Niečo vo Francúzsku hnije…

Viac ako 55 % hlasov proti ratifikácií ústavnej zmluvy pre Európu vo Francúzsku spôsobilo zabrzdenie budovania politickej Európy. Výsledok sa dal predpokladať už dlho, ale takáto prevaha hlasov proti má veľmi vážny význam. Treba povedať, že odmietnutie má závažné vnútropolitické dôvody. Európa poslúžila ako zámienka na vyjadrenie dlhodobej nevoľnosti. Poslúžila takisto na manifestáciu nevôle proti Chiracovej moci a obzvlášť jej politickým, spoločenským a mediálnym elitám. V roku 2002 hlasovalo 82 % Francúzov v prezidentských voľbách v prospech Jacquesa Chiraca, ktorá bol postavený do druhého kola zoči-voči Jean-Marie Le Penovi. Odvtedy sa situácia neprestala zhoršovať. Nezamestnanosť sa zvyšuje, kúpna sila zmenšuje a vláda pod taktovkou pravicového UMP bola podrobená niekoľkým volebným porážkam bez toho, aby ukázala, že pochopila hĺbku sociálnej a politickej nevôle. Nič sa za posledné tri roky nezmenilo a ďalšie voľby majú byť až v roku 2007, preto Francúzom nič iné nezostávalo, iba toto referendum na prejavenie svojej nespokojnosti. „Nie“ zvíťazilo v deviatich z desiatich departementov a za bol iba Paríž (66 %), juh Alsaska, Bretónsko a región Lyonu. Rozštiepenia geografické (mesto-vidiek) a socioprofesionálne neboli v histórii nikdy také viditeľné. Francúzsko pôsobí dojmom triednej a rozštiepenej krajiny vďaka nesplneným sľubom, štátnym klamstvám a škandalóznej nezodpovednosti jej vedúcich predstaviteľov. „To by bola pekná blbosť“ To je jediný Chiracov argument, na ktorý sa zmohol zoči-voči poľnohospodárovi, čo sa mu počas jeho návštevy Poľnohospodárskeho veľtrhu zveril, že by chcel hlasovať proti ústave. Až do polovice apríla prezident akoby nevidel kritické nahromadenie nespokojnosti so situáciou v krajine. 14. apríla, počas debaty so študentmi starostlivo zorganizovanej jeho dcérou, ktorá sa mu stará o mediálny marketing, stratil všetku vážnosť pred vybranými mladými ľuďmi. Na konci stretnutia sa prezident s úzkosťou priznal: „Nerozumiem vám…nerozumiem vám a to mi spôsobuje bolesť.“ Chirac tým, že nepochopil nespokojnosť, ktorej je z veľkej časti dôvodom, nemohol úspešne viesť európsky projekt tak, ako to niekedy robil Mitterrand. Nie je v tom však jediný. Obhajcovia „áno“ preukázali veľkú neschopnosť argumentovať a párkrát sa u nich prejavilo pohŕdanie protivníkom. Neuvedomili si, že keď sa niekoho spýtajú na názor, je možné, že odpovie, a takisto že keď niekto argumentuje „buď áno, alebo chaos“, môže spôsobiť nahnevanú epidémiu v duchu, „tak teda nech je chaos“. Ústavná zmluva doplatila na vágny pocit Francúzov, že ich už dlhšie do niečoho tlačia (Maastricht, rozširovanie), že sa budovanie Európy podobá na útek dopredu a že je to čoraz menej kontrolovaný proces. Francúzsko a jeho mýty Je to však práve časť odporcov ústavy z ľavicového spektra, ktorá rozhodla. Na základe akých argumentov? Že zmluva je príliš „liberálna“, prípadne „ultraliberálna“, je dielom všemocného trhu, resp. že bude renegociovaná, ak Francúzsko povie „nie“. Takáto argumentácia zapadá do celkovej drámy francúzskej ľavice, ktorá ešte stále žije v revolučnej mytológii a v akomsi mesianizme iného veku. Akoby sa chcela zahrať na ďalší rok 1789, kde by francúzske „nie“ zobudilo iné európske národy. Zmienka o roku 1789 zapôsobila. To bolo možné len preto, že krajina je oslabená, nepokojná nie tak kvôli Európe, ako z dôvodu svojej nemohúcnosti. Reprezentanti „nie“ sa poskladali z neuveriteľnej skupinky tvorenej nacionalistami Le Pena, katolíckymi suverenistami De Villiersa, Komunistickou stranou a rôznymi malými trockistickými skupinkami. Všetci používali argument strachu, no nikto z nich nie je dostatočne reprezentatívny na to, aby ovplyvnil terajšiu situáciu v Európe. Vedeli však ovplyvniť jednu krajinu v úzkych. Zmluva doplatila na rutinu Chiracovej moci v rozklade. Ministri pozvaní do nedeľnej poreferendovej debaty vyzvali Francúzov, aby spravili blok okolo svojho prezidenta, ktorého čaká zlé obdobie. Nezmysel. Nevieme, kam ideme. Európa si to uvedomila. Je to náš problém a, žiaľ, takisto aj trochu váš. Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO