Myšlienkové krasokorčuľovanie

Bedrich Formánek, prezident Svetovej organizácie kompozičného šachu

Bedrich Formánek sa narodil 6. júna 1933 v Tábore. Je docentom na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Vytvoril vyše 350 šachových skladieb rozličných žánrov. Napísal sám alebo v spoluautorstve deväť kníh, 20 brožúr, do 200 článkov a vyše 4000 rubrík o kompozičnom šachu. Známy je aj ako organizátor rozličných akcií kompozičných šachistov, majster a medzinárodný rozhodca Fédération Internationale des Echecs (FIDE), od roku 1952 predseda jej slovenskej, resp. československej organizácie, od roku 1994 prezident Svetovej organizácie kompozičného šachu (PCCC). Vaše meno svedčí o českých koreňoch, môžete prezradiť čosi o svojom pôvode? - Otec, profesor češtiny a nemčiny na strednej škole, pochádzal z Plzne a mama, učiteľka na meštianke, z Brezna. Zoznámili sa na kurze učiteľov v Tábore. Otec mi zomrel, keď som mal štyri roky. Presťahovali sme sa do Bratislavy, kde vtedy žili matkini rodičia. Celé vzdelanie vrátane materinského jazyka mám teda slovenské. Kedy ste zložili svoju prvú šachovú úlohu a kto vás k tomu priviedol? - Ako pätnásťročný na jar 1949 zásluhou rubriky v denníku Práca, ktorú vtedy viedol Eugen Büchler. A šach ma naučila mama. Okrem štandardných skladieb ste autorom rozličných tzv. exoskladieb, okrem iného z oblasti štvorrozmerného šachu, a žartovných úloh. Ktoré zo svojich kompozícií si ceníte najviac? - Najviac roboty mi dala práve jedna zo štvorrozmerných skladieb a páči sa mi aj niekoľko ďalších, napríklad žartovných. Ale nie som prívržencom hodnotení bez konkrétnych ukážok na šachových diagramoch. Ľudia sa smejú, ak poviete dobrý vtip, a nie, keď o vtipoch hovoríte. Už osem rokov ste prezidentom PCCC. Čo je vašou hlavnou úlohou? - Starať sa o rozvoj kompozičného šachu vo svete. Vydávame Albumy FIDE, organizujeme vrcholné súťaže, napríklad majstrovstvá sveta v skladaní a riešení, udeľujeme tituly ich autorom a riešiteľom a k všetkým akciám pripravujeme pravidlá. A ešte veľa rozličných drobných vecí. Jednou z významných úloh bolo zostavenie Kódexu kompozičného šachu. Veľa ľudí si pletie kompozičný šach s praktickým či korešpondenčným šachom. Ako by sa to dalo najvýstižnejšie vysvetliť? - Hraný šach je ako hokej, kompozičný ako krasokorčuľovanie. Prvý je boj s výsledkom 1:0 alebo 1/2:1/2, v druhom autor vytvára krásne kombinácie bez toho, aby mu ich kazil súper, lebo súpera niet. Ide teda skôr o umenie ako šport, aj keď sa mi nepodarilo objaviť exaktnú definíciu športu. Potom však vzniká problém objektivity hodnotenia. Aké sú kritériá, formálne či obsahové, na posúdenie kvality ideových piruet? Do akej miery zohráva rolu subjekt? - Hodnotenie je vždy do určitej miery subjektívne, ale ak rozhodca pozná svetovú tvorbu a históriu kompozičného šachu, dokáže sa viac-menej priblížiť k objektivite. Kritériom je obsažnosť vytvorených kombinácií, ich estetická pôsobivosť, konštrukcia a originalita, no vždy v závislosti od posudzovaného žánru. Zážitok z myšlienkových kombinácií vyžaduje pochopenie autorovej intencie. Stane sa, že niektoré, aj výnimočné idey ostanú nepochopené? - Všetko závisí od prípravy a znalostí „konzumenta“. Predovšetkým musí ovládať pohyblivosť kameňov a základné pravidlá o mate, pate atď. Ide o umenie založené na rozumových schopnostiach, vrcholné diela, najmä z oblasti exoskladieb, sú na pochopenie náročné. Je pravda, že čím sa skladba dá ťažšie riešiť, tým je hodnotnejšia? - Raz istý neskúsený riešiteľ napísal do rubriky: ,,Je to vynikajúca skladba, nedokázal som ju vyriešiť.“ V prvopočiatkoch kompozičného šachu to hádam platilo, ale dnes sa kritériá hodnotenia presunuli do oblastí, o ktorých som už hovoril. Navyše, na riešenie už mnohí používajú počítače. Z čisto kompozičného hľadiska: aký je vývoj, delenie, najznámejšie trendy? - Staré arabské mansúby sa postupom času delili na štúdie a úlohy, dlhšie matové úlohy sa skracovali, popri nich ktosi vymyslel samomaty a až v polovici 19. storočia pomocné maty, neskôr reflexné maty, ale to sa už začalo uvažovať o nových kameňoch (cvrček vznikol v roku potopenia Titanicu), iných šachovniciach a pravidlách. A v rámci jednotlivých žánrov sa vytvárali školy - česká, logická, strategická. Prechádzalo sa z variantov na fázy, objavila sa zámena matov, zámena obrán, cyklická zámena (Lačný 1949), paradoxy, antiparadoxy. Nové témy sa často rodili v laboratóriu dvojťažiek, ale pretransformovávali sa do úloh s vyšším počtom ťahov. To sú len také útržkovité myšlienky. Vývoj je vo všetkých oblastiach zložitá vec. Príde čas, keď šachové úlohy budú skladať počítače? - Niektoré, v istom zmysle jednoduchšie skladby, napríklad málokameňové pomocné maty, už takto vznikajú. Ale skladateľ musí v každom prípade vedieť, čo chce. Invencia je ľudská, technika skladania už môže byť strojová. Ide tu najmä o zrýchlenie tvorivého procesu. Ku ktorej umeleckej alebo vedeckej činnosti sa dá kompozičný šach prirovnať? - Každé prirovnanie kríva, preto nie div, že sa robili pokusy o porovnanie k tvorbe hudby, architektúry, či drámy. Podľa mňa kompozičný šach ako druh umenia a zároveň hry nemá obdobu v nijakej inej hre ani v inom umeleckom odvetví. Svojou neuveriteľnou mnohostrannosťou, keď dáva príležitosť uplatniť deduktívny alebo analytický spôsob myslenia, vytvára estetické emócie a fascinuje svojou logikou, bohatstvom myšlienok, dokonalosťou konštrukcie či vtipom, je jedinečný a nenahraditeľný. Ktorí umelci a vedci vás vo všeobecnosti najyše oslovujú? - V malom fejtóne som kedysi porovnával konkrétnych šachových skladateľov s hudobnými. V tých vplyvoch je naozaj niečo podobné. Oslovujú tí, ktorí niečo vedia a povedia. Umelci majú výhodu, že im rozumie viac ľudí. Z hudobných skladateľov mám rád napríklad Fréderica Chopina, Gustava Mahlera alebo skupinu Beatles. Súčasných vedcov skôr uznávame alebo obdivujeme, keďže im sotva porozumieme. Takže je to viac-menej na úrovni tušenia. Napriek tomu, že pochopenie šachovej úlohy sprevádza silný estetický zážitok, kompozičný šach je asi najväčšmi zaznávaná a podceňovaná umelecká oblasť. Čím si to vysvetľujete? - Ani neviem, či medzi umelcami zaznávaná a podceňovaná oblasť, lebo teoretici umenia sa k tejto veci nezvyknú vyjadrovať. Pre nešachistu je to nepochopiteľná záležitosť. To, čomu nerozumiem, nemôžem mať naozaj rád. Ale napríklad to môžem podporovať. Spoločenské ocenenie asi nie je to najdôležitejšie, no problém býva asi s financiami. V trhovej ekonomike hrozí veciam, o ktoré nemá väčšina záujem, zánik. Do popredia sa pretláča pseudoumenie práve na úkor oblastí náročnejších na chápanie. Ako proti tomu bojovať? - Vysvetľovaním, osvetou, poukazovaním na medzinárodné úspechy, prekonávaním odporu a podobne. Používaním tejto metodiky sa dá všeličo dokázať, i keď ľudia modernej doby mávajú niekedy tendenciu vysoko hodnotiť málo hodnotné veci. Skladanie šachových úloh má európsku tradíciu, hoci boli a sú tiež vynikajúci americkí, argentínski či indickí autori. Kde všade a na akej úrovni je rozšírený kompozičný šach? - Tradície sa začali okolo 9. storočia v Arabskej ríši, až asi o štyristo rokov sa kompozičný šach dostal do Talianska, Španielska a odtiaľ ďalej, napríklad v roku 1848 na Slovensko. V súčasnosti sa pestuje vo vyše 60 štátoch, hoci v niektorých ho reprezentujú iba jednotlivci. PCCC zahŕňa 38 členských krajín, ale o masovom rozšírení možno hovoriť len v časti z nich. Najviac v Rusku, na Ukrajine, v Nemecku a vzhľadom na počet obyvateľov aj u nás. Aký typ ľudí sa kompozičnému šachu venuje? - Všetky povolania, všetky náboženstvá - azda s výnimkou fundamentalistov -, všetky temperamenty, no neviem, či aj melancholický, všetky farby pleti. Ženy zatiaľ málo, ale budú. Je tu jedna fantastická vec: „jazyku“ kompozičného šachu rozumejú všetky národy a etnické skupiny. Kompozičný šach priťahuje väčšmi technikov alebo ľudí s istým vzdelaním. Zaoberali sa ním aj osobnosti z iných oblastí, napríklad americký skladateľ srbského pôvodu Milan Vukčević nominovaný na Nobelovu cenu za chémiu. - Nie som si istý, či predstavitelia exaktných vied alebo povolaní sú tí vhodnejší. Len tak na spestrenie by som menoval rusko-amerického spisovateľa Nabokova, maďarského elektrotechnika Bláthyho, nemecko-rumunského astronóma Paulyho, fínsko-švédskeho dôstojníka-delostrelca Hanneliusa, ruského lesného inžiniera Troického či lekára Platova, alebo českého sudcu Dobruského. Nestor slovenských šachových skladateľov Alexander Pituk z Banskej Štiavnice, ktorý zomrel minulý mesiac ako 97-ročný, no až do svojej smrti bol stále aktívny šachista, bol povolaním stolár. Chýbajú nám politici. Aké sú doterajšie úspechy Slovenska a ktorí autori sa o ne najviac pričinili? - Pokiaľ ide o „národné družstvo“, najväčšie úspechy sme slávili vo svetových súťažiach kompozičného šachu. V roku 1990, na 4. WCCT ešte pod hlavičkou ČSFR dosiahli slovenskí autori druhé miesto, roku 1995 na 5. WCCT skončilo už samostatné Slovensko takisto druhé a na 6. majstrovstvách v roku 1998 piate. V Albumoch FIDE (svetových zbierkach skladieb, vyberaných medzinárodnými rozhodcami) sme tiež na jednom z najvyšších miest, pokiaľ sa hodnotí počet získaných bodov vzhľadom na počet obyvateľov. Spomedzi jednotlivcov by som mohol menovať niekoľko desiatok skladateľov s medzinárodnými úspechmi, s istou dávkou subjektívneho pohľadu z nich vyberiem Ľudovíta Lačného, Štefana Sovíka, Jána Valušku, Petra Gvozdjáka, Emila Klemaniča, Juraja Brabca, Zoltána Labaia, Alexandra Pituka, Karola Mlynku a spomedzi dvadsiatnikov najmä Juraja Lörinca. Pútavým redigovaním rubrík vo viacerých novinách ste sa asi najviac pričinili o svetovú úroveň kompozičného šachu na Slovensku. Ktoré rubriky ste viedli, ktoré z nich boli najvydarenejšie a čo bolo vašou motiváciou? - Rubrikám som sa začal venovať už ako sedemnásťročný. Motivácia bola jednoduchá: slovenský kompozičný šach vtedy veľmi zaostával za českým a bolo treba s tým niečo robiť. Dnes môžem konštatovať, že sa to podarilo, ale rubriky stále ostávajú hlavným zdrojom nových vážnych záujemcov o kompozičný šach. Z tohto hľadiska bola spočiatku najvýznamnejšia rubrika v denníku Práca, neskôr v Smene (za 91 mesiacov 91 nových autorov!) a potom v Pravde, kde sa za 37 rokov objavilo 237 nových autorov. Koľko ľudí sa kompozičnému šachu venuje? - To je veľmi ťažká otázka. Historicky registrujeme len na území Slovenska okolo 600 šachistov, ktorí vytvorili a uverejnili aspoň jednu skladbu. Samozrejme, na území Ruska a Ukrajiny to budú ťažké tisícky. A na celom svete? Čo tak 20 – 30 tisíc? Samozrejme, ak zarátame aj riešiteľov, ktorí sú vlastne konzumentmi šachových skladieb, tak to pôjde iste do miliónov. Na Slovensku vzniklo viacero geniálnych prototypov náročných cyklických tém, čo ukazuje na veľký ľudský potenciál krajiny. Nesvedčí to však aj o tom, že socialistický systém bránil ľuďom slobodne rozvíjať talent vo vedeckých a umeleckých činnostiach a mnohí považovali kompozičný šach za náhradnú činnosť, keď nemohli inak uplatniť svoje nadanie? - Tak toto je trochu zvláštna logika. Môže niekto definovať, čo je náhradná činnosť a čo nenáhradná? Má to súvisieť s peniazmi? Aj v socialistickom systéme sa dal uplatniť talent v rozličných oblastiach, i keď napríklad v umení s ideologickými obmedzeniami. Tak či onak, ja som presvedčený o veľkom a rôznorodom talente slovenského národa, ale rovnako uznávam i schopnosti a výkony iných jednotlivcov či skupín. Pravdaže to ,,náhradné“ je v úvodzovkách, keďže z absolútneho hľadiska sú šachové objavy možno užitočnejšie ako technické, ktoré sa často zneužívajú. No predsa len, ak sa porovnajú bývalé socialistické a západné štáty, tak zatiaľ čo prvé slávili úspechy viac v šachu, v druhých vzniklo viac technických vynálezov... - Možno štatisticky áno, ale aj na Západe poznám ľudí, ktorí mohli dosiahnuť vysoké méty vo svojom povolaní, napríklad aj vo vede, no s nadšením sa radšej venujú kompozičnému šachu. Výnosné to nie je, ale hádam to nepotrebujú. Aké máte plány do budúcnosti? - V mojom veku sa už asi nepatrí mať veľa plánov. No čo tak zvíťaziť na siedmom WCCT? Myslím tým Slovensko. Alebo každoročne objaviť cez rubriky v novinách a časopisoch päť nových talentovaných šachových skladateľov?

S hosťom SLOVA sa zhováral Miroslav Brada