Teraz potrebujeme sociálny štát najviac

Profesor Jan Keller, filozof, publicista Aprílové diskusné podujatie Klubu Nového Slova (KNS) bolo výnimočné. Po prvé tým, že ho spoločne zorganizovali Klub Nového slova, Greenpeace a Pedagogická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave. Po druhé tým, že ako povedal predseda KNS Jozef Lysý, „príležitosťou na dnešné stretnutie je privítanie dvoch kníh profesora Jana Kellera - Dejín klasickej sociológie a Súmraku sociálneho štátu. Je to česť pre nás, že Jan Keller sa rozhodol tento nádherný akt urobiť v Bratislave.“ No a po tretie preto, lebo knihy tohto významného českého filozofa a publicistu privítal nemenej významný profesor mysliteľ a spisovateľ Egon Bondy. Egon Bondy: Som rád a je mi cťou, že môžem privítať svojho priateľa, profesora Kellera, a že môžem uviesť jeho dve posledné knihy. Dá sa položiť veľa otázok, lebo pre mnohých je problematika jeho kníh nie až taká známa. Sústredím sa na Dejiny klasickej sociológie a na podstatnú jedenástu kapitolu, ktorá sa zaoberá súčasnými problémami skutočne. To, čoho sme svedkami v súčasnosti, pripomína posledné fázy tradičnej spoločnosti. Dnes sa však rozpadávajú moderné formy regulácie práce, ako o tom svedčí kríza odborov a všeobecne zamestnaneckej spoločnosti. Jednotlivec nemá byť viazaný k druhým pevnejšími putami. Spoločnosť sa začína podobať na tekuté piesky. Preto sa vynára zásadná otázka: Je súčasný vývoj dovŕšením procesu modernizácie alebo, naopak, jeho zlyhaním? Jan Keller sa pokúša dať aspoň čiastočnú odpoveď na uvedené otázky, ktoré sa na začiatku 21. storočia stali práve také zložité ako naliehavé. Nástup sveta sietí je umožnený novou informačnou a komunikačnou technikou. To však neznamená kvalitatívny rozchod s modernitou. Siete účinnejšie maximalizujú profit medzi kapitálom a prácou. Obdobou vykorisťovania sa v spoločnosti sietí stáva prenášanie nákladov, ktoré je umožnené práve vlastnosťami siete. Flexibilita prenáša na zamestnanca trhovú neistotu. Deregulácia odstraňuje tzv. iracionálne bariéry podnikania a obchodu. Napokon externalizácia nákladov umožnená sieťami posilňuje asymetriu účinnejšie, než to dokázal v podmienkach jednoduchej modernity klasický model vykorisťovania. Logika sietí totiž umožňuje prenášať náklady aj mimo odpracovanej doby. Ešte donedávna sa verilo v organizačnú schopnosť histórie, ktorá dokáže aj z veľkej dezorganizácie vytvoriť úspešnejšie formy sociálnej a morálnej bezpečnosti, ako boli tie, ktoré vývoj zničil. Dezorganizácia, ktorá bude nasledovať po rozklade organizovanej modernity a úpadku sociálneho štátu, sa stane preukázateľným testom tejto jej schopnosti. Začnime stručným pohľadom na prvú knihu. Dejiny klasickej sociológie sú vlastne dejinami poňatými trochu netradične. - Vychádzam totiž z toho, že dnes vlastne prežívame krízu, ktorá je porovnateľná s krízou, ktorá oddelila modernú spoločnosť od spoločnosti tradičnej. A vieme, že sociológia vznikala ako súbor návodov na to, ako vyriešiť pnutie v spoločnosti, kde všetko doterajšie prestáva platiť, všetko, čo bolo tradičné, prestáva platiť a modernita ešte nebola ustálená. Preto tam bolo veľa konfliktov. Dnes sme v porovnateľnej situácii s tým rozdielom, že sa končí to, čomu niektorí sociológovia hovoria organizovaná modernita, a to je ten čas, ktorý sa vyznačuje napríklad krízou sociálneho štátu, tripartitného vyjednávania, prijímaním určitého kompromisu medzi silami kapitálu a silami práce. A namiesto organizovanej modernity nastupuje niečo, čo ešte nemá meno. Tí, ktorí sú veľmi zmätení, tí to nazývajú postmoderna, čím to trošku zatemňujú, ekonómovia a niektorí sociológovia hovoria, že nastupuje spoločnosť sietí. Spoločnosť sietí je pojem, na ktorý nie sme zvyknutí. Skúste ho charakterizovať. - Spoločnosť sietí je k organizovanej modernite v takom vzťahu, ktorý sa podobá vzťahom, aké mala moderná spoločnosť voči spoločnosti tradičnej. Vtedy išlo o to, že sa rozpadali dovtedajšie inštitúcie. Rozpadal sa napríklad spôsob reglementácie práce. Vtedy končili cechy a dielne. Dnes končia odbory. Vidíme to na každom kroku. Vtedy prechádzala veľkou krízou rodina. Bola to však rozvetvená rodina, rodina so širokým príbuzenstvom, dnes porovnateľnou krízou prechádza nukleárna rodina. Niektorí sociológovia hovoria, že o krízu nejde, pretože keď sa to nakoniec spočíta, tak to vyjde približne tak, že mimo rodiny, mimo manželského zväzku dnes žije presne toľko ľudí ako v polovici 19. storočia. Pretože ľudia sa po druhýkrát, po tretíkrát, po štvrtýkrát opäť berú. Takže rodina neprechádza krízou, ale sa len mení jej charakter, poprípade jej podoba a pozícia v spoločnosti? - Rodina prechádza krízou v tom zmysle, že sa z nej stáva akýsi priechodný priestor. Dochádza k určitej flexibilizácii rodiny, pretože deti, ktoré majú druhého, tretieho, štvrtého otecka, majú dvakrát toľko babičiek, dvakrát toľko dedkov, strýčkov si ani nevedia spočítať. Znamená to, že rodina prechádza akousi veľkou premenou, keď už neposkytuje takú istotu, také bezpečie ako rodina tradičná. Mohol by som pokračovať – vtedy na prelome tradičnej a modernej spoločnosti prechádzal vážnou krízou spôsob legitimizácie moci. Králi skončili buď na popravisku, alebo v emigrácii. Ale dnes je ohrozený priamo národný štát. To znamená, že sme svedkami krízy štátu, krízy rodiny, krízy, ktorá prechádza trhom práce. Je tu určitá analógia medzi tým, čo sa dialo vtedy a čo sa deje dnes. Ďalším príkladom môže byť kríza náboženstva. Osvietenstvo spochybnilo, kritizovalo náboženstvo, dnes sa hovorí o kríze všetkých veľkých rozprávaní. Nielen náboženstva, ale všetkých ďalších veľkých rozprávaní vrátane tých moderných. To znamená, že sa v kríze nachádza aj spôsob, akým interpretujeme samotnú krízu. Ako interpretujeme to, čo sa okolo nás deje. - Ja sa usilujem v knihe ukázať, že všetkými týmito premenami vlastne prechádzajú dva procesy celkovo nezmenené. Na tieto dva procesy poukazovali sociológovia 19. storočia a tieto dva procesy sa dnes ešte vyostrili. Oproti 19. storočiu výrazne. Jedným z nich je proces abstrakcie moci. Abstrakcia istých nových väzieb, v ktorých musí človek žiť. Moderná spoločnosť na jednej strane oslobodila indivíduum od tradičných závislostí, od tradičných vazalstiev, ale na druhej strane, a na tom postavil celé svoje dielo Michel Foucault, oproti tým konkrétnym väzbám kontroly a dohľadu postavila modernita oveľa abstraktnejší systém kontroly a dohľadu. Je nielen abstraktnejší a vynaliezavejší, ale aj oveľa všadeprítomnejší. To je ten krok. Dochádza k neustálej abstrakcii mocenského kódu, ktorý riadi naše konanie, a predsa len víťazstvo toho mocenského kódu umožnilo, že ak si ho zvnútornime, že keď ho budeme poslúchať, tak sa správame slobodne (voľne). Ten druhý proces, to je ničím nebrzdený rozvoj ekonomiky, ktorá žije na úkor sociálna. To nájdeme u všetkých klasických sociológov, ale to isté v tejto rovine hovorí cirkev, dokonca aj Vilfredo Pareto a ďalší. Ukazujú, a to je rozdiel sociológie oproti ekonomickej vede, že kód ekonomiky a ekonomickej racionality veľmi bezohľadne nastavuje svoje meradlá, ruší ostatné kódy a to, čomu sa hovorí voľný trh, sa stáva diktatúrou. Relexia tejto situácie je vo všetkých dielach klasických sociológov. Napríklad Alexis de Tocqueville si myslel, že tá celková totalitná moc príde zo strany štátu. Dnes sa ukazuje, že v dobe ekonomickej globalizácie môže prísť dokonca z ešte abstraktnejšej a vyššej roviny. Takže asi toto sa tvrdí v knihe Dejiny klasickej sociológie. Presuňme sa teraz k tej druhej knihe. Už jej názov Súmrak sociálneho štátu znie pre ľavičiarov hrozivo a pre pravičiarov povzbudzujúco. Naozaj je to taká dobrá správa pre spoločnosť? - Ak som doteraz hovoril iba o abstraktných témach, tak Súmrak sociálneho štátu ich ilustruje na konkrétnom materiáli. Často počujeme, že na sociálny štát nie sú peniaze. Keď si sociálny štát dáme do širších historických a sociálnych súvislostí, zistíme, že sociálny štát je nevyhnutným predpokladom na existenciu demokracie, nevyhnutným predpokladom existencie otvorenej spoločnosti a nevyhnutným predpokladom sociálneho mieru. A tu nám politici hovoria, že na demokraciu a na otvorenú spoločnosť vo väzbe na sociálny svet nemáme peniaze. To znamená, mňa tam zaujíma otázka, čo sa bude diať, keď nám skončia peniaze na demokraciu. Aby som potešil Greenpeace, v knihe Súmrak sociálneho štátu sa na dvoch miestach snažím ukázať súvislosť medzi ekologickým diskurzom a tým, čo sa deje v politike. Napríklad? - Často sa hovorí, že sa musíme usilovať o udržateľný rozpočet, udržateľný dlh, o trvalo udržateľné financie To je pekný spôsob demagógie, pretože koncepcia trvalej udržateľnosti vznikla v úplne inom kontexte a vlastne sa iba hovorí, že pokiaľ sa nebudeme správať určitým spôsobom, tak priamo s prírodnou nevyhnutnosťou dopadneme zle. Lenže keď sa začne hovoriť o udržateľnosti v súvislosti s týmito sociálnymi záležitosťami, tak nám vlastne tvrdia, že sociálny štát musí byť s prírodnou nevyhnutnosťou zlikvidovaný. Že sociálne riziká, ktoré čoraz viac doliehajú, sú niečím, čo sa nedá zmeniť, pretože vieme, že predsa riziká, ku ktorým dochádza, sú niečím, čo na nás priam osudovo tlačí a čomu sa nemôžeme dosť dobre vyhnúť. Hovorí sa aj to, že danými sociálnymi rizikami nás nadelila matka príroda, takže my s tým nemôžeme nič robiť. Sociálny štát má ľuďom poskytnúť istú formu a istú mieru pocitu bezpečia. Píšete aj o tom, ako sa ľudia môžu vyrovnať so sociálnymi rizikami? - Sociálny štát nikdy neexistoval vo vákuu. V zásade majú ľudia trojakú možnosť, ako zvýšiť pocit svojho bezpečia, ako zvýšiť svoju istotu, ako sa zabezpečiť pred sociálnymi rizikami. Prvým spôsobom je rodina – pokiaľ funguje. Druhým spôsobom je trh práce – tiež pokiaľ funguje a iba tým tretím spôsobom je sociálny štát. Ten nastupuje vtedy, keď to prvé a druhé fungovať prestane alebo začne fungovať zle. Ale dnes – a nielen na Slovensku – sme v situácii, keď rodiny a trhy práce naozaj prestávajú dobre fungovať. - A práve v tom spočíva závažnosť dnešnej situácie. Trh práce prestáva dodávať dostatok plnohodnotných pracovných kontraktov, rodina prestáva plniť nadindividuálnu záväznosť, stáva sa z nej akási prechodná záležitosť, kontraktom uzatváraným na prechodnú dobu, a obe tieto inštitúcie prenášajú na sociálny štát to, čo predtým vykonávali samy. Problém je však v tom, že aj samotný sociálny štát sa dostal do krízy. - Kríza sociálneho štátu sa odvíja od niekoľkých vnútorných faktorov. Pomyselne ich často všetci poznáme – starnutie populácie, nástup flexibilizovaného trhu práce, prudký vzostup počtu matiek samoživiteliek ako jeden z aspektov rozpadu rodiny, masový nástup žien v západnej spoločnosti na trh práce, aj ten prináša svoje dôsledky, ktoré z toho plynú. Nás sa to netýka, pretože my sme masový nástup žien mali už v 50. rokoch. To znamená, že došlo k súbehu mnohých procesov, ktoré predstavujú sociálne problémy, a je veľmi pravdepodobné, že pokiaľ by nastal jednotlivo každý z nich, tak by sa s nimi sociálny štát dokázal vyrovnať. Problém je jednak v tom, že všetky nastúpili v rovnakom čase – približne v polovici 70. rokov – a jednak v tom, že v tom istom čase sa začala dnešná vlna ekonomickej globalizácie, ktorá všetkým politickým stranám sprava až doľava zväzuje ruky pri riešení týchto jednotlivých konkrétnych vnútorných problémov. To znamená, že vonkajšie tlaky znižujú priestor na riešenie problémov. Pritom problém starnúcej populácie sám osebe nie je zďaleka neriešiteľný. Ale prišiel do veľmi nevhodného času. Je zaujímavé, že politici, ktorí vlastne likvidujú sociálny štát, to nehovoria otvorene, ale stále častejšie používajú pojem modernizácia. Lenže je na likvidácii sociálneho štátu naozaj niečo moderné? - Politici žonglujú s modernizáciou všeobecne a s modernizáciou sociálneho štátu osobitne tak, ako sa im to hodí. Keď politik nevie, čo povedať, tak hovorí – budeme modernizovať. Je to podobné ako v mariáši, viete, že keď neviete, čo urobiť, tak treba sa tromfnúť. Mňa však v knihe zaujíma, aký tromf sa skrýva v spomínanom koncepte modernizácie. Je to koncept, ktorý sa dá prekrútiť najrozličnejšími spôsobmi, a ja sa pokúšam na príkladoch rôznych typov sociálneho štátu v Európe ukázať, že modernizácia v zásade znamená dvojakú moc. Jednak znamená, že budú obmedzované sociálne práva, a potom znamená, že tie sociálne práva, ktoré budú ponechané, budú financované čoraz viac tými, ktorí by, naopak, potrebovali od spoločnosti pomoc, a strednými vrstvami. Ak sa tu v tejto situácii sociálne práva ešte aj znížia, zredukujú, zmenšia, je to veľmi nebezpečná situácia. Vrátim sa k začiatku nášho rozhovoru. Spojili ste sociálny štát a demokraciu. Pravicoví politici i teoretici tvrdia, že takéto spojenie je nezmyselné, že demokracia môže fungovať aj tam, kde sociálne práva garantované nie sú. - Anglický sociológ T. H. Marshall v roku 1947 opísal logiku vývoja občianskych, politických a sociálnych práv a vo svojej knižke ukázal, že bez sociálnych práv sú práva občianske a politické iba formálne. V zásade tam ide o to, že pokiaľ ľudia nemajú sociálne práva, tak sú podriadení diktátu trhu. Musia si vyberať medzi niektorou z trhových ponúk aj v prípade, že všetky sú pre nich nevýhodné. Ich sloboda sa obmedzuje na to, že si vyberú najmenej nevýhodnú ponuku. Existencia sociálnych práv je dôležitá na to, aby sme mali skutočne slobodu výberu. Aby mohli pre nich nevýhodné ponuky odmietnuť. Lenže v súčasnosti sme svedkami práve opačného procesu. - Tým, že sú sociálne práva redukované, tak sa výrazne zvyšuje mocenská asymetria medzi tým, čomu sa klasicky hovorilo kapitál a práca. Kapitál je schopný práci stále viac diktovať. Diktovať zmier nie je schopný. Mnohí sociológovia prichádzajú s tým, že vlastne schopnosť diktovať druhému neistotu je skutočnou definíciou moci. Moc nad druhým máme vtedy, ak sme schopní diktovať mieru neistoty, v ktorej on bude nútený žiť. Obmedzovanie sociálnych práv výrazne znižuje odolnosť ľudí voči diktátu sociálnej neistoty. Programy, ktoré sa ponúkajú, majú jednu veľkú spoločnú chybu. Totiž pomimo tých procesov, ktoré oslabujú zvnútra aj zvonku sociálny status, pôsobí ešte jeden, o ktorom sa toľko nehovorí, ale ktorý je veľmi závažný, a to kríza solidarity. Dochádza k desolidarizácii na rôznych úrovniach. Na úrovni trhu práce, na úrovni rodiny, medzi starými a mladými, medzi zdravými a chorými, medzi ľuďmi, ktorí majú plnohodnotnú prácu, ľuďmi, ktorí majú neplnohodnotnú prácu, a ľuďmi, ktorým neostala žiadna práca. Všetky tieto formy desolidarizácie nahlodávajú sociálny stav zvnútra a problém je tu v tom, že modernizačné opatrenia prakticky nepočítajú s tým, že by sa v spoločnosti solidarita zvýšila. Nastal sociálny skrat, štát trpí nedostatkom solidarity a návrhy na modernizáciu jeho solidaritu nejako nepodporujú. Naopak, sú skôr vedené asociálnym smerom. Aj vládni politici na Slovensku práve začínajú používať pojem vzdelanostná spoločnosť. Nechajme teraz bokom, že väčšina ani nevie, o čom hovorí, a používa to len ako modernizačné klišé. Oni však vzdelanostnú spoločnosť ponúkajú ako alternatívu k sociálnemu štátu. Môže to tak fungovať? - V mojej knihe sa vzdelanostnou spoločnosťou zaoberám iba v náčrte, pretože z toho bude jedna hrubá knižka. To, čo sa deje dnes – a nielen na Slovensku –, je už druhá vlna rečí o vzdelanostnej spoločnosti. Prvýkrát sa o nej hovorilo v 50. a 60. rokoch a vtedy sa pod vzdelanostnou spoločnosťou ľuďom sľubovalo, že v prípade vzdelania, ak podajú výkon, sa vďaka tomu masovo premiestnia do stredných vrstiev. Vzdelanostná spoločnosť mala fungovať ako výťah. Ako sociálny výťah. Dnes sa opäť hovorí o vzdelanostnej spoločnosti, ale význam sa celkom zmenil. Nikto si už nemyslí, že vďaka vzdelaniu ho čaká nejaký veľký sociálny výťah. Vo vzťahu k stredným vrstvám vedie ekonomizácia vzdelania k budovaniu veľkolepej ilúzie. Vzdelanie a vzdelanostná spoločnosť sa stávajú pokusom poistiť ľudí po tom, čo súčasne poistky sociálneho štátu prestávajú existovať. V rámci sociálneho štátu sa mohli ľudia poisťovať buď solidárne, alebo sa mohli poisťovať, to je tzv. matematické poistenie, v súkromných poistných systémoch. Dnes z rôznych dôvodov je tak to solidárne (napríklad priebežné dôchodcovské), ako to matematické (pomocou dôchodcovských fondov) poistenie vo vážnej kríze. Zopakujem však otázku: môže byť vzdelanostná spoločnosť náhradou za zlyhávajúci sociálny štát? - Celá koncepcia vzdelanostnej spoločnosti ľuďom hovorí, že im to nemusí prekážať, pretože vzdelanie sa stáva oným spoľahlivým poistením v situácii, keď iné poistky vypovedajú službu. Rozbehli sme veľký medzinárodný výskum, v ktorom zisťujeme, nakoľko vzdelanie poisťuje a nakoľko sú štát a ideológia vzdelanostnej spoločnosti postavené na piesku. Snaha poistiť príslušníkov stredných vrstiev rovnakým spôsobom v čase, keď sociálny štát prechádza a bude naďalej prechádzať výrazným útlmom a zoštíhľovaním, je úplne absurdná. Pán Keller, v knihe Súmrak sociálneho štátu píšete, že jeho kríza je výrazom procesu dekonverzie. To je pre bežného človeka dosť ťažko pochopiteľné. O čo ide? - O procese dekonverzie píše napríklad francúzsky sociológ Róbert Castel v práci Metamorfózy, sociálne otázky, ktorá vyšla v roku 1995, a opisuje tam to, o čom hovoril pred chvíľou Egon Bondy. Dekonverzia znamená, že spoločnosť sa menila takým spôsobom, že v nej začali chýbať hodnotné a uznávané miesta v spojení s akýmsi sociálnym uznávaným statusom. Títo ľudia sa stávajú z hľadiska spoločnosti nadbytočnými, prebytočnými a nenachádzajú v nej vo vzťahu k svojej situácii potrebnú oporu. Podľa Castela nie je dekonverzia záležitosťou iba modernej spoločnosti. Dochádzalo k nej aj v spoločnostiach tradičných. Dnes dekonverzia znamená, že v súčasnej dobe ekonomika nenachádza dostatok miest na to, aby ľudia mohli mať v tejto spoločnosti plnohodnotný status. Môžete to ukázať na konkrétnych príkladoch? - Vo Veľkej Británii, v Španielsku, v Holandsku okolo tretiny ekonomicky aktívnych ľudí pracuje už iba na čiastočné pracovné úväzky. Pokiaľ by sa z nich matematickou cestou urobili plnohodnotné pracovné miesta, tak by sa zistilo, že nezamestnanosť v týchto krajinách je rovnaká alebo dokonca ešte väčšia ako v Nemecku, Rakúsku, Švédsku či Fínsku, ktoré si ešte vždy držia klasické plnohodnotné pracovné kontrakty. To znamená, že v sociálnej štruktúre chýba dostatok miest spojených s uznaním. Vládna pravica a často aj „modernizujúca sa“ sociálna demokracia však v súvislosti s prácou a pracovnými miestami už dávno nehovorí o nejakom spoločenskom uznaní. Jediné, čo ich zaujíma, je počet vytvorených pracovných miest a štatistický pokles nezamestnanosti. Podľa vás to nestačí? - Plnohodnotná integrácia zďaleka neznamená len dať ľuďom prácu, ale predpokladá možnosť dať im prácu, ktorá je práve spojená s uznaním. V 19. storočí došlo k masovej vlne dekonverzie tradičných roľníkov na predmestský proletariát. To sa zvládlo až po tom, keď sa vyvinuli nové formy sociálnej integrácie a regulácia v podobe zamestnaneckej spoločnosti a sociálneho štátu. V poslednej štvrtine 20. storočia dochádza k druhej vlne dekonverzie spojenej s procesom globalizácie. Reorganizácie firiem nástupom sietí spochybnili základy zamestnaneckej spoločnosti. Došlo k paradoxnej zápletke. Po tom, čo sa námezdní dostali z okraja spoločnosti do centra, začala práca pre nich chýbať. Objavili sa neužitoční ľudia. Zamestnanie začalo chýbať. Preto daný problém nadobúda dnes veľmi dramatické rozmery. A nie je tento problém priamo spojený s krízou sociálneho štátu? Teda že nie je možné udržať sociálny štát, keď sú masy ľudí bez práce, a to bez práce, ktorá prináša aj spoločenské uznanie? - Súvisí to s tým, že sociálny štát mohol dobre fungovať v čase, keď výťah viedol veľké skupiny ľudí hore. To bolo v povojnových dvadsiatych až tridsiatych rokoch. Vtedy sa začalo hovoriť o tom, že nastupuje veľká spoločnosť, teda nová spoločnosť veľkej strednej vrstvy, a čo je paradoxné a pikantné, v rovnakom čase v Sovietskom zväze a v Spojených štátoch písali sociológovia o tom, že nastoľujú prvú beztriednu spoločnosť na svete. V Sovietskom zväze preto, že triedy boli zrušené, v USA preto, že všetci Američania sa v blízkom čase stanú členmi veľkej, širokej prosperujúcej strednej vrstvy. Výťah, ktorý mal všetkých ľudí zaviesť do strednej prosperujúcej vrstvy, sa zastavil niekedy na konci sedemdesiatych a v priebehu osemdesiatych rokov. A na konci storočia začal onen výťah schádzať dole. Nie je to paradoxné, že sme svedkami likvidácie sociálneho štátu práve v čase, keď rodina a trh práce – ktoré podľa vás v prvom rade majú zabezpečovať sociálnu istotu ľudí – prestávajú fungovať? - Práveže teraz, keď výťah ťahaný trhom práce prestal fungovať, respektíve ide dole, nastala situácia, že by sme sociálny štát vlastne potrebovali najviac. Veľký paradox sociálneho štátu je v tom, že bol relatívne najvyvinutejší, najschopnejší a najsilnejší v dvadsiatych, tridsiatych povojnových rokoch, keď ho bolo najmenej treba. Zatiaľ čo v čase, keď v dôsledku flexibilizácie trhu práce a flexibilizácie rodiny tu daný pilier zostal už ako posledný, sa sociálny štát v prostredí ekonomickej globalizácie dostáva do veľmi ťažko riešiteľných problémov. Takže naozaj v čase, keď ho potrebuje spoločnosť najviac, je omnoho slabší ako kedykoľvek v minulosti a rozklad bude pokračovať. Zastavme sa ešte krátko v tejto súvislosti pri Európskej únii. Mohla by byť v tomto smere, ako zvyknú hovoriť socialisti, pre nás, ktorí sme pod tlakom neoliberalizmu, obratom k lepšiemu? - Hovorí sa o tom, že plávame do sociálnej Európy, a mne vŕta hlavou jedna vec. Dá sa ukázať, ako v rámci prakticky všetkých typov sociálneho štátu v Európe mizne solidarita, a pre mňa je preto veľkým tajomstvom, ako sa v dôsledku úpadku solidarity v rámci národných štátov môže zrodiť nejaká veľká celoeurópska solidarita. Ak mladí Poliaci nechcú platiť na starých Poliakov, nie je mi jasné, ako budú chcieť platiť na starých Španielov. A ak Nemci, ktorí majú plnohodnotné pracovné kontrakty, nechcú doplácať prostredníctvom daní a prostredníctvom poistného platiť na nezamestnaných Nemcov, prečo by mali doplácať na nezamestnaných Čechov? Jeden nemecký sociológ v tejto súvislosti napísal: Hrozí nám, že jediná solidarita, ktorá sa v novej Európe ujme, bude solidarita praktizovaná v rámci mocenskej elity. Čo je, samozrejme, ďalšie riziko sociálneho štátu. Diskusiu spracovali Miloslava Necpalová, Jozef Lysý a Braňo Ondruš