Bod obratu
Transformácia spoločenského sociálno-ekonomického systému na Slovensku zo socialistického na kapitalistický v rokoch 1990 až 2002 v podstate prebehla. Jej významnou charakteristikou je, že mala základné črty i formy vlastné drsnému, bezuzdnému kapitalizmu z konca 19. storočia.
Politické garnitúry v rokoch 1990 až 1998 uskutočňovali privatizáciu zväčša nie v prospech podnikateľsky orientovaných jednotlivcov a spoločností, ale záujemcov len o bohatstvo a ekonomickú moc. Vytunelované a rozparcelované podniky (obdoba rabovačiek kaštieľov po 2. svetovej vojne) prestali mať technický rozvoj, dynamiku, konkurencieschopnosť i funkčnosť. Rýchlokvasení podnikatelia ich medzitým zväčša popredali. Pochopiteľne tým, čo mali kapitál – zahraničným záujemcom. Súčasne však mnohí zanechali vo veľkých i menších bankách obrovské sumy nesplatených úverov. Tie najmä v rokoch 1998 až 2001 vláda presunula na plecia všetkých obyvateľov. Išlo to prostredníctvom Konsolidačnej a.s. a Konsolidačnej banky. Najväčšie sumy pochádzali z VÚB, IRB, STST, Devín banky, SKB. Predstavovali vyše sto miliárd korún. Na vyrovnanie miliardových nedobytných úverov slúžia začiatkom 21. storočia aj zdroje z predaja strategických podnikov SPP, VSŽ, SAD, či energetických podnikov. Ďalších približne 40 miliárd bolo treba na úhradu „neekonomických“ dlhopisov spred roka 1998.
Nepredvídanou politikou sa oslabili obchodné podniky (Zdroj, Prior, Jednota), ako aj poľnohospodárske družstvá. Namiesto posilnenia ich potenciálnych pokrokových rozvojových možností sa rozdrobili, vrátane tvorby ich zdrojov pre zabezpečenie nových trendov v podobne super a hypermarketov i efektívnych PD. Na uvoľnený priestor vstúpili nadnárodné obchodné reťazce. Unilever a iné. Jedine predstavitelia niektorých Jednôt vďaka družstevnej podstate a húževnatosti budovali a budujú supermarkety (Terno).
Národný majetok rozpredaný
Po rozpredaní väčšiny národného bohatstva politickými provatizérmi a vládami zahraničným podnikom sa občania stali z ekonomického hľadiska na Slovensku už len podnájomníkmi. A musia byť radi, že ich niekto vôbec zamestnáva. Bude zaujímavé sledovať, ako sa u nás prejaví teoretikmi formulovaný vzťah, že politika je koncentrovaným výrazom ekonomiky, ktorá je dnes už väčšinou v riadení zahraničných podnikov.
Ukončenie toku zahraničných devíz a valút z predaja podnikov spôsobí ekonomickú, devízovú i kurzovú krízu zrejme už koncom roka 2003, prípadne devalváciu alebo znehodnotenie slovenskej koruny. A to napriek tomu, že už teraz je zdevalvovaná oproti svojej kúpnej sile až trojnásobne (koeficient ERDI). Kúpna sila jedného USD, či eura v skutočnosti nie je okolo 45, ale približne 15 korún.
V sociálno-ekonomickom myslení SR nastal výrazný obrat a prejavuje sa najmä presadzovaním úzkych, sebeckých a najmä individualistických záujmov legálnych i nelegálnych, ale zväčšia tolerovaných a zlegalizovaných novodobých zbohatlíkov. A to pravicovými stranami, liberálmi a neoliberálmi. Ide o záujmy privatizérov, vysokých bankových a politických predstaviteľov, milionárov a miliardárov. Len preto presadili zrušenie dane z dedičstva, čo bolo pre 99 percent domácností zanedbateľné, no finančne zaujímavé iba pre zvyšok rodín horných 10 000. Presadili zníženie hornej, aj to už voči mnohým iným štátom nízkej hranice dane z príjmom fyzických osôb zo 42 (zo sumy 1,128 milióna korún) na 38 percent (nad 0,564 milióna). Zase ide o významné zlepšenie len pre zbohatlíkov. Aby sa nepovedalo, malinké zlepšenie presadili aj pre ľudí s príjmom za rok do 90 tisíc korún znížením sadzby z 12 na 10 percent. KDH si prilepšilo presadzovaním návrhu tzv. rovnej dane, zníženie hornej hranice sadzby dane z príjmov fyzických osôb dokonca iba na 14 percent. Ide o návrh výhodný len pre 100 až 300 tisíc občanov. Pre mnohých však znamená zvýšenie z dnešnej desaťpercentnej sadzby na 14 percent, čo je o 4 percent.
Útok na verejný sektor
Súčasne pravicoví politici presadzujú zníženie príspevkov a dávok v sociálnej oblasti a podstatnú redukciu výdavkov verejného sektora na tzv. spoločensky uhradzovanú spotrebu v zdravotníctve, školstve, sociálnej starostlivosti, kultúre, nie však na obranu a verejnú správu. Chcú to dosiahnuť aj pomocou znižovania odvodov z miezd a platieb do sociálnych fondov. Ide o odvetvia, kde sa celosvetovo preukázalo, že ich financovanie je efektívnejšie a spravodlivejšie zo spoločensky sústredených zdrojov. To znamená v prospech všetkých a v nadväznosti na objektívnu skutočnosť, že človek je tvorom spoločenským. Prístup pravičiarov je z ich pohľadu a záujmov pochopiteľný. Oni na úhradu svojich potrieb v zdravotníctve, sociálnej starostlivosti i v školstve majú peňazí dosť. Preto ich dajaké priamo neplatené zdravotníctvo, sociálna starostlivosť i školstvo nezaujímajú.
Z dielne pravice ide o výrazný atak na spoločenskú – verejnú sféru. Robí ho pod edigou znižovania vplyvu a úlohy štátu. Zabúda však, že oblasť zdravotného, nemocenského i dôchodkového poistenie je v SR už viac rokov vo sfére mimo štátneho rozpočtu. Riadi sa princípmi poistnými, to znamená v podstate trhovými. Odvody – príspevky občanov idú do samostatných fondov a tie uspokojujú príslušné potreby na riadnom trhu. Štát len čiastočne zaručuje ich fungovanie v prípade nedostatku prostriedkov vo fondoch.
Je známe, že potreby obyvateľstva v zdravotníctve, sociálnej starostlivosti, školstve, kultúre, životnom prostredí, telesnej kultúre a bezpečnosti sa neuspokojujú oproti súkromnému normálu ani na 70 percent. A vôbec už nie dostatočne v porovnaní s vyspelými krajinami.
Ako dosiahnuť efektívnosť
Ideálom slobody, rovnosti, bratstva, účelnosti a efektívnosti ich bežného zabezpečenia zodpovedá politika vedúca k uspokojovaniu spoločensky účelnejších potrieb ľudí a to zo spoločensky sústredených zdrojov. Z toho vyplýva, že odvody do sociálnych fondov netreba znižovať, ale naopak o 1-3 body zvýšiť, najmä v zdravotnom poistení. Hornú hranicu sadzby dane z príjmov fyzických osôb v pásme prestížnych, čiže vlastne bezpracných príjmov, a to napr. nad 1,2 milióna korún ročne, treba pásmovite zvýšiť z dnešných 38 na 60 až 80 percent, ako je to vo Švédsku, Maďarsku či v Poľsku. Mal by sa uplatniť nový odvod na zabezpečenie potrieb školstva (napr. trojpercentný), jednopercentný odvod cirkvám od ich príslušníkov, zvýšiť desaťpercentnú sadzbu dane z pridanej hodnoty vybraných tovarov a služieb, resp. ju zjednotiť na 23 percent, zvýšiť spotrebné dane u výrobkov z vyčerpateľných zdrojov (benzín, oleje, nafta), zo zdraviu škodlivých (cigarety, alkohol) i z tzv. korenín z dovozu by sa mali zo zvýšených zdrojov štátneho rozpočtu a jednotlivých fondov konečne zabezpečiť neuspokojované potreby v odvetviach spoločensky uhradzovanej spotreby.
Bodom zlomu budú parlamentné voľby v septembri 2002. Ak občania dajú hlasy väčšinou pravicovým stranám, k zabezpečovaniu normálneho uspokojovania potrieb bežného obyvateľstva v najbližších štyroch rokoch nedôjde. Normálne uspokojovanie potrieb v zdravotníctve, školstve, kultúre, telesnej kultúre, polícii sa nezabezpečí preto, lebo by v daných odvetviach nedošlo k podstatnému zlepšeniu situácie a zvýšeniu zdrojov oproti súčasnému stavu. Ich dýchavičné fungovanie sa bude zabezpečovať naďalej úplatkami a všimným. Ich úroveň by dokonca zákonite klesla, najmä v školstve. Je potom prirodzené, že bude stúpať aj kriminalita, obezita, drogová závislosť, nespokojnosť obyvateľstva.
Strany vyznávajúce zásady „etického“ kapitalizmu, či tzv. kapitalizmu s ľudskou tvárou, trhovej ekonomiky orientovanej sociálne a ekologicky sú si vedomé, že zlepšenie situácie vo vzdelanostnej, zdravotnej, sociálnej, kultúrnej i športovej oblasti je možné len zo zvýšených zdrojov štátneho rozpočtu a špecializovaných fondov verejného sektora.
