„Domováka“ do každej rodiny?
Dnešné deti sú neposlušné, nevychované a drzé. Namiesto hravosti a nevinnosti sa od nich dočkáme vulgarizmov. Nehrajú sa s plyšákmi, ale s playstation a na všetko majú alibi v podobe diagnóz začínajúcich sa na dys- a hyper-. A čo ešte rómske deti a deti od nevzdelaných, lenivých rodičov, narkomanov a alkoholikov. Navyše v ústavnej výchove, kde si vychovávatelia nemôžu dovoliť dať ich do laty ručne-stručne ako mamka s tatkom a za ten nízky plat sa istotne v „poľudšťovaní“ dys- a hyper- deciek nepotrhajú. Keď som sa nedávno chystala navštíviť detský domov a jeho chovancov, rozhodovala som sa, či si nemám pre istotu pribaliť aj cyklistickú helmu a obranný sprej. Čakala som zoologickú záhradu, resp. exkurziu s ošetrovateľom šeliem do klietky plnej levov. Ako príslušníčka „bielej väčšiny“, ktorá si detský domov vie predstaviť len podľa kníh o hororových sirotincoch a konzumentka mediálnych produktov, mala som hlavu slušne naloženú predsudkami a fantastickými predstavami. O to väčšie prekvapenie mi pripravila realita, respektíve jej rozpor so zaužívanými predstavami. Detský domov ničím nepripomínal filmy o sirotincoch a jeho chovanci a chovankyne vôbec nepasovali do predstavy o skazenej mládeži, nefunkčnosti ústavnej výchovy a o Rómoch (áno, všetky deti boli rómske). Privítali ma usmiati, milí a slušní drobci v perfektne upratanom rodinnom dome, vedľa ktorého by sa mnoho domácností vrátane mojej muselo riadne červenať. Decká bez odvrávania pomáhali v kuchyni pohodovo naladenej mladej vychovávateľke, tiež bývalej domováčke (a áno, tiež Rómke), ktorá si v detskom domove privyrába po štúdiu operného spevu na konzervatóriu a popri druhej práci v základnej umeleckej škole. Od detí nezaznelo jediné škaredé slovo a nikto necítil potrebu zapínať spoločný televízor. Štebotali sme o škole a malé dievčatá sa predbiehali v tom, ktorá má lepšie známky, ktorú baví viac matematika, ktorú jazyky, čo všetko už vedia po anglicky, čo je nové v tanečnom krúžku a či sa dá kaderníctvo a kozmetika študovať na vysokej škole. Po ceste domov z domova som si musela chtiac-nechtiac povzdychnúť, či by takto nejako nemohlo vyzerať viac detí a viac rodín. A nešlo mi do hlavy, prečo sú zaužívané predstavy ľudí také vzdialené skutočnosti. Naozajstnou zoologickou záhradou, kde sa zíde helma a kaser, nie je totiž detský domov plný „cigánčiat“, ale často základná škola, kde sedia biele deti z „normálnych“ rodín. Čím to je, že ústavná výchova dokáže z detí (často traumatizovaných z pôvodnej rodiny) spraviť milé „slniečka“, zatiaľ čo po dni strávenom s doma vychovávaným drobizgom chodia učiteľky a učitelia z práce s migrénou? Je možné, aby vychovávatelia venovali svojim zverencom viac energie a porozumenia ako niektorí rodičia vlastným deťom? Pretože dôvod, že v detskom domove majú len jeden spoločný počítač s internetom a žiadnu hraciu konzolu, je na vysvetlenie domováckeho prekvapenia predsa len málo. Namiesto predchádzajúcich predsudkov mi tak skrsla v hlave predstava, ako by správanie súčasných školopovinných deťúreniec celkovo vylepšil jeden dobre a slušne „predvychovaný“ domovák do každej rodiny. A ako by sa zmenili predstavy dospelých o chovancoch (Rómoch, Maďaroch, homosexuáloch, ateistoch, bezdomovcoch....), ak by sa šli aspoň raz presvedčiť na vlastné oči na „miesto činu“.
