Veľká hra na ovcu

Haruki Murakami, jeden z najprekladanejších japonských autorov, sa vo svojich prozaických textoch odpútava od tamojšej tradičnej kultúry. Poddáva sa skôr rytmu džezovej hudby či americkej literatúry, ktorú aj popri pôsobení na univerzitách v Princetone, Berkcley či Tufts v širokej miere prekladal.
Počet zobrazení: 989
16_rec-m.jpg

Haruki Murakami, jeden z najprekladanejších japonských autorov, sa vo svojich prozaických textoch odpútava od tamojšej tradičnej kultúry. Poddáva sa skôr rytmu džezovej hudby či americkej literatúry, ktorú aj popri pôsobení na univerzitách v Princetone, Berkcley či Tufts v širokej miere prekladal. Spontánne rytmizovaný prúd jeho textov nesie stopy magického realizmu, surrealizmu a býva označovaný rozplývavým pojmom postmoderny. Kritici im najčastejšie vyčítajú amorálnosť, apolitickosť a únikovosť. Keď sa v roku 1995, po útoku sfanatizovanej sekty na tokijské metro, vrátil do Japonska, čiastočne pozmenil svoju textovú stratégiu. Kým v minulosti za svoje najväčšie plus považoval nezainteresovanosť či nadhľad, po spomenutom zlomovom bode začal skúmať sily, podvracajúce japonskú spoločnosť. Zamieril do oblasti literatúry faktu, napísal knihu podnietenú tokijskou tragédiou a priklonil sa tak k angažovanosti. Román Hon na ovcu, Murakamiho tretia kniha, za ktorú dostal Literárnu cenu Noma pre nových autorov, pochádza z roku 1982. Protagonistom príbehu je mladý Tokijčan, zamestnanec prekladateľskej a reklamnej agentúry. Rovnako ako ďalšie Murakamiho hlavné postavy, vystupuje anonymne, prostredníctvom rozprávača v prvej osobe. Aj vedľajší aktéri sú pomenovaní len veľmi neochotne a všeobecne: Čitateľ sa tak zoznamuje s tromi ženami, protagonistovými (ex)partnerkami, s priam indiánskymi menami: s tou, ktorá spala so všetkými, s manželkou, ktorá si pri rozchode vzala aj spodničku, a s priateľkou s magicky krásnymi ušami. Ani mužské postavy sa tejto stratégii zvlášť nevzpierajú (Učiteľ, Doktor Ovečka, Krysa či jednoducho šofér, kolega). Hlavná postava pod letmým vonkajším tlakom pomenuje svojho kocúra, ale argumentuje v prospech bezmennosti: „nemám rád mená. Ja som ja, ty si ty, my sme my, oni sú oni. Toto úplne stačí, nie?“ Ten, ktorý nemá rád mená, vedie pomerne monotónny veľkomestský život, ktorý naruší čudná požiadavka najsilnejšieho muža japonského informačného sveta, nazývaného Učiteľ. Je poverený nájsť tajomnú ovcu so škvrnou v tvare hviezdy na chrbte. Finančne motivovaný, zároveň však pod vyhrážkami úplného zničenia sa tak vyberie hľadať toto zviera, vychádzajúc z jedinej stopy: obrázku krajiny na reklamnom bulletine agentúry. Po realisticky pôsobiacich úvodných partiách románu sa tak dostávame do magickorealistických textových zákutí. Atmosféra mágie, tajomstva prerastá do snovej či halucinačnej narácie, intuitívnych anticipácií, iracionality či až absurdity. Obrazy každodennosti vystrieda a zároveň vyvažuje fantazijne vykreslené bizarné stopovanie ovce. Tá podľa legendy rozšírenej v Číne a Mongolsku vstupuje do človeka a je pre neho požehnaním, čoho príkladom má byť Džingischán. Nikoho však neurobila šťastným. Hľadá len stelesnenie ovčej myšlienky, plánuje zmeniť ľudí a ich svet. Roztaví vnútro človeka a snaží sa nastoliť „ríšu úplnej anarchie, v ktorej by boli všetky protiklady zjednotené“. Jej cieľom je zrušiť existenciu jednotlivca, homogenitu, pravdepodobnosť a prinavrátiť svet do stavu počiatočného chaosu. Tam totiž ústi negácia poznania a jazyka ako pilierov západnej civilizácie. Ten, ktorý nemá rád mená, sa od jej vplyvov odpúta vďaka izolácii v samote v horách, kam ho stopovanie ovce privedie. Čas len jednoducho plynie a všade vládne ticho, umožňujúce počúvať indície vetra. Takéto prostredie má preto potenciál úplnej očisty, založenej na jednoduchej úvahe: Ovca sa zameriava na ľudské slabosti, hnijúce v tele, a pretože každý má niekoľko vecí, ktoré nechce stratiť, najefektívnejšie je zbaviť sa všetkého, vrátane seba samého. Vrcholí tu rafinovaný proces strácania a znovunachádzania identity, spojený s relativizáciou tzv. reality, so spochybňovaním jej platnosti, adekvátnosti, spoľahlivosti. Čitateľ sa ocitá uprostred úlomkov, fragmentov, ktoré jednotlivým nasvecovaním znejasňujú význam, hanblivo skrývajú svojou motiváciu či funkciu. Pripomína to protagonistovo počítanie oviec na fotografii: spočiatku to ide bez problémov, no čím sú ovce vzdialenejšie, tým je to ťažšie. Nakoniec už recipient (obrazu či knihy) začne brať do úvahy aj biele škvrny, prázdne miesta (textu). Nedokáže rozlíšiť optický klam od ovce a nakoniec si nie je istý vôbec v ničom, pretože ho zmätie strohá informácia: „ovca, na ktorú sa dívate, neexistuje“. Na tomto magickom mieste v horách sa najvýraznejšie pociťujú symptómy rozmernej konšpirácie, nákladnej hry, ktorá je na toho, ktorý nemá rád mená, nastražená. Je súčasťou vopred pripravenej obrovskej mašinérie bez akejkoľvek možnosti rozhodnúť sa či pozmeniť príbeh. Náhoda a fatalizmus splývajú: „Ak chceme, môžeme sa bezcieľne potulovať po kontinente náhod. Podobne ako okrídlené semienko bez koreňa, ktoré unáša jarný vánok. Pri tom všetkom zároveň môžeme poprieť, že nejaké náhody vôbec existujú. To, čo sa stalo, sa jasne stalo, a to, čo sa má stať, sa má jasne stať. V podstate sme uviaznutí v momentálnej existencii medzi všetkým, čo sa stalo, a ničím, ktoré je pred nami. Neexistujú tu ani náhody, ani možnosti. V skutočnosti nie je medzi týmito dvoma pohľadmi veľký rozdiel. Je to, ako pri väčšine rozdielov v interpretácii, pomenovanie toho istého jedla dvoma menami.“ Vystupuje tu do popredia protagonistov jemne cynický priateľ Krysa, pôvodný nájomník domu na pustatine, ktorý pravdepodobne vytvoril plán na záchranu toho, ktorý nemá rád mená. Je to postava prechádzajúca u Murakamiho z knihy do knihy, vracajúca sa aj po svojej smrti. S jej príchodom sa zastavuje čas a zároveň plynutie románu, aby sa fragmenty poskladali do náležitého tvaru. Indície nasvedčujú, že Krysa by mohol byť implicitným autorom, neobmedzene manipulujúcim so svojimi postavami, tvoriacim mechanizmus príbehu: „Keď vám o tom hovorím, znie to jednoducho. Ale dať program dokopy bolo namáhavé.“ Zdá sa, že stvoriteľ (textu) sa prezlieka do ovčieho rúcha. Murakami románom Hon na ovcu vytvára pôsobivý obraz súčasného sveta, v ktorom reálne, absurdné aj fantastické existuje nielen tesne vedľa seba, ale čiastočne aj splýva. Ako adekvátnejší prístup k univerzu sa preto ukazuje nie racionalita, ale intuícia, pretože podobne ako protagonista, „nech by sme nad tým premýšľali akokoľvek, z nelogických súvislostí logický záver neodvodíme.“ Autorka je doktorandka v Ústave slovenskej literatúry SAV (Haruki Murakami: Hon na ovcu. Slovart 2004, 330 strán, 299 Sk)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984