Mafiáni naši každodenní
V súčasnej domácej próze sa už osvedčil typ prózy, ktorej „protagonistom“ je v istom zmysle sám prozaický jazyk, teda rozprávačská stratégia, keď je rozprávanie v úplnosti zverené postave, ktorá smerodajne charakterizuje samu seba i svoje okolie už svojím vlastným príznakovým jazykom, čiže väčšmi spôsobom, než samotným predmetom vypovedania. Tak to bolo napríklad u monologizujúceho Samka Táleho a to je aj prípad mafiánskeho románu Petra Doktorova English is easy, Csaba is dead (ktorý, podľa všetkého, vznikol na základe rovnomennej divadelnej hry Viliama Klimáčka), aj keď v celkom iných tematicko-koncepčných súvislostiach, ktoré zasa nemôžu nepripomenúť Petra Pišťanka. V tejto publikácii totiž iritujúco a hneď na prvý pohľad upozorní na seba práve sám jazyk, ten je zaiste aj dôvodom osobitného varovania na jej obale: Pozor! Nevhodné pre čitateľov do 18 rokov! O čo ide? Ako to napovedá podtitul a zároveň žánrové označenie knihy, budeme mať do činenia s predstaviteľmi špecifického prostredia, mafiánskeho podsvetia. Denný režim, ako napokon i celkový životný štýl, záujmová sféra či vkus, mafiánskeho bossa Mikiho a najmä ľudí, čo preňho pracujú, je obzvlášť jednostranný a stereotypný, no o to väčšmi to platí na ich rečový prejav. Ten by sa dal charakterizovať ako „suterén vyjadrovacích možností“. Pri svojej činnosti, na živelnej, priam živočíšnej úrovni existencie, si totiž vystačia s naozaj veľmi skromným, no o to vehementnejšie používaným segmentom slovnej zásoby, ktorého stabilnú súčasť tvoria vulgarizmy „ťažkého kalibru“, „drsňácky“ slang, vulgárna expresívnosť, resp. absolútne subštandardná lexika vôbec, a to všetko v rámci tvrdého západoslovenského, záhoráckeho dialektu. Presne tak je napísaný celý román, ktorý je akýmsi nahliadnutím do súkromia týchto ľudí, snahou zachytiť ich „vnútorne“, a nielen tak, ako ich sporadicky môžeme vnímať navonok, keď sa verejne „zablysnú“ v realite in vivo, s emblematickými „stavovými“ atribútmi a spôsobmi vystupovania, vo svojom inak nedostupnom statuse. Autor preto bez vlastných vstupov dôsledne necháva prehovárať samotné postavy, aj prerozprávanie celého príbehu ponecháva jednej z nich, Edovi Štartérovi, výsostne z jeho rozprávačského hľadiska a jemu vlastnou rečou. Ide tu vôbec o obraz sveta utváraný a podávaný v mentálnej a hodnotovej perspektíve týchto miestnych mafiánov: Mikiho ľudí, o skutočnosť vnímanú ich videním, hodnotenú ich morálnymi a intelektuálnymi kritériami a verbálne reflektovanú v ich jazyku. Výnimkou, cudzím prvkom, ktorý však po čase napokon organicky zapadne do tohto prostredia, je len unesený učiteľ chémie vo funkcii angličtinára. Miki pochopil, že bez angličtiny sa už nedá úspešne fungovať a jej aktívne osvojovanie si vyžaduje od všetkých členov „rodiny“. Autenticky predvedená, až by sa žiadalo povedať: takmer neštylizovaná, nápadná výpovedná obmedzenosť, primitívnosť, stereotypná redukovanosť vyjadrovania, drastický minimalizmus vyjadrovacích potrieb, resp. schopností u postáv, je len verným obrazom ich nekomplikovaného, prvoplánového vnútorného, duševného sveta, zúženého vedomia. Vypovedajúce postavy, vrátane rozprávača, nevdojak manifestujú vlastnú „vymetenosť“, „vygumovanosť“, „vymletosť“. No takto sa potom typizačne prezentuje aj dobovo i geograficky príznačný, predovšetkým však charakterovo a sociálno-psychologicky vymedzený zjav vôbec, figúra súčasného stredoeurópskeho, konkrétne západoslovenského mafiána. Prozaikov tvorivý výkon sa sústreďuje na hodnoverné vystihnutie takejto mentálnej obmedzenosti. Ak chcel autor naplniť tento zámer, musel sa teda zákonite a jednoznačne výrazovo-štylisticky znížiť. Mohlo by sa nebodaj zdať, že autor potom nemal ťažkú úlohu: preniknúť, vžiť sa do ich vnútra, v ktorom niet hlbších myšlienok ani vyšších citov, akoby tiež neznamenal priveľký problém. Navonok. V skutočnosti je však za tým práveže pozoruhodný štylizačný cit a odhad. Doktorovovi sa podarilo autenticky vystihnúť mentálnu, hodnotovú i jazykovú, výpovedno-vyjadrovaciu paradigmu „súčasného slovenského mafiána“ (aspoň to vyznieva presvedčivo, aj keď sme priamo medzi mafiánmi nikdy nežili). Nechcel by som Doktorovov mafiánsky román nadinterpretovať, autorovi možno naozaj išlo o len briskne, korenisto zábavný príbeh. Dal by sa však azda chápať aj ako prenikavá satira namierená voči úzkej a extrémnej, mimoriadne problematickej, parazitno-kriminálnej sociálnej vrstve, ktorá, žiaľ, v štáte, akým je Slovensko, má zatiaľ stále až priveľmi priaznivé podmienky na svoju plnohodnotnú existenciu a rozvoj. Autor je literárny teoretik (Peter Doktorov: English is easy, Csaba is dead. Mafiánsky román. Slovart 2004, 176 strán, 249 Sk)
