Široký konsenzus a flexibilita

Vybudovanie silnej Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) predstavuje jednu z dôležitých priorít Európskej únie v ďalšom období. Ide pritom o oblasť, ktorá sa donedávna považovala za najvnútornejšiu súčasť národnej suverenity štátu. Napriek zatiaľ len čiastočnému pokroku jej krátka história ukazuje, že táto politika sa dá koordinovať a harmonizovať. Je zrejmé, že SZBP zostane ešte dlho spoločnou a nie jednotnou politikou, pretože nevylučuje schopnosť každej členskej krajiny vykonávať vlastnú zahraničnú politiku. Vyžaduje však široký konsenzus, uplatňovanie určitej miery flexibility pri zachovaní vnútornej solidarity a účinnosti jednotného postupu, množstvo finančných, hmotných a ľudských zdrojov potrebných pre jej funkčnosť a účinnosť. Jej realizácia si pritom vyžaduje potrebu ďalšieho posunu smerom ku komunitárnemu typu rozhodovania vrátane rozširovania oblastí rozhodovania kvalifikovanou väčšinou, ktorá by sa mala spájať s prehlbovaním úlohy EÚ ako svojbytnej entity medzinárodných vzťahov. Pritom z tohto procesu komunitarizácie by sa mali vyňať len vojenské aspekty spolupráce, ktoré by zostali doménou medzivládneho prístupu. Je to dané konkrétnou realitou: nijaký európsky štát nie je schopný čeliť ohrozeniam výlučne iba na národnej báze. Reakcia na medzinárodný terorizmus Boj proti medzinárodnému terorizmu vyžaduje posilnenie väzby medzi vnútornou a vonkajšou bezpečnosťou, ako napríklad medzi vojenskými a spravodajskými orgánmi. Táto užšia interakcia medzi zahraničnou a obrannou politikou by sa mala odraziť vytvorením zodpovedajúcich orgánov. K posilneniu úlohy EÚ by mala rovnako prispieť užšia spolupráca medzi komisárom pre medzinárodné vzťahy a vysokým predstaviteľom únie pre SZBP. V dlhodobej perspektíve by mohlo dôjsť k zlúčeniu oboch úradov, čo by si však vyžiadalo aplikáciu komunitárnej metódy v nevojenských aspektoch SZBP. Rovnako treba odmietnuť akúkoľvek možnosť spochybnenia transatlantickej väzby, pretože NATO zostáva primárnym fórom pre koordináciu politiky medzi oboma brehmi Atlantiku. Efektívna EÚ nesmie oslabiť transatlantickú solidaritu alebo viesť k izolácii od USA. K posilneniu transatlantickej dimenzie prispeje automaticky ďalšie rozšírenie únie, pretože pre všetky kandidátske krajiny predstavuje NATO kľúčovú prioritu ich zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Novovytvorené inštitúcie v rámci Európskej bezpečnostnej a obrannej politiky (EBOP), ktorá je súčasťou širšej SZBP, zvýraznili nové aktivity EÚ v bezpečnostnej a obrannej oblasti, ale priniesli zo sebou aj skomplikovanie vzťahov jednotlivých inštitúcií. Právomoci a postavenia V súčasnej štruktúre SZBP a EBOP sa čiastočne prekrývajú právomoci a postavenia Politického a bezpečnostného výboru (PSC) a vysokého predstaviteľa pre SZBP. Treba zobrať do úvahy aj úlohu Európskej komisie a Európskeho parlamentu, a to predovšetkým v oblasti nevojenského zvládania kríz. Tento problém sa opäť týka vzťahu dvoch stránok – komunitárnej a medzivládnej. Rýchly rozvoj EBOP nemá priamy vplyv len na jej širší rámec tvorený SZBP, ale opäť oživuje dlhodobý problém nevyhnutnosti udržania koherentnosti EÚ navonok. Problémom je do istej miery umelé rozdelenie aktivít únie na tri piliere, zatiaľ čo skutočnosť sa tak jednoznačne rozdeliť nedá. Príčinou je iná povaha každého z pilierov, pokiaľ ide o rozhodovacie pravidlá a procedúry i o prevahu alebo kombináciu dvoch základných princípov – komunitárneho a medzivládneho. Dlhodobé rozdelenie akcií EÚ v rámci prvého a druhého piliera realizované Komisiou, resp. Radou a novými orgánmi EBOP, bez jasnejšej koordinácie a zrejme aj integrácie môže viesť iba k znižovaniu váhy únie navonok. Zmluva o EÚ hovorí o konzistentnosti akcií, čo sa dá rozložiť nielen na vertikálnu zložku (medzi akciami EÚ a členských krajín), ale aj na horizontálnu (medzi jej jednotlivými piliermi). Ukazuje sa najmä praktická potreba odstrániť doposiaľ prevládajúcu dichotómiu jednotlivých oblastí, pretože pri ich súčasnom oddelenom chápaní by mohlo dochádzať k ich vzájomnému konfliktu. Napr. nevyhnutnosť vytvoriť vo východných oblastiach nových členských krajín pevnú, tzv. schengenskú hranicu dosť výrazne zasiahne do medziľudských kontaktov a do prihraničnej spolupráce s ich východnými susedmi. Preto všetky legislatívne návrhy v oblasti spolupráce v otázkach justície a vnútra treba posudzovať aj z hľadiska možných dopadov na vzťahy s nečlenskými štátmi a kandidátske krajiny by sa mali zapojiť do formulovania politiky v oblasti susedských vzťahov s krajinami východnej a juhovýchodnej Európy. Proces budovania EBOP ako novej dimenzie EÚ a posilnenie jej postavenia ako dôležitého aktéra medzinárodného systému získal síce vlastnú dynamiku, no doposiaľ sa väčšina rokovaní uskutočňovala na úrovni vojenských a technických expertov, alebo sa v politickej rovine sústreďovala na budovanie nových inštitúcií zodpovedných za túto novú oblasť spolupráce. Naopak, veľmi obmedzený pokrok sa zatiaľ dosiahol v diskusii o politickom rámci použitia nových štruktúr a prostriedkov európskych síl rýchlej reakcie, rovnako ako v oblasti vojenských a nevojenských prostriedkov nevyhnutných na zvládnutie kríz. Bez väčšej účasti verejnosti to nepôjde Nedostatkom je aj to, že v procese budovania EBOP prevažuje pragmatický funkčný prístup a pokrok sa dosahuje skôr technickými dohodami. Pre samotný počiatočný prístup to bolo zrejme výhodné, ale z dlhodobého hľadiska sa ani táto časť európskej integrácie nemôže zaobísť bez užšej spolupráce s občanmi. Politicky citlivým bude určite postupný tlak na udržanie, poprípade aj na mierny nárast obranných výdajov, čo nikde nie je jednoduché. Bez väčšieho zapojenia verejnosti sa nezaobídu ani súčasné štrukturálne zmeny v ozbrojených silách, ktoré vedú k likvidácii viacerých vojenských špecializácií a schopností v prospech európskej alternatívy spoločne prevádzkovaných alebo úplne integrovaných síl a prostriedkov. Ide totiž o radikálne kroky, ktoré sa priamo týkajú dôležitej časti národnej suverenity najmä malých krajín. Tieto inštitucionálne nejasnosti sú síce problémom, ale s nimi sa európska integrácia stretávala už v minulosti v iných oblastiach. Existujú aj oveľa závažnejšie praktické politicko-vojenské problémy. Jedným z nich je nevyhnutnosť uplatňovania bezpečnostných pravidiel v rámci inštitúcií EÚ, čo znamená stret dvoch princípov – zásady transparentnosti únie a potreby utajenia určitých informácií v bezpečnostnej oblasti. Ďalším problémom je nevyhnutnosť rýchleho a flexibilného rozhodovania v prípade krízy, ktorá je konfrontovaná s pomalším politickým procesom orgánov EÚ a s mechanizmami jeho demokratickej kontroly. Aj preto podporujem návrh na vydanie Bielej knihy o európskej obrane, ktorá by upresňovala možné hrozby pre európsky kontinent, predkladala široký záber vojenských, politických a diplomatických možností, ako čeliť týmto hrozbám, a ktorá by brala do úvahy rozširovanie EÚ a prebiehajúci proces transformácie NATO. Súčasne by vymedzovala oblasti spoločných akcií tak, aby sme mohli v dohľadnom čase skutočne hovoriť o spoločnej zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politike. Tieto myšlienky zazneli v diskusii Konventu v Bruseli 11. júla 2002 Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory