Nikým nezbadaný odchod

Bez hrania smútočných pochodov, ba dokonca bez toho, aby si to niekto všimol, odišla zo scény najstaršia ponovembrová politická strana (vznikla už 25. 11. 1989), ktorá sa významne podieľala na zmenách v Novembri 89 a ktorá bola po desať rokov viac či menej nenápadnou súčasťou slovenského politického prostredia - Strana zelených na Slovensku. Strana, ktorá v prvých ponovembrových prieskumoch mala stabilne okolo 14 percent preferencií. Základ jej členskej základne tvorili najmä disidentskí členovia Slovenského zväzu ochrancov prírody (SZOPK). SZOPK bola silná environmentálna organizácia, ktorú vtedajšia vládna moc trpela len s nevôľou. V období úsilia o samostatný štát odišla zo strany skupina zelených podporujúcich federatívne usporiadanie Česko-Slovenska (hoci možno diskutovať o tom, či to bolo v súlade s toľko zelenými proklamovanou ideou zachovania diverzity kultúrnej, ekonomickej, či inej). V každom prípade to bolo prvé oslabenie členskej základne zelených. V roku 1994 odišla zo strany druhá, promečiarovská skupina členov. Postupom rokov dochádzalo k poklesu preferencií, ktoré sa na dlhé roky stabilizovali okolo piatich percent, pred ostatnými voľbami klesli do pásma nezvoliteľnosti. Čo bolo príčinou postupného úpadku SZS? Je vôbec strana zeleného typu potrebná na slovenskej politickej scéne? Zelená či modrá, ktorá je dobrá? Volebná kampaň, na ktorú SZS vynaložila nemálo zo svojich obmedzených finančných prostriedkov, bola pripravená neprofesionálne a zároveň nedôveryhodne. Bola zverená do rúk (vraj) odborníkov z mimostraníckeho prostredia, no v jednom prípade možno vysloviť dôvodné podozrenie, že odborník mal napojenie na inú, väčšiu, politickú stranu a jeho práca v (ne)prospech SZS (a logicky v prospech kohosi iného) hraničila s tým, čo dá označiť slovom sabotáž. Ale možno len trpel pomerne častou zrakovou chorobou zvanou achromázia či daltonizmus, ktorej symptómom môže byť i neschopnosť rozoznať zelenú farbu od modrej. Počas celej kampane si počínal tak, akoby si myslel, že nie zelená, ale modrá je dobrá. Rozhodnutie ísť do volieb samostatne prišlo katastroficky neskoro, keď už bolo zrejmé, že nikto sa nezľutuje a do koalície ich nevezme. A to zelení chodili na rokovania doslova s prosíkom. Kampaň cez plagáty, letáky, odznaky, perá, tašky a podobne nemá na konečné rozhodnutie voliča taký vplyv ako program a konanie strany. A Strane zelených dlhodobo chýbala práve schopnosť prezentovať program, ktorý by oslovil potenciálnych voličov. Prejavilo sa to i v textoch vo Volebných novinách zelených: „Za všetky globálne problémy ľudstva (násilie, populačné explózie, potravinový problém, problém chudoby), za to všetko môže nevhodné využívanie energetických zdrojov“. Ani slovo o bohatnutí bohatých a ochudobňovaní chudobných, o negatívach globalizácie, o fetišizácii neoliberalizmu, o zdrojoch terorizmu (fundamentalistického i štátneho) - teda o témach výsostne zelených. Geniálne sú nasledujúce vývody: „Dúfame, že všetky takzvané globálne problémy ľudstva za nás niekto vyrieši. Kto? STRANA ZELENÝCH NA SLOVENSKU!“ Zatiaľ ich nevyriešili iní „machri“, ktorí majú niečo za sebou a niečo aj v hlave, ale treba dať šancu Predsedníctvu SZS, tí globálne problémy ľudstva vyriešia! Svätá prostota! Týmto chceli zelení ovplyvniť voličov, o ktorých je z prieskumov verejnej mienky známe, že v drvivej väčšine sú to vysokoškolsky vzdelaní ľudia, čo u nich predpokladá aj istú mieru inteligencie! Ďalšie texty vyznievali ako písomná práca reklamného agenta, ktorý robí mediálnu kampaň v prospech EÚ. Všetko bude ružové, všetko sa vyrieši, už aby sme tam boli. Strane zelených by skôr prislúchalo upozorniť aj na negatíva, na prechodné neľahké obdobia a podobne. Neprebudení Skutočnou príčinou neúspechu vo voľbách však bola nevýraznosť, ktorá ich nijako neodlišovala od iných strán vládnej koalície. V období, keď sa stali zelení prvý raz vládnou stranou, všetci ich členovia a sympatizanti sa oprávnene nádejali, že to bude impulzom pre ďalší rozmach strany. Ten sa nekonal. Zelení boli len jednou z jedenástich vládnych strán a ničím, okrem dôsledného pritakávania, neupútali. Tém, na ktorých sa mohli zvýrazniť, bolo viacero - od niektorých zmien v texte ústavy cez nezmyselnú privatizáciu Slovenských telekomunikácií až po mediálne zákony. Bez odporu pripustili rast hypermarketov likvidujúcich našich výrobcov i drobných predajcov bez akejkoľvek regulácie, opatrnícky nepodporili vytvorenie Medzinárodného trestného súdu a neodmietli ani nekorektné americké pokusy vylúčiť svojich vojakov spod jeho kompetencie uzatváraním bilaterálnych zmlúv s jednotlivými štátmi. Len veľmi chabo odmietli medzinárodné právo porušujúci zásah USA v Juhoslávii, nepostavili sa proti americkej agresiui v Afganistane s cieľom zabezpečiť trasu pre ropovod, proti vyslanieu slovenských ženistov do Afganistanu, americkým hrozbám Iraku, ba nepodporili ani III. streetparty, ktorá sa konala v Bratislave týždeň pred voľbami. Nedokázali dokonca presadzovať ani vlastný návrh zákona o chove psov voči kontroverznému Bajanovmu návrhu. Namiesto účasti na streetparty, alebo aspoň podporného vyhlásenia v prospech antiglobalistov, sa zúčastnili na vinobraní v Rači a dúfali, že niekto z prítomných ožranov - zelených len v tvári od nemiernej pijatiky - si v deň volieb spomenie na zelených (ak ich pravda v delíriu neprespí). Skutočnosť, že zahraničným (českým) antiglobalistom na hraniciach z rozkazu prezidenta Policajného zboru SR zakázali bez patričnej opory v zákone vstup na územie Slovenska, hoci išli na vopred riadne ohlásenú a povolenú akciu, si ani nevšimli, nie aby to medializovali a požadovali odstúpenie policajného riaditeľa. A pritom vo volebnom slogane zelení tvrdili, že sú za právne Slovensko. Voľný priestor pre ekologickú alternatívu Pre volebný výsledok SZS existuje jedna poľahčujúca okolnosť. Slovensko usilujúce sa o vstup do EÚ preberá jej právny poriadok, aj všeobecne uznávaný vysoký štandard v oblasti ochrany životného prostredia. Tým z pohľadu slovenského voliča prestávajú byť zelení dôležití. Preberieme to, čo už za nás vybojovali západné zelené strany majúce oveľa väčšiu tradíciu. Perspektívy budúcnosti zelených sú niekde inde, to však slovenskí zelení nepochopili, či nechcú pochopiť. Úpadok ľavice na Slovensku, ale i v Európe, spôsobilo i napojenie ľavicových strán na nadnárodné korporácie, ktoré aj cez ne presadzujú svoje bezohľadné ekonomické záujmy, nehľadiac na dopady sociálne ani environmentálne. Takí politici ťažko môžu dôveryhodne presadzovať ľavicový program. Jestvujú témy, ktoré by mali byť ľavici vlastné - negatíva globalizácie, bezbrehý neoliberalizmus, podpora antiglobalistickým hnutiam, Svetovému sociálnemu fóru... Európskym ľaviciam podporovaným svojimi nadnárodnými mecenášmi sa však do takých tém pochopiteľne nechce ísť a aj preto strácajú podporu. Ponúkajú tým priestor zeleným stranám. Či sa ho zmocnia, závisí len od miery ich spojenia s establishmentom. Rozpory dnešného sveta už nie sú ani tak medzi bohatým Severom a chudobným Juhom, ako to zelení tvrdievali v minulosti, ale medzi vrstvou neuveriteľne bohatých nachádzajúcou sa v každej, aj tej najchudobnejšej krajine sveta, spolupracujúcou s nadnárodnými zoskupeniami (vo väčšine ovládaných americkým kapitálom) a medzi drvivou väčšinou chudobných a čoraz chudobnejších. Tieto rozpory sa budú stále rozširovať (svedčí o tom i krach konferencie v Johannesburgu) a okrem iného vyvolávať nové zdroje terorizmu. Pretože aj terorizmus má svoje príčiny, o ktorých sa príliš nehovorí, či nechce hovoriť. Tým, že ľavica na Slovensku je rozbitá a jej najsilnejším predstaviteľom je momentálne KSS, čo je pre inteligentného voliča dosť extrémna ponuka, vzniká priestor pre stranu, ktorá bude moderne ľavicová i ekologická zároveň. Pre stranu, ktorá nebude „nevidieť“ naznačené problémy. O tento voľný priestor by sa mohla uchádzať i Strana zelených. Strana zeleného typu má na Slovensku budúcnosť i v ďalšom období - musí však nabrať iný program, inú orientáciu a nazdávam sa, že aj iných ľudí.