Zaujalo nás
Kto by to bol povedal - premiér Miloš Zeman má silný dramatický talent. Taký zmysel pre zápletku a napätie, aké predseda vlády preukázal pri predaji Komerčnej banky, sa totiž len tak nevidí. Najskôr dlhé prípravy, podrobná prehliadka stavu banky a jej očistenie. Potom pomalý výber vyvolávajúci všemožné špekulácie a neznesiteľne sa stupňujúce napätie u uchádzačov, médií, trhu a odbornej verejnosti, ktoré tu a tam ešte zvýšila premiérova okázalá bezstarostnosť. A na záver prudký dramatický zlom v podobe mimoriadneho zasadania vlády. Skutočne majstrovsky zvládnutá hra, ktorej ozdobou bude finále v podobe oficiálneho odovzdania palmy víťazstva. Ale pravdupovediac: Možno sa Milošovi Zemanovi čudovať, že si predaj poslednej pološtátnej banky tak vychutnáva? Možno mu vyčítať, že sa do poslednej chvíle snaží z kupcov dostať nejakú tú miliardu navyše? Podobná možnosť predviesť skvelé schopnosti sociálnodemokratickej vlády pri riešení problémov tuzemského bankovníctva sa predsa (s najväčšou pravdepodobnosťou) nebude už opakovať. Tá napätá dramatickosť je preto celkom namieste. Úspechy treba dobre predať, čo v politike platí viac než kdekoľvek inde.
Miloš Zeman má naozaj čo predávať. Veď kto by si bol po voľbách v roku 1998 pomyslel, že vysmievaní sociálni inžinieri nakoniec urobia najdôležitejší privatizačný krok českej transformácie a že budú v otázke predaja bánk liberálnejší než samotní liberáli. Pravda je, že Zemanovým sociálnym demokratom sa do privatizácie bankovníctva priveľmi nechcelo a pred voľbami hovorili o rozvážnom postupe, ktorý bude treba rozložiť do dlhšieho časového obdobia. Stret s krutou realitou a potreba peňazí v štátnom rozpočte ich však veľmi rýchlo prinútili ku zmene názoru. A tak sa ČSSD rozlúčila s lákavou predstavou centrálneho riadenia českej ekonomiky prostredníctvom bánk a sprivatizovala najväčší finančný trojlístok - Československú obchodnú banku, Českú sporiteľňu a teraz naposledy Komerčnú banku. Predvolebné sľuby Miloša Zemana, ktorý sa na jar 1998 na námestiach vystatoval, že do bánk nedá ani korunu, sa pritom, samozrejme, rozplynuli. Pri pohľade na sprivatizované české banky, ktorých majitelia budú na svoje peniaze (hádam) opatrnejší než štátom platení pseudomanažéri v minulosti a nebudú investovať do nezmyselných nenávratných projektov, môžeme českému premiérovi túto drobnú lož pokojne odpustiť. Zemanovo (zámerné?) pochybenie v odhade je totiž nakoniec - paradoxne - veľmi pozitívne. To už nemožno povedať o socialistických výhovorkách proklamatívne pravicových politikov, ktorí o privatizácii bánk síce veľa hovorili, no počuť o nej nechceli. A to len preto, že s novými majiteľmi by do ČR vstúpili tvrdé časy skutočného kapitalizmu, v ktorom nikto nič nedá nikomu zadarmo, nie aby ešte rozdával peniaze kvôli modrým očiam známeho politika či mediálne spopularizovaného priemyselníka.
Milošovi Zemanovi sa celkom určite podaril husársky kúsok, keď ako predseda ľavicovej socialisticky zameranej vlády splnil privatizačný program liberálov. Je to dosiaľ najviditeľnejší dôkaz, že v sociálnej demokracii drieme potenciál, ktorý svojho času vyniesol na výslnie britskú New Labour a nemeckú Neue Mitte, teda veľká programová pružnosť a schopnosť neideologického pragmatického riešenia problémov. Je len otázka, či takýto potenciál budú českí sociálni demokrati schopní využiť. Je totiž celkom dobre možné, že privatizácia bánk a podobné nesocialistické praktiky sú spojené výlučne s menom Miloša Zemana, ktorý o sebe vždy vyhlasoval, že je skôr liberálom, než sociálnym demokratom. Nový predseda ČSSD Vladimír Špidla dosiaľ aspoň nijako nenaznačil, že by Zemanovu liberálnu stopu chcel nasledovať a jeho návrhy na sociálne reformy až príliš nápadne pripomínajú staré časy robotníckych socialistických strán zo 70. rokov minulého storočia. Český Tony Blair z Vladimíra Špidlu už asi nevyrastie. Predaj bánk za Zemanovho predsedníctva by sme si preto mali poriadne užiť. Podobnej liberálnej uvoľnenosti sa od Špidlu už ťažko dočkáme.
(Petr Fischer, publicista, Lidové noviny, 28. 6. 2001)
