Tancovanie na hrane
Choroba tureckého premiéra Bulentina Ecevita zatriasla vládou a odhalila krehkosť demokracie v krajine. Budúcnosť Turecka, ktoré prežíva jedno z najdlhších období demokratickej vlády, je opäť otáznikom.
Premiér Ecevit je spojivom trojčlennej vládnej koalícii vedenej jeho vlastnou Demokratickou ľavicovou stranou. Už od mája, keď choroba zabránila predsedovi vlády vystupovať na verejnosti, sa začali množiť hlasy požadujúce jeho rezignáciu. Nepríjemným úderom bolo, keď sa k požiadavke pripojili po odstúpení traja členovia kabinetu a 14 poslanci, ktorí vystúpili zo strany. Druhý najsilnejší koaličný partner, pravicová Národná strana akcie, sa vyslovil za predčasné voľby koncom septembra. V súčasnej konštelácii síl nie je nik iný ako Ecevit pre ňu ako premiér prijateľný.
Na križovatke?
Premiér ale podobné alternatívy odmieta. Kríza prichádza v nevhodný čas. Turecko sa snaží urýchliť predvstupové rokovania s Európskou úniou, krok, s ktorým nesúhlasí napríklad i koaličná Národná strana akcie. Ohrozený je tiež program oživenia hospodárstva vypracovaný v spolupráci s Medzinárodným menovým fondom. Pôžička 16 miliárd dolárov má reštrukturalizovať a postaviť na nohy potápajúcu sa tureckú ekonomiku, dlhodobo sužovanú, napriek rastu, veľkými dlhmi, infláciou a vysokým deficitom. Akoby sa Turecko nachádzalo na križovatke. Na konci jednej z ciest sa môže stať chudobným príbuzným v klube bohatých, v druhom prípade skončí na globálnej periférii so všetkými vyplývajúcimi dôsledkami. Pre politické elity v Ankare v tomto prípade neplatí caesarovské „Je lepšie byť prvým v keltskej dedine, ako druhým v Ríme.“
Hospodárstvo je dôležitým argumentom pre udržanie kontinuity vlády. Rast je závislý na vonkajších zdrojoch, no zahraničné investície ostávajú nízke. Krajina sa síce cez kaukazské republiky snaží preniknúť na nové trhy v strednej Ázii, no hlavným partnerom, zdrojom kapitálu i technológie, ostáva Európska únia. Na druhej strane, nie všetci s takouto orientáciou súhlasia. Sociálna cena za reštrukturalizáciu je vraj vyššia než získané výhody.
Neprijateľní
Špecifikom ankarskej politiky je, že každá vládna kríza ohrozuje systém ako taký. Aj napriek opakujúcim sa zákazom, stále nové reinkarnácie islamských strán ponúkajú svoju víziu spoločnosti postavenej na Koráne. Do roku 1998 to bola Strana blahobytu, potom, až do svojho zákazu v roku 2001, Strana cnosti a dnes je ich najnovším vtelením Islamská strana spravodlivosti a rozvoja. Pre turecký politický establišment, už od založenia tureckej republiky oddaný sekularizmu, je to hororový scenár.
Politický islam nie je jedinou hrozbou. Neprijateľnou je i prokurdská Ľudová demokratická strana. Na rozdiel od Kurdskej strany pracujúcich sa síce nehlási k marxizmu a nepodporuje ozbrojený boj za práva Kurdov, no pozícia pre ňu vyhradená je na okraji tureckej politiky.
Kurdské volanie po samostatnosti je reakciou na centralizmus a potláčanie národnostných práv. Prečo sa ale obyvateľstvo utieka k politickému islamu? Jeho popularitu nedokázalo vykoreniť ani 80 rokov oficiálneho sekularizmu. Je vysvetlením huntingtonovský konflikt civilizácií, odohrávajúci sa tentoraz vo vnútri jednej krajiny? Asi nie.
Situácia sa podobá Iránu pred islamskou revolúciou v roku 1979. V oboch prípadoch je takzvaná modernizácia presadzovaná elitami zhora, bez participácie ľudí. Ako cudzí koncept je preto odmietnutá, prirodzenou reakciou je návrat k tradíciám. Riešenia na protirečenia súčasnosti sú hľadané v minulosti.
Naviac je uplatňovaná politika, v ktorej účel svätí prostriedky. Modernizácia a rozvoj sú presadzované nedemokratickými metódami. Aj keď je v porovnaní s obdobiami vojenských vlád zlepšenie viditeľné, správy organizácií ako Amnesty International a Human Rights Watch pravidelne vytýkajú Ankare nedostatky v oblasti dodržiavania ľudských práv a rešpektovania demokratických princípov. Európske vlády, vraj v snahe podporiť prozápadnú orientáciu Turecka, sú opatrnejšie, no napriek tomu musia konštatovať, že krajina nespĺňa kodanské kritériá pre vstup do EÚ.
Rodinný podnik a tí zvonku
Nerešpektovanie demokratických princípov nie je jediným vnútorným problémom. Politická reprezentácia pripomína rodinný podnik. Demokratickú ľavicovú stranu založila v polovici 80. rokov premiérova manželka Rashan Ecevit a dodnes v nej má významné postavenie. Každé voľby v zásade neponúkajú možnosť zmeny, ale len kozmetické úpravy. V zahraničnej politike sú hranicami slobody záväzky z členstva v NATO, v hospodárskej oblasti zas „rady“ Medzinárodného menového fondu. Nakoniec, nie je to len špecialitou Turecka, že na politickej scéne sa striedajú tie isté tváre v rôznych kombináciách, reprezentujúce identické záujmy.
Reštrukturalizačný program MMF môže priniesť zlepšenie makroekonomických ukazovateľov, zvýšenie schopnosti splácať zahraničné dlhy (čo dnes predstavuje 40 percent vládnych výdavkov) a väčšiu atraktívnosť pre investície zvonku, v dôsledku možnosti vyšších ziskov. So sociálnou situáciou obyvateľstva ale urobí málo. Liberalizácia hospodárstva a privatizácia zvýši efektivitu, to ale ešte neznamená, že jej pozitívne dopady pocítia bežní ľudia. Veľká väčšina ziskov sa delí medzi úzku skupinu s dominantným politickým vplyvom, prípade odchádza za hranice. Štát tiež touto politikou stráca nástroje na presadzovanie sociálnych programov.
Do tejto situácie prichádzajú islamské politické strany. Ponúkajú ideál náboženskej obce - umma - vyjadrujúci demokratické a sociálne ašpirácie. Keďže sú vylúčení z podielu na politickej moci, ich predstavitelia sú obalení aurou čistoty a nevinnosti v prostredí korupcie a nezáujmu o skutočné potreby ľudí. Okrem toho, hovoria jazykom Koránu, ktorému ešte vždy najlepšie rozumejú veľké skupiny tureckého obyvateľstva vylúčeného z účasti na hospodárskom rozvoji krajiny.
Otázniky
Udalosti, ktoré spustila posledná vládna kríza, odhalili slabiny tureckej demokracie. Aj jej formalizmus sa vyznačuje vážnymi trhlinami. Neriešené regionálne rozdiely a porušovanie ľudských a občianskych práv ústia do kurdského separatizmu. Elitizmus v hospodárskom a politickom živote spôsobuje, že obyvatelia hľadajú iné cesty uskutočnenia ich snáh o slobodu a rovnosť. Pre časť je nádejou práve spoločnosť postavená na Koráne, s jeho odkazom o rovnosti všetkých ľudí a akcentom na solidaritu. Vývoj v Iráne síce ukázal, že takýto koncept je minimálne problematický, no aj fakt, že napriek tomu sa ho mnohí držia, vypovedá o charaktere súčasného systému v Ankare.
Z hľadiska smerovania Turecka do Európskej únie je potrebné uvedomiť si tieto protirečenia. Rozširovanie únie je správnym konceptom a neexistuje žiaden dôvod, aby bolo Turecko obídené. Znovuobjavovanie sa politického islamu ale zároveň nie je dôsledkom akéhosi abstraktného konfliktu civilizácií, či nepoužiteľnosti demokracie v spoločnosti s neeurópskymi koreňmi, ale vyplýva práve z jej nedostatku. Pokiaľ bude presadzovanie demokracie neúplné, formálne, a spoločnosť v skutočnosti v hospodárskej i politickej rovine elitárna, ľudia budú vždy hľadať alternatívne cesty vyjadrenia svojich ambícií. Ako ukazuje posledné udalosti, každá výmena politických elít bude nebezpečenstvom, že sa systém zrúti vo svojich základoch.
