Mojimi prioritami sú problémy
Viete už, čo budete mať v Európskej komisii na starosti? - Počas prvých šiestich mesiacov nebudem mať nijaké skutočné portfólio. Potom je to trochu zložitejšie. Konečné rozhodnutie urobí predseda komisie, no ja som sa už o niektorých svojich prioritách vyjadrila. Vychádzajú z môjho vzdelania, skúseností a, samozrejme, záujmov. Má to tiež niečo spoločné s mojím vnímaním najproblematickejších oblastí práce komisie a budúcich cieľov EÚ. Podľa mňa sa bude treba vážne zaoberať dvoma vecami. Po prvé rozpočtom, finančnou kontrolou a OLAF-om. Nie pre to, že som sama ministerkou financií, ale kvôli diskusii, ktorá prebieha medzi členskými krajinami o výške ich príspevkov – jedno percento, 1,27 či viac? Táto diskusia vyjadruje vážne problémy s rozpočtom a spôsobom, akým sa využívajú zdroje EÚ, naznačuje rozpočtové priority a efektívnosť výdavkov. Myslím si, že pred rozhodnutím o jednom, či 1,27 percenta bude treba prediskutovať reformu štruktúry rozpočtu. Ak budeme aj v budúcnosti dávať rovnakú časť – polovicu prostriedkov – jednému sektoru, poľnohospodárstvu, EÚ nebude vôbec schopná naplniť potreby. Nech sa do rozpočtu dá koľkokoľvek. Vyzeráte netrpezlivá... - Áno. Ste si istá, že prichádzate na to správne miesto? Komisia je zvyčajne dosť pomalá... - Máte pravdu. Varovali ma, že tu sa všetko rýchlo nerobí. S komisiou som pracovala už v rokoch 1994 – 1995, keď som bola vyjednávačom za druhú stranu (v litovskej misii pri EÚ). Samozrejme, vašej poznámke rozumiem. No myslím si, že väčšina nováčikov bude netrpezlivá, keďže sme boli posledných pätnásť rokov pod tlakom, aby sme prijali rýchle reformy, a tak sa teraz už nevieme dočkať výsledkov. Samozrejme si viem predstaviť, že s byrokratickou mašinériou to pôjde pomaly, nebude to ľahké. No máme minimálne vôľu niečo urobiť. Na začiatok to nie je zlé. Na jednej strane je právna integrácia, na druhej však integrácia „reálneho života“. Ako prijali tieto reformy ľudia v Litve? - Každá zo štyroch dohôd, ktoré sme s úniou podpísali, obsahovala vážne záväzky vrátane administratívnych kapacít, množstva acquis a zákonov. Keď sme v roku 2000 začali s rokovaniami o členstve mali sme už predchádzajúcimi dohodami prijaté dve tretiny európskeho práva. Posledných desať-dvanásť rokov sme teda prakticky pod tlakom našich vzťahov s EÚ. Preto boli reformy prijaté pomerne hladko, boli absorbované ekonomikou, ale tiež mentálne, v spoločnosti. Čo sú podľa vás tie najdôležitejšie otázky, ktoré by mali ľudia v Litve o EÚ vedieť a pochopiť? - V porovnaní s ostatnými národmi nie sme veľmi kozmopolitní. Máme za sebou zložitú históriu bojov o prežitie a to z nás robí tvrdú, no zároveň dosť uzavretú spoločnosť. Najprv sa teda musíme naučiť otvoriť sa, pochopiť subsidiaritu – že nie je vždy najdôležitejší len náš záujem, niekedy musí prevážiť celoeurópsky. Vstupujeme do klubu, a preto musíme premýšľať aj o klubových záujmoch, o záujmoch ľudí v Európe, nielen o našich vlastných. To všetko sa musíme naučiť a vytvorí to základ pre užšiu spoluprácu v sociálnej a hospodárskej oblasti. Z ekonomickej stránky sme ďalej, keďže sme prijali veľkú časť acquis. Sociálne a mentálne by som však chcela vidieť, že sa ľudia otvoria Európskej únii a akceptujú nové výzvy otvorenejšie a priateľskejšie. Ktoré aspekty považujete za mimoriadne ťažké pre Litovčanov? - Teraz máme aspoň verejnú mienku členstvu v únii veľmi priaznivo naklonenú. No očakávame cyklický vývoj, ako sme mohli vidieť inde. Všade je teraz veľa nádeje, že sa všetko rýchlo zmení a to, samozrejme, nebude pravda. Naša vláda očakáva, že vznikne protivlna, že si ľudia povedia – pozrite, sľúbili ste, no nejde to ani tak dobre, ani tak rýchlo a je to taká veľká byrokratická mašinéria, veľa regulácií a to sa nám nepáči. Samozrejme, že sa to môže stať, no to je normálne. Prešli tým všetky členské krajiny, najmä nové. Vašou úlohou, ako komisárky, bude starať sa o všeobecný záujem – zároveň však ostávate občiankou Litvy. Ako to dokážete? - Nemyslím si, že to pre mňa bude veľmi zložité. Aj teraz som ministerkou, no nie som členkou nejakej politickej strany. Svoju prácu som brala ako sledovanie záujmov mojej krajiny, bez interesovania sa v politike. To mi pomôže aj v novej práci. Zložím prísahu na európsku ústavu a pred Európskym parlamentom a kódex správania hovorí, že komisár pracuje v európskom záujme, nie národnom. Myslím si, že mi moja skúsenosť s neutralitou pomôže. Skupina Európskej ľudovej strany prijala rezolúciu, ktorá všetky politické skupiny žiadala, aby do svojich radov neprijímali bývalých komunistov. Čo si o tom myslíte? - Rezolúciu som nečítala ani som sa celou debatou veľmi podrobne nezaoberala. No také extrémne názory prichádzajú často s blížiacimi sa voľbami. Väčšinou ukazujú na problémy v krajinách. Moja vláda sa rozhodla na to nereagovať, keďže sa zdá, že za iniciatívou stojí skôr osobná potreba byť znovuzvolený, ako skutočná politika. No nebolo príjemné počuť názory EPP. Myslím si, že takéto extrémy pramenia z neľahkých situácií v krajinách, najmä v ekonomickej oblasti. Je to nebezpečný signál. Nehovorí, že sa blížime k lepšej a zjednotenej Európe, ale naopak, že budú vytvárať problémy a nebudú sa vážne zaoberať ekonomickou situáciou. V otázke rozpočtu sa diskutuje o návrhu šiestich krajín určiť strop príspevkov na jedno percento HDP. Nakoľko je to realistické? - V súčasnosti to nie je realistické. Prečo? Ak sa rozpočet nezreformuje a znížime ho na jedno percento, ocitneme sa v problémoch. S dvadsiatimi piatimi členmi nebudeme schopní zabezpečiť rast, konkurencieschopnosť a poznatkovo orientovanú ekonomiku EÚ. Opäť budeme dávať peniaze len na spoločnú poľnohospodársku politiku. To je priorita EÚ? Poľnohospodárstvo? Takáto štruktúra rozpočtu je stará sto rokov. Vtedy sme si mohli povedať: „Áno, poľnohospodárstvo je hlavnou prioritou hospodárstva.“ No dnes je to hanba. Čo by teda mali byť priority nasledujúceho rozpočtu? - V zásade sú to oblasti určené v Lisabone. Bez finančného zabezpečenia sa nijaké ciele naplniť nedajú. Otázka výšky rozpočtu nie je až taká dôležitá, dôležité je, ako ho použijeme. Ak budeme míňať efektívne, budeme možno potrebovať len 0,8 percenta. No ak sa nič nezmení, jedno percento stačiť nebude. Uvedomujete si, že výška výdavkov na spoločnú poľnohospodársku politiku nie je určená náhodne, ale je výsledkom kompromisu medzi Francúzskom a Nemeckom. Myslíte si, že sa to dá zmeniť? - Nechcem o tom špekulovať. Je to škoda, no niekedy sa to stáva aj v mojej krajine, že prevládne politizácia ekonomických a pragmatických procesov a potom sú politické kompromisy prezentované bez ekonomického významu. Ďalšou veľkou debatou bol rozpor medzi terajšími a novými členskými krajinami v súvislosti s vojnou v Iraku. Myslíte si, že EÚ dokáže v nasledujúcich piatich rokoch vytvoriť skutočnú spoločnú zahraničnú politiku? - Myslím, že je potrebná, no ešte neexistuje. Pre Európu je nevyhnutné, aby sa vyhla takým rozkolom a mala spoločný základ. Návrh konventu sa k tomu približoval, no nová ústava je stále odmietaná. Je to však nevyhnutné, rovnako ako nová ústava pre rozhodovací proces. Vaša krajina by teda súhlasila s rozhodovaním kvalifikovanou väčšinou v oblasti zahraničnej politiky? - Áno. Vo všetkých oblastiach sme za hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. Chceme ústavu tak rýchlo, ako je to možné. Vieme, že bez novej ústavy a rozhodovacích procesov vývoj v Európe zamrzne a reformy nebudú implementované. Hovoríte o potrebe kompromisu? - Áno. Myslíme si, že kompromis je dnes dôležitejší než ambície krajín získať v diskusii nejaký bod. Plná verzia rozhovoru bola uverejnená na stránke www.euractiv.sk Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
