Oslobodzovanie Slovenska v rokoch 1944 – 1945

Oslobodzovanie Slovenska v rokoch 1944 a 1945, ktoré vyvrcholilo pred 61 rokmi začiatkom mája 1945, je dnes niektorými politickými kruhmi a inštitúciami i niektorými jednotlivcami, medzi nimi rôznymi ľuďmi, ktorí sa – bohvie prečo – nazývajú historikmi, prijímané rozpačito ba až odmietavo. Hľadajú sa rozmanité chyby a prehrešky oslobodzovacích vojsk, predovšetkým Červenej armády vtedajšieho Sovietskeho zväzu, v procese nášho oslobodzovania s jediným cieľom: celý tento proces dehonestovať a absolútne znevážiť. Niekedy sa nám aj v publicistike zdá, akoby ožívali pohrobkovia ľudákov, a to aj v spojitosti s terajším výročím ukončenia druhej svetovej vojny víťazstvom antifašistickej koalície a vyvrcholením nášho oslobodenia. Je to zahanbujúce. V poslednom čase sme si všimli aj niektoré akty Matice Slovenskej. Sú na zamyslenie. Zarazilo nás najmä usporiadanie seminára mladých matičiarov 14. 1. 1995 v Piešťanoch o slovenskej štátnosti. Pred vyše šesťdesiatimi rokmi, 14. 1. 1945, sa v Piešťanoch v kine Gardista uskutočnil zjazd mladoľudákov, ktorý bol najpronacistickejšou akciou slovenského ľudáctva od vypuknutia Slovenského národného povstania do mája 1945. Teda do vyvrcholenia oslobodzovania Česko-Slovenska a ukončenia druhej svetovej vojny na starom kontinente. Zdalo sa, že mladí matičiari svojím seminárom hľadali nebezpečnú kontinutitu so snemovaním mladoľudákov. Je zarážajúce, že vedenie Matice Slovenskej toto obvinenie v masmédiách nedementovalo. Dva rozhodujúce smery Za zamyslenie stoja aj opakované pokusy o glorifikáciu prezidenta Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945 dr. Jozefa Tisu. Šesťdesiate prvé výročie nášho oslobodenia a ukončenia druhej svetovej vojny je o to aktuálnejšie a o to nástojčivejšie si vyžaduje brániť historickú pravdu, nedopustiť nové falzifikácie dejín ani vytváranie nových „bielych miest“ v nich. Vojnová situácia na sovietsko-nemeckom fronte sa v lete 1944 vyvinula tak, že pred Červenou armádou vyvstali dva rozhodujúce strategické smery: (1) severný strategický smer Varšava – Berlín a (2) južný strategický smer Bukurešť – Budapešť – Viedeň. Hlavné strategické smery boli objektívne dané, vyplývali zo základného cieľa sovietskych ozbrojených síl – zdrvujúcej porážky nacistického Nemecka a jeho satelitov. Z toho vyplýva, že Slovensko (resp. Česko-Slovensko) sa ocitlo medzi hlavnými strategickými smermi. Oslobodenie Slovenska (resp. Česko-Slovenska) si od sovietskych ozbrojených síl vyžiadalo vytvorenie pomocného strategického smeru, ktorý vojenskí historici nazvali karpatsko-pražským. Prvé obdobie oslobodzovania Po boku Červenej armády za oslobodenie Slovenska bojovali dve vševojskové rumunské armády – 1. a 4. samostatný rumunský letecký zbor v zostave 5. leteckej armády 2. UF, samostatný rumunský tankový pluk a 1. rumunská dobrovoľnícka divízia Tudore Vladimirescu, ktorá bojovala často ako záloha veliteľa 2. UF, mimo obe rumunské armády. Od samého začiatku oslobodzovania Slovenska po boku Červenej armády bojoval 1. česko-slovenský armádny zbor v ZSSR. Oslobodzovanie Slovenska sa začalo za mimoriadnych okolností, keď po vypuknutí Slovenského národného povstania na pomoc povstalcom bola urýchlene pripravená a otvorená karpatsko-dukelská operácia 38. armády genplk. K. S. Moskalenka 1. UF a časti síl 1. gardovej armády genplk. A. A. Grečka 4. UF. V rámci tejto operácie sa začalo priame oslobodzovanie Slovenska 20. 9. 1944 a 21. septembra bola oslobodená prvá slovenská obec Kalinov. Všetko 1. gardovou armádou. 1. čs. armádny zbor v ZSSR 6. 10. 1944 prekročil slovenské (resp. československé) štátne hranice v Duklianskom priesmyku a oslobodil Vyšný Komárnik. Karpatsko-duklianska operácia mala operačný charakter a trvala od 8. 9. do 28. 10. 1944. V druhej polovici septembra 1944 sa postupne rozvinula karpatsko-užhorodská operácia hlavných síl 4. UF a trvala do konca októbra 1944. Tieto dve operácie spolu tvoria strategickú východokarpatskú operáciu. Oslobodzovacie jednotky v nej vstúpili na územie Slovenska iba nehlboko a oslobodili niekoľko obcí za účasti asi 247 000 mužov. Druhou operáciou bola východoslovenská, ktorú v novembri a decembri 1944 za 51 dní uskutočňovalo do 400–tisíc vojakov 4. UF a pravého krídla 2. UF. Najťažšie boje tejto operácie sa udiali o Dargovský priesmyk v Slanských vrchoch. Oslobodená bola časť územia východného Slovenska, vrátane Humenného, Trebišova a Michaloviec. Hlavné sily 2. UF v tomto období, predovšetkým v decembri 1944, uskutočnili budapeštiansku operáciu (zúčastnil sa na nej i 3. UF), ktorá sa dotkla aj územia Slovenska. 9. 12. 1944 6. gardová tanková armáda genplk. A. G. Kravčenka prekročila Ipeľ a 14. 12. spolu so 7. gardovou armádou genplk. M. S. Šumilova oslobodila Šahy a 20. 12. Levice. Do konca decembra obe armády a 1. gardová jazdecko-mechanizovaná skupina genpor. I. A. Piljeva v trojuholníku ohraničenom mestami Šahy – Levice – Štúrovo zlikvidovala silný protiúder Nemcov, na ktorom sa popri iných silách zúčastnili najmä tri tankové divízie. Do konca roka 1944 bolo slobodných asi 8 000 km slovenského územia. Tým sa skončilo prvé obdobie nášho oslobodzovania, ktoré bolo charakterizované najmä tým, že sa začalo pomocou Slovenského národného povstania a že na severnom strategickom smere Červená armáda v tom čase neútočila. Pôsobenie česko-slovenského zboru Druhé obdobie sa začalo zimnou ofenzívou Červenej armády po celej šírke sovietsko-nemeckého frontu. Na Slovensku sa 12. 1. 1945 začala rozvíjať západokarpatská operácia vojsk 4. UF gen. arm. I. J. Petrova a pravého krídla 2. UF maršala ZSSR R. J. Malinovského. Pre Slovensko bolo podstatné aj to, že 1. UF maršala ZSSR I. S. Koneva a 1. bieloruský front maršala ZSSR G. K. Žukova v rovnakom čase rozvíjali visliansko-oderskú útočnú operáciu, ktorá mala veľmi dynamický priebeh. Na západokarpatskej operácii sa zúčastnil aj československí vojaci. Pred vstupom do nej držali obranu na rieke Ondave pri Stropkove. Dobrovoľným náborom na východnom Slovensku, ktoré bolo dovtedy oslobodené, mobilizáciou na Zakarpatskej Ukrajine (Podkarpatskej Rusi), ktorá bola súčasťou predmníchovského ČeskoSlovenska, a príchodom partizánov na oslobodené územie zbor podstatne posilnil svoje rady, v karpatsko-duklianskej operácii veľmi preriedené a pred 20. 1. 1944 mal takmer 20 000 mužov. Spočiatku bojoval v zostave 1. gardovej armády (38. armáda bojovala v južnom Poľsku a v jej zostave sa 15. 1. 1945 päť československých delostreleckých plukov zúčastnilo na delostreleckej príprave útoku, boli veľmi úspešné a dvom neskôr udelili čestné názvy „Jaselský“). Po oslobodení Zborova a Bardejova sa zbor presunul pred Branisko a vošiel do zostavy 18. armády, s ktorou bojoval až do skončenia vojny. Útok čs. zboru mal charakter prenasledovania ustupujúceho nepriateľa. K bojovým šarvátkam dochádzalo na záchytných čiarach nepriateľa, ktoré boli najmä na Branisku, pred Levočou a pri Liptovskom Hrádku. Zbor umne využíval manéver útočného boja vo fáze prenasledovania a jeho postup bol veľmi dynamický a rýchly. Po prekročení Braniska a oslobodení Levoče jeho 3. brigáda zamierila k tatranským osadám a postupovala Cestou slobody na Podbanské. Hlavné sily zboru a časť 17. gardového streleckého zboru postupovali k Popradu a po jeho oslobodení začali vstupovať do Horného Liptova. Útočné pásmo 18. armády sa veľmi zúžilo. Hlavná časť jej síl prešla do južného Poľska a odtiaľ útočila na Oravu. V údolí Váhu ostal len 1. čs. armádny zbor a časť síl (jedna divízia) 17. gardového streleckého zboru. V boji o oslobodenie Liptovského Hrádku, Liptovského Petra, Koka-vy a Pribyliny úspešne spolupracovali partizáni a frontové jednotky. Pred Liptovským Mikulášom narazil 1. čs. armádny zbor na nové, dobre vybudované a hlboko členené obranné pásmo nepriateľa, ktoré sa z chodu nepodarilo prelomiť. Rovnaká situácia bola v južnom Poľsku. Postup vojsk 4. UF sa zastavil. Ťažké horské podmienky V pásme 2. UF v západokarpatskej operácii útočili 40. armáda genpor. F. F. Žmačenka, v jeho operačnej podriadenosti 4. rumunská armáda gen. G. Abramesca, 53. armáda genpor. I. M. Managarova, v jeho operačnej podriadenosti (od februára) 1. rumunská armáda gen. V. Atanasiu. V januári 1945 sa na operácii zúčastnila aj 27. armáda genplk. S. G. Trofimenka. Vo februári 1945 odišla bojovať do Budapešti a na Slovensko sa už nevrátila. Vojská 2. UF v tejto operácii oslobodili celý Gemer, časť Horehronia až po Brezno, Novohrad a časť Hontu. Keď sa západokarpatská operácia koncom februára skončila, vojská 2. UF naďalej útočili v ťažkých podmienkach stredoslovenských hôr, najmä Slovenského Rudohoria, Poľany, Javoria, Krupinských a Štiavnických vrchov. 14. 3. oslobodili Zvolen a 25. 3. Banskú Bystricu. Bez operačnej prestávky vstúpili do bratislavsko-brnenskej operácie. Vojská 4. UF v západokarpatskej operácii zavŕšili oslobodenie východného Slovenska vrátane Košíc a Prešova a vstúpili do údolia Váhu pred Liptovským Mikulášom. V období západokarpatskej operácie stred zostavy 2. UF – 6. tanková a 7. gardová armáda – útočil na dolnom Hrone, v smere Nové Zámky – Komárno. Pôvodný zámer sa nepodarilo splniť. Vo februári 1945, keď na juhozápadné Slovensko prišla časť 6. tankovej armády SS generála S. Ditricha z Ardén, 7. gardová armáda zviedla vyše týždňa trvajúce obranné boje o hronské predmostie a ustúpila na východný breh Hrona. 6. gardová tanková armáda v tom čase odchádzala do Maďarska a na Slovensko sa už nevrátila. V západokarpatskej operácii začalo hlavné úsilie o oslobodenie Slovenska prechádzať na vojská 2. ukrajinského frontu maršala Sovietskeho zväzu Rodiona Jakovieviča Malinovského. Mobilizácia Po oslobodení Košíc sa v meste usídlila a začala pracovať Slovenská národná rada. Na oslobodenom území vykonávala všetku moc zákonodarnú i výkonnú. 6. 2. 1945 vyhlásila mobilizáciu v 20 oslobodených okresoch, ku ktorým zakrátko pribudlo 8 ďalších. Mobilizáciu opätovne vyhlásila a rozšírila na celé oslobodené územie 27. 3. 1945. Prvoradý význam mala pre zvyšovanie bojovej sily 1. čs. armádneho zboru a tým aj pre zvyšovanie podielu Slovákov na oslobodení Slovenska, respektíve ČSR. Počas západokarpatskej operácie vyšla z hôr veľká časť partizánov, vrátane hlavného štábu partizánskeho hnutia v Československu na čele s plk. A. N. Asmolovom, ktorý od novembra 1944 sídlil v Lomnistej doline v Nízkych Tatrách. Riadenie partizánskeho hnutia prešlo na štáb 4. UF. V období operácie došlo na viacerých miestach k bojovej spolupráci partizánov s frontovými jednotkami. K jej najvýraznejším prejavom patril Čierny Balog a jeho osady. Podobne to bolo v Jasení, keď sa partizánom v ústí Jasenskej (Kyslej) doliny podarilo ubrániť vodnú elektráreň. Veľmi výrazná bola aj diverzná činnosť partizánov, ktorá narúšala tylo nemeckých vojsk. Druhou operáciou v druhom období oslobodzovania Slovenska bola ostravská operácia vojsk 4. UF gen. arm. I. J. Petrova, od 25. 3. gen. arm. A. I. Jeremenka. V tejto operácii 1. čs. armádny zbor, ktorý sa zväčšil o 4. čs. (nazývanú „slovenskou“) brigádu, a 17. gardový strelecký zbor zavŕšili oslobodenie severného Slovenska a v dňoch 2. a 3. 5. 1945 začali vstupovať na Moravu. Zbor po oslobodení Liptova zviedol ťažké boje v Malej Fatre a 30. 4. oslobodil Žilinu. Okrem 4. brigády, ktorá sa sformovala v Levoči a na front postupne prišla v polovici marca 1945, sa v Kežmarku opätovne formovala 1. čs. samostatná tanková brigáda. Po dobudovaní odišla do Poľska a na Slovensku nebojovala. V Kežmarku sa po vyjdení z hôr vo februári 1945 začala opätovne formovať aj 2. čs. samostatná paradesantná brigáda v ZSSR, ktorá bojovala v SNP. Neskôr vyrazila na front, ale koniec vojny ju zastihol v Žiline. To všetko bolo možné vďaka mobilizácii, ktorú vyhlásila SNR. K 6. 4. 1945, keď sa skončila činnosť Povereníctva SNR pre veci vojenské, ktoré sa tiež angažovalo v mobilizácii, mal 1. čs. armádny zbor 31 725 ľudí, z toho 18 097 bojovalo na fronte. Do polovice mája 1945 bolo zmobilizovaných takmer 68 000 Slovákov. V januári 1945 sa v Poľsku sformovala 1. čs. zmiešaná letecká divízia, ktorá na Slovensku nebojovala. Mobilizácia na Slovensku nemala na formovanie divízie podstatný vplyv, ale vošli do nej mnohí Slováci, ktorí ako výkonní letci odleteli do ZSSR z územia Slovenského národného povstania. Pôsobenie Rumunov Treťou operáciou v druhom období oslobodzovania Československa bola bratislavsko-brnianska operácia vojsk 2. UF. Začala sa 25. 3. 1945 v celom pásme frontu. V nej sa zavŕšilo oslobodenie veľkej časti stredného Slovenska vrátane slovenskej metropoly. V tom čase vznikla v Košiciach prvá vláda Národného frontu, ktorá prijala Košický vládny program. Jej predsedom sa stal Zdeněk Fierlinger, ministrom národnej obrany dovtedajší veliteľ 1. čs. armádneho zboru v ZSSR gen. Ludvík Svoboda. Prezident Edvard Beneš 6. 4. dekrétom formálne vyhlásil mobilizáciu na oslobodenom území v rovnakom rozsahu ako predtým SNR. Oslobodenie Slovenska trvalo takmer osem mesiacov. Hlavnú zásluhu na ňom mala Červená armáda. Počas oslobodzovania Slovenska nasadila od necelých 150 000 (karpatsko-duklianska operácia) až po 800 000 mužov (ostravská a bratislavsko-brnianska operácia spolu). Hornaté územie najmä stredného a severného Slovenska úplne vylúčil nasadenie tankov, znižovalo či vylúčilo podporu letectva a znížilo účinnosť palieb delostrelectva. Osobitne výrazne to platilo v zimných bojoch v horách stredného Slovenska i na Liptove a Orave. Najviac obetí mala Červená armáda, žiaľ, presné údaje nemáme. V Česko-Slovensku to bolo 144 000 padlých, z toho asi dve tretiny na Slovensku. Rumunská odborná literatúra uvádza straty rumunských vojsk u nás počtom 86 000. V tejto súvislosti sa hovorí i píše, že sa v minulom režime podceňovala úloha rumunských vojsk. Vojenskí historici úlohu rumunských vojsk v skutočnosti nikdy nezaznávali, čo potvrdzujú odborné publikácie a štúdie. Dialo sa to v politike, nie v historiografii. V súčasnosti sa akoby stalo módou nadhodnocovanie úlohy rumunských vojsk pri oslobodzovaní Slovenska. Napríklad na seminári o oslobodzovaní Turca podľa tlače odznelo, že Martin oslobodila 11. (správne má byť 18.) rumunská pešia divízia. Pravda je však taká, že do Martina v rovnakom čase, medzi 5. a 6. hodinou 11. apríla 1945, vstúpila aj 4. čs. samostatná brigáda. Pozdĺž potoka Jordán postupoval prieskum vedený čatárom Jánom Fešom, rodákom z obce Soľ v okrese Vranov nad Topľou, a okraj Martina dosiahol o 5. hodine 15. minúte. Krátko potom prišiel čelný prápor brigády. Rumuni museli na druhý deň z Martina odísť, lebo sa vstupom do mesta dostali mimo operačného pásma 2. UF (mali postupovať na Rajec). Upravená prednáška z konferencie Príspevky k dejinám oslobodenia Slovenska