Sochy sa pohli!
„Nikto nepochybuje o Novomeského poézii. Celkom iste bol aj osobne príťažlivý, s nepopierateľnou charizmou. No v osudovej chvíli, ktorá nás pripravila o dvadsať rokov života, nevedel prekročiť vlastný (presnejšie) Husákov tieň.“
A Kornel Földvári dodal, že ľavičiari, napríklad v Španielsku, v čase občianskej vojny, používali rovnako kruté metódy, ako fašisti. Za zbabelosť a opustenie frontovej línie vraj tiež strieľali, takže čo? Vsjo ravno, pre K. Földváriho.
Svätopluk, Jankovič, Husák...
Svätopluk na Hrade mal šťastie, že nebol odsunutý, iba upravený (aj hlasom Földváriho), takmer na „stredovekého fašistu“. Najnovšie si demokratickí developeri nerobili nijaký problém už s treťou sochou Jozefa Jankoviča (tentoraz v Ružinove), prečo by mu ju mali presúvať ako komunisti (z Bystrice do Kališťa)? Boli by to zvýšené náklady! Jednoducho ju zbíjačkami rozdrvili na užitočnú betónovú sutinu, použiteľnú do demokratického betónu...
Skrátka - ľudia, vrátane miestnych poslancov, nevedia v tomto pravicovom ťažení proti sochám, čo je vľavo a čo vpravo, kto si sochu zaslúži a kto nie. Spochybnené, odstránené či len presunuté sochy ľavičiarov (K. Gottwald, F. Zupka, L. Novomeský, A. Bagar) vyvolávajú k životu sochy pravičiarov. (J. Eesterházy Košiciach už stojí odhalený, zahalený čaká Ferdinand Ďurčanský v Rajci...)
A najhustejší a najdlhší tieň už vyše dve desaťročia vrhá na našu demokratickú prítomnosť nie Gottwald, ani Novotný, ba ani „cool v plotě“ Miloš Jakeš, ale Gustáv Husák. Na predĺženie jeho tieňa dodal najnovšiu čiernu farbu aj Kornel Földvári, a tak Husákov tieň prekryl a odsunul aj pamätnú tabuľu, ktorú mu chceli dejín, antifašista Gustáv Husák, ktorý povstal proti vlastnému štátu odhaliť v jeho rodnej Dúbravke. Husák nesmie mať ani len pamätnú tabuľu v rodnej obci. Taký tieň vrhol na našu novú, už dvadsať rokov hranú demokraciu...
Je to pekná irónia, (reprezentovanému aj Ďurčanským), Husák - spoluautor nariadenia SNR č. 33/1944 podľa ktorého mali súdiť zradcov a kolaborantov s fašistickým režimom (aj Ďurčanského, aj Esterházyho), Husák, ktorý v roku 1947 urobil na Slovensku malý ľavicový prevrat a zrovnal krok s ľavicovou Prahou, je zrazu rovnako nežiaduci ako Ďurčanský.
A treba povedať, že sa tak nestalo po prvý raz, veď v päťdesiatom roku sa aj on ocitol v Leopoldove, vtedy ako „buržoázny nacionalista“... Áno, to bolo v čase, keď sa mladý Földvári ocitol v jednotkách PTP ako „politicky nespoľahlivý“, keď ho vylúčili zo školy pre buržoázny pôvod. Nebol sám, boli ich, žiaľ, tisíce... Na druhej strane sa Földvári po odkrútení vojenčiny a neukončenej vysokej škole už roku 1956 stal redaktorom Kultúrneho života. Bol to jediný literárny týždenník na Slovensku. (Pomohol mu v tom vtedajší šéfredaktor L. Mňačko, ktorý - ako to už býva – niektorým dopomohol k miestu na slnku, viacerým k miestu na šibenici: Žingor a spol.).
Keď Földvári veselo písal do Kultúrneho života, Novomeský s Husákom a iní „buržoázni nacionalisti“ (I. Horváth, D. Okáli, L. Holdoš) sedeli v smútku vo väzení. Husák sa z neho dostal až po desiatich rokoch – v roku 1960. Horváth umrel hneď po prepustení. Husáka evidentne päťdesiate roky pripravili o 10 rokov života. Bol doslova za mrežami, na rozdiel od Földváriho, ktorý sa od roku 1970 ocitol len za dverami - Slovenskej literárnej agentúry, tiež jedinej na Slovensku. Ako jej redaktor, s právom na mzdu, dovolenku, aj tú zahraničnú... Pravdou je, že už nemohol publikovať, začal až v roku 1987 pod cudzím menom. Po roku 1989 sa mu dostalo plnej rehabilitácie: autorskej i kariérnej. Stal sa námestníkom ministra kultúry, potom dramaturgom Štúdia L plus S.
Persona non grata
Naproti tomu Gustáv Husák sa po roku 1989 stal personou non grata, a to aj napriek tomu, že ešte v roku 1987 sa vzdal funkcie generálneho tajomníka ÚV, v Novembri nedal strieľať do demonštrantov a 10. decembra vymenoval vládu národného porozumenia a vzápätí podal demisiu.
Skutočnosť, že Husák počas Nežnej dožíval v ústraní, že nebol opäť zatknutý a súdený, nedala spať Földváriho tútorovi Ladislavovi Mňačkovi. Husáka treba súdiť ako Tisa! Ozval sa tento permanentný prokurátor v Národnej obrode. Možno by sa Husák bol dožil osudu Viliama Žingora, keby nebol v roku 1991 umrel. Mňačko už možno mal pripravený ďalší obžalobný spis, veď na jeho prípravu mal dosť času: dvadsať rokov žil síce mimo, ale predsa len blízko Husákovej jurisdikcie: v Rakúsku. A tak antifašista Husák, ktorý povstal proti režimu Jozefa Tisa, len o vlások unikol prokurátorovi Mňačkovi, ktorý by ho bol tentoraz obvinil z čoho? Z proletárskeho internacionalizmu, ktorý Mňačko v päťdesiatych rokoch na Slovensku tak vehementne presadzoval?!
Za to neunikol Földvárimu, ktorý – keďže sa venuje predovšetkým karikatúre – má vyvinutý zmysel pre dvojfarebný svet: bielo-čierny. Možno by si mal Kornel Földvári predsa len rozmyslieť, či bude ľavičiarov stavať do najtemnejších odtieňov, lebo krajná pravica sa potom podaktorým javí vo veľmi peknom bielom svetle... Lenže syn zlatníka (Földvári), vidí svet asi predsa len trochu inak, ako syn krajčíra (Novomeský). Áno, spoza zlatníckeho pultu vyzerá svet celkom inak, ako spoza krajčírskeho...
Text vyšiel v Literárnom dvojtýždenníku č. 19 – 20/2011
Medzititulky Slovo