Rakúski študenti ochotnejšie „vyjdú s kožou na trh“

Koncom minulého roka ste získali rakúske štátne vyznamenanie DAS GOLDENE EHRENZEICHEN FÜR VERDIENSTE UM DIE REPUBLIK ÖSTERREICH (voľne preložené ako Zlatý čestný odznak za zásluhy pre Rakúsku republiku). Zaslúžili ste si ho predovšetkým vďaka Vašej niekoľkoročnej úzkej spolupráci s rakúskym kultúrnym a filozofickým prostredím... - Na rozvíjaní kontaktov s Rakúskom, či už na poli literatúry alebo filozofie, sa podieľam postupne už od roku 1989. Iniciatíva vzišla z filozofického inštitútu Viedenskej univerzity, konkrétne od dnes už zosnulého docenta Dr. Erwina Waldschütza, ktorý na spoluprácu oslovil našu Katedru filozofie a dejín filozofie na Filozofickej fakulte UK. Prvým výsledkom bola spoločná publikácia „Jenseits der Grenzen“ – dokumentácia vedeckej konferencie, ktorej sa zúčastnili viacerí rakúski a slovenskí filozofi. Na čele viedenskej skupiny stál spomínaný doc. E. Waldschütz, na čele našej, bratislavskej, profesor Miroslav Marcelli, vtedajší vedúci Katedry filozofie a dejín filozofie. V ďalších rokoch nasledovalo niekoľko spoločných projektov podporovaných najmä Rakúskym inštitútom pre východnú a juhovýchodnú Európu. Na našej katedre sme pravidelne organizovali prednášky a diskusie, na ktorých sa zúčastňovali viacerí profesori viedenského inštitútu (spomeniem napríklad docenta Waldschütza, profesorky Hertu Nagl-Docekalovú, Mariu Wakounigovú a Ingvild Birkhanovú, profesorov Petra Kampitsa, terajšieho dekana viedenského filozofického inštitútu a Klausa Dethloffa z toho istého inštitútu). Následne sa zas niektorí členovia našej katedry zapojili do projektov Viedenskej univerzity. Preto mi je ľúto, že v minulom roku u nás Rakúsky inštitút, ktorý nás v týchto aktivitách podporoval, prestal pôsobiť. Vy sama ste v roku 1995/1996 pôsobili na Viedenskej univerzite ako hosťujúca profesorka. Vďaka tomu ste mohli ešte vo väčšej miere prispieť k rozšíreniu a upevneniu vzťahov medzi Rakúskom a Slovenskom. - V roku 1995/96 som spolu s mojou kolegyňou doc. Zuzannou Kiczkovou pôsobila na univerzite vo Viedni, bolo to náročné, no získali sme vďaka tejto práci pedagogické (aj ľudské) skúsenosti v geograficky blízkom, a predsa odlišnom prostredí. Je možné porovnať „filozofovanie“ (alebo výučbu filozofie) na vysokých školách u nás a v Rakúsku? Čím sú špecifickí rakúski študenti (v porovnaní s našimi slovenskými)? Aké máte s nimi skúsenosti na seminároch a prednáškach? - Seriózne porovnanie by vyžadovalo pôsobenie počas dlhšieho časového úseku. Výučba filozofie je na Viedenskej univerzite trochu inak štrukturovaná, prevažujú väčšmi špecializované prednášky. Najväčší rozdiel vidím v podmienkach štúdia, vo vybavenosti knižníc (aj v rámci samotného inštitútu), v dostupnosti literatúry potrebnej ku štúdiu, ale dodám, že asi aj v nárokoch na individuálnu prácu študentov. K základným rozdielom medzi samotnými študentmi patrí podľa mňa to, že tí rakúski prejavujú väčší záujem o sociálnu problematiku, väčšiu ochotu diskutovať a aj väčšiu otvorenosť (azda aj samostatnosť) pri výmene názorov, ochotu „vyjsť s kožou na trh“ pred kolegami a kolegyňami. Myslím si, že to súvisí s istou spoločenskou tradíciou, dlhodobejšia neprítomnosť verejných (kritických) diskusií v našej spoločnosti sa premieta do všeobecnejšej tendencie „mlčania“. Zdá sa mi však, že v poslednom období aj u nás pribúda viac študentov, ktorí majú odvahu (a schopnosť) artikulovať svoje vlastné názory a argumenty. Aká je tradícia feministickej filozofie v Rakúsku? - Predovšetkým oveľa dlhšia ako u nás, mnohé témy, ktoré my postupne objavujeme, sú tam už solídne rozpracované, resp. sa na nich intenzívne a systematicky pracuje. Táto filozofia (a vôbec teória) je v študijných programoch zastúpená na viacerých rakúskych univerzitách, existuje špeciálna inštitúcia na koordináciu jej výučby, ako aj pedagogicko-výskumných feministických projektov. Rakúske feministicky orientované filozofky z viedenskej univerzity boli pre nás najmä na začiatku, t.j. po r. 1989 veľkou oporou, poskytli nám literatúru, prizývali na odborné konferencie a semináre. Jedným slovom, pomáhali nám nazrieť a postupne aj vstupovať do intelektuálnych priestorov, ktoré boli pre nás dovtedy neznáme, rozširovali náš teoretický horizont, poskytovali aj podnety na nové premyslenie vzťahu medzi teóriou (filozofiou) a politickou praxou. Spolupráca pokračuje naďalej, v minulom šk. roku sme napríklad s mojimi kolegyňami doc. Z. Kiczkovou, CSc. a PhDr. Marianou Szapuovou, CSc. participovali na prednáškovom cykle pre študentov Viedenskej univerzity a následne aj na knižnej publikácii, ktorá vznikla na základe tejto prednáškovej série. Podieľate sa na organizácii spoločných slovensko-rakúskych literárnych podujatí, okrem iného ste boli aj iniciátorkou troch slovensko-rakúskych poviedkových antológií... - Intenzívne sa zaujímam o tvorbu ženských autoriek. Koniec koncov som aj spoluzakladateľka Klubu slovenských prozaičiek Femina. S rakúskymi literátmi a literátkami sme po roku 1989 zorganizovali už niekoľko spoločných literárnych podujatí – čítaní, diskusií, ktoré napokon vyústili do spomínaných antológií. Jedna vyšla v slovenskom jazyku v Bratislave, druhá bola dvojjazyčná a tretia v nemeckom jazyku (tieto dve vyšli v Rakúsku). Pri dvoch z nich som pôsobila aj ako prekladateľka. Príležitostne prekladám texty súčasných rakúskych autoriek a autorov, tiež recenzujem knižné novinky rakúskych vydavateľstiev. Čo by ste obzvlášť vyzdvihli zo súčasného rakúskeho umenia, súčasnej rakúskej literatúry? - Necítim sa byť vôbec expertka na rakúske umenie, vlastne aj literatúru sledujem len výberovo, za tie roky som si však v nej našla niekoľko autoriek (autorov), ktorí ma oslovujú a s ktorých textami rada trávim čas – či už ako čitateľka, recenzentka alebo prekladateľka. Nebudem teraz menovať také mená ako Ingebrog Bachmannová, Friederike Mayröckerová či nová „nobelistka“ Elfriede Jelineková… K mojim „výberovým“ textom celkom iste patria texty Barbary Neuwirthovej, Waltrtaud A. Mitgutschovej, Evelyn Schlagovej, Sylvie Treudlovej, Rosemarie Schulakovej, Eriky Mittererovej, ale aj u nás menej známej Ilse Krügerovej či Grazielly Hlawatej, ako aj texty autoriek, s ktorými spolupracujem najintenzívnejšie – sú to Klara Köttner Benigniová, ktorá je dlhoročnou zanietenou propagátorkou slovenského umenia v Rakúsku a s ktorou sme vydali pred pár rokmi spoločnú dvojjazyčnú knižku v Rakúsku, takisto Zdenky Beckerovej a Ilse Bremovej, s ktorými sme pripravili už spomínané antológie. Z vlaňajšej vydavateľskej produkcie mám na stole zbierku poviedok Catariny Carstenovej, poéziu Elisabeth Schawerdovej a Paula Wimmera, ako aj novú knižku esejí Karl-Markusa Gaussa… Ako sa vyvíja rakúsko-slovenská spolupráca dnes, najmä po tom, čo zanikol Rakúsky inštitút? - Usilujem sa pokračovať v pravidelných výmenných prednáškach s rakúskymi filozofmi/filozofkami, pripraviť s nimi v rámci našej katedry ďalšie spoločné odborné podujatia. Na poli literatúry sme v spolupráci s Rakúskym kultúrnym fórom pripravili nedávno čítanie z tvorby rakúskej autorky Ilse Bremovej, s ktorou chystáme dvojjazyčnú knižnú publikáciu – no a samozrejme, rada by som aj v budúcnosti uskutočnila ešte viacero spoločných slovensko-rakúskych filozofických a literárnych podujatí. Som totiž presvedčená, že pre rozvoj každej národnej kultúry sú kontakty s inými kultúrami nesmierne dôležité, prinášajú vzájomné inšpirácie, možnosti porovnávania, a teda aj isté obohatenie, či už na poli filozofie (vedy) alebo umenia. A priznám sa, že veľmi mi záleží aj na tom, aby sa o našej kultúre vedelo najmä v susedných krajinách viac ako doteraz, aby sme rozvíjali v rámci Európy (no nielen v nej) rovnocenné kultúrne partnerstvá… Ak som k tomu prispela čo len v maličkej miere, pokladám vynaloženie času a energie na takéto aktivity za zmysluplné. Zhovárala sa Michaela Pašteková Doc. PhDr. Etela Farkašová, CSc., mim. prof. (1943) vyštudovala filozofiu a sociológiu na FFUK v Bratislave, kde pracuje na Katedre filozofie a dejín filozofie (od r. 1998 ako vedúca katedry). Prednáša epistemológiu, feministickú filozofiu, pedagogicko-výskumne sa venuje aj vzťahu filozofie a literatúry. Je autorkou početných vedeckých a odborných štúdií. Venuje sa aj prozaickej tvorbe, esejistike a prekladaniu z nemčiny a angličtiny. Debutovala prozaickou zbierkou Reprodukcia času (1978), odmenenou Cenou Ivana Kraska. Ďalej vydala: Snívanie v tráve (1983), Nočné jazvy (1986), Unikajúci portrét (1989), Nedeľné fotografie (1993), Deň za dňom (1997), Hodina zapadajúceho slnka (1998), Etudy o bolesti a iné eseje (1998), Po dlhom mlčaní (2001), Záchrana sveta podľa G. (2003), Uvidieť hudbu a iné eseje (2003). Zostavila viaceré poviedkové antológie, spolu s Klarou Köttner-Benigni vydala vo Viedni dvojjazyčnú knižku Zeit det untergehenden Sonne. Čas zapadajúceho slnka (2001). Jej poviedky a eseje vyšli časopisecky v prekladoch do češtiny, nemčiny, angličtiny, ruštiny, bulharčiny, rumunčiny a japončiny.