Komu padnú sánky

Milovníkom futbalu bolo vcelku zrejmé, že hamletovskú otázku – „vysielať“ či „nevysielať“ na verejnoprávnej obrazovke majstrovstvá najpopulárnejšieho športu – má brať skôr ako povinnú jazdu, a že futbal jednoducho bude, aj keby na chlieb nebolo. Nevzrušovali sa. Veď kto by sa odvážil rozhádzať si to s parlamentom, vládou, ako aj miestnou honoráciou, presnejšie s fanúšikmi, v spomenutých orgánoch a inštitúciách hojne rozmiestnenými. Jediným prekvapením očakávanej pointy je podrobná informácia, ako dobre sa manažment STV zjednal na cene prenosov. O cene futbalového prenosu už všetci vieme všetko. Čo stojí Slovensko hľadanie skrytých SuperStar z verejných prostriedkov, to nie a nie sa dozvedieť. Verejných peňazí, zdá sa, máme dva druhy: za šport si, milí diváci, draho zaplatíte, ale zábava, to je prísne tajné. No a kontrolné orgány či platiaci divák nech sa s tým zmieria. Verejnoprávna televízia bude objavovať hviezdy po celom Slovensku, a zriadi si, podľa vyjadrenia generálneho riaditeľa, na to osobitné kastingové miesta. Telka je grand, nech len nádejné talenty nemusia cestovať až do Bratislavy. Predvídavý pesimista by povedal, že to môže byť raz užitočné – veď dômyselná organizácia kastingov pripomína formou stav, akoby Slovensko ohrozovala hromadná nákaza nebezpečnej choroby. Za dymovou clonou nafúknutých aktivít a zástupných problémov je však iná realita: zo záverečného účtu STV za rok 2003 vyplýva, že STV vlani znížila výrobu o 35 percent a podobný trend pokračuje aj v prvom kvartáli 2004: Z plánovaných 150 miliónov využila za prvé tri mesiace roka 89 miliónov. Likvidácia tvorivej činnosti už dosiahla stav, že ani niet do čoho investovať, lebo nič nie je rozpracované. Prípadné nové projekty sú trvalo v štádiu úvah, s cieľom, aby bolo čo predhodiť Rade STV, respektíve pozornejšej verejnosti. Spomeniem iba sedem dokumentov, ktoré uviedla STV v máji: najmenej štyri z nich stelesňovali duchovné i materiálne investície, zhromaždené pred „veľkým treskom“ nového manažmentu STV. Úspory, ako sa konštatovalo na rokovaní výboru NR SR s dlhým názvom (vzdelanie, šport, mládež a médiá), sa dosahujú iba šetrením na výrobe vlastných programov, kupovaním hotových programov zo zahraničia a vysielaním repríz. STV sa stáva pred očami verejnosti vysielateľkou programov, a nie ich výrobcom. Pričom vyrábať vlastné programy je hlavným atribútom všetkých verejnoprávnych európskych televízií, vrátane STV. A je tiež dôvodom, že občania musia zo zákona na verejnoprávnu televíziu prispievať osobitnou daňou, zvanou koncesionársky poplatok. Verejnoprávna televízia tak prispieva k vývozu verejných peňazí do zahraničia – namiesto toho, aby sa použili doma na rozvoj kultúry a zamestnanosti našich ľudí v tvorivých a odborných profesiách. Nejde pritom o malicherné sumy, ale o jeden a pol miliardy verejných prostriedkov ročne. Veci teraz vyzerajú, akoby milovníci futbalu a prostoduchých šou vysoko vyhrávali nad popletenými intelektuálmi, ktorí chcú pôvodné inscenácie, dokument a publicistiku. Ktovie, komu napokon padne sánka. No na rozdiel od autora reklamy, ktorý sa nazdáva, že padá ľuďom od radosti, si myslím, že čoskoro padne jedným i druhým nad všeobecne zníženou kultúrou a kultúrnosťou.