Prečo nie je Burkina Faso najperspektívnejší štát
Jan Keller, sociológ
V rokoch 1974 až 1979 vyštudoval na Filozofickej fakulte UJEP v Brne históriu a filozofiu. V roku 1980 obhájil doktorandskú prácu na tému historickej koncepcie Maxa Webera. Od roku 1983 pôsobil ako odborný asistent na katedre sociológie FF UJEP v Brne. V roku 1987 obhájil kandidátsku prácu na tému sociálneho konania. V roku 1992 obhájil habilitačnú prácu o byrokratizácii štátnej správy vo Francúzsku za starého režimu a bol vymenovaný za docenta pre odbor sociológia. Absolvoval tri šesťmesačné pobyty na univerzitách v Bordeaux, v Aix-en-Provence a na parížskej Sorbonne. V roku 1999 bol vymenovaný za profesora pre odbor sociológia na Masarykovej univerzite v Brne. Od roku 2000 pôsobí ako profesor sociológie na Zdravotno-sociálnej fakulte Ostravskej univerzity. Jan Keller sa aktívne angažuje v sociálnych a ekologických hnutiach, pôsobí aj ako komentátor v denníku Právo.
Dnes je populárne hovoriť o „kríze sociálneho štátu“. Vy sám napríklad v knihe Kríza sociálneho štátu hovoríte, že ju vyvoláva súčasné pôsobenie niekoľkých faktorov vo vývoji európskych spoločností. Hovorme však teraz o procese nazývanom globalizácia. Podľa niektorých autorov nie je ničím novým – funguje minimálne od konca 19. storočia. Čo sa v ňom zmenilo, keď po druhej svetovej vojne nijak nebránil rozkvetu sociálneho štátu, a teraz sa stal údajne jeho hrozbou? - Je pravda, že globalizácia nie je nový proces. Preto je presnejšie hovoriť o súčasnej vlne globalizácie. Podľa mňa sa súčasná vlna globalizácie líši od predchádzajúcich tým, že prináša obrovský rozdiel medzi mobilnými časťami ekonomiky, ako je kapitál, investície či celé firmy a ich oddelenia, a nemobilnými časťami viazanými na určité územie. To je napríklad pracovná sila či životné prostredie. Prudko vzrastá rozdiel medzi mobilnými fixovanými časťami ekonomiky. Tí, ktorí sú mobilní, môžu trojnásobne zvyšovať zisk. Po prvé, prenášaním výroby do krajín s lacnejšou pracovnou silou, alebo hrozbou, že tak urobia. Tým znižujú cenu pracovnej sily aj v ekonomikách, kde aktuálne pôsobia. Takto sú schopné zvyšovať svoj zisk. Druhá forma zvyšovania zisku je, že tieto firmy sú schopné predať vyrobený tovar na ktoromkoľvek mieste na svete. Môžu hľadať odbytiská, v ktorých je z rôznych dôvodov ešte stále pomerne vysoká kúpyschopnosť spotrebiteľov. A tretí mimoriadny zisk majú z toho, že dane môžu odovzdať zas na úplne inom mieste. Tam, kde im to najviac vyhovuje. Sú nadnárodné firmy, ktoré operujú v pätnástich či šestnástich krajinách, no 80 percent daní odvádzajú v jednej – dvoch z nich, hoci tam majú povedzme len 5 percent výroby, a majú teda najväčšie daňové úľavy. Nie vo všetkých prípadoch je to tak možné urobiť, vo väčšine prípadov to však tak funguje.
Čo to znamená pre sociálny štát? - Trojitý zisk veľkých firiem – zo znižovania ceny pracovnej sily, predaja za najvyššie ceny a platenia najnižších možných daní – je súčasne trojitou pohromou pre sociálny štát. Z prvého bodu totiž vyplýva, že mu hrozí zvýšenie nezamestnanosti. Ako prvá odchádza menej kvalifikovaná práca, pretože výroba sa dá takmer okamžite preniesť do lacnejších krajín. V sociálnom štáte tak rastie tlak na zvyšovanie nezamestnanosti. Aj keď sa môžu vytvoriť nové pracovné miesta, v princípe to tak funguje. To, že firmy predávajú tovary úplne inde, v ekonomikách s najvyššou možnou kúpyschopnosťou, znamená, že nemajú záujem na tom, aby bola silná kúpyschopnosť v ekonomike, v ktorej sa práve zdržiavajú. Tým padá logika keynesiánskeho modelu. Bol založený na predpoklade, že každá firma bude chcieť mať bohatých zamestnancov a bohatý región, v ktorom pôsobí, aby tam mohla predať svoje výrobky. To však platí len vtedy, ak ich nemôže vyviezť na iný kontinent. Dôsledok tretieho bodu je jasný. Firma môže zvyšovať výrobu a zároveň platiť nízke dane. Hoci rastie HDP, sociálna pokladňa sa nemení. Krajiny sú tým tlačené k daňovej konkurencii, ktorá im znemožňuje investovať do udržateľnej sociálnej ekonomiky. Hrozí teda rast nezamestnanosti a súčasne úbytok prostriedkov na vytváranie nových pracovných miest alebo dávky v nezamestnanosti. Firma zároveň nemá záujem na vytváraní silného verejného sektora, pretože sa v krajine zdržuje aj tak len pár sezón.
Základným argumentom na podporu „modernizácie sociálneho štátu“ však je, že sa usiluje vytvoriť konkurencieschopnú ekonomiku, ktorá bude schopná „zaplatiť“ sociálny systém. Nemyslíte si, že je to nevyhnutná cesta? - Proti tomu existuje protiargument, ktorý bol formulovaný napríklad v nemeckej sociológii. Ak by konkurencieschopnosť krajiny závisela od toho, že ľudia budú dostávať menej peňazí a súčasne sa oseká verejný sektor, že bude firma menej platiť zamestnancov a súčasne nebude zo svojich daní financovať verejné služby, tak najperspektívnejšie krajiny sú Bangladéš a Burkina Faso. Tam sú nízke mzdy a verejný sektor neexistuje. Konkurencieschopnosť firiem však zďaleka nie je daná len cenou práce. Samozrejme, závisí to od odvetvia, no cena práce je jednou z menších položiek. Konkurencieschopnosť krajín závisí od kvalifikovanosti pracovnej sily, rozvinutosti infraštruktúry. Od tých vecí, ktoré v Bangladéši nie sú.
V diskusii o európskom sociálnom modeli je dnes módne spomínať severský, resp. škandinávsky model. Tvrdí sa, že kontinentálny sociálny model už nie je vhodný vzhľadom na súčasnú podobu globálnej ekonomiky. Za omnoho vhodnejší a udržateľnejší sa považuje model Fínska či Švédska. Myslíte si, že sú uplatniteľné aj v iných krajinách Európy, resp. na úrovni EÚ? - Sociálny štát má v podstate dve formy financovania. Severský model financuje sociálne služby z daní. Kontinentálny model ich financuje hlavne z odvodov tých ľudí, ktorí majú prácu. Oba modely financovania sú v dnešnej vlne globalizácie ohrozené. V kontinentálnom firmy hovoria – čím menej budeme odvádzať na pracovnú silu, tým budeme konkurencieschopnejšie. Preto krajiny typu Nemecka a Francúzska vedú vážnu debatu o tom, že začnú sociálny systém financovať prostredníctvom daní. V škandinávskych krajinách však firmy hovoria – ak nám neznížite dane alebo nám nedáte daňové prázdniny, odídeme inam. Tu vidno slepú uličku, do ktorej sa sociálny štát dostáva. Teoretici v Nemecku hovoria – treba prejsť na financovanie cez dane, inak nám firmy odídu. Teoretici v škandinávskych krajinách zas hovoria o znižovaní daní a prechode na financovanie cez odvody.
Je však reálna šanca, že by bolo možné obnoviť sociálny štát na európskej úrovni? - Je úplne isté, že sociálny štát nemožno udržať na národnej úrovni. Dokonca ani v takých silných ekonomikách ako Nemecko. Bohužiaľ, nie je také isté, že bude udržaný na európskej úrovni. Je to jediné, čo ostáva, nie je však isté, že to bude úspešná cesta. A to z mnohých dôvodov. Predovšetkým neexistuje žiaden európsky sociálny model. Sú tu štyri veľmi odlišné modely, ktoré nie je možné harmonizovať. Od zdravotníctva až po dôchodkový systém sú veľmi odlišné. Okrem veľkej rôznorodosti modelov tu je ešte jeden faktor. Štáty sa zatiaľ usilujú nalákať zahraničných investorov znížením daní a znížením ceny pracovnej sily. Ako na tomto princípe budovať Európu? Nemcom uteká práca do Čiech, z Čiech hrozí, že ujde na Slovensko, a Slovensku bude hroziť, že pôjde zas niekam inam. Jedna nemecká kniha hovorí: odchod práce z Nemecka do Čiech je len medzizastávkou na jej dlhej púti do juhovýchodnej Ázie. V strednej Európe, a to je tá najväčšia absurdnosť, zatiaľ môžeme z nejednotnosti Európy profitovať. Ponúkame lacnejšiu prácu. Ak by sme však šli vzdelanosťou, infraštruktúrou i životnou úrovňou hore, tie firmy nám začnú vyčítať to isté, čo Nemcom. Naším cieľom je dostať sa na úroveň vyspelého Nemecka, no to je úplne v koncoch, pretože mu firmy hrozia, že ak sa nestane „menej vyspelé“, pôjdu do lacnejších krajín. Je to slepá ulička.
Niet z nej cesty von? - Dalo by sa to riešiť. V rámci celej Európy. Existujú také návrhy, ale v zásade predpokladajú niečo, čo je dnes politicky nepriechodné. Celá Európska únia, 25 členských krajín, by sa mala ohradiť pred vysokým dovozným clom. A v rámci tých 25 krajín by sa uskutočnil sociálny štát s tripartitou, sociálnym dialógom a redistribúciou, ako to bolo v menšom na úrovni národných štátov. Politika by v rámci Európy mohla regulovať ekonomiku – v globalizácii to zatiaľ možné nie je – a vďaka regulácii ekonomiky by mohla zodpovedne rozhodovať o sociálnej politike. Dnes politika za všetko zodpovedá, no nemá pod kontrolou toky financií, investícií, a teda ani sociálnu politiku. Na úrovni Európy by to teda možné bolo, vyžaduje si to však dnes nepredstaviteľné veci – zjednotenie systémov sociálneho zabezpečenia, daňových systémov, obranu Európskej únie pred vysokým clom a podobne...
Dá sa povedať, že realizácii podobného plánu bránia globálne pravidlá, ako sú napr. obchodné pravidlá kodifikované vo WTO? - V zásade áno. Sociálna zodpovednosť je týmito inštitúciami chápaná ako prekážka voľného globálneho toku kapitálu, investícií a tovarov.
Čo znamená odbúravanie štátu v politickej rovine? Počuť tvrdenia, že jedným z výsledkom je presadzovanie sa radikálnej, resp. fundamentalistickej politiky. Myslíte si, že je možné v tomto kontexte chápať aj návrat náboženstva do politiky v mnohých krajinách, napríklad USA? Je to reakcia na negatívne sociálne dosahy globalizácie? Ako ďalší príklad sa uvádza Turecko... - Nie som si istý, či k náboženstvu sa v USA uchyľujú tie najchudobnejšie vrstvy. Podľa mňa sú to skôr vrstvy, ktorým sa nežije tak zle. V Turecku to možno platí, no v USA sa, pokiaľ viem, hlási k veľmi fundamentalistickým smerom v náboženstve asi 50 miliónov ľudí, a sú to spravidla vyššie stredné vrstvy, dokonca časť elít. Neviem, aký je dôvod zdvihnutia sa náboženskej vlny v USA, no myslím, že sociálny problém to nie je. Každopádne je to veľmi nebezpečná vlna. V USA totiž dnes existuje množstvo ľudí, ktorí tvrdia – čím viac sa bude ničiť životné prostredie, tým viac sa blíži koniec sveta a teda spása ľudstva. Preto netreba proti znečisťovaniu prírody nič robiť, treba k nemu dokonca prispieť...
Aký má však na politiku dosah odbúravanie sociálneho štátu? - Sociálny štát bol podmienkou sociálneho zmieru. Je otázkou, nakoľko môže demokracia existovať bez sociálnych práv. V okamihu, keď ľudia nemajú sociálne istoty, stáva sa z nich masa ľahko manipulovateľná charizmatickými vodcami, ktorí jej nejakú istotu sľúbia. Keď v Nemecku v 20. a 30. rokoch prišli o sociálne istoty aj stredné vrstvy, kariéru urobil Hitler. To je nebezpečná tendencia. Je dokonca vypočítané, aké HDP na hlavu musí krajina mať, aby sa v nej rozvinul demokratický systém. Ani jedna z krajín, ktorá nedosahuje tento prah, a takých je väčšina, nemá demokratický systém.
Podľa niektorých komentátorov sa môže súčasná fáza globalizácie veľmi rýchlo skončiť. Jedným z jej pilierov je totiž veľmi lacná doprava stojaca na lacnej rope. Ak by sa ropa minula, doprava zdražela, znamenalo by to obmedzenie medzinárodného obchodu. Ďalším pilierom súčasnej formy globalizácie je pomerne stabilná medzinárodná situácia. Štruktúra medzinárodnopolitického systému bola a je pomerne presne daná. Vzrastom iných mocenských centier spochybňujúcich postavenie USA ako globálneho hegemóna sa však stabilita má narúšať, čím rastie nebezpečenstvo konfliktu, ktorý by bol súčasne koncom prudkého rozvíjania sa globalizácie. Rovnako ako sa to stalo pred prvou svetovou vojnou. Je to podľa vás reálny scenár? - Ten druhý scenár nie je úplne nereálny, no bola by to asi až príliš vysoká cena za to, aby sa ľudia vyhli negatívnym stránkam globalizácie. Pokiaľ ide o prvý scenár, minutie sa ropy, niečo na ňom je, no ťahúňom ekonomickej globalizácie je globalizácia finančníctva, ktorá sa neviaže na transport nijakého tovaru. Dnes sa uvádza, že len asi 3 až 4 percentá medzinárodných peňažných transakcií je krytých nejakým tovarom alebo službou. Zvyšok sú špekulatívne akcie nekryté ekonomickým výkonom. Aj zdraženie ropy sa teda bude priamo týkať v maximálnom prípade len troch percent svetových financií. Ostatné sú len čísla na monitoroch počítačov medzi burzami v Londýne, New Yorku a Tokiu.
Nebude nasledovať zrútenie burzy? - To je otázka, na ktorú neviem odpovedať. Konzultoval som to s ekonómami, a ani oni to nevedia. Z hľadiska sedliackeho rozumu i z môjho pohľadu sociológa je veľmi pravdepodobné, že takého špekulácie nemôžu fungovať donekonečna a že sa systém vlastnou váhou zrúti. Ekonómovia väčšinou hovoria, že to môže fungovať veľmi dlho, nevedia však, ako dlho. Aj v slovenčine vyšiel preklad knihy Georga Sorosa Kríza globálneho kapitalizmu; on je skôr toho názoru, že kríza príde pravdepodobnejšie skôr ako neskôr.
S hosťom sa zhováral Radovan Geist
