Iný svet je možný

Už od rána bolo v meste cítiť vzrastajúce napätie. Políciu síce nebolo vidno, ale každý jej prítomnosť cítil. Zopakuje sa minuloročný Janov
Počet zobrazení: 1053

Už od rána bolo v meste cítiť vzrastajúce napätie. Políciu síce nebolo vidno, ale každý jej prítomnosť cítil. Zopakuje sa minuloročný Janov? Na štyri dni, od 6. do 10. novembra, sa talianska Florencia stala hlavným mestom alternatív. Stretlo sa v nej Európske sociálne fórum (ESF). Dávno pred ním začali médiá strašiť demonštrantmi - vandalmi, ktorých jediným záujmom je rozbiť ďalšie mesto. Minuloročné skúsenosti z Janova im na to zdanlivo dávali veľmi dobrý dôvod. Všetci „maloverní“ dostali vo Florencii adekvátnu odpoveď. Namiesto rozbitých výkladov boli výsledkom stovky organizovaných i úplne spontánnych diskusií a kultúrnych podujatí a viac ako polmiliónové Nie vojne a chudobe, nesúce sa sobotným mestom. Živý prúd Hlavná udalosť celého stretnutia – protestný pochod – sa mala pôvodne začať v sobotu o tretej poobede. Usporiadatelia však vycítili, že by bolo zbytočné čakať tak dlho. Po pár hodinách príprav sa niekoľko kilometrov dlhý rad na čele s obrovským plagátom Nie vojne vydal na pochod už pred jednou. Z blízkosti hlavnej stanice smeroval k rieke Arno a popri nej až na futbalový štadión, kde sa večer konal rockový koncert. Očakával sa príchod 100 000 až 150 000 ľudí. Konečné číslo, ktoré prekročilo pol milióna, prekvapilo i tých najväčších optimistov. Do sprievodu sa pripájali stále noví ľudia, aj preto napredoval veľmi pomaly. Nikomu to však neprekážalo. Väčšina skupín mala so sebou vlastnú hudbu a tak sa nad hlavami miešalo reggae, trance s odborárskymi piesňami i komunistickou Avanti popolo. Jedna účastníčka z Poľska to zhodnotila: „Úplne ako Love Parade v Berlíne.“ Nuž, áno i nie. Hlučnosťou a mnohorakosťou to Love Parade určite pripomínalo, ale k jej komerčnosti mala Florencia, našťastie, veľmi ďaleko. Dvesto obchodníkov zo strachu svoje majetky nielen zavrelo, ale zabarikádovalo aj výklady. Najmä tí, ktorí toho majú z pohľadu účastníkov veľa na rováši – veľké nadnárodné banky, či reštaurácie ako McDonalds, ktoré prešli na pár dní prakticky do ilegality. Strach sa tentoraz ukázal úplne neodôvodnený. Drevené dosky chrániace výklady sa však ukázali ako vďačné tabule na odkazy i celé politické vyhlásenia. Samozrejme, dominovali rozmanité variácie hesla Zastavte vojnu! Prázdne okná dokazovali, že i väčšina obyvateľov podľahla strachu z antiglobalistov a odišla z mesta. Napriek tomu existovali výnimky. Z okolitých domov viseli dúhové a biele vlajky. Našli sa aj ľudia v stredných rokoch, ktorí si spomenuli na svoju mladosť v šesťdesiatom ôsmom a vytiahli červené zástavy. Dnes už neboli študenti. Ale ich prítomnosť akoby dávala tušiť, že túžba po zmene nemusí byť len výrazom mladíckeho idealizmu. Odtiene červenej Bolo by zbytočné predstierať apolitickosť akcie. Dominovala jej červená. Sociálnodemokratickú ružu však zastupovala len jej francúzska, belgická a talianska odroda. Oveľa viac prišlo komunistov a mnohých menších, no o to vitálnejších radikálnych organizácií. Drvivú väčšinu však tvorili nezávislí účastníci, ktorí, treba priznať, že do veľkej miery oprávnene, tvrdili, že vôľa diskutovať existuje len dovtedy, pokiaľ sú strany v opozícii. Pre mnohým, ktorí hľadajú spásu pre myšlienkovo i mocensky upadajúcu „oficiálnu“ európsku ľavicu, mohol byť takýto pohľad útechou. Rakúšanka palestínskeho pôvodu povedala: „V tejto atmosfére slobody sa rodí nová, mladá ľavica.“ Ak je to aj pravda, od tej „starej“ bude musieť byť veľmi odlišná. Samotný fakt, že stretnutia „oficiálnej“ straníckej ľavice sa odohrávajú v najlepších hoteloch, zatiaľ čo účastníci týchto spia, kde sa dá, a na hraniciach ich napriek všetkým pravidlám prehľadávajú, ako by boli a priori zločincami, ukazuje, kto predstavuje hrozbu oligarchickému establishmentu. Zbytočné obavy Všetky obavy z výtržností sa ukázali ako neopodstatnené a zbytočne nafúknuté. Organizátori dokonale zvládli svoju úlohu. Udržali masu ľudí pokope a počas celých štyroch dní zabránili provokáciám. Po minuloročnom Janove sa poučili i talianske úrady – políciu nebolo prakticky vidieť. Stačilo však zájsť pár ulíc od trasy vyhradenej pre sprievod a stretli ste niektorých zo šesťtisíc policajtov so špeciálnym výstrojom, ktorí vraj boli na akciu vyčlenení. Prísne kontroly prebiehali aj na talianskych hraniciach, ktoré by už vlastne podľa Schengenskej dohody nemali ani existovať. Môže to znieť paradoxne, ale mnohí účastníci sa zhodli, že zdanlivá neprítomnosť polície prispela k celkovému pokojnému priebehu: „Aspoň neprovokovali.“ Doteraz sa nevyjasnilo, koľko viny mali na minuloročnej tragédii v Janove tí, ktorí mali zákon a poriadok chrániť. V každom prípade odvtedy koluje v Taliansku trpký vtip: „Ako spoznáte, že polícia funguje efektívne? Tak, že sa jej podarí zatknúť viac grázlov než zamestnať.“ Paradoxom je, že ESF napriek nepomerne väčšej dôležitosti prilákalo oveľa menšiu pozornosť médií ako protesty v Götteborgu či Janove. Dôvod – neprítomnosť násilia. Existoval preto dôvod myslieť si, že „bez krvi“ ostane takéto stretnutie nepovšimnuté. Našťastie, ľudia si uvedomili dvojsečnosť používania násilia ako prostriedku zviditeľnenia. Reálna naivita Európske sociálne fórum sa neuskutočnilo iba kvôli demonštrácii. Bolo i priestorom pre semináre a konferencie, ktoré sa konali najmä v priestoroch starej pevnosti. Atmosféru alternatívnosti vytvárali témy i neformálnosť diskusií. Opakované koordinačné stretnutia skoro rok predtým, umožnili všetkým tým, ktorí mali záujem, vtlačiť podujatiu aj svoju pečať, pridať tému na seminár či konferenciu, alebo dokonca navrhnúť rečníka. K nim sa pridávali ďalšie organizácie, čo vytváralo dojem, že fórum chce riešiť všetko. Napokon, prečo nie? Diskusiu obohacovali vedci, ekonómovia, novinári, ale aj jednoduchí aktivisti, ktorých intervencie robili zo sál horúce kotly plné revolučnosti. Samozrejme, aj Florencia mala svoje hviezdy ako každá iná konferencia či festival. Susan Georgeová, Američanka žijúca v Európe a autorka známej Lugánskej správy, ako aj Francúzi Bernard Cassen a José Bové, Naomi Kleinová, autorka kultovej knihy NO LOGO, a mnohí iní... Tak či tak najprítomnejší bol asi súdruh Che – na vlajkách, odznakoch, tričkách, na stenách. Florencia bola však aj miestom solidarity. Stala sa príležitosťou upozorniť na globálne kampane, ktoré sa zameriavajú na ľudskoprávne či ekologické problémy, od individuálneho až po kolektívne starosti celých národov. Európska kampaň za oslobodenie Slováka Mária Banga, pomoc uväznenému Korzičanovi, až po veľký transparent „Suomi tutti Zapatisti“- sme všetci Zapatisti, a veľkú baskitskú vlajku, ktorá viala nad pevnosťou. Mohli ste si kúpiť bioprodukty z rozličných oblastí tretieho sveta. Ceny mnohých tovarov boli solidárne – upravované podľa možností účastníkov. Dokonca aj vstupné sa progresívne zvyšovalo v závislosti od vášho príjmu. Vďaka svojej inakosti môže byť Florencia nádejou. Bolo by veľmi ľahké, no zároveň zavádzajúce, označiť ju za politicky naivnú. Realizácii mnohých z konceptov participatívnej demokracie, či solidárnej ekonomiky však nebráni ich neuskutočniteľnosť, ale nedostatok vôle politickej elity. „Iný svet“ by šiel proti ich záujmom. Napriek všetkým snahám o sebapotvrdzovanie sa dá establishment vymeniť. Bez ohľadu na sofistikované mechanizmy presviedčania a nátlaku jeho prežitie závisí v konečnom dôsledku od vôle ľudí. A vôle bolo za tie štyri dni vo Florencii veľa.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984