde mal ordináciu a lekáreň „don dottore“. Tabuľu ešte v roku 1931 odhaľoval - tri roky po Kukučínovej smrti - tajomník Matice slovenskej Štefan Krčméry. Vedľa je Národný dom, kde bola Čitaonica, na hornom poschodí sa konávali plesy, aj ten panský, na ktorom Niko vyzval težačku Katicu do tanca.

Len pár desiatok metrov od opísaných budov je dom, v ktorom žila rodina Didoličovcov. Títo zámožní Selčania obchodovali s vínom, olivovým olejom a medom. Mali svoje „obchodné zastúpenie“ v Bratislave, vo Viedni v Budapešti aj v Prahe, kde pôsobil Marko Didolič.

Kukučín sa s Markom Didoličom zoznámil počas svojich štúdií, do jeho krčmy chodievali slovenskí pražskí študenti.

Keď Kukučín po skončení pražských medicínskych štúdií nenašiel nikde doma miesto, prijal ponuku svojho priateľa Didoliča: usadil sa v Selciach na Brači, kde práve hľadali lekára. Súčasťou ponuky bolo ubytovanie u Didoličovcov.


Dobre známy patricijský dom

Kukučín v jednom z listov svojmu priateľovi Nikolovi Ostojičovi takto opísal svoju adresu: „Selca na Brači, na rohu Starčevićovho námestia a ulice Bure Marulića, I. poschodie, dvere rovno oproti stĺpom. Aby ma, bože môj, listonoš mohol nájsť!“

Samozrejme, Kukučín trochu žartoval, veď Didoličovci boli známa selčianska rodina, ktorá ovplyvňovala život v obci, na Brači ba v Dalmácii jeden a pol storočie.

Didoličovský dom je dnes schátralý, tak ako aj viaceré ďalšie stavby v obci, ktoré nemá kto opraviť. Taliani pri opúšťaní ostrova na sklonku druhej svetovej vojny Selce vypálili, mnohí obyvatelia sa vysťahovali za more a dnes je ťažké majetkové vyrovnanie, hovorí nám starosta.    

Vchádzame na práve pokosený dvor, vonia tu rozdrvenou silicou, suché kostrnky praskajú pod podošvami. Pred nami je rozľahlá, trojpodlažná stavba s priestrannými pivnicami, v ktorých je aj žľab na prešovanie oleja. Predstavujeme si, ako v nich románový Niko počas oberačiek rátal „dôchodky“, s ktorými prichádzali težaci, hospodáriaci na dubčicovskej pôde. Nad pivnicami, na poschodí je jedáleň, kde sa konal obed, ktorý vyvrcholil rozchodom Nika s Katicou. Vedľa je kuchyňa, kde Dorica obed pripravovala.

Je tam aj terasa, na ktorú vyšla pri prvej návšteve Katica so šorou Anzulou a Nikom celá nadšená: „Hľa, jej budúce kráľovstvo! Áno, jej nastávajúci predstavuje ju svojim poddaným...“

Terasa, kde si to nešťastná Katica vybavila s Doricou: „Prepadni sa od hanby, pobehlica! Ja som nechodila za ním - nenúkala sa. On ma prosil... Nehanblivá! Zmija - jašterica!“

Konflikt, ktorý riešil Kukučín v románe, musel riešiť aj v živote. Chudobný doktor, ešte k tomu evanjelik sa „zamiloval ako gymnazista“ do dcéry svojho domáceho Petra Didoliča z bohatého patricijského, katolíckeho, rodu. Navyše bol medzi nimi aj veľký vekový rozdiel. Kukučín prišiel k Didoličovcom ako tridsaťštyriročný. O rok neskôr sa vrátila zo splitskej internátnej školy 15-ročná Petronela, Perica. Ako si možno nemyslieť, že Dorica má čosi, ba aj veľa práve z tejto Perice? Zosobášili sa až v roku 1904, v čase, keď v Slovenských pohľadoch vychádzali posledné časti jeho Domu v stráni, v rozpore s poučením, ktoré sa snažil doň zakomponovať. Niekedy je láska predsa len silnejšia, ako velí rozum a vôľa.


Nikoho nechcel uraziť

„Moglo bi se i ne bi se moglo,“ má svoju šalamúnsku vetu románový doktor. Mohlo to byť tu aj nemuselo, možno čiastočne a čiastočne zase inde.

V záverečnej poznámke k vydaniu Domu v stráni z roku 1961 (Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, odtiaľ aj predchádzajúce citáty) sa píše: „Prototypom šory Anzuly a Nika Dubčiča bola sčasti Pera Vrsalovičová a jej starší syn Janislav z Oklady, s ktorým sa Kukučín priatelil... Prototypom šora Iliju bol Djorde Vrsalovič z Jura, zakladateľ Čitateľského kruhu. Prototypom dona Roka bol miestny farár Marko Margetić a prototypom Dandule miestna felčiarka Pavlínka. V postave lekára zobrazil autor niektoré svoje vlastnosti a zážitky.“

Takže nemuselo sa v mysli autora všetko odohrať v Didoličovom dome, niečo mohol využiť aj z vrsalovičovského starého patriarchálneho domu, ktorý bol na južnom konci mesta. A aby pátranie nebolo jednoduché, o to sa postaral sám autor. V záverečnej poznámke citovanej knihy sa uvádzajú spomienky Dr. Branka Nižetiča: „Raz v rozhovore mi Kukučín povedal, že román Dom v stráni skrátil, a keby to nebol urobil, bol by býval dva razy taký dlhý. Urobil vraj tak preto, lebo vo vynechaných partiách zašiel príliš hlboko do sociálneho a individuálneho analyzovania a azda by sa mnohé osoby mohli spoznať a cítiť urazenými, čo nechcel.“


Navždy neprajná domovina?

Vráťme sa k dnešku. Starosta obce Selca Ivica Škrpaca, civilným povolaním učiteľ fyziky miestnej školy, má všetko o Martinovi Kukučínov doslova v malíčku, dokonca pozná dobre aj jeho slovenské reálie, neraz na Slovensku bol.

Približuje nám aj projekt na obnovu a využitie Didoličovho domu. Mala by v ňom byť pamätná izba Martina Kukučína. V Záhrebe zase žijú potomkovia Didoličovcov, tí by dali k dispozícii rôzne predmety a zariadenie odkazujúce na bračské pôsobenie rodu. A napokon, v dome by mohol byť penzión pre umelcov, ktorí by do Seliec chodili tvoriť.

Chcelo by to, samozrejme, peniaze. Chcelo by to nielen dobrú vôľu mnohých zainteresovaných, ale medzivládnu dohodu medzi Slovenskom a Chorvátskom.

Pekná myšlienka. Nevdojak sa však pri nej natíska iná: domovina nebola k Martinovi Kukučínovi prajná ani za jeho života. Obavy, že taká zostane aj dnes, nie sú neopodstatnené. Vláde, ktorá ruší zahraničné lektoráty slovenčiny, vláde, ktorá zobrala „penzión“ spisovateľom v Budmericiach, je nejaký kukučínovský domov pre umelcov na Brači ukradnutý. Ak by bola táto obava zbytočná, o to lepšie.

Foto: Jana Jurkovičová, Emil Polák, www.selca.hr

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
06. júl 2011, 10:25
Tak ako je to teraz tak je to super. V Selciach je pamätná tabuľa Martina Kukučína a to stačí. Všetky ostatné investície by boli len vyhodené peniaze, obzvlášť štátne. Nebojte sa, ak Kukučín bude pre Slovákov niečo znamenať aj v budúcnosti, tak podnikaví Chorváti už nájdu spôsob ako ich skasírovať a za čo. A priestory pre tvorbu umelcov, tak to už je obohratá platňa, vydaná pre 50timi rokmi. Človeče prebuďte sa.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
06. júl 2011, 16:14
Dano, Vy máte v hlave iba peňaženku.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984