Metafora strednej Európy

Bratislava má zvláštne čaro. Je samozrejme hlúposťou tvrdiť, že hlavné mesto Slovenska je pekná, skutočne stredoeurópska metropola. Je to škaredé, ošarpané mesto, ktorého jedinou kvalitou, zdá sa, sú krásne študentky popletajúce sa pomedzi rôzne výtlky, jamy, zbúraniská a ošarpané uličky starého mesta.
Počet zobrazení: 995

Bratislava má zvláštne čaro. Je samozrejme hlúposťou tvrdiť, že hlavné mesto Slovenska je pekná, skutočne stredoeurópska metropola. Je to škaredé, ošarpané mesto, ktorého jedinou kvalitou, zdá sa, sú krásne študentky popletajúce sa pomedzi rôzne výtlky, jamy, zbúraniská a ošarpané uličky starého mesta.

A predsa si trúfam zopakovať, že Bratislava má magické čaro.

To čaro vyviera zo spomienok malých chlapcov na bezstarostné detstvo, na jarné hry s guličkami, na prvé schovávačky, na všetko to, s čím je spojené bezstarostné detstvo, uprostred ktorého je aj gardistická prehliadka či prvomájový sprievod dôvodom k dôverčivej a bezuzdnej radosti.

Bratislava mala vždy výsadné postavenie mimo hlavného prúdu svetodejinných udalostí. Iste bola korunovačným mestom, navštívil ju francúzsky cisár a aj politik so svetovo najhustejším obočím..., ale predsa len jej čaro spočívalo práve v tom, že napriek svojej polohe ostávala vždy akosi „mimo“. Aj k Československu bola pripojená až rok po jeho vzniku a dlhé roky odolávala vplyvu samojediného národa, ktorého je dnes hlavným mestom.

A práve o takomto svetlom ostrovčeku píše vo svojej najnovšej knižke, ktorej texty boli pôvodne napísané pre Staromestské noviny a názov cielene odvodený podľa románu Ferenca Molnára Chlapci z Pavlovskej ulice, slovenský „všetko“ Július Satinský.

Texty Júliusa Satinského voňajú časmi, keď sa v Dunaji ešte dalo kúpať, keď pod Manderlákom stála električka C, ktorá vás odviezla priamo do Viedne na kávičku, keď sa v uliciach mesta rozprávalo zvláštnou zmesou nemčiny, maďarčiny a slovenčiny, ktorej by nerozumel nikto na svete a keď sa ešte niekoľko kilometrov od Dunajskej ulice nezubili kotúče ostnatého drôtu.

Aj postupné ničenie starého sveta po nástupe komunistov k moci dokáže autor podať s nadhľadom a nádejou, že všetky tie nezmysly a hrubosti sú len rozčerenou hladinou a nie podstatou veci. Zdanlivo indiskrétne pohľady na maličkosti každodenného života, v ktorých sa mieša smutné s humorným, trpká irónia s úsmevom, absurdita s realitou dávajú tušiť autorovu duchovnú spriaznenosť s veľkým ruským humoristom sovietskeho obdobia Michailom Zoščenkom.

Július Satinský, ktorý sa nikdy netajil tým, že je presvedčený monarchista-demokrat, píše o tom, že každý z nás musí najprv patriť na jedno konkrétne miesto, kde sa naučí rozoznávať dobré od zlého, smiešne od ešte smiešnejšieho, aby mohol byť platným obyvateľom Bratislavy, Slovenska, Európy, alebo povedzme celej zemegule. Je šťastím, že pre Satinského je tým miestom Dunajská ulica. Ulica, ktorá, v rozpore s bežnou praxou nášho priestoru, nebola nikdy premenovaná, ulica, ktorej ľudské, ekonomické, architektonické a politické osudy sa rukách skúseného rozprávača stávajú brilantnou metaforou strednej Európy.

Informácia o sprievode porazených a zbedačených nemeckých vojakov, ktorých Rusi hnali Špitálskou ulicou, a miesto kamenia a pľuvancov im Bratislavčania hádzali chlieb, sa na prahu nového usporiadania Európy stáva najhumanistickejším posolstvom knihy. Útla a kvalitnými fotografiami starej Bratislavy bohato ilustrovaná knižka sa tak razom stáva čímsi viac ako iba povinným čítaním lokálpatriota.

Skúste zájsť na Ondrejský cintorín, ktorým sa Dunajská ulica končí, alebo ak chcete začína, a v krásnom parku uprostred náhrobných kameňov, ktoré vás nenaplnia smútkom, ale akousi radostnou nostalgiou, nájdete vedľa seba hroby židov, evanjelikov, katolíkov a živnostníkov bez vyznania. Už toto zistenie by stačilo na pravidelné výlety školopovinných detí na Dunajskú ulicu, ktoré by sa končili na rozosmiatom pikniku v tieni cintorínskej pumpy.

A ak to všetko bolo náhodou úplne inak, nevadí. Predstava čohosi ideálneho a detsky naivne pekného dokáže presvietiť a pretepliť aj ten najtemnejší kút duše dospelého.

Chlapci z Dunajskej ulice sú krásna, poučná a dobre napísaná kniha. Stále však pôsobí dojmom, že je iba prvou kapitolou ešte nenapísaného veľkého humoristického románu.

Pevne verím, že Július Satinský sa jedného dňa zavrie so svojím košatým rozprávačským a literárnym talentom do pracovne zvanej Kabinet doktora Caligariho, aby sa po niekoľkých mesiacoch vynoril so svojím opus magnum.

(Július Satinský: Chlapci z Dunajskej ulice. Albert Marenčin vydavateľstvo PT, Bratislava 2002.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984