Jedinečné vizuálne a epizodické divadlo

Ak ste fanúšikmi intelektuálneho kina, priaznivcami výtvarného umenia a scénických predstavení, nenechajte si určite ujsť najnovší film z kuchyne anglického režiséra Petera Greenwaya Osem a pol ženy.
Počet zobrazení: 1799

Ak ste fanúšikmi intelektuálneho kina, priaznivcami výtvarného umenia a scénických predstavení, nenechajte si určite ujsť najnovší film z kuchyne anglického režiséra Petera Greenwaya Osem a pol ženy.

Režisér u nás nie je neznámy. Poznáme ho podľa vyzývavého, provokačného štýlu, zameraného na jadro "legitímneho" vkusu z filmov, ako sú Umelcova zmluva (1982), Topenie po číslach (1988), Kuchár, zlodej, jeho žena a jej milenec (1989), Prosperove knihy (1991) a Dieťa z Maconu (1993). Patrí medzi autorských režisérov par excelence, podobne ako David Lynch, a každý jeho film je dôkazom neopakovateľnej originálnosti. Jeho najnovší autorský projekt Osem a pol ženy je opäť ojedinelým epizodickým a vizuálnym divadlom. Divák určite ocení výtvarné majstrovstvo "živých obrazov" snímaných kamerou, i keď sa niekedy zdá, že ide skôr o záznam výtvarne perfektne vystavaných statických scén, hraničiacich s divadelnosťou, ako o filmové rozprávanie, ktoré film svojimi možnosťami ponúka. S divadlom tento film spája hlavne jednota miesta a času, ktorú pri rozprávaní zachováva a divadelné komponovanie prvkov na scéne. Epizodicky je dej členený na osem častí, výstupov, počas ktorých divák pozoruje dokonalé predstavenie a akési tajomné mystérium života. Nechýba tu iniciácia hlavnej postavy, (muž v jeseni života, sir Ementhal) do mystéria sexuálnych síl, či už tvorivých, plodných alebo deštruktívnych. Pozorujeme stupňovanie jeho uvedomenia si mužskosti cez zmyselné pôžitky tela. Sir Ementhal tvrdí, že fascinácia, ktorú zažil pri pozorovaní otcovho penisu ako najdokonalejšieho a najarchitektonickejšieho orgánu ľudského tela ho priviedla až k inžinierstvu. Čo poviete: je to výsmech, provokácia? Tak alebo inak, Greenaway zostal verný téme odtajovania tabu, prameniaceho zo vzťahu smerujúceho k prežívaniu vlastného tela.

Syn a otec. Originál a kópia, mladosť tela a jej metamorfóza do staroby. Aké vlastne sú vzťahy medzi telami? Takže odhalili sme hlavnú postavu. Tandem a protipól mladosti jej vo filme vytvára jeho syn, ktorý sa volá Storey. Vystupuje ako držiteľ a garant príbehu. Storey má vo filme významné miesto, pretože prežije otca a ostane v príbehu sám so svojou spomienkou na neho, na prežité príbehy tela.

Princíp intertextuality Samozrejme, najdôležitejšou témou filmu je žena. Avšak, kým sa k nej dostaneme, musíme si osvetliť princíp intertextuality, ktorý je pre Greenawayovu tvorbu dominantný. Intertextualita - etablované dieťa postmoderny. Pozor, aby neprerástlo cez hlavu. Greenaway: "To čo ma zaujíma, je dlhá tradícia dvoch tisíc rokov tvorby obrazov, ktorá má kontinuitu, či sa nám to páči, alebo nie". Či sa nám to páči, nie je pre túto chvíľu až také podstatné, hlavné je, že sa to pre tvorbu hodí Greenawayovi. Citácií a alúzií na tradíciu, ktorú režisér spomína, nájdeme vo filme Osem a pol ženy hneď niekoľko. Musíme si uvedomiť, že Greenaway počíta začiatok tradície od roku nula, čiže sám seba chápe ako tvorcu v európskom kontexte umenia. Jeho filmy sú nabité funkčnými citáciami, preto začnime s odhaľovaním, i keď práve táto stránka jeho filmov si vyžaduje erudované publikum. Tak napríklad názov filmu: Osem a pol bol zlomovým filmom v tvorbe talianskeho klasika Federica Felliniho. Tento film je epizodickým rozprávaním s dvomi rovinami príbehu: snovou a kvázi realistickou. Osem a pol ženy Petera Greenawaya tiež pojednáva o starom mužovi, švajčiarskom finančníkovi, ktorý sa ocitá v kríze života (život je tu manifestáciou telesných síl), keď mu zomrie manželka. Plače a trúchli ako malé dieťa na spoločnej posteli s mŕtvou. V Japonsku zatiaľ jeho syn Storey spravuje osem herní. Prichádza domov utešiť otca a ako vhodné rozptýlenie ho napadne navštíviť kino, kde premietajú Felliniho Osem a pol.

Inšpirácia Shakespearom Ďalším inšpiračným prameňom, ktorý sa v Greenawayovej tvorbe už neraz osvedčil, je ten, že ostáva naďalej rovnako dramatik života i divadla, ako Shakespeare. Sir Ementhal je transcendentálna postava z rovnomennej Shakespearovej hry Henrich VIII. Starý pán po smrti vlastnej manželky odíde hľadať útechu do Japonska, kde ho syn za pomoci svojej japonskej priateľky - konkubíny iniciuje do mystéria hier lásky, ktoré on nikdy neprežil. Po tejto novej skúsenosti starý pán spolu so synom vytvoria v domovskom sídle vo Švajčiarsku rodinný nevestinec a prázdnych šesť izieb zaplnia rôznymi typmi žien, ktoré zachránili pred finančnými postihmi, alebo im poskytli ochranu inak. Všetko však pod jedinou podmienkou - môžu s nimi spávať. Greenaway odhaľuje tradičný model európskej závislosti ženy na mužovi (naopak je to len v prípade Desdemony, viď. neskôr). Odkrýva koreň tradície v motíve vlastnenia ženy a v konzumácii ženy. Treba uznať, že ženy si na to patrične zvykli a naučili sa to využívať. Šesť izieb, to je predovšetkým šesť žien - konkubín otca i syna, a hlavne odkaz na šesť manželiek Henricha VIII.

Greenaway však ženu výrazným spôsobom funkcionalizuje, redukuje jej vlastnosti na funkcie a tak vlastne ako keby hovoril len o jednej - univerzálnej žene. V tomto zmysle má jedna z nich privilegované postavenie. Ona jediná starého pána prežije, pričom jemu a Storeymu ani raz neponúkne "svoje služby". Podľa hesla "kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ". Nečudo, že sa volá Desdemona a jej čierny "pasák" jazdiaci na chrobáku, je hercom divadla, kde hrá úlohu Othela. Šesť žien vo filme končí podobným osudom ako šesť žien zo Shakespearovej hry Henrich VIII. S dvomi sa rozíde, dve dá popraviť, jedna umrie pri pôrode a jedna ho prežije. Medzi zdôraznenými funkciami - vlastnosťami žien vystupujú napríklad materstvo, obetavosť, viera v transcendentálnu spásu, emancipácia a nezávislosť (nie finančná), prefíkanosť (ako líška), ale patrí sem aj mystika, tajomstvo a záhadnosť žien. Dominantné miesto vo filme zohráva posteľ, ktorá je kolorovaná do meditačnej zelenej. Farebnosť filmového obrazu súvisí s Greenawayovým osobitým záujmom o farbu (vyštudoval maliarstvo), ktorú nepoužíva jednoplánovo, ale tónuje zobrazované situácie podľa ich charakteru. Film končí smrťou starého pána počas blaženej masáže mužského orgánu rukou starostlivej ženy. Priama relácia medzi sexom a smrťou je všeobecne známa. Len v záhadnosti chvíle a udalosti jej prežitia na vlastnej koži môže skončiť mystérium sexu, tela, života a smrti v podaní Petera Greenawaya, ktorý vyjadrovacie prostriedky filmu, ako novodobý mág, zneužíva na formulovanie filozofických posolstiev. Ak patríte do menšieho ostrovčeka divákov, máte sa na čo tešiť. Prídete si na svoje.

Autor (1977) je študent filmovej vedy na VŠMU

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984