Ako dobehnúť Habermasa?

Delo Jürgena Habermasa sa na našom myšlienkovom horizonte objavilo vlastne trikrát: vždy ako most k súčasnému mysleniu. V šesťdesiatych rokoch ho vnímali ako most k súčasnosti tí, ktorí sa pokúšali marxizmus vymaniť z politických a priamych ideologických súvislostí, ktorí ho chceli pochopiť ako kritiku, ako reflexiu skutočnosti na úrovni súčasnosti.
Počet zobrazení: 2103

Delo Jürgena Habermasa sa na našom myšlienkovom horizonte objavilo vlastne trikrát: vždy ako most k súčasnému mysleniu. V šesťdesiatych rokoch ho vnímali ako most k súčasnosti tí, ktorí sa pokúšali marxizmus vymaniť z politických a priamych ideologických súvislostí, ktorí ho chceli pochopiť ako kritiku, ako reflexiu skutočnosti na úrovni súčasnosti. Prvé knihy J. Habermasa ukazovali, že dialektickú tradíciu, ktorá bola rámcom aj nášho myslenia (pričom tento rámec bol sčasti vnútený, sčasti spontánne prijatý), možno využiť aj ináč, myšlienkovo produktívnejšie, bez izolacionizmu, s väzbou na nové myšlienkové iniciatívy Nie je teraz dôležité, či sám Habermas chcel takto svoje dielo vidieť, či sa chcel vidieť ako revitalizátor hegelovsko-marxovskej paradigmy myslenia. Je však fakt, že takto bol u nás na konci šesťdesiatych rokov vnímaný. No, a to je potrebné zdôrazniť, už v šesťdesiatych rokoch predstavil J. Habermas ľavicové myslenie, ktoré rešpektovalo hodnoty liberálnej demokracie. Sedemdesiate a osemdesiate roky znamenali prehlbovanie trhliny medzi myslením východnej a západnej Európy. To platí nielen o legálnom, ale aj o ilegálnom myslení. Preto potom stretnutia po roku 1989 neraz končili obojstranným sklamaním. Deväťdesiate roky sa v strednej Európe odohrávali v znamení vôle po radikálnej zmene intelektuálneho univerza. Presadila sa predstava, že čím menej záťaže minulosti so sebou vezmeme, tým ľahšie sa dostaneme k tej najsúčasnejšej súčasnosti. Preto sa zamietol pod koberec nielen Lenin a Engels, ale aj Marx a Gramsci, dokonca aj Hegel a Keynes. A nielen títo, podozrivým sa stalo všetko, čo nejako súviselo s ľavicovosťou v akejkoľvek forme. Radikálny liberalizmus bol na začiatku deväťdesiatych rokov voči myšlienkovým iniciatívam takého typu ako predstavuje dielo J. Habermasa temer takým spoľahlivým filtrom ako marxizmus reálneho socializmu. Habermas zostal mimo obzor. V druhej polovici deväťdesiatych rokov sa situácia zmenila. Fáza čistej negácie skončila, začal sa presadzovať diferencovaný pohľad na myšlienkové tradície nemeckého klasického myslenia. Habermas sa znovu stal mostom, ktorý nás môže spájať so súčasnosťou. Dnes však už ide nielen o dôkaz, že hegelovská tradícia sa dá využiť aj produktívne, ale aj o dôkaz toho, že ide o tradíciou, ktorá je kompatibilná s analytickou tradíciou. Ako dobehnúť Habermasa? Habermasovo dielo však môže byť pre nás príkladom aj v inom: vo vyrovnávaní sa s dejinami. Nemecko je krajina zaťažená dejinami: dejiny ako bremeno, ako mora. Vyrovnanie sa s týmto bremenom je vari najvýznamnejším prínosom Habermasa a jeho súputníkov. Týmto bremenom je predovšetkým nezhoda národného povedomia a republikánskeho zmýšľania. Demokracia prichádzala do Nemecka vždy až vo chvíľach porážky štátu, a preto sa chápala ako cudzia, zvonku nanútená forma politického života. Tak to bolo po prvej svetovej vojne a tak to mnohí cítili aj po druhej svetovej vojne. Habermas patrí k tým, ktorí sa usilovali napomôcť domestifikáciu tejto politickej formy v Nemecku, uviesť do súladu povedomie národnej identity a prihlásenie sa k republikánskym politickým formám. Netreba pripomínať, že sa to podarilo a napriek fluktuáciám, dnes nikto nepochybuje, že demokracia sa pre Nemcov už stala súčasťou ich národnej identity, i keď zrejme Habermas by bol opatrnejší, je totiž kritikom nielen z povolania, ale aj z osobného založenia a patrí medzi tých, ktorí citlivo vnímajú všetky napätia v sebavnímaní Nemcov, a vie, že to, čo on nazýva ústavným patriotizmom, zostáva stále ešte viac ideálom ako realitou. Habermas hovorí o tom, že autentický vzťah k dejinám je selektívny, sme síce podmieňovaní historicky, zároveň však tradíciu musíme uznať, prijať alebo odmietnuť. Doslova hovorí: „Každé pokračovanie v tradícii je totiž selektívne a práve táto selektivita musí dnes prejsť filtrom kritiky, zámerného prisvojenia si dejín, ak chcete: vedomia hriechu.“ Toto bolo i pozadím „sporu historikov“, ktorý v rôznych zjemnených podobách pokračuje a ktorého analógie by sme mohli nájsť aj v sporoch našich historikov o nedávnej minulosti. Habermas však napríklad uvažuje aj o pre nás najpálčivejšom probléme: o udalostiach na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Charakterizuje ich ako dobiehajúcu revolúciu. Sú to záznamy bezprostrednej reakcie na udalosti. Dôležité môžu byť pre nás z dvoch hľadísk: sú to však reakcie na pozadí myšlienkovej tradície konfigurovanej výkonmi Marxa a Webera a sú to reakcie radikálneho demokrata, teda reakcie zľava. Pozadím Habermasových úvah je fáza zvratu, obdobie možností, vyberania: narážajú na seba varianty, alternatívne interpretácie. Videl jasne možnosti, samozrejme nie všetky, myslel v dimenzii Nemecko -- Rusko, a pre detaily toho, čo sa odohrávalo medzi, príliš veľa zmyslu nemal. Potom, keď sa už rozhodlo, tak sa javí toto uvažovanie ako prázdna hra s možnosťami. Takto sa mohla javiť Habermasova kniha roku 1995 alebo 1996. Vtedy sa zdalo opäť všetko jasné, vedeli sme, čo sa osvedčilo a čo nie, kto zloží skúšku západnosti na výbornú a kto na dvojku a kto prepadne. Dnes však Habermasove úvahy opäť získavajú na aktuálnosti, a preto, že sme opäť v období možností. Dnes totiž vieme, že všetky varianty „premeny“, resp. - aby som sa vyjadril učenejšie - „tranzície“ narazili na istú hranicu. Do ťažkostí sa dostala Klausova cesta, voliči odmietli aj Horna, zlyhala Mečiarova cesta, riešenie nemôžeme zrejme hľadať ani v bonmotoch Zemana, v neurčitosti Buzeka, a riešením nie je zrejme ani uhladený a elegantný mečiarizmus Orbánov. Znovu sme akoby na križovatke, samozrejme v inej situácii, oveľa viac ako Habermas dnes rozmýšľame o ekonomike. Znovu teda stojíme pred problémom dobiehajúcej revolúcie. Dobehnúť revolúciu, v slovenčine je to aj - iste nechcená - slovná hra: dobehnúť niekoho neznamená len bežať rýchlejšie, môže to znamenať aj prejsť cez rozum, použiť nejaký trik a zamiešať sa medzi tých, ktorí prichádzajú do cieľa medzi prvými. Dá sa dobehnúť dejinný náskok, svedčí o tom príklad Fínska, nakoniec aj Rakúska, Dánska. Dejiny sa však dobehnúť nedajú. Stojíme pred problémom ako dobehnúť a nešvindľovať, neupadnúť do nejakej utešujúcej ilúzie. Nutkanie švindľovať je príliš veľké. Nemali by sme mu však podľahnúť. Možno nám vo vzdorovaní tomuto pokušeniu môže pomôcť aj čítanie Habermasa.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984