Predvolebná rošáda prezidenta Putina

Posledné februárové dni žilo Rusko v napätí. Prezident Vladimir Putin odvolal premiéra Kasjanova, a tým celú vládu, bez toho, aby okamžite menoval nového predsedu vlády. Do uprázdneného kresla si dočasne sadol vicepremiér Viktor Christenko s vedomím, že ho iba ohrieva pre nového stáleho šéfa exekutívy. Čo motivovalo Putina necelé tri týždne pred prezidentskými voľbami odvolať vládu Michaila Kasjanova? Na spresnenie treba povedať, že prezidentské voľby sa už začali, i keď iba v najodľahlejších východosibírskych oblastiach, kde miestnych obyvateľov začali povolávať do vykúrených volebných miestností v dvojtýždňovom predstihu, aby sa volebné lístky stihli zozbierať, zapečatiť a v krutých zimných mrazoch bezpečne a včas dopraviť do sčítacích stredísk. Väčšina tých ruských voličov, ktorí nepodľahli už dávnejšie apatii, si od 24. februára lámala hlavu nad taktizovaním enigmatického Putina. Ešte živší záujem sa prejavoval v zahraničí a konjunktúru prežívali západní kremľológovia, ba i niekdajší slávni sovietológovia. Štyridsaťdeväťročný Putin sa síce deklaruje za moderného politika demokratizujúcej a transformujúcej sa krajiny. V postavení hlavy Ruskej federácie sa však niekedy správa ako tradičný autoritatívny monarcha – tajnostkársky, pričom prekvapivými krokmi dáva najavo, že ako najmocnejší muž môže všetko a čokoľvek a nemusí to vysvetľovať. Že ho nemožno mať prečítaného a predvídať jeho nasledujúce posuny na politickej šachovnici. Na tej sa chce pohybovať ako veľmajster, ktorého ťahy sa dajú interpretovať viacerými spôsobmi, čím sa udržiava neistota, rešpekt, i bázeň pred nepoznateľným. Prostý človek tak vlastným úsudkom ďaleko nedôjde, respektíve sa na neho nemôže spoliehať. Preto radšej nahliadne do svojej peňaženky, spomenie si, aká bola hrubá pred štyrmi rokmi, a ak sa mu nevodí horšie ako vtedy, zverí svoj osud do rúk nositeľovi moci, ktorá bola k nemu milostivá. Takto približne hľadí na prezidenta väčšina ruských občanov, najmä strednej a staršej generácie. Vladimir Putin však dosahuje takmer 80-percentné volebné preferencie a musí ho podporovať aj časť mladých. Tí sa však celkove na prezidenta dívajú omnoho racionálnejšie, najmä ak sú vzdelaní a sledujú mocenské boje moskovských politických a hospodárskych špičiek. Medzi nimi prebieha už niekoľko rokov striedanie gárd. Garnitúru oligarchov, ktorá obsadila mocenský Olymp počas prezidentovania kliky Borisa Jeľcina, vytláča zoskupenie okolo Putina a jeho tzv. leningradského klanu napojeného na byrokratickú a aparátčickú elitu. Úzka skupina ruských miliardárov, ktorá kontroluje divoko sprivatizované hospodárstvo, sa dopustila strategickej chyby, keď začala priveľmi okato a sebavedome kontrolovať páky politického rozhodovania. Za peniaze si mohla kúpiť takmer všetko a v mnohom natiahla svoj vplyv až do útrob samotného Kremľa. Až tam narazila na odpor nevysokého a asketicky pôsobiaceho Putina. Do prezidentského úradu ho síce povolal Jeľcin a on sa chorľavejúcemu, ale skorumpovanému „báťuškovi“ odmenil doživotnou imunitou. Putin, ktorý má tvrdú náturu a oceľové nervy vypestované počas dlhých rokov v službách KGB, sa však nezmieril s tým, aby poslušne spĺňal rozkazy oligarchov. Potichu, postupne, bez zbytočného vyvolávania pozornosti sa pustil do mocenských korektúr, ktoré považoval za vhodné a potrebné pre Rusko i pre svoje osobné postavenie. Jedným z hlavných predmetov jeho záujmu sa stalo zvrátenie decentralizácie moci a posilnenie úlohy štátu. Ruskému hospodárstvu sa počas ostatných troch-štyroch rokov neviedlo zle. Od nástupu na prezidentský post sa HDP Ruskej federácie zvýšil približne o 30 percent a dovtedy deravá štátna pokladňa sa začala rýchlo zapĺňať najmä príjmami z predaja ropy. Z Ruska ako beznádejného dlžníka sa stal úctyhodný klient platiaci včas a viac ako povinné minimum. Stúpali aj devízové zásoby krajiny. To všetko prebiehalo pod premiérskou taktovkou čerstvo odvolaného Michaila Kasjanova. Mal smolu, pretože zosobňoval jedného z posledných vysokopostavených protežantov Jeľcina a oligarchov. A hoci bez viny, jedného dňa musel odísť. Prvého marca sa svet konečne dozvedel, že Putin vybral nového šéfa vlády. Stal sa ním stály vyslanec pri Európskej únii a bývalý riaditeľ daňovej polície Michail Fradkov. Jeho nomináciu musí schváliť Štátna duma, kde prokremeľský blok Jednotné Rusko disponuje dostatočnou väčšinou. Putin prezentuje 53-ročného Fradkova ako skúseného bojovníka proti korupcii. Zdá sa, že tak pred voľbami signalizuje voličom svoje priority do druhého volebného obdobia, vrátane pripravenosti vyslyšať hlas ľudu a potláčať rozrastanie korupcie. Prihovára sa tiež za zmierňovanie sociálnych dôsledkov trhových reforiem, pretože štvrtina Rusov žije pod hranicou chudoby. Vážneho protikandidáta Putin nemá a ruskí voliči mu 14. marca takmer určite dajú príležitosť, aby im v divokých vlnách transformačných prúdov pomáhal udržať sa nad vodou. Autor je analytik medzinárodných vzťahov